Sekce

Galerie

/gallery/ruž.jpg

Čo sa to dialo s Renesmé?

24:

Na letisku nás čakal Edward s autom a patrične sa mračil. Garda sa rozpŕchla medzi ľuďmi, pravdepodobne dostali za úlohu sledovať nás z diaľky.
„Marcus,“ pozdravil ho. Mňa ignoroval, avšak oči, čo ma vyhľadali spod tvrdej masky, boli čisto radostné.
Viezol nás rýchlo. Už o pár minút sme vystupovali pred domom, odkiaľ sa ozývali tiché stony. Z auta som vyletela ešte skôr, než stihlo úplne zastať a vybehla som priamo do Renesminej izby. Videnie som mala akoby zahmlené a zamerané len na bod pred sebou. Dokázala by som spočítať kvapky potu na jej čele i koľko vrások sa jej vytvorilo, keď zvraštila od bolesti tvár. Ale nespomenula by som si, čo mala Rosalie na sebe, aj keď sedela na okraji postele a držala ju za ruku.
„Renesmé!“ vyhŕkla som a hladila ju po vlasoch, ochladzovala jej čelo a uhladzovala jej prilepené pramienky z tváre.
„Ja neviem, čo jej je,“ zaplakala Rosalie z druhej strany postele a ja som ju vnímala len okrajovo.
„Čo ťa bolí?“ spýtala som sa. Až po pár vzlykoch zo seba dostala, že brucho. „Čo jedla?“ pýtala som sa ďalej.
„Dokopy nič, ale včera bola s Edwardom na love.“
„Edward!“ zvrieskla som. On sa okamžite objavil v izbe spolu s Marcom, ktorý podišiel bližšie, aby si dieťa obzrel.
„Čo lovila?“ opýtala som sa.
„Keď som za ňou prišiel, dopíjala srnu. Ja... ja neviem, nebol som vtedy... ach...“ Zúfalo si prehrabol vlasy a prižmúril oči.
„Stalo sa to viacerým deťom,“ povedala odrazu Rosalie, keď som sa stále snažila ochladzovať Renesmino čelo. „Mali bolesti brucha, pretože pojedli bobule. Neviem, niečo jedovaté.“ Aj ona bolestne skrivila tvár.
„Jedla si ich? Renesmé, jedla si tie bobule?“ snažila som sa z nej dostať odpoveď.
„Už som sa jej to pýtala, nič iné nejedla,“ povedala Rosalie a zovrela drobnú rúčku.
„Tá srna!“ vyhŕkla som. Všetci sme stáli okolo postele a nevedeli, čo si máme počať. „Bežala pred tebou?“
„Ona...“ zachrapčala Renesmé, ale jej mama ju zahriakla.
„Nevysiľuj sa, zlatíčko. Iba na to mysli,“ pobádala ju. „Edward?“
„Bola pokojná,“ povedal trpko a my všetci sme vedeli, čo to znamená.
„Krv,“ povedal Marcus sucho a prešiel k nej, aby jej mohol dať tiež ruku na čelo a odskúšať teplotu. „Veľa krvi. No tak! Choďte jej niečo uloviť! Marie, dones mi vedro.“
Všetci sme vystrelili podľa príkazov a ja som sa v momente vrátila.
„Toto som už raz videl,“ zamrmlal a posadil ju, rýchlo som za ňu naskladala vankúše, aby sa mohla pohodlne oprieť. „Marie, mala by si odísť,“ povedal a poslal ma po mokré uteráky. Z izby som počula zvuky dávenia a stonanie.
Moje pohyby boli veľmi neorganizované až komické, dve handry som počas žmýkania natrhla.
Edward vletel do kuchyne a vytiahol zo skrinky ten najväčší hrniec, aký našiel. Nechceli ťahať mŕtve zvieratá do domu, preto chodili s krvou sem a tam.
„Kde ste toľko?“ zavolal Marcus. Edward hneď vyletel aj s hrncom hore a ja s Rosalie za ním. Marcus načrel pohárikom do krvi, ktorá stekala po jednej jeho stene a otrel ho do dlane. „Pi,“ nakázal Renesmé. A ona pila. O chvíľu jej Edward doniesol novú krv. Potom ale znovu vracala.
„To je v poriadku,“ povedal Marcus, keď Rosalie vyľakane zhíkla. „Potrebuje zo seba vypudiť otrávenú krv.“

Deň a noc. To najhoršie, čo som mohla zažiť. Pri Renesmé sme sa striedali a každý sa ju snažil čo najviac upokojiť. Hovorili sme o tom, že všetko bude v poriadku a čo chvíľa sme jej museli doniesť ďalšiu krv. Ustavične vracala, ale Marcus trval na tom, aby aj naďalej pila.
Keď konečne zaspala, Rosalie sedela vedľa nej a Edward stál za ňou a ruky mal položené na jej ramenách. Pochopila som, že som tam navyše a zišla som do obývačky za Marcom.
„Ráno odlietame,“ povedal mi akoby nič bez mrknutia oka.
„Prosím? Už ráno? Ale veď... ona ma potrebuje, ešte nie je v poriadku!“ namietla som. Marcus pomaly zavrtel hlavou.
„To, čo ťa Aro donútil spraviť, bolo preto, aby ťa naučil, že ty nie si tá, ktorá má právo rozhodovať. Si podriadená a tvojou povinnosťou je správať sa s úctou a rešpektom, pretože ak nie, tvoja pozícia veľmi rýchlo klesne. A to by si nechcela už len kvôli tej malej.“
Sadla som si do fotelky a pritiahla si nohy k brade. Mlčala som, nevedela som, čo povedať. V hlave som si prehrávala svoje posledné chvíle vo Volterre a ruky ma svrbeli od špiny, čo sa nedala zmyť. Na poschodí som začula šepkanie. Potom Edward zišiel dolu a požiadal ma, aby som sa šla s ním porozprávať. Najprv som sa pozrela na Marca. On iba súhlasne prikývol a prepustil ma.
S Edwardom sme bežali ďaleko do lesa, aby nás nikto nepočul.
„Čo je?“ vyštekla som na neho, keď sme zastali a on sa oprel o strom.
„Marcus na niečo myslel, chcem vedieť, či je to pravda. Ty si zabila?“ opýtal sa ma a jeho hlas do mňa ostro zaťal. Čakal niekoľko mojich nádychov, než sa rozhodol posúriť ma v odpovedi.
„Tak zabila si niekoho? Rozhodla si o ich smrti?“ Jeho pohľad bol tmavý a vyčítavý. Bála som sa mu odpovedať a zmieniť sa čo i len slovom o dvoch telách, ktoré uhoreli v momente, keď som ja odišla. Znovu som sa nadýchla.
„Ja nechcem, aby si ty bola ako oni,“ zašepkal a jeho oči sa zmenili na boľavé. Toľkokrát som ten pohľad u neho videla a len teraz ma zasiahla jeho pravá intenzita. Rozhovorila som sa.
„Keď mi Rosalie poslala kuriérom list, veľmi som sa zľakla. Bežala som za Arom, ale on mal vtedy akurát súd. Vbehla som do sály uprostred vynášania rozsudku. Nahnevalo ho to. Rozhodol, že ma sem pustí, ak správne odpoviem na jednu otázku. Zabiť tých, čo sa prezradili pred ľuďmi?“
Odmlčala som sa. Aby som mohla znovu začať rozprávať, musela som upokojiť svoj odrazu splašený dych, ktorý ma z ničoho nič prepadol ako potreba, ako niečo, čo odvedie moju pozornosť od dvoch párov červených očí.
„Povedala som nie.“
Znovu pauza. Otočila som sa mu chrbtom a objala si hruď pažami.
„Aro však označil moju odpoveď za nesprávnu.“
Ticho. Chcela som, aby nejako reagoval, aby kričal, nadával mi, čokoľvek, len aby som nemusela pokračovať...
Mlčal.
„Hovoril mi o tom, ako veľmi ma Renesmé potrebuje, že by som mala byť teraz s ňou, ale jemu som sľúbila týždeň. Mala som ešte jednu šancu správne odpovedať.“
O nepatrný kúsok sa pohol. Stále však nič nenamietal a ja som začínala byť zúfalá.
„Vtedy som povedala, že ich má zabiť. On to však rozkázal mne.“
Vydýchla som. Silnejšie zovrela samu seba. S poslednými zvyškami odvahy som sa rozhodla mu čeliť.
„Ja som naozaj nechcela,“ vydýchla som potupene a úskokom mu pozrela do očí. Vtedy popadali všetky múry a popretrhávali sa všetky hrádze. Objal ma. Pevne, upokojujúco, oslobodzujúco.
„Ach, dievčatko, dievčatko moje...“ šepkal mi do vlasov a hladil ma po nich. Zabárala som mu tvár do paže a chcela plakať. Hrudníkom mi trhalo pri nepravidelných nádychoch a v nose ma štípali slzy, ktoré som nemala.
„Nedovoľ, aby som sa zmenila,“ zaplakala som ticho a zovrela ho ešte silnejšie.
„Nikdy,“ prisľúbil mi a sklonil ku mne hlavu.

Ani raz ma nepobozkal. Objímal ma iba ako svoju priateľku, spriaznenú dušu, ktorá potrebovala podržať nad vodou. A on ma oddane držal.
Museli sme sa však čoskoro vrátiť. On za Renesmé a ja za Marcom. Odlietala som totiž späť do Volterry.

 

More@eMuška

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

4)  martty555 (31.08.2012 17:37)

3)  viki (31.08.2012 17:16)

Ajvi

2)  Ajvi (31.08.2012 08:29)

1)   (31.08.2012 06:56)

Aťsi je všechno zmatené a nedořešené ,ale objetí ve chvíli zoufalství potřebuje každý ,aspoň na chvíli se mít o koho opřít a cítit spříznění a pomocnou ruku ... to je nejvíc,co můžeš dát,ať jsou tvé city k druhému láskové nebo jen přátelské ... díky

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek