Sekce

Galerie

/gallery/ruž.jpg

A sme doma.

27:

Ak som si niekedy myslela, že z Volterry budem odchádzať s ťažkým srdcom, o čom som silno pochybovala, teraz by som si to určite vyvrátila. Bolo to pre mňa ako šmuha, trochu boľavá, možno skôr vyliata voda z vodoviek. Zmes hnedej a tmavo zelenej, takmer hnilobne čierna.
Keď som letela do Ameriky, ovládalo moje telo slabé chvenie.
Znovu som si nadávala do hlupaní, avšak Edwardova tvár sa mi v mysli zjavovala častejšie, ako by bolo vhodné. Mali sme spolu pár nedoriešených udalostí, minimálne čo sa Renesminho daru týka. A potom ten môj taliansky priateľ, o ktorom Charlie hovoril. A potom ešte...
Moje myšlienky sa náhle zastavili a ja som sa v duchu sucho uškrnula sama nad sebou. Možno som nebola taká silná a obrnená, ako som si pred pár dňami myslela, celá hrdá na to, že ho nemám celý čas v hlave. Bola som naivná. Ostatne – ako celý svoj život. Iba teraz som sa však rozhodla nebrať to ako tragédiu. Pracujem pre manželku muža, ktorého milujem. Náramne vtipné.
A naozaj sa mi chcelo smiať. Chcela som zakloniť hlavu, otvoriť ústa a na plné hrdlo sa zarehotať, tak, ako by to dáma v živote nespravila. A potom by som sa hrala na trápnu náhradu plaču, čo by vyzeralo asi ako somárie híkanie a potom by som sa vrátila do domu, vzala Renesmé na výlet a čelila... všetkému. Mimovoľne som si spomenula na noc pred odchodom do Volterry, keď som sa ticho vyplížila z domu, lebo som nechcela narúšať svojimi vzlykmi sladkú únavu dvoch milencov.
A naozaj som sama sebe opäť prišla ako vtipná hus. Dobre mi tak, naozaj.

So svojou novonadobudnutou filozofiou o zvrátenosti celej vlastnej existencie som vystúpila z lietadla a nikto ma nečakal. Bolo to prekvapivo potešujúce, smieť prejsť sa cez mesto a znovu dýchať. Zasa som svoje pľúca odvolávala na miestny vzduch a až sa hanbila za svoju patetickosť, s akou som s láskou vzhliadala k domácim stromom.
Po nie veľmi dlhom čase som si uvedomila, že to prehnaná sebaľútosť ma drží v tomto stave a ja sa škerím na všetky strany ako idiot vlastne úplne zbytočne.

Kufrík som ťahala za sebou. V sparnom dni, keď mraky pôsobili na zem ako skleník, veselo nadskakoval po hrboľatom chodníku a robil ozvenu môjmu mĺkvemu srdcu. Takto by teraz bilo, určite. Trochu strelene, avšak nepostrelene. Zachichotala som sa vlastnej slovnej prekáračke a opäť sa na chvíľu zacítila hlúpo, avšak nikomu na ulici to nevadilo – každý ma statočne ignoroval a nedal na sebe znať, pokiaľ mu nejaká upírka, čo sa mylne vydávala za človeka, narúšala osobnú slobodu. Naozaj som nevedela, odkiaľ sa všetka tá novonadobudnutá energia berie, miestami sa mi to páčilo, avšak všetko sa vytratilo, keď mi Edward otvoril dvere a zrazu všetko, čo som v jeho pohľade zazrela, som ani nedokázala rozlúštiť.
Všetok môj zúfalý entuziazmus z cesty vymizol. Ostala som iba maličká a hlúpučká, nesmelo mu zazerajúc do tváre. Slabá chvíľka môjho mozgu pominula.
„Marie?“
Vážne? Nevrav.
„Ahoj,“ zatrilkovala som a tvárila sa, že ma nevyviedlo z miery jeho ďalšie objatie. Zatiahol ma do domu.
Až neskoro som si uvedomila, že je doma sám. Že je sám so mnou a bozkáva ma.

Akoby som znovu našla stratené nadšenie. Zabudla som, čo všetko som mu chcela ešte v lietadle vyčítať, koniec koncov mi to bolo teraz jedno. Tisla som sa na neho, zvierala ho okolo krku rovnako silno, ako on mňa, zakláňala som hlavu a otvárala mu pery.
Nikto
nebol doma, okrem dvoch roztúžených tiel. Než mi stihol vyzliecť bundu a tričko, zazvonil mi mobil.
„Neber to, prosím,“ žiadal ma ticho v predsieni. A ja som bola až príliš rozradostená, aby som ho neposlúchla. Bola by som pre neho spravila prvé i posledné, kým neotvoril pusu druhý raz. Chlap.
„Máme ešte asi hodinu a pol, než sa obe vrátia z nákupného centra.“

Koniec. Bodka. Odtrhla som sa od neho celá zadychčaná a začala sa prehrabávať vo svojich veciach, aby som našla mobil. Bol v bunde na zemi, vo vrecku, do ktorého som sa svojimi roztrasenými prstami nevedela dostať. Zvonenie utíchlo, ja som sa však stále prehrabávala vo vlastnej bunde a Edward stál v predsieni... No, stál tam, akoby čakal, že ju hodím na zem a vrhnem sa na neho.
Pozrela som sa na volané číslo. Charlie. Vytočila som späť.
„Marie?“ ozval sa hneď a ja som začula podtón obavy v jeho hlase. Edward zasyčal, zaťal ruky do pästí a myslela som, že sa chcel niekam pohnúť, avšak ostal stáť na mieste ako soľný stĺp, pretože som si šla dohovoriť rande a on... on bol taký hlúpy, aká som ja bola v lietadle. Aj tak, svojou poslednou vetou všetko, čo vo mne vzkypelo, pochoval.
„Charlie, som rada, že ťa počujem. Prepáč, nevedela som vo svojich veciach nájsť mobil. Akurát som priletela späť do Ameriky,“ pochválila som sa hneď a Edward takmer vyletel z kože. Nemusela som na neho pozerať, aby som to vedela. Proste... bolo to jasné.
„To je výborné! Takže predpokladám, že dnes večer máš na mňa čas!“ vyhŕkol a naozaj znel, že je úprimne rád.
„Áno, myslím, že áno. Ešte sa dohodnem s Rosalie a potom ti zavolám, aby som spresnila čas. Dobre?“
„Fajn, len sa dohodni. Dúfam, že ti Edward nespraví scénu,“ podotkol a vedľa mňa sa ozvalo zavrčanie. Uškrnula som sa.
„Ver, Charlie, že ja dúfam v to isté.“
Vrčanie sa zadrhlo, akoby mu v hrudi zdochol motor, alebo tak. Schovala som svoj potešený úsmev za rozlúčku s Charliem Plattom. Edward zúril. A ja som si iba pozbierala svoje veci zo zeme a bez slova odišla do izby, kde som sa zvalila na posteľ a snažila sa identifikovať, ako sa vlastne cítim. Bola som si istá iba v jednej veci – a to, že ak ma dnes Rosalie pustí von, bude mi musieť požičať nejaké šaty... Alebo si vezmem od Alice tie princeznovské.
Edward za mnou, samozrejme, prišiel.
„Čo si myslíš, že sním budeš robiť?“ zavrčal na mňa, keď rozrazil dvere do mojej izby a zastal na jej prahu, akoby mu patrila. Nuž, o tom by som síce nediskutovala dlho, ale niečo ako súkromie či podobné slovíčka by už ovládať mohol.
„Pôjdeme na večeru,“ mykla som ramenom. „Pravdepodobne sa budeme rozprávať o mojom talianskom priateľovi,“ zasyčala som a dala si záležať na tom, aby som vyzerala desivo a poriadne vytočená.
„Musel som mu niečo povedať,“  bránil sa po tom, ako sa na chvíľu odmlčal.
„Jasne. Ale mohol si mu napríklad povedať niečo ako ja o chorej tete či rodinnej oslave. Nie, ja som tam musela ísť za priateľom! Edward, nehovorím, že ti nie som vďačná za to, že si Charliemu nepovedal, že som sa šla stretnúť s trojicou upírov, ale vážne nemôžeš nútiť muža, s ktorým sa chcem stretávať, aby si myslel, že mám niekoho iného! Okrem toho – naozaj to nie je tvoja starosť!“
Sklapol a bez jediného ďalšieho zbytočného slova ukrivdene odišiel z izby. Bola som za to rada. Nechcela som sa s ním už o ničom baviť – okrem Renesminho daru, avšak túto debatu som si nechávala zatiaľ ako eso v rukáve. Obaja sme museli najprv poriadne vychladnúť. Preto ma jedine potešilo, že som ho nemala na očiach. Naopak, keď prišla Rosalie s Renesmé domov, nadšene som sa s nimi zvítala a hneď sa Rosalie opýtala, čo robí dnes večer. Upokojila ma, že si dnes vzala na celý deň voľno, a že mi šaty určite požičia. Radšej som jej nehovorila, že ten, s kým mám rande, je práve Charlie Platt.
Avšak všetko mi vyšlo podľa plánu a keď som mu volala späť, chlapec sa už naozaj tešil. A možno, v nejakom úplne stratenom kútiku duše, som sa tešila aj ja.

 

More@eMuška

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

5)  viki (04.09.2012 02:34)

Marcelle

4)  Marcelle (03.09.2012 17:22)

3)   (03.09.2012 11:15)

některé návraty domů jsou opravdu kouzelné
a co na to Esmé,že jde na večeři s Charliem ???
to zavání problémy , uvidíme,jak si podá Edwarda za utajování Nessiina daru

Ajvi

2)  Ajvi (03.09.2012 10:49)

1)  martty555 (03.09.2012 08:16)

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek