Sekce

Galerie

/gallery/tumblr_lyoivr1ibc1qd41g8o1_500.jpg

Aj niektoré sny se môžu stať skutočnosťou. Aj obyčajná žena môže zažiť rozprávkové šťastie.

18+

Pred stotinou sekundy som položila telefón. Nemohla som uveriť tej fantastickej správe, ktorú som sa práve dozvedela.
Ale prvého apríla už bolo, tak sa snáď nebude jednať o nejaký nechutný žartík. Sestra nie je z tých, ale asi bude skutočne čarodejnicou, ako mi neustále tvrdí. Len tú metlu na tryskový pohon dobre schováva, aby ju nik neodhalil. Alebo má nejaké konexie, o ktorých mi nič neprezradila. Alebo... To budú jej kamaráti z výletu po austrálskych stepiach.
Bože môj, zjaším sa z toho. Ide ma priam rozdrapiť od zvedavosti. Aj tak neuverím, kým neuvidím. Najneskôr dnes večer na Skype. Prečo sa ten čas zrazu vlečie tak pomaly?

Myšlienky mi lietali ako splašené, jedna cez druhú, aj napriek snahe nejako si ich usporiadať. Obe ruky som mala „ozdobené" od zápästia až po lakeť ornamentmi modriniek, vzniknutých z neustáleho štípania sa. Po poslednom takom štípanci som až nadskočila. Ono to bude skutočne pravda!!
Náhle som sa zachmúrila. Čo teraz skôr? Ach áno, v prvom rade zaistiť stráženie pre malú. Chlap vôbec neprichádzal do úvahy, koniec koncov, vzdal sa nás ešte pred jej narodením.

Kyslý úškrn mi nevydržal dlho, na to som bola príliš napätá, nedočkavá a... Áno, hlavne vzrušená.
Velebila som všetkých svätých a hlavne moje dobré víly, že mi umožnili zúčastňovať sa na lekciách zumby. Tie som už takmer rok poctivo navštevovala. Konečne moje telo dostávalo nejaké tvary a nebola to len nemastná - neslaná rôsolovitá hmota z tuku a kostí.

Kde som to odbočila? Aha, tak teda naspäť k stráženiu. Chlap škrtnutý. Kto ďalší? Jedna stará mama býva príliš ďaleko. Druhá o existencii vnučky ani nevie, alebo výstižnejšie by bolo, že ju ignoruje.
Kamarátka Valerie? Tá má teraz úplne iné starosti. Vypuklé bruško, termín pôrodu a blížiacu sa svadbu.
Bude to veru oriešok, ale ja ho stoj čo stoj rozlúsknem. Kvôli NEMU! Aj keby som si tú moju princeznú mala pribaliť do batôžka a vziať zo sebou na ONÚ udalosť. Z úvah ma náhle vyrušila pesnička „Ai Se Eu Te Pego". Sestra! Tak a je to tu, teraz mi oznámi, že si zo mňa vystrelila, alebo sa to všetko odvoláva. Vedela som, že je to ona, na nikoho iného som túto melódiu nemala nastavenú.

„Hurá, už som to chcela položiť. Počuj, len tak narýchlo... Je mi jasné, že by si nemala kam dať tú tvoju čerticu, tak som zariadila , aby mohla prísť s tebou. Úplne som na to v tom zhone zabudla. O stráženie sa neboj, lebo už je zaistené. Nezabúdaj, že sme s Matildou robili niekoľko rokov au - pair."
„Ale..." Chcela som niečo namietnuť, sama som nevedela čo. Bola som však vzápätí prerušená.
„Nijaké ale. Letenky zabookujeme tak o dve hodinky. Bude sa ti to hodiť?"
„Samozrejme, kam by som chodila. Malá je v škôlke a ja... Veď vieš."
„Výborne. Utekám moja, ozvem sa. Drahá a nezabudni: DÝCHAJ! Nerada by som ťa tam odvliekla polomŕtvu. Pa pá."

Ha ha, to je celá ona, obrátiť všetko na žart. V slúchadle sa ozvalo rázne pípanie a mne opäť zovrelo útroby od úzkosti. Akože to bolo? Nádych, výdych, nádych... Mala by som si to nahrať na empétrojku, aby som nezabúdala.
Nakoniec som otvorila bar umiestnený v obývacej stene a vytiahla odtiaľ fľašu domácej hruškovice. Šup do jednej nohy a aby som nekrívala, tak hneď na to šup do druhej. A to by hádam aj stačilo, potrebujem triezvo uvažovať. A poobede dôjsť do škôlky. Dve hodiny. Ako sa zamestnať? Všetko je už hotové. Navarené, upratané, vyžehlené... Pravidlo číslo jedna: Nerobiť všetky domáce práce naraz!

Sadla som si k počítaču a klikla na jednu zložku. Ešte predtým sa na mňa z obrazovky usmiala tvár anjela z mojich snov.
Tak teda, kolónka Wolfmania otvorená. Fajn. Chlieviky ako „Nemravnosti" a „Príliš horľavé" som zarputilo ignorovala, už tak som mala hlavu pobláznenú dnešnou správou. Áno, „Výroky z filmu" budú to pravé orechové. Keď som však po piatich minútach zistila, že aj tak len tupo pozerám pred seba, vypla som obrazovku. Čo takto ľadová sprcha? Alebo jeden - dva okruhy okolo domu? Nohy, ťažké ako z olova, odmietali poslušnosť.
Nakoniec som takto presedela takmer celé dve hodiny, kým znova nezaznela oná pesnička.
„Poď na skype!" prikázala rýchlo sestra a položila. Ten som hneď zapla, no náhle som si takmer nevedela spomenúť, čia som a ako sa volám.

Zvolila som možnosť pre video hovor. Netrvalo dlho a spojenie sa nadviazalo. To, čo som zbadala miesto tváre s blonďatými vlasmi, mi spôsobilo náhly závrat a hmlu pred očami.
Tak teda je to pravda! Skutočne sa za týždeň zúčastním tej premiéry v Londýne! A s následnou after party!!! Pomóc, kde mám tú empétrojku?
Lístky zmizli z obrazovky a objavilo sa tam veľké zelené oko.
„Haló, je tam niekto? Takže, kým zas nájdeš stratenú reč, budem hovoriť ja. Neverila som, že ich tak skoro dostanem do rúk, počítala som najskôr večer. Veľmi som váhala, či ti ich hneď ukázať. Keďže ťa však poznám lepšie ako vlastnú dlaň, vedela som ako stresuješ a vyvádzaš, tak som ťa takto prekvapila. Aby si to stihla vstrebať."
Stihla vstrebať? Dá sa vôbec niečo také vstrebať a okamžite sa nezblázniť? Vlastne, keď sa to spomína, ja tam hádam radšej ani nepôjdem. Veď si urobím hanbu, akú svet nevidel. Jedna obyčajná, nudná a angličtinou skoro nepobozkaná ženská. Náhodou ma osloví (niežeby to kedy prichádzalo do úvahy!) a ja ako pravá závislačka zajačím a odpadnem. Čo ma to napadlo, nikam nejdem?! Zahrabem sa do králičej nory a vyleziem, keď to všetko skončí.
„Madam, ste tam?" ozvala sa sestra.
„Hľadala som moju nahrávku s dýchacím cvičením." Ako vravím, dobrá výhovorka stojí groš. Dýchacie cvičenie... Za chvíľu budem potrebovať malú šikovnú kyslíkovú masku.
„Poďme rýchlo na tie letenky. Musím potom ešte do mesta, na obhliadku šiat."

Praktická a vecná, to je celá ona. Neviem ako sa jej podarilo vmanévrovať ma až na stránky leteckej spoločnosti. Tak či onak za ďalšiu hodinku bolo všetko hotové, sestra sa porúčala a ja som pri pohľade na budík zistila, že už päť minút meškám do škôlky. Vyštartovala som ako namydlený blesk.

