11.03.2011 [22:15], Astrid, ze série Snívam o Afrike, komentováno 22×, zobrazeno 4544×

---

Snívam o Afrike 2

 

Cesta a ako sme si navzájom padli do oka

 

Hlboko zbrázdená cesta sa hadila slnečnou savanou k horizontu a mne pripadalo, že nás vedú koľaje a naše auto nemusí nikto riadiť. No... v podstate ho ani nik neriadil, šofér si totiž spokojne čítal týždeň staré noviny a na cestu sa ani poriadne nepozrel.

„Pozerajte sa, prosím vás na cestu!“ rozmrzene som sa ohradila.

„Ja sa pozerám,“ povedal jedovato. „Ale teraz tu mám predsa vás, tak keď bude v dohľadne nejaký semafor, tak mi dajte láskavo vedieť.“ Diabolsky sa usmial popod fúz.

Idiot. Nasršene som sa otočila k oknu a vybrala si svoj mobil z tašky, ktorý nemal už žiaden signál. Adiós civilizácia! Nenechám sa dnes predsa otráviť, tešila som sa sem a žiaden... pozrela som sa na neho, otravný chlap, mi to tu nepokazí. Noviny naštvane hodil na palubnú dosku, prižmúril oči do slnka a sústredil sa na cestu. Však preto...

Nenápadne som si ho premeriavala, vždy som si myslela, že takto nejako vyzerajú serafovia, ibaže tento mal od láskavého anjela poriadne ďaleko. Exemplárne protivne pôsobil, už keď som ho po prvý raz počula prehovoriť. Tento muž a jeho drzé vystupovanie ma nad mieru dráždili, nemohla som sa uvoľniť v jeho tesnej blízkosti. Nervózna som si prekladala jednu nohu na druhu a stále naopak, že som nakoniec riešila iba to, aby som to nerobila. Tak som si aspoň v rýchlej frekvencii hojdala kolenom a premýšľala, či to vidí, aká som z neho nervózna alebo nie. A doktor Ed... Tak ten sa na tom iste perfektne bavil. Silne z neho vyžarovala podivná, neidentifikovateľná energia plná protikladov; zloby a krásy. A samozrejme neúrekom protivnosti. Ale aj tak, tá vizáž... Potajomky som si vzdychla a pokračovala v okukávaní pána dokonalého a divila sa, ako je to možné, keď niekto môže mať tak...

Nádherné oči, ale diabolský pohľad v nich, pery pôvabne krojené, ale stiahnuté do prísnej linky, črty tváre... ach, obdivuhodné, ale budiace rešpekt. A to ostatné... Po očku som si ho prezerala, v aute bolo dosť miesta na to, aby som dokázala byť nenápadná.

Mal krásne ruky, dlhé prsty, opálenú pokožku a svetlé, od slnka vytiahnuté chĺpky na predlaktiach. Chcela som sa ho dotknúť, pohladiť mu ruku a zistiť aká je. Vyžarovala z nej sila, ako pohyboval volantom, hrali mu v nej svaly. Možnože – ach, Isabella, nad čím to uvažuješ? - vie byť aj nežný a pokožku má jemnú a zároveň je aj drsný ako svet, kde tento podivne nádherný muž žije. Áno... zblbla som. To chce mentolku na prevetranie ventilov.

„Páčim sa vám?“ pobavene sa uškrnul a povytiahol jedno obočie hore. Drzák jeden! Nečakala som, že ma odhalí a k tomu ten jeho samoľúby výraz. Najradšej by som si jednu... Bože, to je trapas!

„Isteže nie!“ pobúrene som nesúhlasila, on sa potešene rozosmial, určite mi neveril, tváril sa tak sebaisto, ako keby s istotou vedel, nad čím premýšľam. Samozrejme, asi ho tu tie všetky domorodé, prsnaté žienky obdivne velebia, ale čo sa týka mňa, je na veľkom omyle! Ha, to by sa mu tak páčilo; naštvať ma. Ó, nie! To mu nedoprajem, aj keby mi mala od jedu fičať para ušami. Čo si to ten chlap dovoľuje?! Schmatla som demonštratívne staré noviny a sľúbila si, že sa na neho už do konca cesty ani raz nepozriem.

