Sekce

Galerie

/gallery/rozbite_okenice_perex.jpg

Aj keď nápad vznikol na prelome rokov 2010 a 2011, nemá poviedka so Silvestrom nič spoločné. Snáď sa bude páčiť... Ďalšie dielko z okenicovej série je tu len pre Vás.

  „Mami!“ ulicou sa rozľahol krik a detský plač. Reneé okamžite nechala domáce práce a vybehla za svojou dcérou na dvor. Keď ju uvidela nedochrámanú, bez otvorených zlomenín a pri vedomí, viditeľne si vydýchla.

  „Čo sa stalo, zlatíčko?“ pokúsila sa trochu rozochvene usmiať a neprepadnúť panike. Prečo jej dieťa plače, keď nevyzerá byť zranené?

  „On to zničil!“ fňukala.

  „Kto čo zničil?“ nechápala Renée a zmätene sa rozhliadala okolo seba. Jej zrak upútalo okno jej malej Belly. Oranžovou okenicou sa ťahala hlboká puklina a bolo len otázkou času – či jemného vánku – kedy z nej budú okenice dve.

  „Edward! To všetko on, mami! Nemá ma rád! Aj pani učiteľke o mne klamal a povedal, že som najhoršia prváčka zo všetkých! A teraz mi ešte rozbil moje okenice!“ plakala. Renée myslela, že práve prekonala srdcový kolaps. Jej malá šesťročná dcérka je v poriadku. Fyzicky.

  „Ale to nič, princezná!“ utešovala ju, keď si kľakla k nej. „To bude dobré.“

 

Ale nebolo.

 

  Malá Bella trvala na tom, že jej obľúbené okenice musí opraviť Edward. Ten sa však koncom školského roka odsťahoval aj s rodinou za príbuznými, takže škodu vynahradiť nemohol...

 

  Po šiestich rokoch ale Masenovci opäť zavítali do Forksu, hoc len na pár dní, čo Bella pohotovo využila.

  „Ty!“ skríkla, keď vinníka stretla na ulici. On na ňu len nechápavo hľadel. Tá dievčina mu bola povedomá, no ani za svet si nevedel spomenúť. „Moje okenice!“ dodala. A Edward vtedy vedel, koľko bije.

  „Daj pokoj, Swanová!“ odvrkol si. Ona sa však nedala. Preto on jediným švihom skrútil jej drobnú rúčku za  chrbtom.

  „Daj si na mňa pozor, Isabella, ja na teba nie som zvedavý. Dievčatá sa nebijú, ale chlapci dievčatá bijú!“ pohrozil jej. Ona sa zmohla len na bolestné syknutie. „Som rád, že sme si rozumeli,“ dodal ešte pred tým, než ju pustil, a pokračoval v ceste. Bella s plačom utekala domov, no matke nič nepovedala. Bola už predsa veľká, človek na úrovni, čo sa nenechá ponížiť len tak. Nechty sa jej zarývali do dlaní, od toho, ako silno zvierala ruky v päsť. No než stihla niečo spraviť, či ísť k domu Masenovcov, alebo vystriehnuť ďalšiu nestráženú chvíľu, kedy by mohla ísť za Edwardom, boli zasa preč. Mala proste smolu a priznala si to, ale stále trvala na tom, že by okenice mal opraviť vinník.

  A aj jeho svedomie sa pomaly začínalo nahlodávať. Keď ju tam vtedy videl, ako sa mi postavila do cesty a bojovne vystrčila bradu... No on jej ublížil. Teraz to ľutoval, hoci sa vtedy neovládol. Ale keď v spomienkach zablúdil k jej podobe... Už dávno to nebolo malé dievčatko, čo vyzerá ako doska. Jej ladné krivky prekrývali len hnedé vlasy, čo sa jej vlnili okolo bokov. Bola krásna. A práve vtedy, čo si to uvedomil, si na ňu zakázal vôbec čo i len spomenúť. Lenže cesty osudu sú nevyspytateľné.

 

To si však uvedomil až po ďalších piatich rokoch.

 

  Tento raz sa mali do Forksu vrátiť už natrvalo, preto sa obozretne pripravil na návštevu s ňou. Už pred rokm si uvedomil, že brániť svojim pocitom je vopred prehnaný boj. Vtedy, keď s ňou bol posledne, sa v ňom čosi pohlo.

Nestranný pozorovateľ by si povedal, že je to hlúposť. Veď ju ani poriadne nepozná!

No to by sa teda poriadne mýlil. On ju poznal, keď bola ešte malé dievčatko. Už v tom veku bolo medzi nimi akési puto, ktoré, ako dúfal, nikdy nevymizlo.

 

  Edward si nervózne podupkával nohou v lietadle, z čoho letušky nemali bohvieakú radosť, no jediným jeho úsmevom všetko zlé – a často krát i to dobré – zmazal. Už len vydržať tú hodinu v aute a je na mieste.

  Na zadnom sedadle si zložil hlavu a pokúsil sa zadriemať, aspoň na pár minút, aby ešte dnes mohol ísť za Bellou. Musel uznať, že sa vlastne tešil. Tak dlho ju nevidel a dúfal, že mu všetko odpustí.

 

  Došli pred dom. Prvé, čo spravil, si vyniesol batožinu do izby, a zapadol do sprchy. Nechcel, aby Bellu od stretnutia s ním odradil iba odpudzujúci zápach.

 

  Do pol hodiny bol hotový. Odtrhol z matkinej záhrady jednu ružu, ktoré tu samovoľne rástli už nejaký ten piatok, a odhodlal sa zaklopať na dvere domu Swanovcov. Dvere sa rozrazili... a zase zabuchli, než stihol čokoľvek povedať.

   „Vypadni!“ skríklo dievča, čo chcelo otvoriť.

  „Bella, kto je to?“ ozval sa iný hlas.

  „To je ten sopliak od susedov,“ sykla. Chalpec sa mierne zamračil. Bol už ktovieakým pakom, ale sopliakom od susedov ešte nie.

  „Myslíš mladého Edwarda?“ nerozumel ten druhý hlas.

  „Hej, presne toho,“ zavrčalo dievča.

  „Ale veď ste vždy boli takí kamaráti, dokonca si ho volala Pán Strapúšik,“ namietol zas niekto ďalší, pravdepodobne Charlie.

  „Otec!“ syklo dievča.

  „No tak pardon, ale neviem, kto má spoločnú fotku zo škôlky na nástenke,“ povedal urazene. Edwardovo srdce o kúsoček podskočilo. Má jeho fotku a pamätá si ho. Toho Pána Strapúšika hádam nejako prežije.

  „Otvor mu,“ povedala Bellina mama. Ona s povzdychom roztvorila dvere. Edward jej nervózne podal ružu.

  „Ak je to tá z toho kríku, tak si ju nechaj. Tylerov pes tam chodí... to,“ uškrnula sa. On kvet preľaknuto pustil na zem.

  „Ehm... Ahoj,“ prehovoril rozpačito a mal si chuť natiahnuť za jeho originalitu. Bella iba nadvihla jedno obočie.

  „Ak je to všetko, môžeš ísť,“ kývla hlavou k príjazdovej ceste. On sa otočil k bránke a potom späť.

  „Chcel som ťa pozvať von,“ ozval sa. Ona ho len sledovala s pootvorenými ústami a uvažovala, či sa z toho snu má prebudiť. Bola si skoro stopercentne istá, že je to sen. Už raz taký mala. Vtedy za ňou prišiel a bol slušný a galantný. Žeby sa to opakovalo? Nesmelo prikývla, už len preto, aby to zistila.

  „Tak fajn,“ pousmial sa radostne. On ani nedúfal, že to dopadne tak dobre. „Môžem ťa vyzdvihnúť tak o dve hodiny?“ opýtal sa, keď pozrel na hodinky.

  „Budem čakať,“ povedala a bez rozlúčenia zavrela dvere. Edwardovi to bolo v celku jedno – on mal teraz iné starosti. Musel zohnať Tylera. Jednako, že mu chcel vynadať za tie ruže, jednako, že od neho potreboval láskavosť.

 

  O hodinu sa blížil domov aj s úsmevom na perách, mohol sa začať strojiť. Cítil mierne nevoľnosti od toho, ako sa bál. Vzal si tmavé rifle, bielu košeľu a sako. Nechcel vyzerať príliš formálne, ale predsa len sa cítil bezpečnejšie v obleku (aspoň z polovice) ako v teplákoch.

 

  Na dvere kopal presne načas. Začul dnu akýsi buchot a krik.

  „Len sa na tých schodoch neprizabi, ten Strapúšik ti aj tak neujde!“ Edward sa zhlboka nadýchol a vystrel sa. Bella mu otvorila dvere a nakukla von. Jemu skoro padla sánka. Mala na sebe sýtomodrú tuniku a čierne trištvrťové nohavice.

  „Vyzeráš úchvatne,“ vystrúhal jej poklonu a podal jej kyticu ruží. „Tie nie sú zo záhrady,“ dodal rýchlo. Bella sa zasmiala.

  „Hádam pôjdeme. Kam ma vezmeš?“ opýtala sa veselo, až ju nepoznával. Ona si uvedomila, že je to preňho niečo nové. Ešte nikdy ju takú nevidel, lebo ona o ňom nikdy predtým tak neuvažovala. Myslela na to, prečo za ňou prišiel, a jej srdiečko sa ticho tešilo, pretože vždy chcelo byť s ním, hoc len potajme, bez toho, aby si to jeho majiteľka uvedomovala.

  „Je to prekvapenie,“ pobavene žmurkol a otvoril jej dvere na strane spolujazdca.

  „Nemám rada prekvapenia,“ zamumlala.

  „Tak to dúfam, že si dobrá herečka, a budeš sa aspoň usmievať,“ zasmial sa a vyštartoval.

 

  Zaparkoval pred malou reštauráciou neďaleko od centra mesta.

  „Nech sa páči,“ otvoril Belle dvere a pri stole odsunul stoličku.

  „Neverím, že si ma vzal sem,“ obzerala sa prekvapene.

 

  Večer prebiehal celkom v príjemnom duchu. Edward si užíval každý nenápadný dotyk, keď sa zohol po obrúsok, a náhodou sa otrel o Bellino stehno, alebo keď si chcel obzrieť menu a ich ruky sa stretli. Ona si to však tiež užívala, a dúfala, že táto chvíľa nikdy neskončí.

Teraz by si nestranný pozorovateľ povedal, že sa majú radi, a vôbec by to nebol výmysel.

 

  O pol desiatej sa Bella zdvihla, s tým, že už musí ísť. Potešilo ju, keď zbadala nesúhlas v Edwardovich očiach, no ustúpiť nemohla.

  Auto však zastavil už na začiatku ulice.

  „Mám pre teba ďalšie prekvapenie,“ šepol ticho. Bella vypleštila oči. On jej len s úsmevom pomohol z auta a nakázal, aby zavrela oči. Prekvapivo – poslúchla. Viedol ju k nim domov, priamo pod okno jej izby.

  „Môžeš,“ zašepkal. Ona ich otvorila, hlas jej zlyhal, oči sa zaplnili slzami.

  „Ďakujem,“ šepla dojato. Stále nemohla odtrhnúť oči od nových okeníc. Boli tiež oranžové, lenže s drobnými srdiečkami.

  „Vyzerajú ako dvierka na kadibúdke,“ zasmiala sa tíško, „ale je to prekrásne.“ Bez premýšľania sa mi hodila okolo krku a silno sa naňho natisla. „Ďakujem, ďakujem, ďakujem,“ opakovala stále v jeho objatí.

  „Rado sa stalo,“ pousmial sa, keď sa odtiahla. Vtedy nastalo ticho, len ich srdcia nabrali na rýchlosti. Bola to kúzelná chvíľa, keď si hľadeli navzájom do očí a ich pery šepkali tichulinké vyznania v zložitej choreografii plnej toho najkrajšieho citu na svete.

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

DopeStars

11)  DopeStars (08.09.2013 11:06)

kajka

10)  kajka (10.04.2012 14:03)

eMusčina sbližovačka! Paráda!!!

HMR

9)  HMR (08.04.2012 19:20)

:) :) :)

Alda

8)  Alda (15.03.2011 15:35)

Říkám ti to samé co v ČERVENÝCH OKENICÍCH !!!

Karolka

7)  Karolka (07.01.2011 21:35)

To bylo krásné! Něžné, citlivé! Já miluju tvůj smysl pro romantiku. Díky, fakt si mi udělala pěkně u srdíčka.

Twilly

6)  Twilly (07.01.2011 10:04)

Krásna oddychovečka sú tieto tvoje Okenice, pravda pravdúca, plné takej tej romantickej ľahkosti.

eMuska

5)  eMuska (06.01.2011 21:44)

Jaruš: Jasne, dík, idem opravovať, snáď to ospravedlní fakt, že tieto poviedky píšem neskoro v noci a skoro nad ránom - po trojhodinovej túre v Tatrách atd. A ďakujem za koment!

4)   (06.01.2011 21:38)

Takže najprv iba nutné zlo- prosím, oprav si tam gramatické chyby;)

A k veci. Milujem tvoje okenice Naozaj som to neplánovala čítať, pretože slovenské poviedky čítať nezvyknem(nič osobné), ale minule som si prečítala aj okenice, aj Prvý kontakt a ešte jedno dielko myslím.Tie okenice ma fakt dostávajú. Je to krásne.
Niekedy som v štádiu, kedy nad romantikou len prevraciam oči, no pri TOMTO nikdy.
Urobíš pre mňa niečo? Napíšeš mi ešte aspoň jeden dielik okeníc?
Krásne, jemnučké... proste veľmi milo čitateľné.


krista81

3)  krista81 (05.01.2011 21:31)

Tak jsou spolu holt co se škádlívá to se rádo mívá
Malý Edward a malá Bella - opravdu kouzelné

Carlie

2)  Carlie (05.01.2011 19:44)

Představa malého Edwarda, raubíře, co rozbije okno :D, a Belly malinkaté semetriky , byla kouzelná
Když člověk v krámku Stmívání-ff kupuje něco se značkou "eMuska", dostane zaručené zboží... snad Tě nezačnou kopírovat vietnamští obchodníci, značko naše :D Ohromně uklidňuje vědět, že Tví Edward a Bella k sobě nakonec vždycky najdou cestu a bude sladká tečka tance rtů pod Tvou taktovkou

LadyLilianne

1)  LadyLilianne (05.01.2011 12:28)


úžasnééé.....

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek