Sekce

Galerie

/gallery/ruž.jpg

Ospravedlňujem sa za meškanie a chybné informácie. Predposledná.

31:

Obaja sme ležali na bokoch otočení čelom k sebe a sledovali sa v tichej blaženosti. Bolo mi kráse teplo a v hrudi mi rástlo niečo, čo sa mi čoraz väčšmi páčilo. Usmievala som sa. A Edward tiež. S posvätnou úctou som hltala jeho roznežnený výraz plný mäkkosti a citu. Náhle sa ale moja tvár zvraštila a ja som sklopila svoj pohľad na perinu.
„Čo sa deje?“ vydýchol zamračene a dlaň oprel o moju tvár. Zvláštnym spôsobom ma hriala a spôsobovala jemné brnenie na tvári.
„Musíme sa osprchovať. Pootvárať okná. Okamžite vymeniť periny a...“
„Marie,“ skočil mi do reči. „Nekaz mi to. Nám to nekaz.“
Zachmúrila som sa.
„Edward, ono to už pokazené je,“ vydýchla som a posadila sa. „Celé je to v háji! Čo budeme robiť? Ako len môžeme...? Ako sme vôbec...“
Prudko vydýchol a rýchlym pohybom ma objal, hojdal ma v náručí a bozkával do vlasov.
„Marie, Marie, no tak. Moja Marie,“ šepkával mi do temena a do krku. Vo vzduchu bolo cítiť napätie a boľavú túžbu, čo pálila na koži a mrazila hlboko v žalúdku. Na chvíľu som sa na neho silno pritisla, potom som sa odtiahla a na svojom boku zacítila chlad.
„Choď sa umyť, ja zatiaľ vyzlečiem posteľnú bielizeň,“ nakázala som mu šeptom a vstala z postele. Pár sekúnd na mňa hľadel, než sa zdvihol a odišiel do kúpeľne. Rýchlo som za ním zavrela dvere a otvorila okno. Roztržito som z perín stiahla obliečky a hodila ich do kúta izby, než Edward vyšiel z kúpeľne. Sledoval ma, ako horúčkovito behám sem a tam po chodbe, zatváram starostlivo dvere na izbe a prenášam všetko oblečenie do práčky. Dokonca aj keď som vyšla zo sprchy, stál na tom istom mieste s rukami zvesenými pri bokoch a pozeral na mňa.
Zarazila som sa na mieste a nechala ho, aby ma znovu povzbudivo objal.
„Neboj sa,“ zašepkal mi do ucha a ja som sa mu skoro zrútila v náručí pod ťarchou vedomia, že ma tak dobre pozná. Že ma tak bolestne nepozná.
„Edward, to je... ona sito všimne,“ šepla som skormútene. Nadýchol sa, aby mi niečo povedal, ale v tom momente mi zazvonil mobil. Rýchlo som k nemu dobehla a zdvihla ho.
„Marie...“
„Rosalie? Čo sa deje?“ spýtala som sa zdesene, pretože mi vzlykala do telefónu a nemala sa k slovu. Edward sa zjavil za mnou a naliehavo mi stisol plecia.
„Marie, bola to nehoda!“ kvílila plačlivo. „Naozaj nehoda! Iba nehoda, ona za nič nemôže!“
„Aká nehoda? Rosalie! Hovor so mnou, kto za nič nemôže?“
„Renesmé,“ vydýchla a ja som stŕpla na mieste.
„Kde ste?“
„V kine.“

Nasadli sme do auta a Edward šoféroval ako blázon. Pred kinom zastavil v priebehu pár minút. Na ulici bolo hrobové ticho, vo vzduchu som cítila krv. Po chrbte mi prebehol mráz. Pozreli sme sa s Edwardom na seba a rýchlo vykročili.
V kine nebolo počuť ani hláska. Ľudského. Iba tlmené vzlyky podobné trýznivému vrčaniu. Vošla som do kinosály – a zbadala prvú mŕtvolu.
„Bola to nehoda,“ zašepkala. „Nehoda, bola to iba nehoda,“ opakovala stále dookola Rosalie s Renesmé v náručí a kývala sa spredu dozadu. Boli ako vytesané navzájom do seba, súsošie postavené zo žiaľu a živočíšnej potreby zasadené do vojnového poľa plného mŕtvol. Deti, matky. Krvavé šmuhy.
Nehoda.
Renesmé neprítomne zízala ponad mamino plece. Edward k nej okamžite priskočil a vzal si ju na ruky.
„Čo sa tu stalo?“ spýtala som sa pošepky, no môj hlas sa aj tak bolestivo odrazil od stien a zarezonoval mi v ušiach ako rezavá ozvena.
Nikto mi neodpovedal. Iba Edward sa chvíľu pekelne sústredil, zvraštenie jeho čela narušilo neviditeľnú hmlu, čo sa medzi nás usadila po mojich posledných slovách.
„To dieťa. Potklo sa na schodoch. Odrelo si kolená o koberec.“ Vety, ktoré vyslovil, boli chladné a sekané, pôsobili takmer didakticky, ako ich zaradom vyslovoval, nevedomky ich priraďujúc k zvrátenému pracovnému postupu. „Nessie to nevydržala. Napila sa.“
„Napila sa zo všetkých?“ spýtala som sa a Rosalie zavrčala, stále sa hojdajúc dopredu a späť.
„Nie, oni boli iba svedkovia, ktorých sa bolo treba zbaviť.“
Znovu som šľahla pohľadom po Rosalie, ktorá sa hystericky zachechtala. Nič na to však nepovedala.
Edward utešoval Renesmé, ja som sa zúfalo prechádzala sem a tam s prstami zapletenými vo vlasoch. Zatínala som viečka a päste, rozmýšľala, čo ďalej. Pre to, čo sa dialo, som poznala len jedno slovo.
Šialenstvo.
Rosalie v sekunde stratila všetku svoju dôstojnosť, vážnosť, elegantnosť, nehu, ženskosť. Vyzerala desivo a dravo, prázdny výraz, oči červeneli, ako sa do temnoty vlievala krv.
„Musíme preč.“
Úder. Moje slová zdvihli vlnu nepokoja a poslali ju smerom k zúfalej trojici.
„Rosalie, si schopná vziať Renesmé domov a zbaliť najnutnejšie veci?“
Trhane sa začala škriabať na nohy a prikyvovať.
„Edward, choď do banky. Vyber peniaze zo všetkých účtov a...“
„Všetky sú už o takomto čase zavreté.“
„Tak niekoho zobuď!“ zajačala som a prvý raz takto zdvihla hlas. Renesmé sa prikrčila. Rosalie na mňa úkosom pozrela a sklopila hlavu. Edward iba prikývol s pevne zovretými perami a mne pri pohľade na nich unikla myšlienka, ako som ich bozkávala. Zatrepala som hlavou a poslala ich preč.
„Čo spravíš?“ spýtal sa ma, než odišiel. Mykla som ramenom a chladne zízala na mŕtvolu chlapca, prapodivne skrútenú a skrvavenú.
„Požiar.“
„Marie,“ vyhŕkol, aby upútal moju pozornosť. Pomaly som k nemu zdvihla oči a musela som vyzerať ako vtáča, malé a zdesené, práve vyhodené z hniezda. Moje pevné múry sa pomaly rúcali. Chcel ma objať, ale nedovolila som mu to.
„Daj mi zapaľovač,“ povedala som a keď mi ho hodil, obratne som ho chytila.
Dotýkala som sa ich. Každé telo som zdvihla a preniesla na sedačku. Bola som rýchla a precízna, mala som málo času, ale zastrenú myseľ.
Oheň som zapálila na niekoľkých miestach po obvode miestnosti a odišla skôr, ako sa stihol sťahovať ako obruče prstov, čo škrtili doslova spaľujúcom milovaní. Bolo to niečo ako láska – iba minútový pohľad do láskania plameňov, ktoré hladili kožu a mäso. Začal sa dvíhať dym. Strčila som do dverí – keď som vyšla, samé sa za mnou zavreli a smrad sa začal kopiť za nimi.
Na ulici nikoho nebolo. Ľudia buď cítili nebezpečenstvo a mali strach čo i len vykuknúť, alebo boli takí apatickí a spohodlnení modernou dobou, že ich jednoducho nezaujímalo, čo sa deje za stenami ich domov.
Ako napríklad dnes. Večerné vysielanie v jednom z mestských kín sa zrušilo, rozprávku zasiahol predčasný koniec, pestúnky už nemali možnosť vrátiť deti späť rodičom a nikto o tom nevedel.

 

More@eMuška

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Marcelle

7)  Marcelle (01.10.2012 07:53)

no nazdar

6)  martty555 (28.09.2012 09:34)

5)  viki (27.09.2012 20:11)

Tak to bylo něco !

4)   (27.09.2012 19:29)


tak to není dobré,ani trochu

3)  martisek (27.09.2012 19:13)

zapálení kina je vážně drsný řešení, ale chápu, že neměli moc na výběr. chudák Renesme. chudák Marie

LadySadness

2)  LadySadness (27.09.2012 17:37)

do hája, do hája, do hája

mispa

1)  mispa (27.09.2012 17:25)

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Eclipse promo