Sekce

Galerie

/gallery/ruž.jpg

Marcus.

25:

S Renesmé som sa lúčila krátko. Všetci stáli okolo mňa a čakali, pretože akurát mala ďalší záchvat teplôt a vracania. Držala som jej vedro a ticho trpela aj za ňu.  
„Dám ti ešte krv?“ opýtala som sa. Ona zavrtela hlavou a chytila ma za ruku.
Vodu
.
V hlave sa mi objavil pohár s čistou vodou. Strelila som pohľadom po Edwardovi a naše oči sa stretli. Nevyzeral prekvapene. Skôr... obozretne. Dvihla som svoj štít.
Ty si to vedel?

Až teraz vyzeral trochu šokovane, avšak ovládol svoj výraz. Nepatrne prikývol. Našu tichú výmenu zaregistrovala iba Rosalie.
„Čo sa deje?“ opýtala sa.
„Potrebuje vodu,“ povedala som.
Ona o tom vie?

Edward záporne zavrtel hlavou.
„Marie,“ upozornila ma Marcus a ja som sa zľakla, že si tiež niečo všimol. „Je čas ísť.“
Nerozhodne som sa pozrela na Edwarda. Najradšej by som ho znovu zatiahla do lesa a niečo mu pekne sprosto vytmavila. Rosalie akurát doniesla pohár pre svoje dieťa.
„Ahoj, uvidíme sa o pár dní. Dúfam, že dovtedy vyzdravieš, aby sme sa mohli ísť pozrieť na Alice.“
„Alice nemôže,“ zamrmlala ticho, keď si osviežila hrdlo. „Stará sa o Jaspera, tiež niečo pojedol.“ Zasmiala som sa, ale nebol to veľmi veselý smiech. Iba akýsi nostalgický, podfarbený smútkom. Radosťou bol len jemne poprášený, akoby naoko, aby sa nepovedalo. „Tak vymyslíme niečo iné. Ale užijeme si to, súhlasíš?“ spýtala som sa a zovrela jej malú dlaň, dúfajúc, že mi znovu niečo ukáže. Opäť jeden pohľad venovaný Edwardovi, možno ako tichá výčitka či prísaha rozhovoru, pri ktorom budem pekne hlučná. Z jeho výrazu som usudzovala, že si to veľmi dobre uvedomoval.
„Vrátim sa,“ prisľúbila som a otočila sa na Marca s nepatrným prikývnutím.

Počas letu do Volterry som ani nemukla. Stále som rozmýšľala nad tým, čo Renesmé spravila. Toto bol jej dar? Vnútiť človeku svoje myšlienky? Prečo mi o tom Edward nepovedal? Mračila som sa. Prišlo mi to ako podraz a spätne som si uvedomila, ako vždy Renesmé zahriakol, keď mi chcela niečo podobné povedať.
Až keď sme vystupovali z lietadla, otočila som sa na Marca.
„Ďakujem,“ povedala som len a nechala ho vyjsť von v obstúpení gardy.

V aute som sedela vedľa neho. Zamyslene pozeral z okienka, než sa hlasno nadýchol a upútal tak moju pozornosť.
„Viem, prečo ju Aro tak veľmi chce,“ zašepkal a ja som sa na neho zhrozene zadívala.
„Prosím?“
„Viem, prečo Aro túži po Renesmé,“ zopakoval a mne klesla sánka snáď až do Číny.
„Čože?“
Nejakým záhadným spôsobom sa mi jeho slová zasekávali už v ušiach a tak môj mozog nebol schopný spracovať ich obsah.
„Neviem, či to vieš, Marie, ale ja som vdovec,“ povedal a pousmial sa. Vyzeral, akoby sa práve ponoril do spomienok, ktoré ho ťahali a on sa nechcel vrátiť do reality. Na okamih zažil dokonalosť a cesta späť bola horko bolestná.
„Ešte som o tom nepočula,“ vydýchla som strnulo a narovnala sa na sedadle.
„Bolo to veľmi dávno,“ začal a zaklonil hlavu dozadu, oprel si ju o opierku a zavrel oči. Prsty obtočil okolo madla na dverách. „Zamiloval som sa do ľudskej ženy,“ povedal a okolo mojich rebier ovanul strach ako nežný vánok, čo po sebe nechá drsnú stopu v zemi a usadil sa mi pri srdci ako ťažký kameň. Zmocnila sa ma nepokojná predtucha. „Bolo to-“ krátko sa zasmial, „-dokonalé! Ona bola dokonalá! Vo svojej nevinnosti a kráse. Netušila, kto som. A hoci ju môj vzhľad zozačiatku desil, ľúbila ma. Vtedy som už patril do trojice kráľov. Aro ani Caius nesúhlasili, ale nemohli mi nič zakázať, tak len mlčky sledovali, ako ma ten vzťah ničil.“
„Ničil?“ vydýchla som takmer nečujne. Okrajovo som si uvedomila, že Newton nás čochvíľa sleduje v spätnom zrkadielku.
„Bolo to čoraz horšie, čím viac sme sa stýkali, tým ťažšie bolo od nej odísť a ja som sa už nedokázal držať ďalej.“
Jeho slová mi zarezonovali v mysli.
Ja som sa už nedokázal držať ďalej...

Už sa od teba nedokážem viac držať ďalej, Bella...


„Spaľovalo ma to, mučilo zaživa,“ pokračoval a ja som cítila v hrudi veľkú ťažobu. „To, ako som ju potreboval, mi zatemňovalo mozog. Nedokázal som nič. A jej krv voňala tak lahodne...“
Po chrbte mi prebehol mráz.
„Vy ste ju...“ Zvyšok vety som nechala visieť vo vzduchu. Marcus sa opäť krátko zasmial.
„Kdeže!“ Vtedy dvihol hlavu a rozlepil oči – ich tvrdosť ma až vtlačila hlbšie do sedadla. „Aj keď by to tak možno bolo lepšie.“
Chcela som niečo povedať, ale jeho tón ma úplne odzbrojil. Bála som sa čo i len nadýchnuť, aby som pavučinku, čo sa okolo nás začala pretkávať v momente, kedy začal hovoriť, náhodou nepretrhla a zničila tak kúzlo, ktoré vytváral svojim utrpením.
„Prečo?“
Keď som to povedala, Newton znovu strelil pohľadom do zrkadielka.
„Bolo to šialené! A ona sa mi chcela oddať úplne celá...“ Odmlčal sa. Dal mi krátku  pauzu na dva nádychy, aby som sa mohla upokojiť, a pokračoval ďalej: „Vzali sme sa. Bol som ochotný stráviť s ňou zvyšok jej života a potom...“ Znovu nechal vetu nedokončenú. „Myslím, že by so to bez nej nevydržal.“

Nepremením ťa... Ale budeme spolu a keď odídeš, budem ťa nasledovať najrýchlejšie, ako to bude možné.

Stisla som viečka. Videla som pred sebou Marca s krásnou ženou, čo ho láskyplne objíma, a následne seba a Edwarda. Ako na mňa hľadí, ako sa mi vyznáva. A potom si spomínam na tú spúšť, ktorú som od žiaľu a zúfalstva urobila, než prišiel za Bellou posledný raz.
„A tak sme naplnili naše manželstvo čírou láskou a vášňou.“
Jeho slová mi prišli takmer magické. Strhujúce.
„O pár dní zistila, že je v požehnanom stave.“
Prásk.
Akoby bolo celé jeho rozprávanie porcelánová váza, ktorá sa práve roztrieštila na zemi. Vyjavene som na neho pozrela a on mi môj pohľad vracal. Presne vedel, čo sa mi mihá hlavou a jeho oči to náležite dosvedčovali.
„Ale... ale...“
Bola som stratená vo vlastných myšlienkach.
„Veď bola človek,“ vyjachtala som zo seba nakoniec.
„Bola. A počas pôrodu som ju premenil.“

„Prečo ste potom povedali, že ste vdovec?“
Smutne sa pousmial.
„Práve sa dostávame ku koreňu veci, Marie. Toto je dôvod, prečo Aro za každú cenu nechce stratiť Renesmé.“
„Nerozumiem,“ priznala som neochotne a zavrtela sa v sedačke. V diaľke pred nami som uvidela kopec, na ktorom sa črtali múry Volterry. Majestátne hradby i veže hradu.
„Moji bratia boli nadšení. Chceli môjho syna pozorovať a skúmať ako nejaké zviera. A moja žena to nemohla zniesť.“
Už po druhý raz mi prebehol mráz po chrbte a premkol ma strach.
„Čo sa stalo?“
„Na hornom poschodí vypukol požiar.“
„Vypukol požiar?“ zopakovala som po ňom nechápavo.
„Podpálila našu posteľ. Ležala v nej spolu s naším synom. Ako som už povedal, nikdy by nezniesla, ak by sa dostal do rúk mojim bratom. Preto teraz, ak majú novú šancu skúmať nový druh, budú naoko opatrní a milí, lenže vytasia všetky zbrane, ktoré majú.“
„Ale prečo si za tie roky... nenašli niekoho iného? Prečo nezačali vlastný výskum?“ pýtala som sa zúfalstvom podfarbeným hlasom.
„Marie, počúvaš sa vôbec? Čo by to bola za autorita, čo stvorí nový druh, ktorý je úplne nepreskúmaný? A zámerne?“
Zavrel oči a oprel si hlavu. Viac nehovoril a ja som sa tiež nepýtala. Bolo mi ho ľúto. Marca i jeho rodiny. Zamyslela som sa, či by Rosalie spravila to isté. Bola by obetovala Renesmé, aby ju nemusela vidieť vo Volterre? Uvedomila som si, že ja som jej jediná nádej, posledná možnosť, ako jej dcéra môže ostať doma. A chcelo sa mi plakať.

 

More@eMuška

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

4)  martty555 (01.09.2012 20:41)

Marcelle

3)  Marcelle (01.09.2012 17:19)

2)  viki (01.09.2012 14:25)

1)   (01.09.2012 10:12)

ufff to je silné , to bych do Marca neřekla
krásně jsi to napsala

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek