Sekce

Galerie

/gallery/ruž.jpg

Šťastie Edwarda a Belly je ako baroko na území Slovenska. Nás iba tak lízlo, aj to až vtedy, keď v Európe vypukol klasicizmus.

32:

Do domu som utekala. Pri dverách už boli zbalené tašky, Rosalie ešte pobehovala po izbách. Konečne vyzerala, že sa dala trochu dokopy. Renesmé ticho sedela na gauči, apaticky vyzerala z okna a takmer nepostrehnuteľne sa hojdala spredu dozadu a nazad.
Priskočila som k nej a pevne ju objala. V ústach som cítila zvláštnu sladkú chuť sĺz. Bolo to nechutné, pretože to bol iba jed a ja som si šťastne namýšľala, že plačem a na tvári mám mokré cestičky.
Renesmé so mnou nehovorila a ja som ju naivne utešovala slovami, ktoré vlastne ani nedávali zmysel. Tak si nás všimla Rosalie. Chvíľu po nás zazerala, no potom sa opäť dala do práce a pobehovala okolo domu.
Edward sa vrátil domov až o trištvrte hodinu s malým kufríkom a nečitateľným výrazom. Povedal niečo o zobudení akéhosi šéfa a frázach o neprípustnom vyrušovaní, ale každý to vnímal iba ako neopodstatnenú kulisu hodnú ignorácie.
„Máte všetko?“ ozvala som sa a vzala Renesmé na ruky. „Natankujeme po ceste. Autom nás nevystopujú.“
Edward sa trochu cynicky zasmial a sklonil hlavu. Potom ju náhle dvihol, ofina mu pri tom padla do čela a jeho zlaté oči sa zabodli do mňa.
„Už nemusíme nikam utekať.“
Štyri slová. V hlave sa mi vynorili stovky ukážok oslobodzujúcich pocitov, hlbokých nádychov, upokojenia, dokonca eufórie, ktorú by podobná veta vyvolala u človeka. Mne sa pri nej ale takmer zatmelo pred očami. Edward čítal myšlienky, ale chrániť som si ich vedela iba ja. Preto už z diaľky dokázal rozoznať, kto k nám prichádza. Rosalie roztržito pustila riady z rúk a tie sa roztrieštili ako hlučná cinkavá ozvena po drevenej podlahe, od niekoľkých črepín na nej ostali skoro neviditeľné ryhy. Renesmé sa pri tom zvuku ani nepohla. Hlavu mala zloženú na mojom ramene, ani som nevedela, či má otvorené oči, ale nespala.
Na studené sklá okien dopadli prvé kvapky dažďa spolu so zaklopaním. Jane si dvihla na hlavu obrovskú kapucňu, aby tak zabránila vode zmáčať jej na pohľad krehké vlásky.
„Život závisí od rozhodnutí,“ zaspievala mrazivo a na každom, kto stál v chodbe čo i len bez pohnutia, spočinul na sekundu jej pohľad. „A to vaše bolo nesprávne.“
Felix, Alec a Demetri ostali stáť pred verandou a mokli, no voda stekajúca im po šatách z nich vôbec nerobila mierumilovnejšie stvory. Čakali na náš ďalší krok, na správne či nesprávne rozhodnutie, nahrbení, s prstami zaťatými do pästí.
Nikto z nás sa ani nepohol. Rosalie sledovala Jane, Edward upieral pohľad kamsi do diaľky a až keď chvíľa mlčania začínala trvať až príliš dlho, pozrel sa na mňa. Jeho zlaté oči pálili. Boli nádherné, avšak úplne zlomené.
Všetci sme vedeli, čo bude nasledovať.
„Dúfam, že máte súkromné lietadlo,“ povedala som ľadovo a vyšla aj s Renesmé do dažďa, nestarajúc sa, či obe zmokneme alebo nie. Našu batožinu nebral nikto. Rosalie sa posadila dozadu k svojej dcére a ja som sedela na mieste spolujazdca vedľa Edwarda. Garda nás sprevádzala po vlastných kúsok od krajnice. Boli bezpečne schovaní pred zrakmi ľudí a predsa príliš blízko na to, aby sa nám podarilo ujsť.
Rosalie hladila Nessie po vlasoch a tvári, niečo jej šepkala. Nesústredila som sa na jej slová. Sem-tam som pozrela na Edwarda a poslala mu chabý odvar úsmevu. Neopätoval mi ho, iba čítal z môjho pohľadu, že všetko bude v poriadku. Vedela som to. Dúfala.
Zastavili sme pred letiskom, odkiaľ sa od nás volterrčania už nepohli. Čakali sme asi hodinu a pol, než lietadlo dostalo povolenie na štart, pretože muselo prejsť niekoľkými kontrolami.
Vo vzduchu sa ale konečne začalo peklo.

Renesmé sa rozplakala. Zalykala sa slzami a ku každému z nás sa podchvíľou tisla. Opakovala svoje výčitky a kým ma nedržala, cítila som sa prázdno ako iba úbohý pozorovateľ.
Alec si odfrkol a Jane malú niekoľkokrát okríkla. Demetri a Felix ma len zvedavo pozorovali. Poznali ma z Volterry ako bojovníčku, nikdy ma však nevideli ako matku objímať malé dieťa. Bola som zhnusená z ich fascinácie.
Nessie od plaču a vyčerpania zaspala v matkinom lone. Rosalie si k nej zložila hlavu a zavrela oči. Vtedy sa Edward nepatrne dotkol mojich prstov.
Zadržala som v hrdle úľavný ston. Moja myseľ sa zosypala ako domček z karát, keď som pocítila na ruke jeho kožu, akoby som sa konečne nadýchla. Dnes sme prežili tú najkrajšiu a zároveň najdesivejšiu noc nášho života. Do pier sa mi predralo šťastie, aj keď teraz boli moje ústa čudne skrútené a pevne zomknuté.
Dovolila som si na pár sekúnd sa uvoľniť a oprela som si hlavu o opierku na sedačke. Lenivo som obrátila hlavu, pozrela sa na Edwarda. Nazvala som to rozlúčkovým pohľadom.

Lietadlo pristálo nadránom. Slnko sa ešte nestihlo ani poriadne zaprieť do mestských múrov a zohriať ich kamenné srdcia, keď sme prešli hradbami a skĺzli kanálom do tmavej jaskynnej chodby. Minuli sme kobky a ja som na križovatke kobercov, na ktorých po nás ostávali zablatené stopy, poznala cestu do telocvične.
Renesmé kráčala sama. Snažila sa držať hlavu hore a niesť sa pyšne ako pávica, avšak čochvíľa sa od strachu zachvela alebo natisla na mamu, preto jej nikto jej odvahu neuveril.
Do hlavnej sály som vošla po vyzvaní ako prvá. Hlboko som sa uklonila a následne sa zahľadela na všetkých troch vládcov. Marcus ma so záujmom pozoroval, Caius sa tváril nezúčastnene, iba Aro vyzeral natešene a dobre že netlieskal svojimi malými rukami.
„Och, drahá Marie, vidíme sa nejako skoro,“ zahlaholil, ale všetci sme poznali, že už vie, prečo sme prišli všetci.
Vedľa trónov stál Eleazar. Kývol mi na pozdrav, ďalej však zamyslene stál na mieste a opieral sa ramenom o stenu.
„Aro, chcela by som ťa poprosiť o voľnosť pre moju chránenkyňu a jej rodičov,“ povedala som a úzkostlivo mu pozerala do očí.
„Ale Marie, to asi nebude možné, predsa to vieš! Došlo k porušeniu zákona a ty si sa už raz stala jeho rukou. Hádam nechceš, aby sa to opakovalo!“
Zamrazilo ma v kostiach. Aro ale stále vyzeral prívetivo a usmieval sa na nás.
„Takže naša malá Renesmé sa napila ľudskej krvi,“ povedal a to dieťa sa znovu bolestne rozplakalo. „Ba čo viac, čosi ste mi o nej zatajili, však, Marie?“
Naklonil hlavu na stranu a zvedavo sa na mňa zahľadel červenými lesklými korálikmi.
„Ak by si súhlasil s dohodou...“ začala som a naznačila ďalší úklon. On sa spokojne uškrnul.
„Samozrejme, že by som ju nepustil hneď. Ale ty vieš, čo chcem.“
„Marie!“
Edward ticho vydýchol prebytočný vzduch z pľúc, jeho hlas sa naliehavo rozľahol celou sálou. Pokľakla som si. V mojej mysli mal celý ten pohyb akýsi zvláštny obradný charakter, možno ako zásnuby alebo samotná svadba.
Prisľúbila som sa diablovi.
„Môj pane,“ šepla som a bradu natisla na hruď v tom najhlbšom úklone.
„Podaj mi ruku,“ vyzval ma Aro. Spolu s prstami som dvihla aj hlavu, moje oči našli tie Edwardove. Dvihla som štít, on sa ani nepohol. Jeho zlaté dúhovky boli ako dve misky, do ktorých šéfkuchár pomaly vmiešaval poznanie, keď videl všetko. Arova myseľ bola ako otvorená kniha. Edward zalapal po dychu.
„Bella.“
Vedel to. Celý čas to mal niekde v úzadí, zabodnuté v kúte hlavy ako črep Snehovej kráľovnej v oku, čo skreslil jeho vnímanie. Teraz všetko padlo. Mosty uhoreli, minulosť s nimi vzplanula a ja som ostala nahá.
„Počkáš ma v pracovni, Marie,“ nakázal mi Aro a v mojom zornom poli sa zjavila bledá ruka. Eleazar mi pomohol na nohy a odvádzal ma preč. Na nič som nepomyslela, žiaden odkaz som Edwardovi v hlave neposlala. Zavrela som oči a držala sa bledej ruky, neúspešne som sa hrala na slepú.

Eleazar ma odviedol do knižnice, ktorá bola s Arovou pracovňou prepojená jedinými dverami. Silno ma stisol, nadýchol sa mojej vône.
„Všetko je v poriadku,“ šepkal stále dookola a snažil sa ma upokojiť, ale mýlil sa, nič nebolo v poriadku. Edwarda som zradila už po druhý raz. Oči sa mi samé zatvárali a snažili sa umrieť. Od hanby, bolesti a zvláštneho pocitu v hrudi, ktorý bol tesne po našom milovaní ešte veľmi príjemný.
Eleazar ma v miestnosti nechal samu. Čakala som, že príde Aro, preto som sa pri zaklopaní na dvere strhla. Dnu však vstúpila Rosalie.
„Bella,“ oslovila ma a ja som sa pri tom mene znovu strhla. „Ja viem, kto si,“ povedala zastretým hlasom a sledovala ma s mierne prižmúrenými očami, v ktorých chýbala výčitka. „Ďakujem ti, že si mi zachránila dieťa,“ povedala. „Aro si ho tu nechá štyri mesiace. Neostáva nám nič iné, len veriť mu.“
„To je výborná správa,“ vyjachtala som zo seba bez akéhokoľvek nádychu.
„Nechcela som za tebou prísť kvôli tomu,“ povedala a mne sa bez akéhokoľvek priameho dôvodu stiahlo hrdlo. „Ako som už povedala – viem, kto si. Ale Edward je môj manžel,“ povedala a jej vzhľad mi opäť pripomenul sebavedomú ľadovú kráľovnú. Náhle však jej maska padla a predo mnou stálo pokorné dievča. „Teba miluje viac, Bella. Ale ja ťa prosím, neber mi ho. On a moja dcéra sú pre mňa všetkým.“
Jej naliehavosť ma pomaly ubíjala.
„Myslím, že nemusíš mať strach. Aj tak ma teraz bude pravdepodobne nenávidieť,“ povedala som a naozaj sa snažila vyzerať nenútene.
„To nie je pravda. Okamžite, ako si odišla, chcel ísť za tebou. Aro ho ale zadržal a... ani ja si neprajem, aby ste sa tu vy dvaja ešte videli. Ty zostávaš vo Volterre a my po štyroch mesiacoch odchádzame, takže...“
„Chápem,“ povedala som po jej krátkom zaváhaní. Neviem, čo za zvrátený druh spojenectva nás spútal, ale chcela som od toho preč.
„Ešte raz ti chcem poďakovať za svoje dieťa,“ povedala a zmizla. Mnoho vecí ostalo nevypovedaných, mnoho pocitov zamlčaných. Ale ja som sa odrazu cítila nezmyselne oslobodená. Možno od vlastného tela a túžob, čo ma prikovávali k zemi. Stala som sa netvorom. Bola som krutá a neoblomná.
Iba kútikom srdca som milovala jedno malé dieťa a muža, ktorému som patrila úplne celá.

Epilóg:

Charlie Platt neprijímal žiadne neočakávané návštevy a nezdvíhal telefóny, dnes riešil iba naliehavé prípady a viacnásobné zlomeniny končatín.
Než na sálu nedoviedli jeho ženu. Bývalú.
Vlastne nebola ani na jeho oddelení a on ako chirurg nemusel za sebou na pôrodnej sále zanechať ani smrad. Ale prišiel. Prechádzal sa popred dvojkrídlové dvere a cítil sa byť až smiešne nervóznym. Malá Alice tancovala okolo automatu na kávu. Veľmi sa jej pozdávala obrovská bandaska naplnená vodou a otočená hore nohami, pretože vždy, keď si naplnila plastový pohárik, objavilo sa v nej niekoľko obrovských bublín, ktoré sa rýchlo zatrblietali, než zmizli v zajatí hladiny. Nerozumela, ako je možné, že ich nevidí aj po tom. Bola si ale istá, že raz sa o tom budú v škole učiť. Bavilo ju študovanie. Už vedela napísať tri písmenká a hoci to nestačilo na posielanie si lístkov cez hodiny s Jasperom, bola za to rada. Spolu sa im totiž úlohy robili oveľa ľahšie.
Raz so svojou mamou šla pozrieť Renesmé a Marie, ale ich dom bol prázdny a číslo, na ktoré Alice volávala, bolo v poslednom čase neustále nedostupné.
Aj Charlie sa tomu čudoval. Nechala mu v ten večer za sebou predsa odkaz. Naozaj sa mu Marie páčila a chcel, aby ich známosť prerástla v niečo vážnejšie.
Teraz sa na to ale nesústredil.
Z obrovských dvojkrídlových dverí vyšiel doktor. Jeho žena je vraj ešte stále na sále. Narodil sa mu ale zdravý chlapček.
„Emmett!“ zajačala malá Alice a natešene začala poskakovať okolo čerstvo dvojnásobného otecka.

 


Rozmýšľala som, že si pripravím nejakú veľkolepú reč plnú básnických prostriedkov a vyumelkovaných slovných spojení, ale musela som uznať, že by som to trochu prepískla. Chcem sa Vám len úprimne poďakovať. S pokorou, pretože viem, že moje písanie nebolo vždy dokonalé. Vy ste však aj napriek tomu došli až na koniec sedemdesiatejdeviatej strany príbehu a podporili ma. Je pravda, že som sa nesnažila nejako Vás literárne ohúriť. Potrebovala som sa iba vypísať z toho, čo som v danom období pociťovala. A som naozaj šťastná, že pri mne počas toto všetkého stáli také úžasné ženské ako vy. Ďakujem osôbkam, čo mi zanechali komentár, povzbudzovali ma a radili mi v písaní, ale aj ďalším približne sto ľuďom, ktorí možno náhodou rozklikli môj článoček. Posunuli ste ma ďalej v mojom osobnom vývoji.
Ešte raz Vám veľmi pekne ďakujem.


More@eMuška

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

8)  MayaMystery (27.02.2013 01:20)

:) :) :) :)

7)  Barbara (01.10.2012 20:34)

jediný možný konec, který nesrazil vysokou úroveň celé povídky..i když mě to jako věčnou romantičku samozřejmě mrzí. :) těším se na tvou další tvorbu, touto povídkou jsi jen dokázala, že se neustále posouváš dál. :)

Marcelle

6)  Marcelle (01.10.2012 08:05)

Pěkně drsnej konec, nakonec každý zůstane "sám". Ale myslím, že se k celému vývoji povídky tenhle konec hodí daleko víc, než nějaké sladkobolné vyznání lásky. Spousta otázek zůstala nezodpovězených, ale tak to má být. Moc děkuju za poskytnuté zážitky.

5)  bree (28.09.2012 14:25)

Pekna povidka, trochu zahalena tajemstvim a jesm nakonec rada ze to neskoncili typem zili spolu az navecnost. Pekny otevrby konec.

mispa

4)  mispa (28.09.2012 13:31)

Hodně smutný konec. Ale všechno nemůže být růžový.

3)  martisek (28.09.2012 11:39)

Možná je to trochu drsnej konec Marie i těch dalších, ale nejspíš si ani nedokážu představit, že by byl jiný. Alespoň Charlie dostal druhou šanci. Díky za skvělý zážitek

2)  viki (28.09.2012 10:24)

Pěkné ! Takže Bella zůstala opět sama... smutné !

1)  martty555 (28.09.2012 09:44)

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek