Sekce

Galerie

/gallery/rozbite_okenice_perex.jpg

Opäť separujem perex obrázky. Utorková limonádka.

„Dobrý deň, volám vám ohľadom toho inzerátu, čo ste si dali do novín...“
„Áno, ten byt je ešte stále voľný...“
„Môžem sa zastaviť na krátku obhliadku?“
„Vyhovuje vám to dnes?“

Zazvonil telefón, keď som ho zdvihol, ako prvý sa ozval tichý vzlyk.
„Haló? Je tam niekto?“ Ďalšie vzlyky. „Ste v poriadku?“
„Ja... ospravedlňujem sa... prepáčte. Máte ešte voľný ten dvojizbový byt, ktorý ste ponúkali?“
„Áno, je voľný. Máte záujem?“
„Rada by som si ho prišla obzrieť niekedy... bolo by to možné už dnes? Viete... sťahujem sa veľmi narýchlo...“
„Samozrejme, môžete prísť kedykoľvek vám to vyhovuje, ja som tu celý čas.“
„Ďakujem, prídem asi do hodiny.“
„Dobre... A slečna!“ ozval som sa trochu prudšie, dúfajúc, že ešte nezavesila.

„Áno?“
„Ako sa voláte? Ja len... aby som vedel, či...“
„Isabella Swanová,“ vyhŕkla rýchlo a položila.

„Dobrý deň, ja som Tanya Denali, volala som ohľadom toho bytu...“
„Samozrejme, poďte ďalej. Je na druhom poschodí...“

Do dverí vošlo mladé dievča. Ako prvé som si všimol, že je tehotná a nemá dlho  pred pôrodom. Vyťahané sivé tričko si sťahovala nižšie, akoby svoje dieťa tak dokázala ukryť a pokúsila sa lepšie zabaliť do hnedého kabáta, ale nedokázal ani obopnúť jej brucho. Porazenecky si vzdychla a zvesila ľavú ruku pozdĺž tela, pričom pravá stále chránila jej vyťahané tričko.
„Isabella Swanová?“ opýtal som sa a načiahol sa k nej. Ona sa ostýchavo stiahla a moja dlaň ostala naprázdno visieť vo vzduchu. Spustil som ju k boku a pokúsil sa aspoň o prívetivý úsmev – už na prvý pohľad bolo jasné, že som slečnu vydesil.
„Áno, to som ja,“ pritakala.
„Ten byt, ktorý ste chceli vidieť, je na druhom poschodí,“ povedal som a hlavou kývol k drevenému schodisku s tepaným zábradlím, na ktoré som bol zvlášť hrdý, pretože bolo to najkrajšie na celej chodbe.
Vyšli sme hore. Isabella Swanová kráčala pomaly a vyzerala byť vyčerpaná. Chvíľu som zvažoval, či by som ju nemal vyniesť k dverám, ale nakoniec som to nechal tak. Už sme boli skoro pred dverami.


„Je to tu pekné,“ povedala slečna Denali, keď sa vo vysokých podpätkoch prechádzala po parketách – modlil som sa, aby nevŕzgali – a brala do ruky každú súčasť nábytku, ktorá nebola ťažšia ako desať kíl alebo priskrutkovaná. Nazrela do chladničky, skriniek v kuchyni.
„Soľ. Pravdepodobne ju tu nechal niekto predo mnou, však?“
Rozpačito som sa ošil.
„Nebojte sa, ja rátam s tým, že tu nie som prvý nájomník, aj tak je to iba prechodné.“ Prevrátila očami a zavrela skrinku.
Potom prešla k oknu.
„Tá ulica je tichá,“ pokračovala vo svojom konštatovaní. „Ten strom... Niekto ho zrezal?“
„Áno, musel sa spíliť minulú jeseň, pretože praskol počas búrky a hrozilo, že jeho vetvy porozbíjajú okná.“
„To je dub?“
„Nie, čerešňa.“
„Och, moja chyba.“ Pousmiala sa a zatiahla späť bielu záclonu. „Kde je posteľ?“ opýtala sa takmer vzápätí. Doviedol som ju do malej spálne a ona si hneď ľahla. Len čo sa však jej hlava dotkla vankúša, náhle sa zdvihla.
„Au, čo to je?“
Strčila ruku pod obliečku a vytiahla fotografiu.
„Kto je to?“
Rám som rýchlo zobral a schoval si ho za chrbát.
„Neviem,“ zaklamal som. „Pravdepodobne po predchádzajúcich majiteľoch. Cestou to vyhodím.“

„Je to...veľké,“ povedala jemným hláskom, ktorý zazvonil medzi ošumelými stenami. To bolo prvý raz, čo som sa hanbil, že jej ponúkam dvojizbový byt bez riadnych spotrebičov, ktoré by mohla potrebovať, len s jednou posteľou a drobnými kusmi nábytku.
„Pokiaľ sa vám to nepáči...“
„Je to perfektné,“ skočila mi do reči. Pritom ešte stále stála v úzkej chodbe, odkiaľ dovidela len do obývačky a odtiaľ zbadala kúsok spálne.
„Môžete sa tu prejsť, ak chcete.“
Taška sa jej zošuchla z pleca a skončila vedľa jej nôh. Keď som sa pozrel na to miesto, ako na drevených parketách leží batoh s rozstrapkaným ramenom, na chvíľu som sa cítil ako doma. Ako keby bol tento byt už obývaný a patril jedine jej.
„Slečna Isabella,“ oslovil som ju.
„Bella,“ skočila mi do reči a ďalej si prehliadala to málo, čo tu mohla nájsť.
„Bella... Pokiaľ tu budete bývať, mali by ste vedieť, že do dvierok na skrinke treba najprv slabo kopnúť, až tak sa otvoria,“ povedal som a musel sa pousmiať, keď som pozeral, ako sa snaží otvoriť skriňu, pri ktorej stála.
„Aha, jasne,“ zamumlala sústredene a naďalej sa snažila dotiahnuť svoju taktiku do dokonalosti. Nevydržal som to, podišiel k nej a jemne do nich kopol. Otvorili sa takmer samé.
„Ďakujem,“ zamumlala a líca sa jej sfarbili do červena. Zohla sa, pozrela sa dnu a potom pokračovala v prehliadke. Zastavila sa pri okne.
„Kvitne,“ podotkla prekvapeným hlasom.
„Je jar.“ Mykol som ramenom. „Tú čerešňu tam vysadil ešte môj otec.“
Úskokom na mňa mrkla a potom svoj pohľad vrátila späť k oknu.
„Nie je tu tak rušno, ako som očakávala.“
Vrátila sa pre svoj batoh do chodby a zložila ho k posteli. Potom z neho vytiahla fotografiu a nechala ju ležať na matraci.
„Beriem ho,“ ozvala sa rozhodným hlasom a ešte raz prebehla očami po stenách. „Je to veľmi udržiavané.“ Potom sa pohladila po bruchu a sklonila sa nad posteľ.

„Páči sa mi to tu,“ ozvala sa Tanya Denali po vyčerpávajúcom rozhovore o dvierkach, ktoré s jej nechtami rozhodne nejdú otvoriť. „Aj cena nie je privysoká – na tieto pomery.“ Nezisťoval som, čo myslí „týmito pomermi“ a iba prikývol. Ďalej som jej stručne popísal, ako prebieha mesačná platba a pravidelné umývanie schodov.
„A o to sa nestaráte vy?“
„Staral som sa, ale odkedy mám dcéru, neostáva mi na to veľa času.“
„Rozumiem, rodinné povinnosti,“ zaškerila sa.
„Takže to by malo byť všetko. Pokiaľ sa chcete hneď nasťahovať, nechám vám dole kľúče, budete si ich môcť vyzdvihnúť na vrátnici.“
„Dobre, ďakujem pekne. A... pokiaľ by ste mali niekedy záujem – totiž... vidím, že nemáte na ruke obrúčku...“
„Som vdovec.“
„Ach, tak... Každopádne – ak by ste mali niekedy záujem, mohli by sme si vyjsť trebárs na večeru...“
„Ďakujem pekne za pozvanie, ale bohužiaľ dcérka zaberá všetok môj voľný čas a... proste nemôžem. Dovidenia.“ Vyšiel som z bytu a zavrel za sebou dvere.
Ešte chvíľu som hystericky zízal na ošúpaný zelený náter a v hlave mi zneli slová ako „Je koniec, Edward. Už je to minulosť.“
Bellu vystriedal nový nájomca. A ja by som sa mal pomaly tiež pohnúť ďalej.

Vošiel som na vrátnicu. Na stoličke s kolieskami sedela Nessie a krútila sa dookola. Na stole sa váľali rôzne počmárané výkresy a niektoré farbičky boli porozhadzované aj po zemi.
„Renesmeé, čo som ti hovoril o tom, že sa na tej stoličke nemáš krútiť, lebo ti bude zle? A čo znamená ten neporiadok? Tu nie si doma, maličká.“ Čupol som si k nej a pohladil ju po hnedých vláskoch.

„Ale ocko,“ zahundrala dotknuto.
„Mám prekvapenie,“ povedal som a vystrel sa na nohy. To šidlo okamžite zoskočilo zo stoličky a začalo okolo mňa poskakovať.
„Prekvapenie? Aké prekvapenie? Je to darček? Darček! Pre mňa?“ výskala a tlieskala rukami.
Podal som jej fotografiu.
„To je tvoja mama.“

Často som Bellu držal v náručí, keď spala, a hladil ju po pažiach. Bývala jej zima a niekedy jej nestačila ani tá tenká prikrývka, ktorú mala prehodenú cez posteľ. Miloval som ju aj jej dieťa, aj keď som nebol jeho biologickým otcom a bol som odhodlaný sa o nich postarať v každej situácii. Veď Bella bola takmer moja, mali sme sa vziať krátko po pôrode.

V nemocnici som najprv videl malú Renesmeé.
„Kde je jej mama?“
Sestrička mlčala. A malý drobček v kolíske sa hrdelne rozplakal.
Vraj nejaké komplikácie. Mamička bola príliš slabá a vyčerpaná.


Ostali sme len dvaja. Ja a Renesmeé. A prázdny byt, v ktorom sa už nedržala jej vôňa.

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

maryblack

14)  maryblack (07.04.2012 10:01)

Moc kásný a smutný:'-( Opravdu povedené

Twilly

13)  Twilly (05.04.2012 10:04)

Páči sa mi, ako si vykreslila jeho stav. Cítil sa byť zviazaný s Bellou a aj napriek neuskutočnenému zväzku BOL a ZOSTANE jej manželom a nebiologickému pôvodu s Nessie, BOL a ZOSTANE jej otcom.

HMR

12)  HMR (04.04.2012 20:25)

krásné eMuš, krásné a smutné

Estampida

11)  Estampida (04.04.2012 15:58)

:'-( :'-( :'-( :'-(
Smutné, ale brilantně napsané.

10)  hela (04.04.2012 13:15)

:'-( :'-( :'-( :'-( :'-( :'-( :'-(

LadySadness

9)  LadySadness (04.04.2012 12:43)

už som to čítala päťkrát a ešte stále neviem, ako sa mám vyjadriť, je to tak nádherné a tak smutné zároveň, že je mi z toho ťažko na duši :'-( :'-( :'-( ako sa komentujú takéto poviedky? :'-( :'-( :'-( :'-( :'-(

Marvi

8)  Marvi (03.04.2012 21:01)

Dostala jsi mě opravdu.... Bylo to nádherné, sice smutné, ale přesto nádherné... Já nemám víc slov

Carlie

7)  Carlie (03.04.2012 20:45)

eMuš!!! :(
Ach můj... , to prolínání dvou rovin, dvou návštěv - a až na konci rozuzlení, když prozradíš, v jakém čase se ve skutečnosti odehrávaly...
Mrazí mě z toho, normálně vidím jako ve filmu, jak se ty dva obrazy před Edwardovýma očima co chvíli překrývají. Jak z minulosti vykoukne ten rámeček s fotkou a najednou cestujeme časem a ona tam tu fotku teprve ukládá apod. Ach jej, sejmula jsi moje síně i komory!!!

ireen

6)  ireen (03.04.2012 20:17)

:'-( :'-( :'-( :'-( :'-( :'-( :'-( :'-( :'-( a :'-( :'-( :'-( :'-( :'-( :'-( ! Děkuju! Ale :'-( :'-( :'-( . Nádherné !

KalamityJane

5)  KalamityJane (03.04.2012 19:35)

krásné a moc moc smutné

Silvaren

4)  Silvaren (03.04.2012 19:03)

Nosska

3)  Nosska (03.04.2012 18:30)

:'-( :'-( :'-( :'-( :'-( :'-( :'-( :'-( :'-( :'-(
To bylo krásný

2)  martisek (03.04.2012 17:54)

Vhání to slzy do očí. Je to nepopsatelně nádherné a skvěle napsané

Marcelle

1)  Marcelle (03.04.2012 17:23)

:'-( :'-( :'-( Ten konec je moc smutný, ale jinak jsem si to užila.

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek