Sekce

Galerie

/gallery/ruž.jpg

Pravdepodobne predposledná, ospravedlňujem sa za prestoje. Dnes sladkobôľna.

30:

Pevne som stisla viečka a snažila sa byť neviditeľnou, keď som spoznala ten krok. Dokelu. Jeho nohy sa čoskoro mäkko zaborili do machu, na ktorom som ležala a do nosa sa mi dostala jeho vôňa.
Edward.
„Mal si ísť do kina,“ zachrapčala som a snažila sa znieť zmierlivo. Aj keď som nechcela priznať, že chybu som urobila ja.
Neodpovedal a ja som pomaly otvorila oči. Stál nad mojou hlavou, avšak pozeral do diaľky lesa. Cez stromy už neprenikalo žiadne svetlo zo zafarbených mrakov. Atmosféra stromov bola pokojná, listy tíško šumeli a nočné zvieratá vyrážali na svoj každodenný lov.
Postavila som sa. Uvedomila som si, že teraz by som ho mohla okričať za zatajovanie Renesminho daru, ale z hrdla som nevydala ani hlások. Svoj pohľad presunul na mňa.
„Rozmýšľal som,“ prehovoril ticho.
Dohája.
„O čom?“ vydýchla som a zvraštila čelo.
„Veľmi mi ublížilo, keď si bola s Plattom,“ povedal a môj napnutý postoj sa razom uvoľnil. Vzdychla som si.
„Edward, nemáš žiadne právo-“
„Chcem ti vysvetliť svoje právo,“ skočil mi do reči a prišiel o pár krokov bližšie. Zovrel moje boky v dlaniach, pritiahol si ma na seba. „To ja som mal totiž-“
Vytrhla som sa mu.
„Dohája, Edward! Toto mi nemôžeš robiť!“ zakričala som na neho a odstúpila ešte ďalej. „Nemôžeš byť so svojou ženou a raz za čas za mnou pricupkať, aby si si spravil náladu. Možno vyzerám ako mech, určite sa s Rosalie nemôžem porovnávať, ale takto mlátiť do mňa teda rozhodne nebudeš!“
Strácala som príčetnosť a to bolo naozaj zlé. Vždy, keď som stratila hlavu, som robila hlúposti – alebo ešte väčšie hlúposti.  Teraz som ale nemala ďalšie šance ani žolíkov, aby som si svoje chyby starostlivo vyžehlila. Mala som iba vlastnú kožu, ktorá sa pri silnejšom náraze dotrhá a ktorej sa chce Edward dotýkať. Hovoril mi to jeho pohľad. Žiadal ma, aby som ho nechala. Aby bol ako horúci piesok, do ktorého by som sa ponárala pomaly, každým bozkom viac.
„Marie, ja do teba nechcem mlátiť, ja chcem-“
„Dosť!“ zajačala som a môj hlas bol náhle až rezavo vysoký. „Ja to takto nechcem, Edward,“ vydýchla som už pokojnejším hlasom a sadla si do machu. On sa posadil tesne za mňa, oprel ma o svoju hruď, omotal okolo mňa ruky a položil svoju bradu na moje plece.
„Ujdime,“ šepol odrazu a ja som sa schuti zasmiala.
„Hovoríš z cesty,“ vyjachtala som zo seba pomedzi salvy smiechu. Zvážnela som však tak rýchlo, ako sa dokázala zatiahnuť forksská obloha mrakmi. „Neopustil by si svoju dcéru.“
Pustil ma jednou rukou a priložil si ju na srdce.
„Tu cítim taký... zvláštny tlak, Marie. Ja neviem, čo to je, ale stupňuje sa to a núti ma to byť v tvojej blízkosti. Vždy, keď si s niekým iným, niekde inde, je to pre mňa rana, Marie.“
Oprela som svoju hlavu dozadu a so zavretými očami sa usmiala.
„Tvoje reči sú až príliš sladké na to, aby boli skutočné,“ zamrmlala som a necítila sa zranená.
„Sú, Marie, sú skutočné.“ Znel pevne a presvedčivo.
„A čo Rosalie a Renesmé?“
„Rosalie.“ Znel, akoby mu vďaka jej menu mala v hlave naskočiť akási definícia. Rozmýšľal. Oči zabodnuté ďaleko do lesa, ruky automaticky zosilneli zovretie okolo môjho trupu.
„Ja...“
Znovu zaváhal, slová akoby horko-sladko prevaľoval na jazyku a zvažoval, či mi ich vôbec má povedať. Nakoniec sklonil hlavu a povzdychol si.
„Ona je...“ opäť sa odmlčal a bolestne sykol. „Je mi ako kamarátka,“ povedal a ja som na okamih stuhla. Počuť z Edwardovych úst slovo kamarátka bolo prinajmenšom zvláštne. Možno ak by povedal, že je jeho spriaznená duša, druhá polovica.
Kamarátka...
„Pomohla mi vo veľmi zlých chvíľach, a som jej za to naozaj vďačný, ale...“
„Myslím, že nechcem, aby si o tom hovoril,“ prerušila som ho ticho a nasledovala očami jeho pohľad do diaľky.
„Možno... asi ma to trochu zraňuje, vieš?“ šepla som a mračila sa, ako som sa snažila rozobrať detailne každý svoj pocit. Chcela som, aby si on ujasnil, čo cíti, nie, aby to vysvetľoval mne. Ja som totiž veľmi dobre cítila, čo vo mne je a čo vo mne ešte chýba.
„Poďme na lov,“ ozvala som sa po krátkom tichu a dvihla sa na nohy v snahe rozohnať napätie, čo sa medzi nami usadilo. Nehlučne vstal a vybehol za mnou, potom sa odo mňa oddelil a vydal sa na západ. Lenže keď som ulovila svoju druhú srnu, už bol znovu pri mne – a jeho oči boli ešte černejšie ako pred lovom.
Pozerala som na neho a mlčala. Skúmala som jeho oči, stuhnutý postoj, v hlave si rozoberala každý detail jeho tela.
„Poďme domov,“ zašepkal zmierlivo chrapľavým hlasom. Bez slova som sa otočila a rozbehla sa vpred.

Zastavila som sa až na terase. So zatajeným dychom som čakala, čo urobí. Všade bola tma a my sme zrazu dychčali ako dvaja štvanci, čo bežali po vlastných utrápených vráskach na čele.
„Marie,“ vydýchol, akoby sa pri behu unavil. Kdeže. To iba jeho srdce sa zvieralo bolesťou a on myslel, že mu vzduch, čo vháňal do pľúc, pomôže.
Presne som vedela, ako sa cíti. Na hruď som si tisla zovreté päste a žmurkala očami.

Pozrela som sa na dvere. Boli pootvorené, poľahky som prešla do obývačky až do svojej izby. A Edward ma nasledoval.

Myslela som, pamätala si, že niečo také spravím len v úplnom pomätení. Avšak ja som si dokonale uvedomovala každý jeho dotyk. Pomalé pohyby, keď mi z pliec sťahoval náhle neuveriteľne zbytočnú látku. Otočila som sa k nemu a bozkávala ho. Veľmi som chcela, aby ma poznal. Ústami som mu vpisovala do pier, kto som, ale bola som takmer ako nemá a on nedokázal lúštiť moje šifry.
Zastonal – a ja som ho vtedy od seba roztrasená prudko odsotila.
„Nie,“ vzlykla som so zdesením v hlase.
Ten zvuk – jeden jediný ston mi pripomenul noc pred tým, než som ušla do Volterry. Než sa rozhodol byť na pár chvíľ poslušným manželom a zdesila som sa, že sa mu zlejem s nádhernou blondínkou.
On vyzeral prekvapene s rukami načiahnutými ku mne a nerozumel, čo sa so mnou stalo.
„Ššš.“ Pritiahol si ma do objatia. „Čo sa deje, miláčik?“
Pevne som stisla viečka a zovrela v rukách jeho košeľu.
„Pripomínaš mi ju. Stále. Strašne.“
„Koho?“ nerozumel. A ja som mu pozrela do očí. Okamžite s pochopením sklopil pohľad.
„Marie, práve v tejto chvíli sa zastavil vesmír a na svete sme iba my dvaja. Nikto viac. Necítime nič. Iba nás. Nemyslíme na nič. Na nás, Marie. Všetko, čo chcem, si ty. A vesmír nám to v tomto okamihu dáva. Neodožeň to, prosím,“ zašepkal a jeho slová boli mámivé. Odtiahla som sa od neho, ale iba tak, aby som lepšie videla a prstami mu prešla po krku a hrudi. Hypnotizoval ma svojím hlasom a perami, čo sa šelestivo pohybovali. V tú noc som nič neodohnala. Verila som jeho slovám a dotykom. Pretože v tom momente, v prchavom okamihu, kedy sa Zem otočila opačným smerom, to bolo správne. A my sme boli zázračne jednou bytosťou a dušou, ktorá po mnohých rokoch rozkvitla do nádhernej kvetiny, čo voňala a robila človeka šťastným.

 

More@eMuška

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

eMuska

6)  eMuska (25.09.2012 20:37)

zlatíčko, pracujem na tom, ale ťažko mi to ide, keďže sa asi bojíš právom... ja neviem byť v poviedkach zlá...

5)   (25.09.2012 08:34)

muško muško zlatá moje,proč se mi po nich stýská
trošku se vlivem té prodlevy bojím o jejich osud

4)  martty555 (11.09.2012 13:50)

Marcelle

3)  Marcelle (11.09.2012 08:10)

napsané je to nádherně, ale pořád nějak nemůžu pochopit, že jí nepoznal.

2)  viki (10.09.2012 23:20)

1)   (10.09.2012 22:08)

hmmmm ,sladkobolné opravdu ... kam teď , co s tím ... a co s nimi ???

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Eclipse poster - Bella