Sekce

Galerie

/gallery/fairy.jpg

Nie je krajších rozprávok než tie, ktoré píše život sám.

 

Rozprávka na dobrú noc

 

Bol krásny zimný podvečer a vonku na oblohe svietili hviezdy. Mladej žene sediacej za oknom útulného domčeka, sa zdalo, že studený vietor ktorý svišťal po zasnežených kopcoch, vtrhne každú chvíľu do vykúrenej obývačky. Chvíľami sa jej dokonca zdalo, že ju hladkajú ľadové prsty jej dávnej lásky.

„Vlastne, až tak dávno to nie je..." uvažovala.

Zaborila sa hlbšie do pohodlného hojdacieho kresla a popri pospevovaní známej detskej uspávanky, nezabudla pohladkať poriadne vypuklé bruško. Tak veľmi si priala, aby tu bol ON, aby na jej pokožke spočinuli jeho horúce ruky a mohli ju ohriať. Už nikdy by nemusela zápasiť s pocitom chladu, keď kozub vyhlásil stávku a odmietal nechať v sebe zakúriť. Lenže rovnako si mohla želať, aby sa z tej zberby vo Voltere stali neškodní baránkovia a vyšlo by to narovnako. So smutným úsmevom na perách sa zahľadela späť na krajinu pred sebou a na chvíľu stíchla. Zahnala predstavy, ktoré boleli a zhlboka sa nadýchla. Ticho opäť preťal jej melodický hlas.

„Zlatíčko moje, je čas na rozprávku na dobrú noc, čo povieš!?"

Dnes to dokážem! povedala si. Už som dosť silná!

Druhý krát do pľúc nabrala potrebný vzduch a šeptom začala písmenko po písmenku, rozvíjať príbeh o dievčine s neľahkým osudom.

 

„Kde bolo tam bolo, v akejsi zastrčenej a Bohom zabudnutej kotline, na Olympijskom polostrove, žilo jedno dievča menom..." tu žena zaváhala, ale potom s novým odhodlaním pokračovala. „... dievča menom Isabell. Bola dcérou vrchného dôstojníka miestneho policajného oddielu a oplývala nevšednou krásou, múdrosťou a nanešťastie aj veľkou nešikovnosťou. Obe nohy mala ľavé. Jedného dňa sa vybrala cestou - necestou, ktorá sa kľukatila až kamsi za horizont. Išla, išla, až sa pred ňou v celej svojej nádhere objavila stará budova. Čosi ako začarovaný zámok. Vstúpila a v ten moment sa všetko zmenilo. Neprejavilo sa to hneď, všetky tajomstvá boli pred ňou zatiaľ ukryté..."

 

Ženu prerušilo štuchnutie, ktorým sa jej potomok hlásil o svoju dávku pozornosti. „Nepáči sa ti, že Isabell o ničom nevie, však? Čo keby sme sa pekne usalašili v posteli a potom môžem pokračovať?" presviedčala drobca v brušku.

Rukami sa zaprela o operadlá kresla, opatrne vstala a podišla ku kozubu. Prihodila doň pár polienok a z okenice vzala dlhý pletený šál, ktorý si omotala okolo tela. Chodidlami, obutými do vlnených ponožiek, začala našľapovať po drevenej dlážke, len z časti zakrytej huňatým kobercom. Až pri dverách vedúcich do spálne si uvedomila, aké sú jej pokusy, pohybovať sa čo najtichšie, smiešne. V dome nebol nikto, koho by mohla vyrušiť. Aj tak sa však nedokázala zbaviť pocitu tiesne. Nebolo to ani tak kvôli samote, na tú si už za posledného pol roka zvykla. Skôr ju zas a znova prepadala neurčitá predtucha, ktorá nemala žiadny reálny podklad. Zaštípali ju oči.

No tak, Bella, priznaj si už konečne, bojíš sa, že sa nikdy nevráti! posmieval sa jej vnútorný hlas. Nepríde a ty zostaneš na ocot.

Nevedela ho nijako umlčať, tak len zdvihla ruku k tvári a jej opakom si utrela líca, zmáčané slzami. Odhodlane stlačila kľučku a prah izby prekročila ráznym krokom. Prstami nahmatala vypínač, zatlačila naň a vzápätí ju oslepilo ostré svetlo. Zakryla si oči a začala pred sebou habkať, aby do niečoho nenarazila. Keď sa dotkla niečo mäkkého a studeného, takmer ju na mieste porazilo.

„Ty si idiot, Bella!" uľavila si nahlas a potom sa musela zasmiať. „Samozrejme, že celá izba bude ako kus ľadu, keď necháš v takom počasí otvorené okno." Zaťukala si na čelo, prevrátila očami a podišla k oknu, aby ho za účasti škrípavých zvukov zavrela. Striaslo ju od zimy. Zabalila sa teda do deky a bez toho aby sa povyzliekala, vkĺzla pod perinu. Povedala si, že keď sa vzduch v miestnosti trochu ohreje, pôjde do kúpeľne. Medzitým bude pokračovať v rozvíjaní príbehu.

Malý nezbedník dal o sebe opäť vedieť. Žena zabudla na starosti, usmiala sa a prstami začala pátrať po„ hrčiach" na jej bruchu.

„Ty si mi ale malý nedočkavec, však?" oslovila ho nežne. „Chýba ti môj hlas, mám pravdu? Je mi jasné, chceš vedieť ako pokračuje príbeh, zvedavec. Tak teda dobre, ale potom sa pôjde spať! Jasné?"

Odkašľala si a spustila.

 

„Ako som povedala, Isabell išla cestou - necestou, až došla k akejsi začarovanej, starej budove. Najprv váhala, či má vojsť, ale zvedavosť bola silnejšia. Ten hlas sa rozhodla, po krátkom váhaní, nasledovať. A až po pár mesiacoch zistila, aký rozhodujúci ten krok bol. Avšak v onen moment, keď prekročila starý spráchnivený prah, sa ocitla v inom svete, než na aký bola doteraz zvyknutá. V ríši plnej nadprirodzených bytostí, čudesných javov a s jedným zámkom, ktorému chýbala už iba hradná veža. No rozhodne mu nechýbali rytieri a istý tajomný princ, ktorí o ňu začali zvádzať neľútostné boje. Rytieri nemali šancu, lebo ten princ..." Žena vzlykla. Bolo to ťažké, spomienky neskutočne boleli. „Princ Edward, s krásnou bledou tvárou a bronzovými vlasmi, si ju získal na prvý pohľad. Nezaujatý pozorovateľ by mohol povedať, že nespravil nič mimoriadne. No Isabell časom zistila, že je veľmi statočný. Vzoprel sa tradíciám svojej rodiny, takmer proti sebe poštval vládcov Kráľovstva studených. Isabell sa totiž o ňom dozvedela tajomstvo, ktoré pred ňou malo byť ukryté naveky vekov..."


Belle sa žalúdok stiahol do veľkosti zakrpateného hrášku. Horko ťažko zo seba dostala pár nasledujúcich slovíčok. „Vieš miláčik, mama bola kedysi veľmi, veľmi hlúpa," šepkala svojmu bruchu. „Ale mám tu teba... Ďakujem, že si so mnou. Si jediné čo mi po ňom ostalo! Jediný dôvod mojej existencie."

Ak bola predtým unavená, teraz pocítila pravý opak. V jej žilách sa začal prelievať adrenalín. Vedela, kam sa v svojom príbehu posunula, čo ju teraz čaká. S novým odhodlaním zažmúrila oči a horko- ťažko sa pretočila na druhý bok. Stisla pery a pokračovala.

 

„Nikto nepovolaný sa zatiaľ nedozvedel, že ona pozná taj, ktorý mohol navždy zničiť Kráľovstvo studených bytostí. Nebezpečenstvo prezradenia bolo na čas zažehnané. No nesmela by to byť naša Isabell s ľavými nohami, keby čas zdanlivého pokoja mal dlhé trvanie. Princ Edward totiž nebol jediným tvorom na svete, ktorého mala rada. Nesmieme zabúdať na jej otca, najláskavejšieho človeka pod slnkom, ktorý ju veľmi ľúbil. Obývala s ním malú útulnú chalúpku natretú na červeno, stojacu na okraji lesa. A nemenej dôležitý bol aj jej kamarát z detských čias, na ktorého sa vždy mohla spoľahnúť. Lebo nech sa dialo čokoľvek, stál jej verne po boku. V dobrom aj zlom. Vždy sa smiali, že sú ako dvaja mušketieri. Týmto priateľom bol Jacob, silný urastený mladík, z kmeňa Quilletov. Mal tiež svoje tajomstvo a zvláštne schopnosti. Takmer ju kvôli tomu opustil, ale napokon prekonal všetky prekážky, príkazy a neprávosti. Aj napriek zákazu starejšieho kmeňa, ušiel za Isabell, aby jej mohol vyložiť celú pravdu. Ona sama už medzitým zistila, čo za záhadnosť sa za tým ukrýva. Nebála sa, že je mocným meničom a kedykoľvek môže na seba vziať podobu vlka. To však nebolo všetko..."

 

„Nie, rozhodne nebolo," vzdychla si žena a prižmúrila uplakané oči. „Ach Jacob... Prečo?"

Rozprávanie musela na okamih prerušiť, aby sa upokojila. Lakťami sa podoprela na posteli a krátko vyzrela von cez nezastreté okno. Ústa sa jej samovoľne roztiahli do širokého úsmevu. „Zlatíčko, tak predsa len budeme mať biele Vianoce," prihovárala sa nezbedníkovi v brušku. „Ale tebe je to teraz jedno, nemám pravdu? Ty chceš počuť ako dopadla Isabell a jej nápadníci, však. Takže ako som hovorila..."

Žena si odovzdane povzdychla a zosunula sa naspäť do prikrývok. Otočila sa nabok a pokračovala.

 

„... naša hrdinka teda prišla na tajomstvo, ktoré sa pred ňou jej kamarát pokúšal ukryť. Záhada Edwardovho kráľovstva a Jacobovho kmeňa, však neboli jedinou príčinou, čo jej kradli spánok. Dokonalý, dovtedy nijak vážne poznamenaný život, narušilo nepriateľstvo medzi Edwardom a Jacobom. Nie hocijaké, ako bežne vídame medzi dvomi bojovníkmi. Okrem prirodzenej nenávisti, panujúcej medzi ich rodmi, mali ešte jeden dôvod, prečo si nemohli podať ruky. Náklonnosť k Isabell. Zmluva im síce zakazovala súboje a prekračovanie vytýčených hraníc, ale nič im nebránilo pretekať sa v získavaní priazne krásnej dievčiny. Ľúbila ich obidvoch, ale zvoliť iba jedného z nich, nedokázala."

 

„Tvrdohlaví barani! Museli si ísť po krku, pre každú hlúposť." Pokrútila hlavou. „Bells, priznaj si to. Možnože oni boli baranmi, ale ty si bola krava a ešte k tomu korunovaná!" vynadala si. Zaškerila sa nad takým prirovnaním a ponorila sa naspäť do rozprávania.

 

„Jedného dňa sa o Isabelle, aj napriek všetkým opatreniam, dozvedeli vládcovia Edwardovej ríše upírov a rozhodli sa, že ju potrestajú. Nuž a stalo sa nemožné. Po prvý krát, odkedy je svet svetom, sa odvekí nepriatelia spojili, aby chránili ľudskú bytosť. Meniči z kmeňa Quilletov v čele s Jacobom a Cullenovci z Kráľovstva studených, spoločne s Edwardom, sa streli s Volterskými vládcami na veľkej čistinke za mestom. Bitka bola neľútostná, nemala konca kraja, ale dobro napokon zvíťazilo. Isabell zachránili pred istou smrťou, v rukách panovníka Ara Volturijského. Všetci by mohli jasať šťastím a volať na slávu, nebyť jednej chyby. Jednému z nepriateľov sa podarilo uniknúť a schovať sa za krovím. Nikto o ňom nevedel, až kým v nestráženej chvíli nevyskočil a vážne nezranil červenohnedého vlka. Padol k zemi a ihneď na seba vzal podobu ľudského tvora. Jacoba, z rodu Blackovcov. Vtedy Isabell zistila, aké to je, keď niekomu srdce puká od žiaľu. Plakala a prosila ho, aby nezomieral. Venovala mu posledný bozk na ústa a hneď potom ju od neho odtrhli a odniesli preč. Vtedy už vedela, že jej vyvoleným bude on a nikto iný. K lôžku ho chodila navštevovať každý deň a pomáhala mu v uzdravovaní. Až raz sa zblížili tak, že viac to ani nebolo možné. Bola hlúpa a ani potom mu nepovedala, čo ju najviac trápilo. Najprv totiž chcela ísť za Edwardom a oznámiť mu svoje rozhodnutie, že si už vybrala. Napokon sa odhodlala. Princ bol po jej slovách zronený, ale prial svojej vyvolenej len samé šťastie. Onedlho sa obyvatelia mestečka dozvedeli, že hrad, ukrytý hlboko v húštine, je opustený. Išla teda za Jacobom. Už jej nič nebránilo, naplno sa vyznať zo svojich citov k nemu. Aké bolo jej prekvapenie, keď jej oznámili, že opustil ich kmeň. Už mu nestihla prezradiť sladké tajomstvo, ktoré ukrývala vo svojom vnútri."

 

Belle stekali slzy po tvári a premýšľala, ako má príbeh ukončiť. Veď všetky rozprávky by mali mať šťastný koniec. No nie? A najmä tie na dobrú noc, venované malým deťom.

Usúdila, že ráno je múdrejšie večera. Poutierala si mokré líca a zaželala nezbedníkovi dobrú noc.

Spala nerušene celých šesť hodín. Keď sa po prebudení pozrela na ciferník hodiniek, nemohla uveriť, že už je toľko. Prekvapilo ju krásne, jasné ráno. Vonku síce ešte panovala tma, ale vybielená krajina, prepožičiavala prírode nádherný žiarivý kabát. Vstala z postele, obula si papuče a podišla k oknu. Rozhrnula záclony a na tabuľu prstom nakreslila snehovú vločku. Radostne poskočila. Po včerajšej chmúrnej nálade nebolo ani chýru, ani slychu.

Otvorila dvere na spálni, vošla do obývačky, pošúchala si skrehnuté ruky a vo vyhasnutom kozube rozložila oheň. Sálajúce teplo sa v momente rozšírilo do celej miestnosti.

„Dnes je krásny deň, dnes by to išlo. Čo povieš?" šepkala nezbedníkovi nežne.

Pohľadom skontrolovala tašku, čo ležala pri dverách a spokojne si vydýchla. Vykonala všetky obvyklé ranné rituály a nakoniec sa aj s raňajkami posadila za stôl v kuchyni. Práve sa púšťala do druhého toastového chleba, keď vonku čosi zarachotilo. Vzápätí sa rozleteli vchodové dvere. Ani jej v ten moment nedošlo, aká hlúposť bola, keď ich večer zabudla zamknúť.

S vysokánskou postavou sa dovnútra vovalila aj spŕška snehových vločiek, ktoré pokryli polovicu drevenej dlážky. Bella zdvihla zrak od snedých bosých nôh, ktoré prekročili prah domu. Poznala ich príliš dobre. Jej srdce sa na nekonečnú sekundu zastavilo, aby vzápätí mohlo robiť také divoké otáčky, až sa bála, že to neprežije.

„Jake..." vzlykla a prudko sa postavila.

„Bells..." odpovedal jej on. Pritom neveriaco hľadel na jej vypuklé bruško.

Jacob neváhal a jedným skokom prekonal miestnosť. Behom chvíle hojdal vo svojom náručí dva najväčšie poklady. Jeho život, jeho všetko. O jednom z nich, doteraz ani nevedel, že ho má. A Bella takmer pukla. Nie od žiaľu, ale od znovu objaveného šťastia.

 

„... tak princ Edward jedného dňa narazil na meniča Jacoba. Čudoval sa, prečo je Jacob sám. Veď ubehlo pol roka, najhorší čas v jeho existencii, čo zanechal tam vo Forks ženu svojho srdca. Ešte zvláštnejšie bolo, keď sa mladý vlk spýtal, ako sa Isabell vodí a ako znáša svoju premenu na studenú ženu. Jacob mu prezradil, ako ich videl v spoločnom objatí, keď za ňou išiel. Edward mohol byť sebecký, mohol mu povedať, že premenu nezvládla a je z nej beštia. No jeho zlomené kamenné srdce mu pripomenulo, aké to je, zomrieť vo vnútri. Všetko po pravde Jacobovi vyložil. Ten mu ostal navždy vďačný. Obaja zistili, že aj z odvekých nepriateľov, sa môžu stať spojenci. Jacob poďakoval princovi a vybral sa na strastiplnú cestu za svojou vyvolenou. Cestou - necestou došiel až k skromnému domčeku, ukrytom v horách, kde sa Isabell už niekoľko mesiacov súžila."

 

„Jake, takto sa vari uspáva dieťa?" hovorila Bella so smiechom svojmu manželovi, keď vchádzala do detskej izby. „Pozri na jej očká, má ich veľké ako taniere."

Jacob sa lišiacky usmial, posledný krát pohojdal dcérku v kolíske a dal jej bozk na dobrú noc.

„Neboj sa moja maličká. Princ a princezná si nakoniec všetko vysvetlili. Bola veľká veselica, ktorá trvala tri dni a tri noci. Ale ešte predtým do ich života vstúpil niekto výnimočný. Ty, slniečko naše..."

Odtrhol oči od zaspávajúceho neviniatka a pohľad plný lásky, uprel na Bellu. Potom mal už len jeden cieľ. Podísť k svojej žene, objať ju a pokúšať sa urobiť ju tou najšťastnejšou bytosťou na svete.

 

„A žili šťastne, až kým nepomreli..."

 

 

 

ZHRNUTIE

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Empress

20)  Empress (08.06.2013 12:31)

Ďakujem ST

SestraTwilly

19)  SestraTwilly (07.06.2013 21:39)

Tuto poviedku som čítala cez vian.prázdniny.Krásna rozprávka
o rozprákovej láske. Nežná,láskyplná,
dojemná.

Empress

18)  Empress (06.02.2013 08:32)

Ďakujem Evička, som hrozne vďačná za tvoje krásne slová a som ešte radšej, že sa ti táto moja rozprávka páčila

17)  Evita <3 (05.02.2013 20:43)

Anicka to je take krasne!!!!!Nadherny zasnezeny pribeh!!!Velmi sa mi pacilo ako si to rozpravala ako keby rozpravku. Stastny koniec pre Bellu a Jacoba <3

Empress

16)  Empress (06.01.2013 16:41)

Jééé Sabienna ani si nevieš predstaviť ako ma teší komentár práve od teba!
Ďakujem ti za krásne slovíčka, ktoré ma zahriali na a som rada, že práve tento môj počin si si vybrala na spríjemnenie a spestrenie dňa.
Ad Jake... asi tak. :D Škoda, že niekto taký nerozrazí aj naše dvere, že!? Ja osobne by som nebola vôbec proti
Ešte raz ďakujem a dúfam, že aj ty si konečne tu na FF urobíš profil, atď, atď... však ty vieš o čom hovorím

Sabienna

15)  Sabienna (06.01.2013 14:38)

Po nějaké době jsem sem zase zavítala a padlo mi oko zrovna na tvoji povídku Musím přiznat, že je to moje první povídka přečtená ve slovenštině Ale vybrala jsem si moc dobře
První část byla tak smutná, ale přesně, co by to bylo za rozprávku kdyby skončila nešťastně? Dojímalo mě to tiché prostředí, Bella s těhotenským bříškem a to její vyprávění... Krásné
Jakou radost jsem ale měla, když se tam objevil Jake! Úplně jsem ho viděla na tom prahu, do půl těla s tím jeho typickým výrazem a za ním zasněžená příroda Páni, bezva představa!
Jsem fakt ráda, že jsem překonala svoji lenost a že jsem si to přečetla :D Úžasný nápad Skvěle mi to zvedlo náladu v tomhle hnusném, deštivém dni...
Ještě jednou, krásné počteníčko

Empress

14)  Empress (06.01.2013 12:12)

Náhodou, si to celkom predstaviť viem ;)

13)  Mclunar (05.01.2013 22:54)

Hehehe teraz si ty nemôžeš ani predstaviť ako má potešila tvoja odpoveď

Empress

12)  Empress (05.01.2013 22:28)

hela

11)  hela (05.01.2013 20:59)

Empress

10)  Empress (05.01.2013 14:07)

Mclunar, ďakujem ti. Ani si nevieš predstaviť ako ma tvoje písmenká potešili

9)  Mclunar (05.01.2013 12:51)

aj keď som team edward musím povedať, že to bolo naozaj veľmi pekné

Empress

8)  Empress (05.01.2013 08:50)

Nikki, ďakujem

7)  Nikki (04.01.2013 22:51)

krásné, přesně takové čtení takhle navečer potřebuji opravdu to bylo moc krásné

Empress

6)  Empress (04.01.2013 17:53)

Ďakujem Ivuška, budem sa snažiť ;)

sfinga

5)  sfinga (04.01.2013 17:08)

Aničko, líp než MaryBlack to asi nevyjádřím, jen to trochu zjemním ;-) Pěkně si hačni k počítači a něco stejně něžného napiš

Empress

4)  Empress (04.01.2013 15:46)

Niki, ďakujem

3)  Niki (04.01.2013 15:38)

bylo to vážně úžasné

Empress

2)  Empress (04.01.2013 13:05)

Ďakujem za komentár zlato. Som rada, že sa ti aj toto moje dielko páčilo
Ale tie kladivá si si mohla odpustiť! Však píšem, píšem, čo mi prsty stačia

maryblack

1)  maryblack (04.01.2013 13:01)

Krásná pohádka, co k tomu dodat... povedlo se ti to a já ti . Těším se na další povídku, kterou vymyslíš, takže se posad na pedel a makej jinak :D

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek