Sekce

Galerie

/gallery/ruž.jpg

Toľko možností, ako to vyriešiť... Avšak my pokračujeme ďalej.

9:

Rosalie sedela v prútenom kresle na terase, na kolenách zvierala malú Renesmé.
„Mrzí ma, že som ťa do toho zatiahla,“ prehovorila kajúcne tichým hlasom. Vyrazilo mi to dych.
„Ale... ale Rosalie!“ Prišla som k nej a zozadu ju objala okolo pliec. „Dobre si spravila! Predstav si, že by si tu teraz sedela sama. Možno – určite to nebude jednoduché. Nie som práve stavaná na život s ľuďmi v jednom spoločenstve, ale som rada, že môžem tejto kráske pomôcť.“ Rozstrapatila som Renesmé vlasy. Rosalie ich vzápätí začala uhládzať.
„Prečo to stále robíš?“ opýtala sa ma už s úsmevom.
„Prečo robím čo?“
„Strapatíš ju. Aj Alice si to večne robila. Neznášam to!“ Spoločne sme sa zasmiali.
„Budem sa krotiť, sľubujem. Asi to je nejaká vrodená chyba, alebo tak. Mňa večne strapatil môj otec.“ Pri jeho obraze, čo sa mi zjavil v hlave, ma oblialo teplo.
„Spomínaš si na neho?“ spýtala sa prekvapene.
Stuhla som.
„Ja... James mi o tom raz rozprával. Bolo to chvíľu po tom, ako som sa prebrala. Mal nejaké trápne poznámky.“
„James?“ ozvalo sa odo dverí. „Myslíš toho stopára? A jeho družku Victoriu?“
Otočila som sa na Edwarda.
„Áno, presne tých myslím.“
Vyzeral zamyslene. A ja som presne vedela prečo. Kedysi ma pred nimi zachránil, avšak prišiel sám a všetci mu ušli. Druhý raz mi však už pomôcť nemohol.
„Teraz sú mŕtvi?“
„Zhoreli,“ odpovedala som jednoducho. Renesmé sa v matkinom náručí napla. Mala by som si dávať viac pozor na jazyk.
„Poď,“ vyzvala ju jej mama, „spravím ti niečo na večeru, dnes si ešte nejedla.“
„Ako často jej dávate ľudské jedlo?“
„Raz za jeden-dva dni. Nepotrebuje ho veľa, ale musí to striedať s krvou. Zvieracou, samozrejme.“
Rosalie sa postavila a aj so svojou dcérou prešla dovnútra. Chcela som ich nasledovať, ale Edward ma schmatol za pažu.
„Počkaj,“ precedil skrz zuby. Nechcene som sa prikrčila.
„Mne do rodičovstva takáto mladá žaba rozprávať nebude, je ti to jasné?“
Vyšklbla som sa mu a spravila dva kroky od neho.
„Mne do povinností takýto deduško kecať tiež rozhodne nebude.“
Vrčal. Rozhodla som sa ustúpiť skôr, než vybuchne.
Rosalie bola v kuchyni a varila jedlo.
„Smrdí to,“ zhodnotila som a ona sa zasmiala.
„Časom si zvykneš.“
„Mám pocit, že keď som bola človek, rada som varila.“
„Vážne?“ opýtala sa ma Rosalie veselo a začala sa prehrabávať v chladničke.

„Áno, svrbia ma totiž prsty.“
Zasmiali sme sa.

„Môžeš si to skúsiť, keď chceš,“ navrhla mi a kývla hlavou k hrncu.
„Radšej nie, lebo Renesmé bude dnes o hlade.“

Sledovala som, ako Renesmé je. Bolo to naozaj fascinujúce – už som vedela, prečo na mňa Edward mohol zízať aj celé hodiny, darmo, že mi to bolo nepríjemné. Dvakrát jej kvôli mne padlo sústo z vidličky. Len som sa zachechtala a ďalej ju pozorovala.
Keď dojedla, prišla za nami Rosalie.
„Marie, pripravila som ti izbu.“ Zaváhala som.
„Naozaj myslíš, že by som mala...“
„Jeho to prejde,“ povedala len a mávla rukou. „Do skrine som ti dala nejakú veci, ktoré už nenosím. Možno ti budú trochu veľké, ale zatiaľ to postačí, než ti zoženiem nové.“
„Nemusíš mi-“
Zastavila ma gestom ruky.
„Vďaka tebe môžem mať svoje dieťa pri sebe. Bude mi cťou.“

Moja izba bola na prvom poschodí spolu s kúpeľňou, knižnicou a Edwardovou pracovňou. Na druhom poschodí bola manželská spálňa, detská a hosťovská izba.
Keď som vošla, cítila som sa skoro ako v hoteli. Všetko bolo veľmi neosobné, ale naozaj vkusne zariadené. Pri balkóne bola pohovka a oproti nej posteľ. Pri stene vedľa dverí boli dve skrine a písací stôl. Myslím, že viac som toho naozaj ani nepotrebovala.
„Ďakujem, Rosalie, veľmi si vážim, že ma tu nechávate.“ Ona sa iba usmiala a nechala ma samu.

Vôbec som nemala v úmysle počúvať ich hádku, ale Renesmé si šla na nejaké dve hodinky pospať a ja som sa nudila vo svojej novej izbe. Tíško som si zúfala pri zvuku Edwardovho nahnevaného hlasu. Mala som taký neodbytný pocit, že už bol ďalej. Už to nebol sedemnásťročný chlapec, ktorý sa zasekol niekde v dobovej puberte. Bol to muž, naozajstný muž, ktorý ma priťahoval ako nikdy pred tým. Zvláštnym spôsobom sa mračil, zvieral pery, keď bol nahnevaný... Hnev je veľmi vášnivý cit a ja som ako človek u neho takú iskru hádam ešte nevidela.
Cítila som sa hlúpo a úboho, keď som na neho tak myslela, ale nemohla som si pomôcť.

Vyšla som na balkón. Pozerala som na žiarivé hviezdy, ktoré padali a menili sa mi v spomienkach na trblietavé črepiny čelného skla. James sa vysunul z preliačiny kapoty môjho nákladiačika. Dovtedy som si myslela, že je to auto neporaziteľné. Dvere zaškrípali a on ma vytiahol von...
Mimovoľne som si prešla po polkruhovej jazve na zápästí a prstami prešla po paži až ku krku. Takto ozdobená som uviazla medzi dvoma svetmi. Medzi ľudským a medzi tým vysneným – večným životom po Edwardovom boku. Sedela som na kameni vytýčenom medzi dvoma brehmi, ani na jeden som nemohla vyjsť, nedalo sa mi vyplaviť z rieky žiaľu. Povzdychla som si a opatrne zosilnila stisk na kovovom zábradlí, tak, aby som ho nezdeformovala.
Chcela som odísť od jeho hlasu a vône.

Neďaleko mňa buchli dvere. Edward sa zavrel vo svojej pracovni. Na prvom poschodí sme teraz boli jediní a on sa žalostne presýpal pomedzi moje prsty. Počula som šuchotanie papiera a ťahy ceruzky. Určite šiel pracovať... Aj ja by som mala začať robiť niečo užitočné. Sadla som si na zem, oprela sa o dvere balkóna a hľadela von. Urputne som vyčkávala ráno.

Počula som, ako sa Renesmé zobudila. Chcela som ísť za ňou a pozdraviť ju, ale keď som vyšla z izby, vyšiel aj Edward z pracovne. Mala som chuť vrátiť sa naspäť. Pravdepodobne mal rovnaký zámer ako ja – ísť pozrieť svoju dcéru.
Zazrel na mňa nepekným pohľadom a na čele mal napísané Netolerujem ťa.
Vážne som nechcela riskovať cestu s ním až hore, preto som radšej zišla po schodoch dolu do obývačky a sadla si na gauč. Potom som si uvedomila, že Rosalie mi nechala nejaké oblečenie a ja sa môžem prezliecť.
Vyšla som späť a nikoho našťastie nestretla. Vzala som si kôpku oblečenia a vošla do kúpeľne, aby som sa mohla osprchovať.
Keď som vychádzala von na chodbu s mokrými vlasmi a oblečením, ktoré mi bolo naozaj veľké, vracal sa späť do svojej pracovne. Z jeho pohľadu ma až zamrazilo, ale konečne som sa mohla ísť pozrieť na Renesmé.
Pred tým som si špinavé veci hodila na posteľ a prevesila uteráky cez stoličku, aby preschli.
Zaklopala som. Keď som vošla, ako prvé som si všimla, aká je jej izba veľká. Všade mala police plné hračiek a kníh. Vážne ma zaujímalo, či má toto dieťa iba dva roky, lebo ja by som toľko vecí za dva roky posťahovať do jednej izby určite nedokázala. Úprimne som dúfala, že nie je veľmi rozmaznaná a že fakt, že ak by vydražila všetko, čo vo svojom kráľovstve má,  mohla by zaplatiť brazílske dlhy za znečisťovanie životného prostredia, ju veľmi nepokazil.
„Ahoj.“ Krásne sa na mňa usmiala a naklonila hlavu na stranu.
„Ahoj, ako si sa vyspala?“
„Celkom fajn. Rada snívaš?“ opýtala sa ma. Prisadla som si k nej.
„Áno, veľmi rada,“ pritakala som.
„O čom?“
„A o čom snívaš ty?“ vrátila som jej chytro otázku, lebo moje sny by ju mohli pomerne vydesiť.
„Ja snívam o prírode a o princovi,“ povedala rozhodne.
„O princovi na bielom koni?“
„Nie,“ zavrtela hlavou, „o princovi v striebornom volve!“
Z prvého poschodia sa ozval smiech. Tiež som mala na mále, ale všetok chichot som prehltla vo veľkej guči a iba sa zaškerila.
„A čo tak v porsche? V žltom porche.“ Renesmé sa rozžiarili oči.
„Je to lepšie auto ako strieborné volvo?“
„Samozrejme!“ vyhŕkla som ani-nevieš-ako tónom.
Smiech z pracovne ustal. Zaškerila som sa plná zadosťučinenia.
„Čo zvykneš robiť počas dňa?“
„Hm, väčšinou pozerám rozprávky alebo si čítam. Niekedy mi číta ocko, často totiž pracuje doma.“ Dohája. „A chodievam aj von, do parku a tak.“
„Chodievaš sa hrávať s ostatnými deťmi?“
„Málokedy. Ale je to zábava. Sú také slabé,“ zasmiala sa.
„A chodievaš von s mamkou?“
„Áno, ale nechodíme často. Ona pracuje viac ako ocko. On si zvyčajne iba kreslí domy, ale ona ozaj pracuje. V reštaurácii. Preto mi tak dobre varí.“
„Je kuchárka?“ Renesmé prikývla. V živote by som to do Rosalie nepovedala. „A ty by si chcela byť čím?“
„Klaviristkou!“
„Vieš hrať?“
Opäť prikývla.
„A zahráš mi?“
„Aj hneď,“ vyhlásila a zoskočila z postele. Už sa rozbehla k dverám, keď som ju zastavila.
„Ale najprv sa snáď prezlečieme.“

More@eMuška

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

ambra

9)  ambra (28.08.2012 00:05)

Ach bože, srdce mi ten její smutek utrhne...:'-( A teď bude Edward pořád tak blízko... Rose se nám klube, je víc než fajn!

Clea

8)  Clea (19.08.2012 09:35)

Nessie je fajn, ale nějak jsem si oblíbila malou Alici a doufám, že se ještě ukáže

Pilly

7)  Pilly (17.08.2012 17:48)

6)  martty555 (16.08.2012 23:47)

LadySadness

5)  LadySadness (16.08.2012 20:08)

tuná čosi nesedí-ak ju tak miloval, ako to, že ju jednak nepoznáva, jednak si tak rýchlo našiel náhradu a zbúchal dieťa, je tá malá vlastne jeho? a čo ak ju spoznal, ale kvôli ich rozchodu ju schválne berie ako cudziu neznámu, celé je to divné, a hlavne sa to zamotáva stále viac

4)   (16.08.2012 19:27)

vrtá mi to taky hlavou - horší než metro pro krtky
a tvoje přirovnání k řece se dvěma strmými břehy ,no to je ... jak se dá taková bolest snést s vidinou věčnosti :'-(
nezbývá než čekat a čekat ... až nám vyklopíš svůj záměr,vážně nevím,kam se ubíráme ,ale čte se to hezky

mispa

3)  mispa (16.08.2012 15:06)


Taky by mě zajímalo proč jí nepoznal? Snad se tolik nezměnila a on s upíří pamětí....

Marcelle

2)  Marcelle (16.08.2012 14:46)

Nějak nemůžu pochopit, že jí nepoznal, někde bude chyba

Bosorka

1)  Bosorka (16.08.2012 14:14)

Do háje, proč ji nepoznává? Nebo to jen dělá?

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Eclipse promo - Rosalie, Alice, Esme