...

Cestovali sme už skoro dve hodiny, deti vzadu zaspali. Ach, to teplo... a nuda... vytiahla som osviežujúce vreckovky. *Sakra, chlap jeden mizerný! Ja sa tak nerada s niekým hádam.

Ale však... Už nie som naštvaná. Pozrela som sa. Hm, no a čo, tak som sa na neho proste pozrela.

...

Viezli sme sa oázami pichľavých kríčkov v tôni akácii ovenčenými sladkým plodmi a to všetko presvetlené obedným africkým slnkom, na mňa strhujúco vplývalo. Naraz som mala zase dobrú náladu, svet okolo nás bol tak krásny. Prišlo mi zbytočné sa hnevať, kvôli tomu že Pán Boh stvoril tak arogantné stvorenie aké sedelo vedľa mňa. Vytiahla som radšej foťák a tešila sa z toho všetkého naokolo. Len tak.

Cestou sme míňali skupinu Masajov, nachádzali sme sa už hlboko v rezervácii v naozajstnej divočine, to bolo tak vzrušujúce. Videla som tri nosorožce a päť slonov. Gepard sedel na skale a sledoval obrovské čriedy antilop pomiešaných s pakoňmi a zebrami a všetkými možnými kopytníkmi. Snažila som sa zachytiť celú živú savanu. Žiarila všetkými odtieňmi žltej a okrovej, skaly sa jagali slnkom a z každého kúta vyžaroval divoký život. Vtáky spievali, hyeny štekali a niekde v diaľke zatrúbil slon. Menila som už tretí film v poradí. Perfektné zábery do môjho skromného portfólia a aj pre doktora Hallowaya – na to, že som tu iba pár hodín – skvelé!

„To je fantastické!“ vyletelo zo mňa uchvátene.

„Áno, je. Po dažďoch je všetko naraz tak iné,“ povedal doktor. Pozor na neho, zrazu aký milý, asi zabralo, že som sa s ním cestou nebavila. Pocit víťazstva je tak opojný...

„Bella, pozri!“ Vyskočili deti a ukazovali do vlniacej sa trávy. „Tam je lev! Aha, tam je!“

Všetci, okrem doktora sme strnulo pozorovali žltú trávu. „Naozaj... ?“ Odtiahla som objektív od oka. „Nevidím ho.“ Posadila som sa naspäť na sedadlo a premýšľala o tom, aké by to bolo stretnúť leva, na vlastné oči ho vidieť. Predstava, že som si vedomá, že lev číha niekde blízko mňa – hladný, vidí ma a ja jeho nie... Raz mi Jake pustil video, kde turistu roztrhali levy, rýchlo som odohnala príšerné spomienky. Brr...

„Strach?“ Doktor sa po očku na mňa pozrel, v tvári mal vpísaný ten svoj zvláštny výraz pomenúvajúci to, keď ste nad vecou a nebojíte sa.

„Deti videli leva...“ vydýchla som. „Ale ja nie.“

„O to mu ide,“ povedal záhadne. „On vidí vás a vy jeho nie. Splynie s žltou trávou savany.“ Prižmúril oči. „Patrí mu to tu,“ dvihol ruku a ukázal na horizont pred sebou. „Všetko...“ Mráz mi prešiel po chrbte ako to povedal.

„Prečo ma strašíte?“ zaprotestovala som. „Vám to robí dobre, že?“

„Nestraším. Len by ste si mali dávať pozor, slečna Swanová, keď budete tam kam ideme. Je to totiž ich domov. A áno, trafili ste, robí mi to dobre,“ spokojne sa uškrnul. On s tým asi nemieni nikdy neprestať, arogantný ksicht jeden!

...

Nedalo mi to. „Levy chodia po Kano? Len tak?“ spýtala som sa vystrašene.

„Nie, levy sú v Kano doma a my tam chodíme len tak.“

„Ach... aha...“

S tým som nepočítala, mala som predstavu nejakého svojho bezpečného priestoru. Naraz som ale zistila, že uvažujem; aké by to asi bolo, zdieľať spoločné ubytovanie s týmto tu. Zhrozene som na neho pozrela a radšej rýchlo otočila pozornosť na svoje zopnuté ruky a predstavovala si, ako v jeden krásny, slnečný deň vyjdem na terasu domu a bude tam sedieť s preloženou nohou lev. Ahoj, kráska, kde začneme?

„Vy asi nemáte skúsenosti v odbore divej zvere, že?“ Prerušil moje choré úvahy. To vyzerám fakt tak hlúpo? Čoby... teraz sa odprezentujem ja, drahý doktor – nie si najmúdrejší na svete, zatvárila som sa dôležito.

„Hmm... fotila som v Arizone šakaly s doktorom Hallowayom a na Alijaške som robila asistentku Jacobovi Blackovi.“ Tvárila som sa výsostne profesionálne. To, že som mohla len meniť filmy, som si nechala radšej pre seba. Spomenula som si na Jakea a našu spoločnú expedíciu, ako sa ma raz v noci pokúšal zviesť v stane uprostred divočiny. Našťastie s tým prestal, lebo som mu nechtiac vyliala pivo na fotoaparát – to mi asi dodnes neodpustil.

Pokračovala som.

„V Denalijskom národnom parku sme pozorovali ťah lososov a grizly, ale tu... je to iné. Afrika je iná. Lenže, pokiaľ budem mať svoje vlastné portfólio, dostanem sa do National Geografic a to je to, čo chcem. Dostať sa do týmu, ísť na veľkú expedíciu, na more a... Mám potápačský kurz,“ pozrela som sa na neho. On ma zaujato počúval, ako som prestala otočil sa ku mne, usmial sa. V tú chvíľu nemal v tvári ten svoj arogantný výraz a ja som si mohla vychutnať pohľad na jeho peknú tvár... a oči. Takú farbu očí môže človek iba zriedkakedy vidieť, svetlohnedú až žltkavú. Ale s tými tmavými mihalnicami a uhrančivým obočím mi doslova učaroval, usmial sa na mňa. Ten má ale krásne zuby... Zažmurkala som a snažila sa dodať vážnosť tomu čo hovorím. „Je to môj sen.“

„To je dobré, že môžete snívať,“ povedal milo.

„Áno, rada snívam o dobrodružstve,“ vyznala som sa. „Žiadne som totiž ešte nezažila.“

„Tak to ste potom na správnom mieste, slečna Swanová.“ skonštatoval veselo.

Aký zvláštny okamžik. Drsný muž a usmieva sa na mňa, ktovie aký naozaj je? Sám, tu v Afrike, tak mladý a tak pekný, deti ho zbožňujú... ale okrem iného je nedotklivý k ostatným. Ani s Abim sa veľa nerozprával, skôr sa na neho iba mračil. Ach... som tu len pár hodín a hlavu mám plnú tohto... tohto... chlapa! Toto je des, moja šedá hmota potrebuje nutne spánok.

...

„Za chvíľu sme tam,“ ozval sa nervózne doktor. Pátrala som po dôvode jeho nervozity, skoro ma porazilo pri pohľade na to, čo bolo pred nami.

Zhrozene som sledovala cestu, ktorá pozvoľne klesala a menila sa na výslovne strašidelnú. Chytila som sa sedadla a pozorovala z okna auta červené bahno, ako sa spolu s nami kĺže po okrajoch cesty svahom dole.

„Deti, držte sa! Ide sa z kopca!“ zakričal doktor.

Pred nami sa rozliehalo veľké pole bahna asi v päťdesiatich metroch šikmého klesania, ale doktor Ed si s tým evidentne hlavu nelámal. S volantom otočeným neviem kam, sme so silným nárazom zapadli čumákom do obrovskej oranžovej kaluže, z ktorej sa vzniesol velikánsky oblak komárov.

Jedine na čo sa šéf posádky zmohol bolo, že hodnú chvíľu nahlas nevkusne nadával a vybral si z náprsného vačku ploskačku s vyrytým nápisom Great Apache Chief. Dlhým dúškom si odpil a pokračoval s nevyberaným nadávaním ďalej. Otočil sa ku mne, akoby som snáď za to všetko mohla ja. Už som mu chcela povedať, nech gáni na niekoho iného, keď zatriasol ploskačkou a podával mi ju.

„Brendy?“

„Nie, ďakujem.“ Ohnivú vodu nepijem, ty Apač...

„Ahá, ja som zabudol... Vlastne vy ste si svoju dávku alkoholu vyčerpali už včera. Ja viem, Tequila je ekrazit.“ Ach, aký postreh, doktor Ed. Prižmúrila som oči. Ja mám tiež niečo dôležité na srdci! Ste exemplár jediný svojho druhu tu v Tanzánii. Otravný, nepríjemný, uštipačný, drzý, bezoočivý, chrapúnsky a namyslený a... Došli mi slová.

Držala som radšej jazyk za zubami a nervózne si klepkala prstami o opierku vyrobenú z kanistra benzínu. Nebudem piť v tak závažnej situácii v akej teraz sme. Doktorova nezodpovednosť a po oboch stranách auta nepriehľadný hustý prales neveštil nič dobrého. „Deti, posuňte sa k sebe. Neseďte pri okne.“

„Čoho sa bojíte, slečna Swanová? Ste so mnou. Levy sa ma boja ako čert sväteného kríža,“ žmurkol na mňa.

„Ts... no to iste. Deti, preč od okna!“

„Nervózna? Nohy hore.“ Schoval ploskačku a otvoril dvere auta, vlna blata zaliala podlahu džípu, okolo kanistru plávala akási divná vec, zdvihla som rýchlo nohy. Obrovský oblak komárov vletel dnu do auta a atakoval všetko, čo voňalo krvou. Tie hnusoby byvolej veľkosti sa do nás pustili ako besné. Rýchlo som vytiahla repelent, než som ho stihla použiť, hodil po mne škaredú fľašu s octom. „Toto je účinnejšie. A teraz, sadnite za volant, potlačím auto. Keď poviem, zaberiete pomaly dopredu. Áno?“

„Samozrejme. Dobre! Ehm... ale takéto auto,“ ukázala som na prehistorickú šaltrpáku, „som ešte nikdy nešoférovala.“

„Je to jednoduché, slečna Swanová. Dopredu jednotka, dozadu dvojka. Skúsime sa rozbehnúť na dvojku. Tak opatrne.“

„Aha! Opatrne... Povedzte kedy, doktor!“ Vždy pripravená!

Sadla som si za volant, chytila rýchlostnú páku a lovila v pamäti, ako sa radia rýchlosti na takomto aute. Sem - tam, dopredu - dozadu – dvojka. Jasné, že to viem! Samozrejme doma mám automat, ale vždy som všetko zvládla – odviezť nábytok a tak... aj tento rozheganý vrak zvládnem, však je to len auto.

Pán dôležitý tam niečo vzadu robil, tak som sa chopila škaredo vzhliadajúcej páky, pohľad mi ale nešťastne skĺzol na nohy. „A kruci, čo je zase toto?!“ Zdesene som počítala pedále na zablatenej podlahe. „Spojka... Prečo tam musí byť tá blbá spojka!?“

Dodala som si odvahu a stlačila prvý – prvý je srávny. S rozklepanou nohou som držala vymačknutý pedál a nevedela čo ďalej. Prišlo mi to, akoby sa to už nikdy nedalo vziať späť. Ja som blbá. Držala som a čakala na jeho pokyn. Auto stálo našponované, ja tiež, ešteže on o tomto mojom pokuse nič nevedel.

Čiže, jedna, dva... „Bože, buď so mnou.“ Tri... kde je neutrál? Fajn, tu. Ok, viem to! Brnkla som na plyn, auto zúrivo zahučalo. Huh, dvesto koní! Naraz mi doktor zmizol zo spätného zrkadla.

„Ježiš Maria!“

Vyletela som z auta, ktoré našťastie nikam neodišlo a div že sa nehodila na doktora, ktorý sa celý červený od blata vznášal na hladine rozvírenej bačoriny. Oči mal otvorené a pozeral niekam hore. Asi je mŕtvy...

„Doktor Ed?“ Natiahla som ruku k nemu, keď naraz zdvihol hlavu, nepáčil sa mi jeho výraz. Radšej som ostala stáť, vyzeral volajak šialene. Usmieval sa, postavil sa a nasmeroval jedovato prst na mňa, ustúpila som a prepadla sa do poli stehien v oranžovej mláke.

„Vy!“ Doktorovi preskočil vysoko hlas a vypľul blato z úst, z jeho očí na mňa mierili plne nabité brokovnice. „Vy ste horšia ako pohroma, ako svetová katastrofa! Povedal som snáď, že máte cúvať!? Že máte vôbec pohnúť autom?!“ Chytala ho hystéria.

„Mrzí ma to,“ kajala som sa tam.

„Tak vás to mrzí... ? To je ale dojemné... ! Ja už viem prečo ste sem prišli, slečna Swanová! Chcete skončiť v každej posranej tanzánskej mláke tu v rezervácii, že? A ja aby som vás z tých sračiek pernamentne vyťahovať, to plánujete pre mňa ako poslanie!" Pomaly zdvíhal hlas zreteľnejšie a zreteľnejšie. „Vyzerá to, že mi budete prať veci denne! A teraz mi láskavo zmiznite z očí, lebo sa neudržím!“

„Vyhrážate sa mi? Ja som povedala, že ma to mrzí a vy sa ku mne chováte ako hulvát! A pokiaľ sa nemýlim, tak v tých sračkách ste namočený vy!“

„Choďte niekam, ženská. Ste nebezpečná a príšerne drzá,“ zareval. Ja a drzá? Však počkaj!

„Vôbec ste ma nepočúvali, vravela som vám, že takéto auto neviem riadiť!“

„Aháá, a teda aké auto vie vaša maličkosť riadiť?“ uštipačne zavrčal.

„Môžete si odpustiť ten váš bezočivý tón?! Ste kus odporného chlapa, viete to o sebe vôbec?! Že ja sprostá si o vás robím starosti!“ Otočila som sa a naštvane si to mierila späť do auta.

Popri mne sa pohlo auto, a potom ešte raz. Rozhodla som sa ho ignorovať úplne. Nasadol do auta, na chvíľu zavládlo hrobové ticho, dokým sa Nhenna nezačala vzadu chichotať. Musela som si kusnúť do jazyka a žmoliť si pritom oči, aby nikto nevidel, že sa smejem tiež.

„Som tu niekomu na smiech?!“ opýtal sa zúrivo. Atmosféra v aute ochladla pod bod mrazu.

„Samozrejme, že nie,“ zasalutovali poslušne deti zozadu.

Doktor Ed si z vačku znova vybral svoju Apačskú ploskačku a celú ju do seba nalial, potom sa na mňa ešte raz nazúrene pozrel a pokračovali sme v tichosti v ceste.

Moje prvé dva dni v Afrike, a ja sa neviem rozhodnúť, ktorý z nich bol horší, sakra!

 

¤¤¤¤¤

 

---

*v texte sa môžu nachádzať slangové výrazy

 

 

moje zhrnutie

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1 2   »

1 2   »

© 2010 Stmívání FF - Kopírování veškerých děl je bez souhlasu autora přísně zakázáno!