Sekce

Galerie

/gallery/kris-red-eyes.jpg

Rozhodla som sa začať s poviedkou. Je o Belle, ktorá poprosí Laurenta (v Nove), aby ju premenil v upíra a on súhlasí. Bella chce byť upírkou, aby mohla nájsť Edwarda a byť s ním naveky, no nie vždy všetko ide tak, ako sme plánovali. Kapitola je o tom, ako sa Bella prebudí, o jej pocitoch... a o jej prvom zlyhaní. Prajem Vám príjemné čítanie. :)

Plamene v mojom tele sa sťahovali. Všetko v mojom tele, všetky horiace plamene sa sústreďovali na posledný žijúci orgán vo mne. Moje srdce s posledných síl bojovalo proti jedu. Už len pár minút, pár úderov a bude po všetkom, pomyslela som si bolestne. Tuho som privrela oči,  posledný krát bolestne a nahlas vykríkla a moje srdce sa vzdalo. Jed presiakol do vnútra môjho srdca, ktoré trikrát bolestne poskočilo a potom už nič.

Nastalo úplne a dlho očakávané ticho. Nepočula som nič. Moje bijúce srdce už nebilo, nepočula som ani svoj dych. Nezasvätený človek by si možno myslel, že prišiel o svoj sluch, ale ja nie. Vedela som, že to pretrvávajúce ticho je moja výhra.

Otvorila som oči a v tom okamihu som vstala. Obzerala som sa okolo seba a ak by som srdce ešte mala, prisahám, že by mi vyskočilo od radosti z hrude. Všetko je tak iné. Moje oči zachytávali aj tie najmenšie čiastočky prachu ako letia vzduchom a padajú na mäkkú zem. Všetko som videla inak. Všetko bolo také ostré, zreteľné. Neďaleko odo mňa stál strom, pozrela som sa naňho a takmer mi vypadli oči. Aj na tú diaľku som videla presné farby kôre, videla som presnú štruktúru listov, ak by som chcela do minúty mám všetky listy na strome zrátané. Videla som všetko.

Šokovane som sa nadýchla. Vzduch mi prešiel cez ústa do pľúc, ale nič viac. Nemusím dýchať, nepotrebujem vzduch. Rozhodla som sa nedýchať a užívať si to ticho, keď mi hlavou prebehla rozmazaná spomienka na ľudský život.

 

„Vy nemusíte dýchať?“ žiadala som odpoveď.

„Nie, nie je to potrebné. Je to len zvyk.“ Pokrčil plecami.

„Ako dlho vydržíte... bez dychu?“

„Myslím, že nekonečne dlho, neviem. Je to trochu nepohodlné,  lebo tým prichádzaš o čuch.“

„Trochu nepohodlné,“ zopakovala som.

Pocítila som silné bodnutie v mojom neexistujúcom srdci. Prudko som vydýchla a tá nekonečná bolesť ma položila na kolená. Automaticky som si rukami objala dieru v hrudi a zatvorila  oči.

„Už len chvíľu, Edward. Budeme spolu navždy, celú večnosť. Sľubujem.“ Pomaly som vstala a pred očami som mala jeho. Videla som ako jeho bronzové vlasy lietajú vo vetre, videla som ten jeho lišiacky úsmev, ktorý patril len a len mne. Už len chvíľu a uvidím ho znova, pomyslela som si upokojujúco. Predstava, že Edward stojí tesne vedľa mňa, jeho ruky sú ovinuté okolo môjho pása a jeho chladné pery vášnivo bozkávajú tie moje bol krásny. Celým telom mi prešla vlna energie a tepla, ktorú zažijem len s ním.

„Nájdem si ťa.“ Usmiala som sa.

Tak to skúsim ešte raz, povedala som si v duchu. Zhlboka som sa nadýchla, pocítila som ako vzduch preteká mojím telom a zacítila som veľa vôní. Cítila vôňu dreva a čerstvo pokosenej trávy, slaná vôňa oceána sa zamiešala s vôňou slnka. Páčilo sa mi to.

Otvorila som oči a prudko sa rozbehla lesom.

„Ha! Si bledá ako mŕtvola, nie, si bledá ako ja!“

„Zrejme som mala zatvoriť oči.“

„Druhý raz na to nezabudni.“

„Druhý raz!“ zaúpela som.

Zasmial sa, stále bol v radostnej nálade.

„Len sa predvádzaj,“ zašomrala som.

„Bella, otvor oči,“ povedal potichu.

A vtom bol predo mnou a tvár mal blízko mojej. Jeho krása mi omráčila myseľ – je príliš krásny, na to si nikdy nezvyknem.

„Kým som bežal, rozmýšľal som...“ Stíchol.

„Ako sa vyhnúť stromom dúfam.“

„Bella, neblázni,“ zasmial sa. „Beh je pre mňa úplne prirodzený, nad tým nemusím premýšľať.“

A mal pravdu, tak ako vždy. Rozbehla som sa tmavým lesom a pripadalo mi to úplne prirodzené. Behala som rýchlo, veľmi rýchlo, ale aj napriek rýchlosti som všetko videla zreteľne. Moja myseľ bola rozdelená na časti, akoby krabice. Mohla som myslieť na viac vecí naraz. Kľudne by som si mohla spievať, v hlave si odohrávať scény svojho obľúbeného filmu a aj tak by som nevrazila do stromu. Už som ho chápala. Beh bol pre upíra tak prirodzený ako pre človeka dýchanie.

Znova som sa nadýchla, chcela som zacítiť tie jedinečné vône lesa, keď v tom som prudko zastavila. Zacítila som niečo čo som nemala – tú najsladšiu vôňu na svete. Ruka mi vyletela ku krku a až vtedy som si uvedomila aká som smädná.

Všetky svaly v tele sa mi napli, a ja som sa nerozmýšlajúc na to, čo robím vrhla lesom za tou vôňou. Tá vôňa ma celú pohltila. Odrazu sa všetko v mojej hlave posunulo na druhé miesto. Kvôli tejto vône som prichádzala o svoj zdravý rozum – o svoju myseľ -, chcela som len jednu vec. Krv. Chcela som cítiť ako mi tá teplá sladká tekutina preteká dole hrdlom, do celého tela. Z hrdla sa mi ozvalo hrozivé zavrčanie a ja som sa už plne sústredila na lov. Keď som utekala za svojim cieľom, utekala som tak rýchlo, že som topánkami ledva dotýkala zeme. Mala som pocit akoby som lietala. Jemne som sa odrážala špičkami od zeme a dopredu ma poháňala len jediná vec.

Keď som došla – takmer - k cieľu, skryla som sa za strom. Na čistinke neďaleko menšieho jazierka stál muž. Mohol mať okolo tridsať, práve jednou rukou prehľadával ruksak, a keď som zbadala jeho druhú ruku hneď mi to bolo jasné. Cez jeho druhú ruku sa tiahol škrabanec od palca k zápästiu, odkiaľ prudko kvapkala krv. Na nič som nečakala. Rozbehla som sa k nemu, jednou rukou ho chytila okolo krku a pritlačila o najbližší strom.

Keď sa môj pohľad stretol s tým jeho, trochu som zneistela. Jeho oči vyžarovali strach a celý sa triasol.

Na stotinu sekundy som ho chcela pustiť, aby utekal kade ľahšie, na chvíľu som si spomenula na Edwarda a na jeho zlaté oči. Ale pohľad na jeho krvavú ruku tie myšlienky vyhnal z hlavy.

„Je mi to ľúto,“ povedala som rýchlo a zubami som vyhľadala jeho krk. Zuby sa ľahko prehrýzli mäsom a keď prenikli cez žili pocítila spokojnosť. Tá krv chutila bohovsky. Teplo krvi mi zapĺňalo moje vnútro a telo podo mnou sa čím ďalej tým menej vzpieralo, až nakoniec pod mojimi rukami ochablo. Odtiahla som sa.

Teraz, keď som mala svoj smäd viac pod kontrolou, došlo mi, čo som spravila. Zabila som človeka.

„Povedz mi ešte niečo,“ požiadala som ho sklesnuto; bolo mi jedno, čo povie, hlavne nech znova počujem jeho hlas.

Rýchlo sa na mňa pozrel, zaskočila ho zmena v mojom hlase. „Čo by si chcela vedieť?“

„Povedz mi, prečo lovíte zvieratá namiesto ľudí,“ navrhla som a znelo to zúfalo. Oči mi náhle zvlhli, bojovala som so žiaľom, ktorý ma pomaly ovládal.

„Nechcem byť netvor.“ Povedal to veľmi potichu.

Netvor. Som netvor.

„Prepáč, Edward, odpusť mi to,“ povedala som veľmi potichu. Zohla som sa k telu – bez kvapky krvi – a rozhodla sa, aby mal ten muž aspoň trochu dôstojnú smrť. Rukami som vykopala jamu, ani sama neviem, ako sa mi to podarilo. Telo som do nej jemne položila a zakopala naspäť. Ešte som odtrhla jeden kvet a položila ho na stred – hrobu.

„Je mi to ľúto.“

Rozbehla som sa preč.

 

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek