Sekce

Galerie

/gallery/ruž.jpg

Trochu si vydýchneme, než budeme pokračovať v ponáraní... až do konca.

26:

Keď sme dorazili do Volterry, akurát prichádzala Heidi s turistami a ja som si uvedomila, že som tiež dlho nepila. Nerozhodne som sa pozrela na Marca.
„Mohla... mohla by som ísť na chvíľu do lesa?“ opýtala som sa a chytila sa za hrdlo, kde sa mi rozhorel plameň bolesti. Konečne som si priznala, že som naozaj smädná.
„Newton dá na teba pozor,“ povedal a kývol hlavou. „Máš dve hodiny,“ nariadil mi a pokračoval s gardou do hradu. Nerozhodne som sa pozrela na Newtona a cítila sa trochu trápne, keď som sa musela opýtať, ktorým smerom je les. Bez slova ma viedol úzkymi uličkami a ja som ho bez protestov nasledovala, až sme sa dostali k jednej z mestských brán. Hneď, ako som cez ňu prešla, zbadala som neďaleko prvé stromy.
„Ďakujem,“ zamumlala som iba a rozbehla sa. On ma však strhol za ruku a ja som v zemi spravila dve hlboké ryhy.
„Hej!“ okríkla som ho. „Zbláznil si sa? Čo robíš?“
„Kam to bežíš?“ zasyčal na mňa.
„Idem loviť,“ ozrejmila som mu a prevrátila očami. Vytrhla som sa mu. „Máš dať pozor na to, aby som sa vrátila. Nie na to, kam sa chystám.“
Znovu som sa rozbehla a počula, ako ma nasleduje. Nenechal ma samu ani pri samotnom love. Rozrušoval ma a ja som sa kvôli nemu nemohla sústrediť, preto keď som vyskočila na jednu laň, chvíľu mi trvalo, než som našla jej tepnu. Nakoniec som sa aj tak celá zašpinila.
„Si spokojný?“ zavrčala som, keď som na zem strhla ešte tri z veľkého stáda, čo smerovalo na sever. Newton iba pokrčil ramenami. Odfrkla som si a vrátila sa do hradu aj s ním v pätách.
Na recepcii nám žena oznámila, že ma Aro už očakáva. Zvedavo pohľadom prešla moju špinavú košeľu.
Tento raz som počkala, než sa dvere otvoria a až tak som vstúpila.
„Aro, Caius... Marcus,“ pozdravila som každého jemným kývnutím hlavy.
„Marie!“
Aro na okamih vyzeral potešene, že ma vidí.
„Už som videl, čo sa stalo Renesmé. Veľmi ma to mrzí.“ Naoko skrivil tvár, aby dal najavo svoj nesúhlas s problémami, ktoré som mala, potom sa však jeho koža rozjasnila nepríjemným úsmevom.
„Dúfam, že ti ten malý výlet prospel a ty teraz budeš schopná ďalej trénovať.“
„Samozrejme, hneď začnem. Smiem ísť na chvíľu do svojej izby?“ opýtala som sa pokorne. Aro sa zachichotal.
„Vari si unavená?“
„Rada by som si vymenila svoje šaty.“
„Och, nuž, ako si praješ. Cestu do telocvične už poznáš. Nech na teba Eleazar dlho nečaká,“ pripomenul mi a mávnutím ruky ma prepustil. Aj tak som ale v jeho správaní vyčítala trochu mrzutosti. Možno kvôli tomu, že som teraz o kráľovskej rodine vedela viac, ako by sa patrilo.

V izbe som sa cítila náhle cudzo a sama. Mimovoľne som si od toho pocitu pošúchala ramená a spomenula si na Edwarda, ako ma objal. Pousmiala som sa. Mohla by som im zavolať, ohlásiť sa, že už som vo Volterre a opýtať sa, ako sa má Renesmé.
Môj mobil ležal na stole a batéria bola, samozrejme, vybitá. Rýchlo som začala hľadať nabíjačku a hneď, ako prvý raz blikol, som ho zapla.
Mala som štrnásť zmeškaných hovorov od Rosalie a jeden z neznámeho čísla. Zamračila som sa. Kto mi mohol volať? Najprv som ale aj tak zavolala domov.
„Marie,“ vydýchla Rosalie s úľavou.
„Ahoj, ako je Renesmé? Ešte má bolesti?“ pýtala som sa. V jej slovách som zacítila úsmev.
„Už jej je oveľa lepšie a to len vďaka Marcovi. Stále jej dávame krv, vracia čoraz menej a už sa nesťažuje na také bolesti.“
„Tak to je dobré, pozdravuj ju odo mňa, budem už musieť ísť,“ rozlúčila som sa rýchlo a zavesila. Potom som vytočila neznáme číslo.
„Pri telefóne Charlie Platt, počúvam,“ ozvalo sa na druhom konci a ja som odrazu nevedela, čo povedať.
„Charlie? Tu je Marie,“ predstavila som sa a čakala, ako zareaguje.
„Marie! Snažil som sa ti dovolať!“ začal zvesela.
„Áno, ale ja som teraz mimo... Štátov.“
„Viem, Edward Masen mi hovoril, že si odcestovala do Talianska za svojím priateľom,“ povedal trochu trpko.
„Prosím? Edward vám to naozaj povedal? Ale to nie je môj priateľ, ja... Prišla som sem za vzdialenými príbuznými a pravdepodobne sa ešte niekoľko dní zdržím. Totiž... moja teta ochorela.“
Prerazím ho!
„Och, to ma mrzí. Tým pádom sa naša večera odkladá.“
„Áno, budeme ju musieť uskutočniť, až keď sa vrátim,“ pritakala som a prevrátila očami. Nie, pôjdeme na večeru, kým ja budem v Taliansku, vážne...
„Už sa teším,“ priznal s miernymi rozpakmi a ja som si dokonca dokázala predstaviť, ako sa začervenal.
„Dovidenia.“
„Dovidenia, Marie.“
Povzdychla som si a pobrala sa vybrať si čisté oblečenie na trénovanie.

Keď som vošla do telocvične, všetci stíchli a svoje pohľady presmerovali na mňa. Bola som z toho nepokojná. Ešte aj Eleazar vyzeral, že nie je uvoľnený ako vždy, jeho napnutý postoj mi našepkával, že ak by som s ním teraz bojovala, zaiste vyhrám. Zamračila som sa a krokom prešla na opačnú stranu dlhej miestnosti, kde roztrúsene postávali skupinky upírov, čo do teraz usilovne cvičili. Eleazar ma aj naďalej a bez pozdravu skenoval ostražitým pohľadom.
„Čo sa deje?“ vyštekla som odrazu meravo, keď som spozorovala, že nikto sa nemá k tomu, aby sa čo i len pohol.
„Vrátila si sa skoro,“ poznamenal po chvíli Eleazar a divne sa zaškľabil.
„Moje povinnosti ma nedonútili zdržať sa dlhšie,“ odvetila som vyhýbavo a skúmavo sa na neho zahľadela? Čo je to s nimi? Ani Jane ma tentoraz neprepaľovala nenávistným pohľadom, z čoho som usudzovala, že to, čo sa tu deje, je naozaj vážne.
„Ako sa cítiš?“ opýtal sa a ja som si všimla, ako sa pár upírov pri tej otázke s obavami prikrčilo. Začínala som pomaly tušiť, čo sa so všetkými porobilo, avšak nedávala som na sebe nič znať a ďalej sa snažila vyzerať neprístupne.
Mykla som ramenami.
„Mám chuť poriadne si zatrénovať,“ povedala som a očami prešla po celej telocvični. Očividne sa zvesti v hrade šíria rýchlejšie ako okolitá pleseň.
„Fajn, nech sa páči, vyber si nejakého protivníka,“ vyhovel mi Eleazar a vtom asi polovica osadenstva zmizla húfne preč. V duchu som sa zachechtala.
„Čo ty?“ navrhla som a kývla k nemu hlavou. „Trúfaš si?“
„Samozrejme, že si trúfam,“ ohradil sa trochu naduto, „ale mal by som sledovať tvoj boj a ak by sme súperili, nesústredil by som sa na teba veľmi dobre. Felix!“
Uškrnula som sa.
Felix spravil pár krokov ku mne a zaujal obranný postoj. Nechcel útočiť, celý čas iba vykrýval moje údery a ustupoval. Zahnala som ho až k stene a zavrčala. Až vtedy sa po mne ohnal, ale ja som ho schytila za ruku, stočila mu ju za chrbtom a on tak padol na kolená podo mňa. Schytila som mu hlavu do dlaní a zovrela ju.
„Milosť,“ vydýchol a tým mi úplne potvrdil moju domnienku, že všetci obyvatelia Volterry už vedia o tej poprave, čo som vykonala, a pravdepodobne sa ma kvôli nej aj obývajú. Spokojne som ho pustila a oprášila si ruky.
„Čo povieš, Eleazar?“
Mrkla som na neho.
On sa očividne uvoľnil, pretože zmenil svoj strnulý postoj a docvaklo mu, že celá táto komédia bola iba dielom z môjho vlastného pera. Zaškeril sa a roztiahol pery do širokého úsmevu.
„Myslím si, že keď útočíš, si strašne sexy.“

 

More@eMuška

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

mispa

5)  mispa (02.09.2012 16:48)

eMuska: Není zač, stane se ;) Jsme jen lidi :D :D

Marcelle

4)  Marcelle (02.09.2012 16:46)

eMuska

3)  eMuska (02.09.2012 13:47)

mispa, ospravedlňujem sa... znova. vážne si musím zaznačiť, o kom píšem... ďakujem ti.

mispa

2)  mispa (02.09.2012 09:26)

Jenom se chci zase zeptat, Charlie je Swann nebeo Platt?

1)  martty555 (02.09.2012 09:20)

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek