Sekce

Galerie

/gallery/hmmm.jpg

Keď séria zvratov nechá dievča zmätené...

 

Stála na autobusovej zastávke a nerozhodne prešľapovala z nohy na nohu. Bola vskutku roztomilá. Všimol som si, že ako sa obzerala, či sa náhodou neblíži jej autobus, prehrabávala si vlasy, ktoré sa jej zamotávali medzi prsty a ona potom vždy musela presunúť pozornosť na ne a na očividne bolestivé vypletanie.
Keď do dvadsiatich minút jej autobus neprišiel, zahasil som cigaretu a vyšiel smerom k nej.
„Bella,“ oslovil som ju a ona sa s trhnutím otočila.
„Edward Cullen?“ Na konci môjho priezviska sa jej zakolísal hlas. Tváril som sa, že som si to nevšimol, ale v mysli som aj tak špekuloval, prečo sa to stalo. Čo s ňou robí moje meno? Moja prítomnosť?
„Máme spolu sociológiu,“ povedal som pre istotu, ak by jej zaváhanie znamenalo, že ma nevie zaradiť.
„Jasne.“ Prikývla a pousmiala sa. Ako by ma videla po niekoľkých rokoch. Starého priateľa, s ktorým sa pozná už veľmi dlhú dobu. Ale ja som na ňu pozeral, akoby som ju zbadal prvý raz v živote.
„Čakáš na autobus?“ opýtal som sa napriek tomu, že som poznal odpoveď. Bývala vo Forks, rovnako ako ja. Na seattleskú univerzitu dochádzala spojom a každé ráno sedela v posluchárni už o hodinu skôr, pretože časy odchodov a príchodov jej nevyhovovali.
„Otec dnes nemá čas, nechcela som ho zaťažovať,“ hovorila, ako keby sa snažila ospravedlniť absenciu jej vlastného auta.
„Ja ťa rád odveziem,“ ponúkol som sa. Pozrela sa do zeme a zamračila sa.
„Nemusíš si robiť starosti, nerada obťažujem ľudí vo svojom okolí.“
„Ale, aké obťažovanie?“ Strhol som ju za predlaktie, lebo dlaň mala schovanú vo vrecku bundy. „Poď, budeš doma skôr, ako keby si mala čakať na autobus.“
Opäť sa usmievala. A ja som mal pocit, že ju chcem voziť zo školy každý deň.

Sadla si na sedadlo spolujazdca a bez rečí sa pripútala bezpečnostným pásom – ešte skôr, než som ju stihol na to upozorniť. Zapol som rádio a dúfal, že jej nevadí cédečko od Debussyho, ktoré som si kúpil len nedávno.
„Máš rád klasickú hudbu?“ opýtala sa ticho. Prikývol som.
„Kedysi som hrával,“ priznal som.
„Kedysi?“ zopakovala zvedavo a rozopla si bundu, pretože som zapol kúrenie.
„Mal som zlomenú ruku, dvakrát, a rozmliaždené zápästie. Spadol som. Kým sa mi všetky kosti správne zrástli, vyšiel som trochu z cviku.“
„To ma mrzí,“ povedala a uprene sledovala sivý pás cesty pred nami.
„Nemusí. Chýbalo mi to, veľmi. Ale teraz to kompenzujem iba počúvaním.“
„A...“ začala váhavo a zahryzla si do pery. Snažil som sa sledovať vozovku, ale môj pohľad bol jej červenými ústami priťahovaný ako magnetom. „...nezahral by si mi raz?“ Bola rozkošná, ako sa snažila vyhnúť môjmu pohľadu a pýrila sa do bočného okienka – v ktorom sa odrážala, takže som ju aj tak videl.
„Možno,“ pripustil som.
„Kedy?“
„Ešte neviem.“
„No to určite. Teraz povieš, že nevieš, a nakoniec tá chvíľa nikdy nenastane.“
Hrala sa na dotknutú, s rukami založenými na prsiach. Vlasy jej padali cez paže a ona sa opäť pohrávala s končekmi prameňov.
„Chcela by si, aby som ti niekedy zahral?“
Niekoľkokrát prikývla. Zauvažoval som, či by bolo veľmi drzé vypýtať si jej telefónne číslo. Myslím, aby sme sa teda mohli potom nejako... dohodnúť.
Nebolo. Usmievala sa, keď ho písala na kúsok papiera odtrhnutého z okraja poznámok.

„Tu doprava, bývam v tom bielom dome,“ navigovala ma. Páčilo sa mi, ako sa ošívala na sedadle a sedela vystretá, vyhľadávajúc svoj domov.
Zastavil som a odopol si pás.
„Chceš spraviť niečo bláznivé?“ zašepkal som blízko jej tváre. Dvihla jeden kútik úst v jemnom úsmeve a pomaly prikývla. Nepovedal som jej, čo je to bláznovstvo. Jediný blázon som tu bol ja. Do nej. Vzal som jej tvár do dlaní a sklonil sa, aby som ju mohol pobozkať. Jej mäkké horúce pery sa otreli o moje a ja som sa v tom momente rozhodol, že ju naozaj budem voziť zo školy a našu cestu vždy takto zakončím. Až kým ma nepošle preč.
Keď som sa odtiahol, chichotala sa.
„Čo je?“ opýtal som sa ešte nie príliš pri zmysloch.
„Mal si pravdu,“ zašepkala mi do krku so studenými prstami na mojej koži. „Je to bláznivé.“ Krátko ma pobozkala na krk a vystúpila z auta. Než prešla ku dverám, dvakrát sa otočila a vždy ma pristihla, ako sa na ňu dívam. Zamávala mi a vplávala do domu.

Bella bola dievčina, ktorú som chcel vídať každý deň a držať ju za ruku. A bol som rozhodnutý, že to tak urobím, než sa v mojom jazdnom pruhu nezjavili približujúce sa svetlá a ja som nestrhol volant na stranu...



Carlisle tvrdil, že by bolo výsostne nebezpečné pre ňu – a pre celé mesto, ak by som ju naďalej vídal. Napriek tomu, že ona by o mne nevedela. Nemohla. Preplakala dosť nocí na to, aby som chcel, aby si na mňa uchovala ľudské spomienky. Pre mňa bolo teraz všetko nové, všetko som sa učil od znova. Ale Belle som takúto inováciu neprial ani v tých najhorších nočných morách.
Ja som však naopak tvrdil, že ak mi pán doktor zakáže ju vídať, niečo sa stane. Nemal som ani tušenia, čo som schopný urobiť, aby som sa smel priblížiť k jej domu, ale bolo mi jasné, že Carlisle to testovať nebude. Chcel som jej nechať niečo na rozlúčku, pred tým, než odídeme na Aljašku loviť... čo ja viem, čo tam behá.

-

Charlie sa z práce vrátil unavený.
„Niečo nové?“ opýtala som sa zachrípnuto. On ale iba zavrtel hlavou.
„Jeho telo z márnice zmizlo a nikto nevie, kam sa podelo. Naozaj, Bella. Nespomínaš si na niečo podozrivé? Bola si posledná osoba...“
Nevedela som, čo Charlie myslí pod slovom podozrivé. Podozrivo nežne ma bozkával? Podozrivo šťastne mu žiarlili oči, keď odchádzal?
Bola som ja podozrivo zamilovaná?

Na stole v izbe ležal priesvitný obal. Cédečko. Bola som rada, že sa Jess konečne uráčila vrátiť mi môjho Debussyho. Mala som chuť púšťať si ho stále dookola, plakať, kričať do vankúša a obviňovať osud z podozrivej zhody náhod.
Strčila som ho do prehrávača. No miesto prvej skladby sa ozvalo zvláštne zaprašťanie.
„Ehm... Belle.“
To bolo všetko, čo som začula. Začala hrať skladba, ktorú som nepoznala. Strhla som sa a pustila cédečko ešte raz.
„Ehm... Belle.“ A opäť klavír a skladba, ktorú som ešte v živote nepočula. Roztrasenými rukami som vzala do ruky obal. Na zadnej strane bol prilepený lístok.

Sľúbená.

Nič viac tam nebolo.

A ja som odrazu nevedela, čo si mám myslieť.

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

SestraTwilly

13)  SestraTwilly (12.06.2013 21:30)

Krásna,aj keď smutná poviedka.Zase si ma dostala eMuška.

Pilly

12)  Pilly (17.07.2012 21:47)

:'-( :'-( :'-(

HMR

11)  HMR (13.07.2012 23:09)

:) :) :)

Empress

10)  Empress (12.07.2012 08:41)

Ach bože, to bolo krásne:'-(

Bosorka

9)  Bosorka (12.07.2012 08:15)

eMuško to byla nádhera -smutné, ale nikoliv patetické.

Marcelle

8)  Marcelle (11.07.2012 13:16)

:'-( :'-( :'-( :'-( :'-(

Gabbe

7)  Gabbe (11.07.2012 12:27)

To bolelo... Bylo to úžasné, je mi z toho strašně smutno.
Nádhera.

ambra

6)  ambra (11.07.2012 12:04)

Ach bože, zase jsi mě dostala. Je pravé poledne a já tu polykám vzlyky. Jedna každá věta - dokonalost. Ty jsi prostě královna jednorázovek. Vždycky, když si myslím, že už jsi napsala tu nej, přijdeš s něčím takovýmhle. Jsem na cucky, děkuju za neskutečný zážitek.
Echm... Většinou neotravuju s pokráčkem, i tady se mi líbí, jak jsi vyřešila závěr, ale jsem si jistá, že bys to ještě aspoň jednou částí určo nepokazila...;)

Clea

5)  Clea (11.07.2012 09:30)

to bylo naprosto úžasný nádhera...
Bellino vyjmenovávání podezřelých věcí mě dostalo
moc díky, eMusko

4)   (11.07.2012 07:03)

eMuška - oči se mi samy zalily slzami
děkuji ti za tuhle krásnou a něžnou chvíli po probuzení,bylo mi těžko,ale teď je mi těžko sladce - sobecky prosím,pokračuj,ať mám lepší dny

Janebka

3)  Janebka (11.07.2012 04:48)

eMuško, krásné a smutné!! Taky se přimlouvám za pokračování, přece je takhle nemůžeš nechat! ;)
Děkuji!!!

2)  maily1709 (10.07.2012 23:21)

to bolo prekraasne nebola by som proti malemu pokracovaniu :) :)

1)  jenka (10.07.2012 22:27)

Opravdu moc krásné.

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek