Sekce

Galerie

/gallery/ruž.jpg

Deň s Renesmé.

29:

Ráno Edward odišiel kamsi na stavenisko a Rosalie do práce. Rozhodla som sa, že pre Renesmé pripravím niečo jednoduché na raňajky a my tak pôjdeme von. Keď pricupkala za mnou do kuchyne, mimovoľne som si spomenula, či Charlie už vstal.
„Ahoj, Marie!“ vypískla veselo a kým som stála pri dreze, zozadu ma objala svojimi štíhlymi ručičkami.
„Dobré ráno,“ pozdravila som ju a vysadila ju vedľa seba na kuchynskú linku. Sledovala, ako som nakrájala ovocie, nalámala piškóty a vyklopila do misky aj téglik jogurtu.
„Rodičia sú v práci?“ opýtala sa ma zvesela a hojdala nohami, čo jej viseli dolu.
„Hej, tvoja mamka mi povedala, že sa vráti večer.“
„A ocko?“
Zahryzla som si do pery.
„Neviem.“
„A my teraz niečo podnikneme?“ opýtala sa ma. „Sľúbila si, keď si odchádzala do Volterry. Kvôli tebe som sa aj uzdravila.“
Pousmiala som sa a rozstrapatila jej vlasy.
„Jasne, dnes budeme robiť niečo super. Navrhuješ niečo?“
„Dnes je v divadle poobedie s rozprávkou,“ povedala a očividne už mala preštudované všetky programy, aké boli možné.
„Vážne? Čo hrajú?“
„To je jedno,“ mykla ramenom. „Ale pôjdeme tam, však?“ Zaťahala ma za rukáv a spravila psie oči.
„Jasne, že hej!“
Vypískal a zoskočila z linky, aby sa mohla posadiť za stôl a zhltnúť raňajky, čo som jej pripravila.
Doobeda sme hrali Monopoly. Ani slovom som nezmienila jej dar, fazuľku a ani chorobu z otrávenej krvi. Proste sme sa bavili. A poobede sme sa obe vyobliekali a plné veselia odišli do divadla. Hrali nejaké moderné spracovanie Červenej čiapočky, ktoré sa mi vôbec nepáčilo, ale Renesmé sa smiala ako pominutá a ja som sa z toho tešila. Po predstavení sme zašli na čerešňovú ľadovú dreň a pomalým krokom sme kráčali domov.
„Páčilo sa ti to?“ opýtala som sa, keď sme spolu ruka v ruke kráčali po ulici a Renesmé sŕkala svoju chladivú pochúťku cez širokú slamku.
„Bolo to úplne peckové!“ priznala a potešene nadskočila.
„Kedy si to zopakujeme?“ spýtala som sa so širokým úsmevom.
„Hneď, aj hneď!“ zvýskla a zvonivo sa zasmiala.
„Pôjdeme večer do kina! Na Chipmunkov trojku! No jasne! Mama je síce v práci, ale zoberieme ocka a bude to úplná paráda!“ plánovala. Ja som skoro zastala na mieste. A vezmeme aj Edwarda. Fakt paráda.
„Hm... a... o koľkej sa vráti tvoja mamka?“ opýtala som sa trochu vykoľajene.
„Neviem, neskoro,“ mykla plecom a ďalej sa o moje otázky nestarala.
„A čo keby si šla s rodičmi na neskoršie vysielanie a ja by som ostala doma?“ navrhla som. Renesmé náhle zosmutnela.
„Ty so mnou nechceš ísť? Unavujem ťa. Ja som to vedela!“ zaplakala a pustila moju ruku. Rýchlo som si k nej čupla a silno ju objala.
„Ale kdeže, moja drahá! Len... som myslela, že chceš stráviť čas so svojou rodinou a ja by som tam iba prekážala,“ vysvetlila som.
„Ale aj ty si už moja rodina, Marie,“ namietla Renesmé a stisla ma ešte silnejšie. Zaborila som jej tvár do bundy a zhlboka sa nadýchla.

„Ďakujem ti, poklad,“ vydýchla som ticho a ešte chvíľu ostala s ňou na chodníku v pevnom objatí.
„Si ako moja druhá mama, vieš?“ zašepkala tichučko. „Ale tej prvej to radšej nehovor, dobre?“ šepla spiklenecky a odtiahla sa, aby mi pozrela do tváre, či súhlasím. Dojato som ju pohladila po vlasoch a prisľúbila, že to nikomu nepoviem, a že ona je ako moja vlastná dcéra. Moja Nessie.

Keď sme sa vrátili domov, Edward bol už zo staveniska späť a v izbe robil nejaké návrhy. Dlho telefonoval zo zákazníkmi a nakoniec si vzal svoj kufrík s tým, že musí ešte niečo vybaviť. Renesmé ho zastavila s nešťastným výrazom.
„Ale ja som chcela ísť s tebou dnes večer do kina,“ ohradila sa a vystrčila spodnú peru. „Aj s Marie,“ dodala a ja som vytreštila oči.
Tá malá...!!!
„Vážne?“ Edward  nadvihol obočie a skúmavo sa na mňa zahľadel. A síce som trochu zdesene zavrtela hlavou, Renesmé šikovne prikyvovala.
„A o koľkej je to kino?“ opýtal sa. Trochu zamračene. Oči mi z jamôk vyliezli snáď ešte viac.
„O ôsmej,“ povedala mu jeho dcéra a na tvári sa jej rysoval spokojný úsmev.
„Spýtam sa tvojej mamy, kedy končí v robote,“ povedal, pobozkal ju na čelo a odišiel. Na mňa len nepekne zazrel.
Ofučane som vydupala do Renesminej izby a ona ma poslušne nasledovala.
„Čo budeme robiť?“ pýtala sa ma neúnavne a ja som sa na ňu iba usmiala.
„Môžem ti niečo prečítať, potom uvidíme, či večer pôjdeme von,“ navrhla som a ona nadšene súhlasila a dychtivo prikyvovala, až jej vlasy nadskakovali okolo hlavy.
Nechala som ju vybrať knihu a pritiahla si stoličku k jej posteli. Ona sa do nej usadila, okolo seba porozkladala plyšové hračky a oprela sa o čelo postele. Bol to príbeh o zvláštnom detskom robotovi, čo sa skamarátil s malým dievčatkom a spolu cestovali po svete. Miestami som sa usmievala, miestami som začudovane prevracala očami, pretože robot, ktorý pozve kamery v podchode na olej a skrutky, je vážne vtipný. Mne však do smiechu nebolo, preto som sa iba uškŕňala a čítala ďalej.
Boli sme asi v tretine príbehu, keď pred domom zastalo auto a z neho vystúpil Edward spolu s Rosalie.
„Hovorila niečo o kine,“ mrmlal jej potichu. „Ale ja mám veľa práce, dnes večer sa mi nepodarí nikam ísť.“
„Edward, nehovor, že svojim tempom všetku robotu do rána nespravíš!“ začudovala sa Rosalie prekvapenie a za jeho slovami niečo šípila.
„Ale to si vyžaduje pokoj a sústredenie,“ namietol.
„Si upír, preboha!“ vyhŕkla jeho žena a kľúčom otvorila vchodové dvere. Keď ich Renesmé počula vojsť, vyskočila z postele a rozbehla sa dolu.
„Proste tam nepôjdem a hotovo,“ sykol tesne pred tým, než jeho dcéra dobehla dolu a oni sa zvítali. Mrzelo ma, že s Renesmé nechce ísť do kina, keď sa tak tešila, a pravdepodobne je to kvôli mne. Určite je to kvôli mne. Zišla som dolu a pozrela sa na Rosalie.
„Ahoj Rosalie, dnes sme boli s Renesmé v divadle a chcela ísť aj do kina... Lenže ja by som potrebovala ísť na lov,“ povedala som a vtiahla svoju spodnú peru medzi zuby.
„Ale Marie,“ zastonala Renesmé, no ja som sa na ňu iba pousmiala.
„Sľubujem, že s tebou pôjdem inokedy, zlatíčko, ale teraz by som naozaj už potrebovala krv.“
„Nuž... fajn,“ odvetila Rosalie váhavo a pohladila Renesmé po hlave. „Tak, čo teda premietajú?“

Odišla som ešte pred nimi. Zbabelo som ušla do lesa a posadila sa tam na čistinku, aby som mohla rozmýšľať. Slnko bolo už schované za kopcom, iba posledné lúče dopadali za mraky a zafarbovali ich ako vodové farby navzájom povpíjané do seba. Pousmiala som sa. Aledovala som ten pohľad, než nevymizol a zem zažala postupne chladnúť. Uložila som sa na ňu – lov mal ešte čas. Chcela som si trochu oddýchnuť. Najradšej nechať sa obrásť machom a upadnúť do zabudnutia.
Moje želanie však nemohlo byť vyslyšané.
V diaľke som začula cudzie kroky.

 

More@eMuška

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Ajvi

7)  Ajvi (09.09.2012 21:34)

ehm ehm.. nechci rušit, ale kdepak jsme se zasekli??

6)  martty555 (06.09.2012 08:29)

Marcelle

5)  Marcelle (05.09.2012 21:03)

4)  viki (05.09.2012 19:51)

LadySadness

3)  LadySadness (05.09.2012 19:34)

je to hňup grcajúci smajlík

2)   (05.09.2012 19:28)

krásný den ,taky bych si ho užila

mispa

1)  mispa (05.09.2012 19:10)

Stejně je to blbec =D =D

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek