Sekce

Galerie

/gallery/smiech.jpeg

Kratšia poviedka o Edwardovi a Belle, žiaden zázrak, len kúsok deja...

Michal7: To je inak ten sľúbený happy end...

Začul som už len rinčanie skla, ohlušujúci rev krčiaceho sa kovu, a potom nastala tma.
„Môže... ako... vážne... okamžite...“ k mojim ušiam sa dostávali len neurčité útržky a odrazu... Niekto sa uvoľnene zasmial. Nádherné zvončeky prežiarili chlad, ktorý prestupoval mojím telom. Keď však doznel, opäť som necítil nič...

Píp, píp, píp... ozývalo sa v pravidelnom rytme. Telo mi preťala vlna bolesti. Zaskučal som.
„Pokoj, pokoj,“ povedal ktosi blízko môjho ucha.
„Kde som to?“ zachripel som a dovolil si otvoriť jedno oko, do ktorého ma udrelo prudké svetlo. „Ahgr,“ zasýpal som.
„Otvorte oči,“ povedal mužský hlas, ktorý ku mne hovoril aj pred tým. Poslúchol som. Moje oči si okamžite privykli na šero v izbe. Nado mnou sa skláňal akýsi muž v bielom plášti. „Ja som doktor Cullen,“ predstavil sa.
„Doktor.. Nemocnica?“ obzrel som sa po izbe. Z tela mi trčalo niekoľko hadičiek a to nepríjemné píp patrilo prístroju, čo kontroloval činnosť srdca.
„Mali ste autonehodu, pán Masen,“ povedal doktor Cullen.
„Edward,“ opravil som ho. „Autonehodu?“ zopakoval som.
„Zrazili ste sa s protiidúcim vozidlom vo vysokej rýchlosti, je zázrak, že ešte žijete,“ osvetľoval mi situáciu.
„Ako dlho som tu?“ rukou som si zakryl tvár. Nehoda. To nie je dobré. Otec ma zabije, ak to nespravilo protiidúce auto.
„Už to bude týždeň,“ usmial sa.
„Týždeň?!“ vyhŕkol som. To umelé píp za začínalo ozývať čoraz častejšie.
„Upokojte sa, prosím,“ žiadal doktor.
„Naši to vedia?“ porazenecky som si vzdychol.
„Moja dcéra ich skontaktovala,“ prikývol.
„A mohla by sem prísť?“ spýtal som sa. Potrebujem vedieť otcovu reakciu z prvej ruky.
„Samozrejme, dám ju zavolať,“ povedal a zmizol. Tak, a mám problém... Po chvíli do izby vošlo dievča, približne v mojom veku. Klesla mi sánka. Mala dokonalú postavu, prekrásne čokoládové vlasy a zlaté oči. Vyzerala ako bohyňa, keď nesmelo prešľapovala pri prahu dverí a zvedavo ma sledovala.
„Vraj si ma volal,“ prehovorila nakoniec po kratšom tichu.
„Áno, počul som, že si hovorila s mojimi rodičmi.“ Prikývla. „Ako reagovali na moju nehodu?“ spýtal som sa. Uškrnula sa.
„Tvoji rodičia vôbec nie sú nadšení. A zajtra chcú prísť,“ povedala.
„Ach,“ povzdychol som si.
„Ešte niečo?“ opýtala sa ma. Len som zavrtel hlavou. „Tak fajn,“ chcela odísť.
„Počkaj!“ zavolal som za ňou. „Nechceš... nechceš tu so mnou... ostať?“ Som si celkom istý, že som bol červený až za ušami. Kúzelne sa usmiala a s rachotom si pritiahla stoličku k mojej posteli.
„Bella Cullenová,“ predstavila sa.
„Edward Masen.“

Trhnutím som sa prebral zo sna. Snívalo sa mi o Belle, ako som mal nehodu a ležal som v nemocnici a... ležím v nemocnici! Poplašene som vystrelil do sedu, moje telo bolestivo zaprotestovalo.
„Opatrne,“ z opačného konca izby sa ku mne prihnala Bella a položila ma späť do perín.
„Ty... ako... ako... ty...“ koktal som.
„Večer si zaspal, trochu sme sa zarozprávali,“ sklopila pohľad.
„Ja som zaspal?“ zaskuvíňal som. „Tak to snáď nie!“ pevne som zavrel oči.
„Rozprávaš zo sna,“ povedala so žiarivým úsmevom.
„To... to nemyslíš vážne, však?“ Cítil som horúčavu na tvári, ako mi do líc stúpala červeň.
„Myslím,“ zasmiala sa.
„Čo som hovoril?“ spýtal som sa porazeneckým hlasom.
„Nepoviem,“ zazubila sa.
„Hej!“ vyhŕkol som. „Mám právo to vedieť!“
„Ty máš právo to vedieť, a ja mám právo ti to nepovedať!“

Dohadovali sme sa ešte dobrú pol hodinu, než mi sestra doniesla raňajky, a ešte dlho, dlho potom. Ani som si nestihol uvedomiť, že je už večer.
„Prepáč, že som ťa tak zdržal, musela si sa neskutočne nudiť,“ ospravedlnil som sa.
„Ale to vôbec nie, bola to zábava,“ pousmiala sa.
„Prídeš zas?“ vyhŕkol som, ani som si to poriadne neuvedomil. „Totiž... nemusíš, ak... teda... ja... viem, že...“ koktal som, než ma uťala sama.
„Veľmi rada prídem,“ s týmito slovami odišla a ja som zaspal.

Snívalo sa mi o nej. Nevedel som, kto to je, no stále dookola som sa mi prehrával jej smiech, ktorý som počul v deň nehody. Túžil som ju nájsť, chcel som, aby ma tá ľubozvučná zvonkohra budila každé ráno s dokonalým úsmevom a... Opäť som sebou silno trhol. Zhlboka som dýchal, akoby sa mi práve snívala nejaká nočná mora, a nie nádherný sen... Znovu sa vedľa mňa ozývalo dotieravé píp tak rýchlo, až to bol skoro jeden neprerušovaný tón. Do izby mi vbehli sestričky s doktorom Cullenom.
„Ste v poriadku?“ spýtal sa hneď medzi dverami.
„Áno,“ zamumlal som len popod nos. Ešte chvíľku okolo mňa skackal, čosi si zapisoval a prezeral ma, než mi dal pokoj a aj so svojím komparzom odišiel. Zhlboka som si vydýchol. To sa nám to prekrásne začína...
Ale deň sa ešte neskončil. Prišla za mnou Bella...a zas odišla po necelej hodine... Teda... odišla, až keď sa zotmelo, len mne to pripadalo tak krátko...

A dievčina prišla zas. A zas. A zas, a zas, a zas... Už to bol skoro mesiac a chlapca mali prepustiť domov. Stále sa mu po nociach snívali tie sny o neznámom dievčati, ktoré nikdy nestretol... Alebo si to len myslel?

„Sľúb, že za mnou prídeš,“ požiadal som ju pred nemocnicou.
„Samozrejme,“ pritakala. Na zdrap papiera som jej naškrabal našu adresu, čo najčitateľnejšie to so zasadrovanou rukou šlo. Posledný raz som sa na ňu pozrel, zakýval jej a nasadol do auta.

V noci sa mi opäť sníval ten sen. Už ma to začínalo štvať. Nebola žiadna šanca, že by som tú dievčinu našiel, tak neviem, prečo som si tým zaťažoval myseľ. Prudko som sa posadil na posteli. Cez okno ku mne dovial chladný nočný vánok... Počkať! Cez okno? Večer bolo ešte zavreté, nie? Začínam už blázniť... Len som zavrtel hlavou a nechal sa unášať čerstvým vzduchom do ríše snov, k tomu dokonalému smiechu...

Ráno ma zobudil zvonček pri dverách. Na nič som nečakal a vystrelil z postele ako namydlený šíp.
„Idem!“ kričal som po ceste.
„len sa zas neprizabi,“ zašomral otec, keď prechádzal okolo mojej šmuhy do svojej kancelárie. Ešte stále bol na mňa nahnevaný za tú nehodu. Rozrazil som dvere, stála tam. Bella.
„Ahoj,“ vydýchol som.
„Ahoj,“ usmiala sa. Prebehla ma pohľadom, v očiach jej hrali iskričky. Nasledoval som jej pohľad a... sčervenal som ako rajčina.
„To nie je tak, ako si myslíš,“ vyhŕkol som okamžite.
„Nie, vážne to nie je tak, ako si myslím, a to, že máš na sebe pyžamo s tučniakmi na korčuliach, sa mi len sníva,“ zasmial sa. /Pozn. aut.: Nemohla som odolať, môj pracovný úbor...:D/ Zasmiala sa... Zasmiala sa! Vytreštil som oči.
„To si bola ty,“ vydýchol som.
„Čo?“ nechápala.
„Vtedy, keď som mal tú nehodu. Bola si tam,“ vytreštil som oči. Zahryzla si to pery.
„Áno,“ vydýchla nakoniec. Prudko som sa na ňu vrhol a zovrel ju v náručí.
„To o tebe sa mi snívalo!“ predniesol som nadšene.
„Viem,“ usmiala sa, „rozprávaš zo sna,“ povedala a opäť ma obdarila nádhernou melódiou jej sladkého smiechu.

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

kajka

12)  kajka (28.03.2012 11:48)

eMusko, líbezná jednorázovka! Lidský, zraněný a zamilovaný Edward! Ta výměna rolí se mi moc líbila. Díky!

LadyLilianne

11)  LadyLilianne (28.11.2010 12:31)

krásne

Rosalie7

10)  Rosalie7 (20.11.2010 23:57)

To bylo překrásný, eMusko! Opravdu, nevím co říct - protože jako člověk s červenajícími se tvářemi, bezbraný a s možností snít o své lásce a jejím smíchu(v pyžámku s tučnákama! ) je Edward naprosto dokonalý

Astrid

9)  Astrid (17.11.2010 00:53)

Edward je v tejto poviedke tak sladko bezbrannýuž ho vidím v tej postely
krásna jednorázovka. také nežné pohladenie.

Evelyn

8)  Evelyn (16.11.2010 15:55)

To bylo krásné pohlazení po srdíčku

Karolka

7)  Karolka (15.11.2010 22:00)

To zase bylo mňam! Miluju tvoje jednohubky! A líbí se mi tvé nápady.

krista81

6)  krista81 (15.11.2010 21:06)

jé to bylo moc hezké

5)   (15.11.2010 15:57)

eMus Edward byl úžasný jako člověk
pižamko s tučňáky tvůj pracovní úbor?:D
Moc, moc děkuju za HAPPY END!!!!
Kráááásnýýýý
Děkuju

ambra

4)  ambra (14.11.2010 23:37)

eMuska, Ty ses mě rozhodla dnes zabít . Lidský Edward. Zraněný. Spící. Snící. Zachráněný. Červenající se. Zamilovaný. V pyžámku s tučňáky. . Miluju ho. Znovu. Díky Tobě. PŘEKRÁSNÁ POVÍDKA!!!! Děkuju. Ááááááááááááááách!!!!!!

Ree

3)  Ree (14.11.2010 22:01)

Já už ho totiž v administraci neviděla

eMuska

2)  eMuska (14.11.2010 21:44)

Ree: jop, práve na to pozerám... V poslednom čase mi to akosi nejde... Ale v administrácii tam ešte bol!

Ree

1)  Ree (14.11.2010 21:43)

eMuš? Nechybí ti text?

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Eclipse