Sekce

Galerie

http://www.stmivani-ff.cz/gallery/thumbs/sen%20dievcatka.jpg

Láska má prísť sama, nečakane, bez ohlásenia zaklopať na dvere srdca, vojsť dnu a vonkoncom si nepýtať povolenie.

3.   Priania a prísahy

 

Báli sme sa. Každý z nás mal v sebe kúsok strachu. Nevedeli sme, čo náš príchod prinesie. Lenže my sme museli. Bola to naša povinnosť, potreba zašepkať posledné zbohom. Marie bola našou súčasťou, bola nám priateľkou, stratenou sestrou, znamenala pre nás mnoho.

Ani na krátky okamih sme nezaváhali, či máme prísť alebo nie. Naše rozhodnutie bolo pevné. Jedna otázka však visela vo vzduchu. Na ako dlho? Odídeme alebo ostaneme?

„Nech rozhodne ona, Bella. Predsa to bola jej stará mama,“ ktosi povedal.

Je správne ponechať rozhodnutie na človeku, ktorého v podstate ani nepoznáme? Akokoľvek som bol proti tomu, nemohol som rozhodovať za ostatných. Najhoršia bola ich radosť, že konečne spoznajú malé dievčatko s čokoládovými očkami, a ich nádej. Bude to ona? Splní Marii posledné prianie?

Nikoho však netrápilo, že Bella je slabým človekom, ktorému možno aj pri najmenšom dotyku ublížiť. Nikoho netrápili moje pocity. Nikto z nich nerozumie, že ja nemôžem, nedokážem riadiť život niekomu cudziemu, niekomu, koho poznám len z listov, z príbehov. A čo ona? Ani na nej im nezáleží? Len nech som konečne šťastný, nech konečne nájdem ženu svojho srdca.

Akokoľvek som mal Marie rád, nemôžem splniť jej želanie. Nie, takto nie, násilne, umelo. Láska má prísť sama, nečakane, bez ohlásenia zaklopať na dvere srdca, vojsť dnu a vonkoncom si nepýtať povolenie.

Koľkokrát prežívam nádherné, neskutočné pocity zaľúbenosti. Koľkokrát ich prežívam prostredníctvom mojej rodiny. Koľkokrát im závidím, koľkokrát som sa už rozhodol. Mnohokrát. Každým dňom sú moje rozhodnutia iné.
„Edward, prosím. Viem, že je to pre teba ťažké, ale pokús sa,“ začul som vo svojich myšlienkach Alice.

„Nie, nemôžem.“

Och, čo to nevidíš? Môže to vyjsť, no musíš sa rozhodnúť, definitívne. Všetko okolo teba je zahmlené, ako v tmavej,  nepreniknuteľnej hmle, ktorú dokáže presvietiť jedine tvoje rozhodnutie. Nepriprav sa o šťastie, o lásku.“

Alice najviac verila, dôverovala Mariinmu plánu. Spolu s Esme si najviac priali, aby vyšlo jej prianie, aby som sa zaľúbil do Belly, aby som našiel sám seba. Najhoršie však bolo, že Alice videla túto možnosť.

Mám sa poddať je videniu? Mám aj ja slepo dôverovať niečomu zahalenému, skrytému? Mám niekomu vedome  zničiť život len kvôli vlastnej sebeckosti? Budem taký hanebný a krutý a ukradnem niekomu jeho čistú, nepoškvrnenú dušu?  Budem bezcitný a nebudem na nič prihliadať?

Carlislovo auto zabočilo na cestičku, skrytú medzi hustým porastím stromov. Nasledoval som ho a plne sa sústredil na cestu, zvýšil hlasitosť hudby v aute a prestal som vnímať naliehajúce Aliciine myšlienky.

Zastavili sme pred obrovským, nádherným domom. Bol jemnej, vyblednutej, bielej farby a mal veľké presklené okná a ešte pôvodné, drevené dvere. Dokonca mal tri poschodia. Všetko k sebe pasovalo, ako keby tomu tak bolo odjakživa. Každý kút naznačoval Esméinu prácu a jej obľúbený štýl.

Čo mi prinesie tento dom? Čo ma tu bude čakať? Podľahnem, alebo zotrvám vo svojom konečnom rozhodnutí?


♦♦♦♦♦

Určite som sa zbláznil. Inak si neviem vysvetliť svoje počínanie, inak si neviem vysvetliť svoju prítomnosť v Mariinej izbe, tam, kde zaspala, v smútku, bolesti, plači. Bola to zvedavosť, túžba, či neviditeľná ruka, ktorá ma nevedomky ťahala za jej bytosťou? Neviem, možno, snáď.

Bella bola prekrásna, krehká ako porcelánová bábika, úžasná, dokonalá. Bola ako anjel, ktorý spadol z neba na pozemský svet.

Jediný, krátky pohľad na ňu stačil, aby som stratil svoju myseľ. Jediný pohľad stačil, aby sa všetky nitky, ktoré ma viazali k tomuto svetu a k mojej rodine, roztrhli. Ona ich uchopila do vlastných rúk a odmietala pustiť, čo i len jedinú nitku.

Musel som sa jej dotknúť, musel som jej zotrieť slzu, ktorá je stekala po jemnom líci. Stalo sa niečo nepredvídané. Teplo, ktoré zaplavilo moje prsty bolo pálivé. Iskra prebehla po celom mojom tele a vrátila sa späť, odkiaľ prišla. Ostal som úplne zarazený a prekvapený z toho momentu.

Prebral ma až jej nepatrný pohyb. Pomaličky sa preberala zo svojho sladkého snívania. Aj keď moja myseľ nechcela, musel som odísť. Nemôžem si dovoliť, aby ma prichytila, ako ju pozorujem. Ako by som jej vysvetlil svoju prítomnosť v dome, v izbe?

Pri odchode som sa ešte obzrel na tichý dom. Stála pri okne a pozerala sa mojím smerom. Neznáma sila ma k nej ťahala. Akoby som sa práve zobudil z nekonečného spánku, akoby sa stala slnkom po búrke, ktorá vo mne už dlho zúrila. V zovretí našich pohľadov sme splývali v jedinú bytosť.

Čím ďalej ju pozorujem, tým viac sa pre mňa stáva záhadnou. Akokoľvek sa snažím, nedokážem prečítať ani jednu z jej myšlienok. Je neuveriteľná, neskutočná, prekrásna, božská.

Sedel som v prastarom kresle pri posteli a držal Marie za jej, od staroby zvráskavenú, ruku. Ostatní stáli okolo mňa. Chcela, aby sme prišli, chcela sa s nami ešte rozlúčiť, chcela ma naposledy o niečo poprosiť.

„Edward.“

„Áno?“

„Vieš, neostáva mi veľa času a ja nemôžem odísť, kým... nemôžem Bellu nechať samotnú na tomto svete.“

Bol som zmätený. Nerozumel som jej slovám. Nevedel som, čo tým chcela naznačiť alebo povedať.

„Marie, ja neviem, čo odo mňa žiadaš.“

„Postaraj sa mi o ňu, urob všetko, aby sa do teba zaľúbila. Viem, verím, že aj ty budeš šťastný. Obaja sa navzájom potrebujete, obaja si zaslúžite šťastie.“

Mám niekoho prinútiť, aby ma miloval? Mám niekomu riadiť život, bez jeho vedomia alebo názoru? Mám niekomu zničiť život , len preto, že možno aj ja nájdem šťastie alebo dokonca lásku?

„Je človek, starne. Nemyslíš na to?“ spýtal som sa príliš hrubo. Mal som brať ohľad na jej zdravotný stav, na jej vek, kým som to vyslovil. Lenže nemohol som.

To, čo odo mňa žiada, je neuveriteľné a hlavne nehorázne. Previnilo sa pozrela do mojich očí. Videl som v nich odpoveď na moju otázku a potom si ju prečítal z jej mysle.  Slová by už boli úplne zbytočné.

Prudko som vstal z kresla a chcel som odísť. Zastavil ma Mariin slabý prosiaci hlas.

„Edward, prosím. Kvôli nej, kvôli sebe.“

„Zabudni na to. Ja nikomu nebudem brať život, ani dušu. Neurobím z nej monštrum ako som ja. Čo si si myslela? Že budem taký bezcitný a vrhnem sa za ponukou, ktorú si mi dala s ospravedlnením: Veď je sám, aj on niekoho potrebuje!? Pre tvoju informáciu, s Bellou nie sme handrové bábiky, s ktorými sa môžeš poľahky zabávať.“

Nečakal som na jej odpoveď a odišiel som.

Spomienka na Mariinu prosbu sa mi opäť pripomenula. Posledný pohľad na Bellu a rozbehol som sa niekam preč. Musel som sa pousmiať. Marie vedela, ako na mňa zapôsobí jej vnučka. Vedela, že jediný pohľad na Bellu bude úplne stačiť na to, by som jej podľahol, aby som ju miloval. Pozrel som sa hore na nebo.

„Možno som blázon, ale áno, Marie, spravím to. Urobím všetko, aby som splnil tvoju žiadosť,“ prisahal som do tichej tmavej noci.


♦♦♦♦♦

 

Prešli hodiny od môjho rozhodnutia. Prešli hodiny od  pohrebu. Bolo bolestivé vidieť ju, ako žiali, ako trpí. Úžasné bolo však sledovať, ako sa na jej smutnej tváričke vyčarí úsmev s každým pohľadom nasmerovaným na mňa, každým úsmevom, dotykom, pohybom si ma podmaňuje stále viac a viac.

Neľutujem slová, ktoré som pred ňou vyslovil. Nikdy, už nikdy nebude sama. Nikde na svete neexistuje sila, ktorá ma od nej odpúta alebo vzdiali na akúkoľvek vzdialenosť.

V miestnosti sme sami a ja nedokážem nič povedať. Je v každej mojej bunke. Moje mŕtve kamenné srdce prebudila k životu.

Bláznivé na tom je, že neviem, čo si myslí, neviem, či je rovnako poblúznená ako ja.

„Som ako v rozprávke,“ povedala tichým hláskom. „Lenže polnoc sa blíži a ja sa budem musieť vrátiť späť, do reality. Hoci mi to trhá dušu, aj napriek tomu, že moje srdce trepotá za tým tvojím.“  Slzy jej opäť začali tiecť po jej krehkých lícach.

„A keď svojej princeznej nedovolím odísť? Keď ju unesiem a zatvorím do vysokej veže, aby napriek všetkému ostala so mnou?“

Nedovolím, aby sa stratila z môjho života. Spravím čokoľvek, len aby ostala.

„Nie, ja... Mám prácu, mám zabehnutý život v Seatli. Nemôžem to nechať len tak."

„Prečo nie, Bella? Ty predsa môžeš zabudnúť na všetko, nechať, aby to zapadlo prachom minulosti. Kvôli mojej rodine, kvôli mne. O nič ťa nežiadam, iba ťa prosím, ostaň so mnou.“

Nahol som sa k nej bližšie. Delili nás len milimetre. Bellino srdce začala biť ako splašené zviera chytené do pasce.

„Prosím,“ zašepkal som ešte, kým som spojil naše pery. V tej chvíli som stratil svoju myseľ. Bol som v raji a naťahoval sa pre zakázané ovocie, ktoré chutilo sladko, až príliš sladko. Teplo jej pier ma pálilo. Mne to v tom momente bolo jedno. Mohol by som pokojne začať horieť v pekelných plameňoch a ani by som si to nevšimol.

Keď som našiel kontrolu nad svojím konaním, vzdialil som sa na pár únosných centimetrov. Bella ma objala.

„Áno,“ zašepkala.

 


 

nikolka

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

Jalle

1)  Jalle (15.05.2013 16:47)

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Eclipse still