Celý týždeň sa nechutne vliekol. Nič sa nedarilo. Dostihol ma nejaký vírus, takmer som si vyvrtla členok a malá bola hysterická, proste myslela som, že mi vybuchne hlava. Z toho všetkého som bola ako opitá. Výborne! Dnes musím baliť, neviem čo si tam nahádžem, vôbec mi to nemyslí. Stále zízam na zložku „Príliš horľavé" aj napriek striktnému zákazu, ktorý som sama na seba uvalila. Popritom občas kuknem na Facebook k vlčiciam, nie však príliš často. Netušila som, že bude také ťažké udržať toto tajomstvo. Vedel i iba to, že idem do Anglicka, údajne navštíviť Múzeum voskových figurín madame Tussaud. Najradšej by som ich všetky vzala so sebou, to by ešte len bola párty. Malá chytá opäť hysterák, ja šediviem a modlím sa ku všetkým svätým, aby som to vydržala a nebola zo mňa bezdetná single žena.

O deviatej večer som konečne dobalila kufre a potomka uviedla do ríše snov (Pánbožko ma vyslyšal!). Od nervozity som mala úplne stiahnutý žalúdok, nebola som schopná doňho dopraviť nič jedlé. Zas som vytiahla barličku v podobe hruškovice a posilnila obe nohy. Naivne som si myslela, že keď si ľahnem a tuho zažmúrim oči, spánok príde sám od seba. Po niekoľkých hodinách povaľovania a vrtenia sa, som zažmurkala do stemnenej izby. Sadla som si, pozrela na budík a zúfalo zavyla. O hodinu musíme z domu? To nie je možné. Poriadne som si pretrela oči a rozsvietila lampičku. Uf, je iba polnoc, chvalabohu. Čo teraz? Skúsila som sa chytiť posledného stebielka a ohriala si mlieko z medom. Oprela som sa o kuchynskú linku a pomaly popíjala. A ďalej? Hodím jedným očkom na Wolfmaniu! Ale fakt len jedným... Samozrejme Maryblack nesklamala a veselo vkladala ďalší „materiál" do našej skupinky. Naozaj len nakuknem... Zrazu hups a boli tri hodiny ráno. Bolel ma celý človek. Skúsila som zase posteľ a čuduj sa svete, ponorila som sa do ríše snov.
A tie boli poriadne divoké. A živé!! Čert vezmi všetky kolónky s poburujúcim obsahom.

V jednom sa mi snívalo o tom, že ja a môj idol sme sa dali do reči na afterparty. On samozrejme hovoril mojou rodnou rečou. Ako inak. Zrazu čáry - máry fuk, ocitli sme sa v miestnosti pre personál a vášnivo sa bozkávali. Jeho pery chutili ešte lepšie, ako vedela moja fantázia vymyslieť. Smelé ruky si razili cestu od krku cez ramená, na chvíľu sa zastavili na chrbte. Z pliec stiahli ramienka šiat a začali hladiť prsia. Pomaličky ich odhaľovali a vtedy som poznala, čo je to raj. Sladké pery, čo ma pred chvíľou bozkávali na ústa, sa sebavedome presunuli nižšie. Zimomriavky spôsobili, že som sa striasla od vzrušenia. Chcela som viac, najlepšie hneď, no zároveň som si priala, aby nikdy neprestal. Láskanie bradaviek jazykom, on kľačiac na kolenách, objímal ma tak pevne až som strácala dych. Prstami som mu prehŕňala vlasy a hlavu mala zaklonenú v nevyslovenom vzdychu. Nohy sa mi podlomili, on ma však pohotovo chytil.
Tak nežne, ako to len bolo možné, si ma podržal, kým rozopínal gombíky na svojej košeli. Vtedy som vybuchla. Nedočkavo som chopila cípy jeho košele a trhla. Zvyšné gombíky leteli do neznáma. Váhal len okamih, a potom ma plynulým pohybom zbavil zvyšku ošatenia. Jasne som cítila, aký je vzrušený, jeho mužská pýcha doslova žobronila o vyslobodenie. Ruku som vsunula pod opasok a začala ho láskať. Z hrdla sa mu vydral pridusený ston. Iba jedno mrknutie a nohavice putovali dole, čomu som ochotne asistovala. Ruky sa mi triasli ako trabant pred stanicou technickej kontroly.
Bol nádherný! Vyrazilo mi to dych. Nahý vyzeral miliónkrát lepšie, než som si kedy dokázala predstaviť. S hrôzou som si uvedomila, že aj on ma skúma mňa. Chcela som pred ním schovať moju nedokonalú postavu, ale nedovolil to a vpíjal sa do mňa očami. Pekne od hlavy až po päty. Bláznim alebo má skutočne v očiach zamilovaný výraz? Tak to určite! Čo by tak na mne mohol milovať. Bude iba nadržaný, rovnako ako ja. Bez zbytočných rečí sme sa opäť na seba vrhli ako vyhladovaný vlci. Pritisol ma o stenu, chytil za zadok a nadvihol do výšky svojich bokov. Omotala som sa okolo neho ako kliešť. Jeho nástroj neomylne našiel presne to, čo potreboval a jediným pohybom do mňa vnikol. Naše výkriky umlčal hlboký bozk. Jazyky rozpútali ešte väčší oheň a vtedy sme stratili posledné zábrany.
Držal ma pevne, ani raz nezaváhal, jeho rytmické pohyby boli presne v súlade s mojimi. Bola som ho taká plná, akoby sme sa narodili jeden pre druhého a pre túto chvíľu. Naše súznenie vyvrcholilo v tú istú chvíľu a my sme spoločne doputovali na vrchol blaha.
„Milujem ťa!" šepla som tíško a v kútiku oka sa mi zaleskla slza.
„Nechcem ťa stratiť, si moje všetko... Ale už ti zvoní budík!"
Čo to povedal? Aký budík?
Zrazu sa mi stratil niekam v hmle, ja prázdne ruky a zdesenie v tvári. Kam sa to podelo. Kam sa ON podel?

So šialen ým pocitom a srdcom až kdesi v krku, som sa posadila na posteli. Mokrá som bola tak, že by ma mohli týždeň žmýkať a aj tak by ma nevysušili. Totálne dezorientovaná som si niekoľko krát pretrela oči. Skutočnosť, že naozaj sedím doma vo vlastnej posteli a nie som pripútaná tým nádherným telom, ma rozplakala. Vystrelila som ako šíp a vbehla pod sprchu. Poriadne ľadovú.

Na cestu som nás s malou vychystala doslova v mrákotách. Ani som nevedela, ako sme sa dostali na letisko. Let prebiehal na jednotku a behom necelých dvoch hodín už sme pristávali na Cardiff International. Ľudí ako mravcov, no so sestrou sme sa našli ľahko. Hneď po dcérinom výkriku:
„Tetááá, tu smeee!"

Taxík nás zaviezol až k nej domov, kde nás už vyzerala jej kamarátka a spolubývajúca v jednom. Hneď sa s malou skamarátili, tak sme sa my dve mohli venovať zajtrajšiemu výletu do Londýna. Ukázala mi šaty, čo kúpila a ja som si bez váhanie vybrala tie zelené. Ona mala róbu z tmavomodrého taftu. Tieto príjemné starosti zabili zvyšok večera a mohli sme konečne uľahnúť do perín. Modlila som sa, aby ma neprišiel navštíviť môj prelud z predchádzajúcej noci. Nebolo by ktoviečo vzdychať a metať sebou, keď v tej istej miestnosti spali aj oni dve. Súrne som si potrebovala odpočinúť.

Ani som nevedela ako a bolo ráno. Prekvapene som žmurkala na hodiny položené na nočnom stolíku. Naozaj som spala ako v oleji. Vyskočila som svieža, naradostená a vo výbornej nálade. Dnes je ten deň, keď sa mi splní sen!
Pobozkala som malú, drgla sestru a letela sa poľudštiť do kúpeľne. Raňajky boli rýchle, ale energeticky výdatné a ja som napodiv zjedla všetko do poslednej omrvinky.
„Kávu si dáme na vo vlaku!" rozhodla sestra. Rýchlo sme sa rozlúčili, do jednej ruky vzali cestovné tašky, do druhej vaky so šatami a vydali sa na autobusovú zastávku. Za necelú hodinku sme už sedeli vo vlaku a ja som si neveriaco začala uvedomovať, že tentokrát sa mi to nesníva. V Londýne sme našli náš hotel a ubytovali sa tam. Všade sa mihalo viac ľudí než zvyčajne. Na každom rohu sa skloňovali mená ako: Edward Cullen, Bella Swanová, Paul Lahote, či... Jacob Black. Pri tom poslednom mene ma zalievala červeň, akoby som sa hanbila za ten sen z predminulej noci. Alebo akoby mi videli do hlavy.

A odrazu nastal ten okamih! Zmätene som pobehovala po hotelovej izbe, žehličkou si skoro spálila vlasy a celkovo išla na nervy. Váhala som či si dať niečo na guráž. Moje váhanie prerušilo hlasné au, keď som zakopla o vlastné nohy. Dva poháriky nejakej škótskej gebuziny zmizli v mojich útrobách. Sakra, kde som nechala tie moje dýchacie cvičenia?
Sestra ma vyviedla na vzduch, myslela som, že len na prechádzku. Keď sme však zamierili k metru, srdce sa mi rozbehlo ako o závod, až skoro vyskočilo z hrude. Je to tu!
Dostali sme sa tam pomerne rýchlo, ak vezmeme do úvahy, že cesty boli upchaté, taxíky beznádejne rozobraté a metro preplnené. A hlavne, pred kinom hlava na hlave. Organizátori nás navigovali k postrannému vstupu do budovy.
V kine sme so sestrou sedeli úplne vzadu. Z filmu som nerozumela skoro nič, ale nevadilo mi to ani najmenej. Stačilo počuť TEN hlas.

Bol to nádherný zážitok. Plakala som od dojatia. Velebte toho, kto vymyslel vodeodolnú špirálu! V duchu som ďakovala tomu dobrodincovi, keď som si po skončení na záchode upravovala líčenie. Sestra pokojná, ako egyptská sfinga, na mňa čakala, kým to dokončím. Ešte sme si uhladili šaty a vybrali sa do šatne pre naše veci. Panoval tam taký huriavk a zmätok, že sme museli počkať nekonečne dlho, kým sme sa dostali na radu. Rýchlo sme si ponaťahovali kabáty, omotali si hrdlá šálmi, pod jednu pazuchu kabelky a pod druhú sestru. Na taxík sme nemali šancu, tak sme sa vydali smerom k metru, ktoré nebolo ďaleko. Tých pár ľudí čo v túto nočnú hodinu cestovalo, si nás prehliadali od hlavy po päty a trvalo to až kým sme nevystúpili. Mali sme pred sebou ešte kus trasy po vlastných. Ale vďaka môjmu nadšeniu, pardón, vďaka hystérii, pred nami čo nevidieť zasvietili reflektory. Prsty som zaryla do sestrinej ruky, až ma musela po nej ťapnúť. Dostavil sa pocit na dávenie, nohy v topánkach na podpätku sa mi podlomili.

A vtedy som HO uvidela! A úplne zamrzla! Ta tam boli všetky pocity, stal sa zo mňa veľký soľný stĺp neschopný pohybu. Potom sa jeho tvár otočila naším smerom... Okamžite ma zaliala horúčosť. Naše oči sa na chvíľku vpili do seba. Najkrajší okamih v mojom živote. Pozrel prekvapene, pričom skrčil dokonalé obočie a potom sa na mňa usmial tým najkrajším možným spôsobom. Na milisekundu sa akoby zastavil čas a v celom vesmíre nebolo nič, iba my dvaja.
Nakoniec ho však dav vtiahol dovnútra budovy.

„Tak, teraz môžem umrieť!" vzdychla som a úplne nezmyselne ma napadlo, kde nechal zvyšok svorky.
„Nikto umierať nebude... A hybaj už, lebo nám pojedia všetky koláče!"
„Aaach, praktická ako vždy. Však? Ty nie si ani trošku nervózna? Netešíš sa na Edwarda?" Podpichla som ju.
„Hm, ty myslíš, že budeme mať príležitosť pokecať si s nimi o nesmrteľnosti chrobáka? Pardón, upíra. Pri tomto množstve ľudí, kamier a fotografov?"
„O chrobákoch nie..." Vyslovila som tíško a ďalej radšej mlčala. A dúfala.

Párty však bola nádherná. Slabé slovo... Bola dokonalá... Nie, žiadne slovo nemohlo dostatočne vystihnúť, ako to tam vyzeralo. Ako to prebiehalo. Čo som cítila. Čo zažila...
Zábava bola v plnom prúde. Sestra niekam zmizla, nevedela som ju v tom mumraji nájsť. So zúfalstvom mne vlastným, som skackala ako kengura a snažila sa zahliadnuť blonďatú hlavu. Už dávno som sa vzdala nádeje, že ešte uvidím tie nádherné hnedé oči. Jediné, čo som na okamih zahliadla, bol zátylok Quila Ateary.
Vyhrabala som sa z davu a zamierila na záchod. Už po tretí krát. Načahovala som sa za dverami, keď sa nečakane tie na pánskych rozleteli. Trafili ma rovno do čela, mne sa zatmelo pred očami a porúčala som sa k zemi.

Tma. Nevidela som nič než tmu a čudné šumenie v pozadí. Potom zasvietil malý lúčik svetla a šum silnel, až som mohla rozoznať jednotlivé hlasy. Boli tri alebo štyri. Nerozumela som ani písmenko. Prekliata angličtina a moja nechuť učiť sa ju.
Zrazu, ako blesk s čistého neba, doľahol ku mne ten krásny zvonivý hlas. Dopr... číc. Čo sa tu stalo, kde to som? Iste som umrela, inak by to nebolo možné. Prudko som sa posadila, no hlava sa mi zatočila tak, že som okamžite padla naspäť s ponižujúcim žuchnutím. Teplé mäkké ruky sa opatrne dotkli môjho čela a ja som ešte opatrnejšie otvorila oči. Okamžite sa zaliali slzami. Musím byť mŕtva! Jedine tak som si dokázala vysvetliť, že tie ruky, čo ma momentálne tak nežne hladili, patrili Jacobovi. Niečo hovoril ostatným v miestnosti, ale nerozumela som ani slovo. Čo to bolo mi došlo v momente, keď tie osoby odišli a my dvaja sme sa ocitli osamote.

Moje ruky uchopil do svojich dlaní a zahľadel sa priamo do hlbín mojej duše. Ak som si doteraz len myslela, že som stratená, teraz som to vedela s istotou. Vtedy sa jeho pery opatrne dotkli mojich, akoby ich hladili a báli sa, že zmiznem ako ranná rosa. Nasledujúce chvíle nepotrebovali žiadny slovník ani tlmočníka.
„Bál som sa, že ťa už nikdy viac neuvidím, láska... Osud chcel aby sme sa znova našli a už sa ťa nemienim za žiadnu cenu vzdať."


O desať rokov neskôr, niekde v štáte Washington

„Mami, mami, ocko sa vracia domov." Čierne strapaté vlásky dvoch malých škriatkov poskakovali pri veľkom arkierovom okne. Vedľa mňa stojaca princezná, teraz už vlastne pätnásťročná slečna, nahlas vykríkla a rozbehla sa k dverám opreteky s mladšími súrodencami.
„Budem rozvážna! Žena Jacoba Blacka, váženého alfy, musí byť rozvážna. Stačia tri deti v dome!" Zaumienila som si. Nohy však boli rýchlejšie a ja som zároveň so svojimi potomkami vybehla von.
Môj vysoký, rozosmiaty manžel, mal odrazu plnú náruč ratolestí. Spokojnosťou, pýchou a láskou sa nadúval ako moriak. V momente, keď sa s úsmevom, ktorý sľuboval mnoho, pozrel na mňa, vedela som, že sa mi splnilo všetko, čo som si kedy priala.

 

ZHRNUTIE

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Empress

20)  Empress (08.06.2013 11:52)

Opäť ďakujem a opäť sa červenám.
Toto bola moja prvá jednorázovka a viem ako som vtedy váhala, či ju vôbec pustiť von. Aj keď to nieje žiadne veľdielo, je to tak trochu moja srdcová záležitosť a niektoré veci v nej mali reálny základ a vlastne som v nej opísala niečo ako môj sen, len škoda, že to navždy ostane len pri tom snívaní...

SestraTwilly

19)  SestraTwilly (07.06.2013 21:05)

Táto poviedka je mi asi najbližšia.Tak krásne si opísala pocity zamilovanej,snívajúcej ženy ktorej sen sa splnil. A ten
záver,ako čakali všetci na Jakoba bol dojemne pekný. Paráda.

Empress

18)  Empress (17.01.2013 09:42)

To nič :D ;) Som rada, že sa ti to páčilo

Amisha

17)  Amisha (17.01.2013 08:41)

krásný! Jo já vím po ránu jsem fakt výřečná :D

Empress

16)  Empress (12.05.2012 22:32)

Páči?
Horúco? To som rada, lebo aj mne pri písaní bolo teplo ako v pekle :D
A skade inspiration? Mno, to si nechám ako výrobné tajomstvo ;) ;) ;)
Ďakujem Evička

15)  Evita (12.05.2012 22:06)

Fuuuuujjj!!!!Ale sa tu musim ovievat!Skade si mala asi inspiraciu?!?!?!;-);-);-)Velmi dobre!!!

Empress

14)  Empress (16.03.2012 18:09)

Ivuška, zlatíčko, ďakujem
Som taaaaak rada, že sa to páči

sfinga

13)  sfinga (16.03.2012 18:06)

Aničkááá, dušičkáá, je to tu a nádherne dechberúcé

Empress

12)  Empress (16.03.2012 09:48)

Martuška moja, ďakujem

11)  marta s. (16.03.2012 09:45)

Bravo,bravo Anka to je krásne*fworks* *fworks*

Empress

10)  Empress (15.03.2012 16:39)

Neboj, poviedka nikam neutečie a pekne si na teba počká ;) ;)

Twilly

9)  Twilly (15.03.2012 16:37)

prečítam... všetko prečítam... ja to zvlááááádnem, fakt...

Empress

8)  Empress (15.03.2012 16:34)

Maci tie nám aspoň nikto nevezme
Tak teda ďalšia bude 2x18+ ? To aby sme si prichystali minimálne hasiaci prístroj

Bosorka

7)  Bosorka (15.03.2012 16:27)

Ach ty naše sny..... ale to by chtělo asi tak min. 2x18+ ;)

Empress

6)  Empress (15.03.2012 13:44)

Tak, tak, tá Wolfmania
Ďakujem za komentík a pochvalu

Kamikadze

5)  Kamikadze (15.03.2012 13:41)

Ach ta naše Wolfmania, co? :-) moc moc chválím, není to poprvé, co tohle dílko čtu, a ač nejsem team Jacob, stejně se culím jako blbeček :-D Jen tak dál, Anni, jen tak dál

Empress

4)  Empress (15.03.2012 12:58)

Hanka, tiež si to hovorím
A ďakujem

3)   (15.03.2012 12:55)

musím bezpodmínečně na další after party heart*
ale jak hezky jsem si to s tou slovenštinou užila

Empress

2)  Empress (15.03.2012 12:14)

Ďakujem moja

maryblack

1)  maryblack (15.03.2012 12:12)

Gratuluju, zlato a neboj je to dobrýýýýýýýýýýýýýýý

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek