Sekce

Galerie

/gallery/ruž.jpg

Dnes rozlúskneme jeden oriešok, aby sme zajtra mohli začať dumať nad druhým...

6:

Keď som sa vrátila do chatrče, nikto tam nebol. Zavrčala som. To sa akože nikto nepoučil? Dúfam, že bežali do Seattlu! Buchla som dverami, ktoré sa pod tým náporom zatriasli a hodila sa na pohovku. Na obliečke bola krvavá šmuha.
Povzdychla som si, pomaly vstala a vyniesla ju von, kde som ju podpálila.
Sledovala som hypnotické plamene a ako omámená som k nim pomaly natiahla ruku. Cítila som na nej teplo a slabé pichanie. Otočila som ju dlaňou k sebe. Bola trochu čierna, ale nepoškodená. Predstavovala som si, ako som sa celá položila do plameňov a cítila teplo a lásku.
„Marie!“
Rýchlo som sa prebrala a otočila sa za hlasom. Rosalie Haleová na mňa zazerala pomerne zdesene. Otázka, či som psychopatka, jej visela v očiach.

„Som... som v pohode, len som sa zamyslela.“
„Zamyslela?“ zopakovala po mne. „Trápiš sa.“ Bingo!
„Hráš sa na jasnovidku?“ opýtala som sa so smutným úsmevom. Zavrtela hlavou.
„Tu bývaš?“ Rukou ukázala za mňa na stavbu, ktorá vyzerala, že aj pri slabšom fúknutí vánku spadne, ako keby dnu bývali tri prasiatka. Čo vlastne bola aj pravda.
„Mám tam odložené veci,“ opravila som ju.
„Aha.“
Mlčala a ja som sledovala jej lodičky, ako sa pomaly zabárajú do všadeprítomného blata.
„Ty asi nebývaš v takejto zrúcanine,“ povedala som so sileným úsmevom, pretože ticho medzi nami začínalo byť nepríjemné.
„Bývam vo vile,“ povedala. „Aj s Renesmé a svojím mužom. Je to architekt.“
„Áno, viem, s Esmé ste sa o tom rozprávali.“ Ďalší silený úsmev.
„Asi ma nepozveš dnu, čo?“ zaváhala.
„Ak nechceš, aby ti to padlo na hlavu,“ mykla som plecom.
Ostali sme pred domom aj s ďalšou várkou trápneho ticha.
„Chcela som sa ťa spýtať, Marie,“ začala odrazu a dala si záležať pri vyslovovaní môjho mena.
„Áno?“
„Či súhlasíš, že budeš pre mňa pracovať. Poskytla by som ti oveľa lepšie bývanie.“
„Ja nepotrebujem lepšie bývanie. Vážne – odkiaľ vieš kde bývam?“ Zamračila som sa. „Opäť si ma sledovala?“
„Rozprávala som sa s Esmé. A sledovala ťa,“ dodala neochotne. „Marie, pochop. Nevieš si ani predstaviť, čo matka urobí pre bezpečie svojho dieťaťa. Ako medvedica,“ šepla.
„Máš pravdu,“ zasyčala som, „To naozaj neviem.“
„Tak som to nemyslela!“ zakričala za mnou, ale to som už kráčala hlbšie do lesa. Dobehla ma. „Prosím, Marie, naozaj si jediná upírka, ktorá by mi mohla pomôcť!“
„Nič o mne nevieš,“ odvrkla som. To ju na chvíľu zastavilo. Na chvíľu.
„Tak mi o sebe porozprávaj,“ navrhla. Vybuchla som.
„A čo chceš počuť? Chceš, aby som ti rozprávala o tej hmle, ktorú vidím pred očami, keď sa snažím zistiť, kým som bola? Všetko, čo mám, sú tri beštie, čo sa bavia na zabíjaní ľudí a to malé dievča, čo sa na mňa spolieha, že každý deň prídem a vypijem si s ňou čaj!“ Klamala som a nebolelo ma to. Rosalie očividne áno.
„To ma mrzí,“ zašepkala.
„To mi je na nič,“ zavrčala som.
„Ak by si bývala u nás...“
„Daj...“ skočila som jej ostro do rečí, ale vzápätí mi jej prišlo ľúto a ja som svoj tón zjemnila. „Daj mi, prosím, čas.“
Pozrela na mňa a niekoľkokrát prikývla.
„Dobre, Marie. Nechcem na teba tlačiť.“ Chcela som povedať, že na mňa tlačí celý čas, ale ona mi povzbudivo stisla rameno a odišla.
Zhlboka som vydýchla a rozhodla sa, že dnešnú noc strávim lovom zvierat a boľavých spomienok.

S Alice sme pozerali rozprávky, ktoré mi celkom slušne vymývali mozog. Keď niekto zazvonil a ja som šla otvoriť, bolestne som si uvedomila, že si spievam zvučku Phineasa a Ferba.
Za dverami stál muž, ktorého som poznala iba z fotografií.
„Carlisle Cullen?“ On si ma prezeral rozšírenými očami.
„Vy ste...?“
Alice dobehla ku mne.
„Dobrý deň, kto ste?“ zaspievala.
„Choď po svoju maminku, Alice,“ nenechala som ho odpovedať.
„Poznáme sa?“ opýtal sa zjavne rozčarovaný mojím oslovením. Všimla som si, že na príjazdovej ceste stál jeho mercedes.
Mykla som ramenom.
„Možno ste ma operovali.“
Usmial sa.
„Vás by som si určite zapamätal.“
Esmé dorazila a stŕpla s otvorenými ústami.
„Carlisle?“ vydýchla.
„Dúfam, že si nezabudla,“ povedal veselo a vytiahol z vnútorného náprsného vrecka dve letenky.
To ma podrž!

„Musíme sa porozprávať,“ povedala odhodlane. Povzbudivo som ju chytila za rameno a Carlisle po mne fľochol pohľadom. Možno dúfal, že ma Esmé pošle preč, no nestalo sa tak.
„O čom sa chceš porozprávať? O dve hodiny odlietame do Chicaga, dúfam, že si zbalená.“
„Kam odlietame?“ ozvalo sa od päty schodišťa. Všetci traja sme sa pozreli na drobnú Alice, ktorá v ruke držala Alžbetu a Dianu.
Pustila som Esmé, vzala malú so sebou do obývačky a pridala zvuk z televízie. V celom dome sa ozývali zábavné komentáre nejakých dvojičiek. Alice na mňa smutne pozerala.
„Teraz ma už opúšťaš?“ opýtala sa.
„Samozrejme, že nie,“ vydýchla som a pritisla si ju k sebe. Silno ma objímala a zacítila som na pleci jej slzy.
„Bojím sa, Marie. Bojím sa, že ostanem sama. Mala som zlé sny, kde som sedela na stoličke a strihali mi moje vlasy. Ja som ich vôbec nepoznala, Marie.“
„Ššš, to bude v poriadku, ja ťa nikdy neopustím,“ zašepkala som, hladila ju po vlasoch a rozmýšľala, ako veľmi mi bude mať za zlé, ak svoje sľuby nesplním.
„A nezabúdaj, možno sa raz budeme musieť rozlúčiť, ale Jasper sa o teba postará.“
„Jasper sa bojí tmy!“ zavzlykala. Krátko som sa zasmiala.
„Tak ty budeš jeho svetielkom. A už sa nebude báť a ochráni ťa.“ Bola som pyšná na to, čo som jej povedala. Ona sa ale na mňa zamyslene zahľadela.
„To budem musieť mať veľa nápadov, aby som dobre svietila?“
Predstavila som si animovanú Alice so žiarovku nad hlavou.
„Nemusíš.“ Rozstrapatila som jej vlasy. „Žiadne príšery neexistujú.“
„Vážne?“ opýtala sa uplakane.
„Vážne.“ Mimovoľne som si spomenula na Jamesa a na svoje jazvy. „Žiadni zlí ľudia neexistujú.“
Počula som, ako sa zavreli dvere. Stíšila som televíziu. Esmé vošla do obývačky.
„Mami, kam sme mali odísť?“ spýtala sa hneď Alice a ja som čakala, akú odpoveď dostane.
„No... malo to byť prekvapenie,“ povedala Esmé, „ale...“ Kľakla si k Alice a vzala jej drobnú rúčku do svojej. „Presne tu,“ položila si ju na brucho, „ti rastie malý braček alebo sestrička.“ Alice zažiarili očká. „A tak som uvažovala, či by sme to nešli osláviť napríklad na nejakú dovolenku k moru.“
Alice vypískla. Našťastie nemala ani tušenia, že Chicago má od mora ďaleko. Veselo okolo nás poskakovala, tlieskala rukami a už plánovala, čo bude s maličkým súrodencom robiť. „Ak to bude dievčatko,“ začala, „bude to Jessica. A chlapček bude Emmet!“ S Esmé sme sa zasmiali, keď sa Alice rozhodla, že by najradšej chcela obe dieťatká. Jedno pre mamičku a jedno pre ňu. A hneď si ich išla nakresliť, aby na ten úžasný plán náhodou nezabudla.
„Dala som výpoveď v práci,“ povedala mi Esmé so slzami v očiach.
„A Carlisle?“ opýtala som sa.
„On nemôže mať deti,“ zašepkala s plačom. Videla som, ako z nej opadlo šesťročné bremeno, oči jej zasvietili a rovnaká žiara rozlepila jej ústa v úsmeve.
„Čo to znamienko?“
„Nie sú identické! Bola som taká hlúpa, taká hlúpa!“ chytila sa za hlavu a plakala mi do ramena rovnako ako jej dcéra pred chvíľou. „Budeme mať s Charliem dieťa! Dám mu ďalšie dieťa!“ vzlykala stále dookola. Cítila som, ako ma niečo napĺňa. Niečo teplé a lákavé, túžila som to vlastniť úplne celé. Bodlo ma pri srdci. Esmé si asi všimla moje vnútorné rozpoloženie, pretože sa vystrela a odhrnula mi moje hniezdo z tváre ako mama.
„Ja verím, Marie, že aj teba čaká tvoj šťastný koniec.“
Smutne som sa usmiala.
„Kiež by si mala pravdu, Esmé.“
Ja som však bola až príliš ponorená v temnote, aby sa jej predpovede naplnili.
„Takže nikam neodlietaš? Myslím s Carlisleom.“
„Neodlietam.“

 

More@eMuška

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Clea

7)  Clea (18.08.2012 17:34)

tak tohle bylo nečekaný... já jsem prostě brala, že Alice je Carlisleova... ani mě nenapadlo o tom pochybovat... nevim co si myslet... na jednu stranu chudák Esmé, musela si kvůli tomu vytrpět hodně, ale na druhou stranu to je asi dobře... fajn, jsem opravdu zmatená, proč nemůže bejt Esmé provdaná za Carlislea?? bylo by to jednodušší! Já vim, já vim :p nikdy to neni jednodušší...
píšeš opravdu skvěle

Pilly

6)  Pilly (13.08.2012 19:17)

5)   (13.08.2012 18:19)

tak nevím,jestli mám mít radost nebo být zoufalá ... asi od obojího trochu , je to jako v tom našem bláznivém životě ... žádná radost není bez bolesti,ale ten chaos je nesnesitelný - mám pocit,že Esmé neměla daleko ke schizofrenii :p ,to jej milovala jen kvůli "dceři" nebo se ho jen nechtěla vzdát a Alice jí sloužila jako záminka,to by mu o ní asi řekla...no,víc otázek než odpovědí

ambra

4)  ambra (13.08.2012 14:12)

Ach bože, každá druhá věta naprostá perla . Vážně zážitek číst tento příběh. Jen bych nutně potřebovala, aby už aspoň někdo z nich byl aspoň trochu šťastný. U Alice jsem doufala, ale ona má opravdové vize? Chudinka, tohle ještě bude bolet...:( PS: Samozřejmě je mi líto už i Carlislea...

LadySadness

3)  LadySadness (13.08.2012 08:30)

teraz len aby sa Alice neprekecla pred Charliem, že Esmé chcela odísť s Carlisleom, ale šesť rokov - do kelu, stále mi nedá, prečo sa Rosalie nedokáže postarať o svoju dcéru sama a naháňa Bellu prečo vlastne žije s tamtými tromi?

Marcelle

2)  Marcelle (13.08.2012 08:07)

Omlouvám se, ale nějak mě to pohltilo, že nevím co napsat. Moc se mi to líbí, děkuju.

Bosorka

1)  Bosorka (13.08.2012 07:47)

Co ji u těch "kámošů" z chatrče drží? Proč mám neodbytný pocit, že velká Véčka dorazí?
Tak Alice není Carlislova - chápu, že to musí být strašná úleva pro Esme, ale těch šest let, když nasazovala parohy tím jaksi nemizí
Omluvte mě, ale Rose je na ránu, i když ji jako matku chápu..

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek