Sekce

Galerie

/gallery/ruž.jpg

Pekne až na dno všetkých síl, citov a presvedčení... Stále vo Volterre.

23:

Uvedomila som si, že doteraz som poriadne nepochopila význam slova neúnavný. Bojovala som celý deň, formovala svoj štít do všakovakých podôb a večer, keď Eleazar zahlásil, že máme prestávku, necítila som nič. Nebolel ma ani jeden úd, neleskli sa na mne kropaje potu. Cítila som sa dokonca silnejšia ako keď som prišla do Volterry – a to prešli iba dva dni!
Raz za čas sa na mňa prišiel pozrieť Caius. Pohľadom študoval techniku môjho boja a vlastnosti daru, ktoré sa nám všetkým postupne odkrývali.
Bola som so sebou spokojná. Na Edwarda som myslela čím ďalej tým menej, dokonca ak, bola som úplne odmeraná a chladná.
Až kým žena z recepcie nedobehla za mnou celá udychčaná s odkazom.
„Slečna Marie, prišiel sem kuriér s listom pre vás,“ povedala. „Zavediem vás k nemu do prijímacieho salónika?“
„Buďte taká dobrá.“ Mávla som na Eleazara, ktorý iba chápavo prikývol a ďalej skúšal nejaké hmaty s Demetrim.
Recepčná otvorila dvere do malého salónika a s ospravedlnením sa vzdialila.
„Marie Haleová?“ opýtal sa ma. Prikývla som a podpísala sa mu. On mi predal obálku a žena, čo ma doviedla, ho odprevadila von. Rýchlo som roztrhla obálku a vytiahla z nej list.

Marie,

už dva dni mi neberieš telefón a ja mám strach. Prosím, vráť sa domov, s Renesmé je zle. Nevieme prísť na to, čo sa jej stalo, vyzerá byť chorá, leží v posteli a bolí ju brucho. Nevieme si dať rady.
A zapni si ten mobil!

Rosalie

Iba tento krátky odkaz vo mne dokázal zalarmovať všetko, čo sa len dalo. Bežala som za Arom.
„Ale slečna, teraz tam nemôžete ísť!“ snažil sa ma zadržať Newton, ale ja som aj tak vtrhla do veľkej sály, kde Aro akurát stál pred dvoma kľačiacimi upírmi a mal vyniesť konečný verdikt.
„Aro!“ skríkla som a môj hlas bol podfarbený dávkou strachu.
„Marie, aké prekvapenie!“ Naklonil hlavu na stranu a usmial sa. Stráže, čo stáli po obvode miestnosti, sa napli na miestach a v pozore stáli pripravení zaútočiť čo i len pri malom kývnutí pánovej ruky. Ako verné psy, ktoré dostávajú pravidelne nažrať.
„Aro, musím odísť!“ vyhŕkla som, rýchlo prešla k nemu a podala mu list.
„Hm... zaujímavé,“ zamrmlal a niekoľkokrát za sebou si prečítal, čo mi to Rosalie napísala.
„Avšak ja ťa teraz nemôžem pustiť preč, sľúbila si mi týždeň.“
List jednoducho pretrhol a preletel celú miestnosť, kde okraje podržal nad sviecou. Držal ich, kým sa plamene nepriblížili k jeho prstom. Vtedy ich jednoducho hodil na zem, kde oheň zhasol a ostal tam iba plátok popola.
„Ak si si nevšimla, niekoho tu teraz mám.“ Rukou ukázal na dvoch upírov, čo naňho zo zeme s obavami upierali zrak. „Akurát sme s bratmi uvažovali, ako naložíme s ich existenciami. Však?“
Otočil sa k trónom, počkal si na dve prikývnutia a potom stočil svoj náhle pichľavý pohľad na mňa.
„Nuž, poraď nám. Títo dvaja... nazvime ich obžalovaní, áno, to je výborné slovo. Takže – títo obžalovaní si nedávali pozor a prekročili to najprísnejšie pravidlo našej ríše. Neostali v utajení. Sama vieš, čo tento prehrešok žiada ako náhradu, prišla si predsa o svojich troch priateľov.“ Pery roztiahol do širokého úsmevu a zablýskal zubami. „Stalo sa presne to, čo s týmto kusom papiera.“
Otočil sa na popol a fúkol. Hneď, ako to spravil, sa popol rozptýlil do vzduchu a popadal na dlážku v miniatúrnych čiastočkách.
„Dám ti otázku. Ak mi odpovieš správne, nechám ťa ísť,“ povedal a s očakávaním sa na mňa zahľadel. „Ako mám s týmito dvoma naložiť?“
Oni začali prosiť o milosť. Pozerali na mňa veľkými červenými očami a ja som bez dychu pozerala na nich. Spínali ku mne ruky, zaprisahávali sa a ja som im tak veľmi verila. Vedela som, že ich oči ma budú prenasledovať ešte desiatky – stovky dní, než ich vypudím zo svojich spomienok.
„Prosím, slečna, nechajte nás žiť, dajte nám ešte šancu! My nie sme zlí! To len naše podstaty! Prosím vás, slečna...“
Pozrela som na Ara. Zazeral na mňa ako na svoju korisť, ticho si mädlil ruky.
„Pusť ich.“
Jeho úsmev sa ešte väčšmi rozšíril a zavrtel hlavou.
„Zlá odpoveď, skús to ešte raz, Marie. Potom ťa možno pustím za svojou chránenkyňou. Kto vie, ako sa má teraz Renesmé... Aké má asi bolesti? Určite sa na teba pýta, na svoju pestúnku. Kde len je, keď ju tak veľmi potrebuje?“
Striaslo ma. Keď som zavrela oči, videla som iba hlbokú červenú, ktorá sa pomaly prelievala do zlatistej, do detských očí, ktoré na mňa zúfalo volali.
„Zabi ich,“ šepla som.
Milosť!“
„Pardon? Nepočul som ťa, mohla by si mi svoje slová zopakovať, prosím?“ opýtal sa Aro, naklonil hlavu na opačnú stranu a pristúpil o krok bližšie.
„Zabi ich!“ vykríkla som a ozvena môjho revu sa niesla po celom hrade. Zatlieskal.
„Ja som vedel, že si chytré dievča! Nech sa páči, teraz vykonaj popravu,“ vyzval ma.
„Ale-“
Vykonaj popravu,“ zopakoval dôrazne a jeho pohľad sa zmenil z úlisného na desivý. Otočila som sa na kľačiacich upírov.
„Prosím vás, slečna,“ zaprosil jeden z nich a ako kľačali na dlažbe, obaja sklonili hlavy s rukami stále zopätými v tichej modlitbe. Podišla som k jednému a položila mu dlane na hlavu. Mal krátke čierne vlasy. Dotykom som po nich skĺzla až na lícne kosti a k brade.
„No tak, Marie, nezdržuj!“ posúril ma Aro.
Bože, odpusť všetky hriechy mne i im.
Trhla som a nedívala sa, ako sa telo zrútilo k zemi, hlava stále v mojich rukách.
„Tak, a teraz ten druhý,“ nabádal ma.
„Odpusť mi,“ zašepkala som a rýchlym pohybom mu prelomila krk.
„Si šikovná,“ pochválil ma Aro a prešiel ku mne, aby mi prevesil ruku okolo pliec. „Ako rodená Volterrčanka.“
Krátko sa zachechtal a pustil ma. Odvrátila som pohľad od ohňa, ktorý vzbĺkol, ťažký dym ma zaštípal v nose. 
„Marcus, pôjdeš s ňou. Môžete si vziať súkromné lietadlo. Potom sa obaja vrátite späť, je to jasné?“
Svoju otázku smeroval mne. Iba som pritakala so stiahnutým hrdlom a náhle prázdnym pohľadom.
„Dúfam, že si sa naučila, že je absolútne nevhodné, aby si do sály vletela počas popravy. Dnes si mala možnosť vidieť, akú cenu má nedodržiavanie pravidiel.“ Ruky som mala kŕčovito zaseknuté do seba ako dva hlavolamy a nemohla som ich nijako rozpliesť, nedokázala som sa uvoľniť. Nevedela som, na čo mám myslieť prv, v mojej hlave vírili tisícky myšlienok a prekrikovali sa jedna cez druhú.
Nad lakťom som ucítila pevný stisk a strhla sa. Bol to Marcus.
„Pokoj, nič sa nedeje. Poď so mnou, hneď, ako dostaneme povolenie k vzlietnutiu, odchádzame. Ničoho sa neboj. Nepotrebuješ si so sebou nič brať,“ šepkal mi ticho do ucha a vyvádzal ma von z tej miestnosti plnej popola a dymu.
Počula som, ako niekomu hovorí, že „je otrasená“ a že „let má trvať čo najkratšie“ a podobné veci. Nevnímala som ho. Myslela som na červené oči, čo sa pomaly prelievali do zlatých.
Až keď som sedela v lietadle s hlavou opretou o okienko a objímala sa pažami, napadlo mi kontaktovať Rosalie. Môj telefón však ostal v izbe v hrade.
„Nemáte tu mobil?“ zachrapčala som a rozhliadla sa okolo seba.
„Počas letu sa nesmie telefonovať,“ povedal Marcus pohodlne uvelebený na gauči a sledoval východ slnka.
Potrebujem si zavolať. Prosím,“ zopakovala som a zovretie mojich prstov zosilnelo. Všimol si to. Mávol rukou a Newton mi doniesol mobil. Spamäti som vytočila Rosaliino číslo.
„Rosalie Haleová, počúvam,“ ohlásila sa.
„Rosalie?“ ozvala som sa a môj hlas sa zlomil. Ticho som prehltla vzlyk, kým ona sa ma hlasom plným paniky pýtala, kde som.
„V súkromnom lietadle, letím k vám. Spolu s Marcom Volturim.“

 

More@eMuška

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

5)   (30.08.2012 20:08)

vúbec se mi nelíbí,k čemu ji Aro nutí

4)  martty555 (30.08.2012 17:11)

3)  viki (30.08.2012 16:17)

ambra

2)  ambra (30.08.2012 09:43)

Aro je sketa, skvěle to máš promyšlené . Ta scéna byla příšerná, hotová Sophiina volba:'-( . Vo je s Renesmé? Marcus mi vadí nejmíň, tak snad nezklame...

Ajvi

1)  Ajvi (30.08.2012 09:21)

:'-( no uvidime..

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek