Sekce

Galerie

/gallery/ruž.jpg

Šťastná či nešťastná trinástka?

13:

Na letisku som zistila, že do odletu môjho lietadla ostávajú ešte štyri hodiny. Znudene som sa posadila na plastovú stoličku a v hlave si premietala, čo všetko mi Eleazar nakázal. Teraz som bola naozaj vďačná za svoj dar, pretože ak by Aro zistil, že Renesmé nebudem nútiť, bolo by všetko v háji a on by stratil takú krehkú dôveru, ktorá pôsobí ako rovnováha medzi svetom relatívneho dobra a zla.
Z batoha som vyhrabala telefón. Dvakrát zazvonilo, než mi Rosalie zdvihla.
„Marie? Marie, si už na letisku?“ chrlila na mňa bez pozdravu.
„Ahoj, áno, sedím vo Florencii v hale. Letí mi to až o pár hodín.“
„Je všetko v poriadku?“ zaujímala sa a znela, akoby za tie dva dni ani na nič iné nemyslela. Bola nervózna a vystrašená.
„V najlepšom. Ako sa má Renesmé?“
„Výborne, pýtala sa na teba včera pri večeri. Dúfala, že už čoskoro prídeš.“
„Pozdrav ju odo mňa a odkáž jej, že sa zajtra uvidíme, dobre?“
„Jasne, o koľkej ťa máme čakať?“
„Prídem sama, nerob si starosti.“
„Prehodila som si v práci zmenu, takže budem doma.“
Usmiala som sa.
„Si veľmi starostlivá, Rosalie. Ďakujem. Keď prídem, všetko ti porozprávam.“ Rozlúčila som sa a zložila.

Cítila som sa ako na baterky alebo ako duch, ktorý pláva niekde mimo svojho tela, a toto závažie práve letí ponad oceán. Istým spôsobom mi bolo takmer fyzicky zle, keď som si predstavila, že sa vraciam do objatia vône Edwrda Masena. Automatické vykonávanie prác a prebratie k vedomiu som absolvovala až keď som vyšla z lietadla a vyšla na chladnú ulicu. Neviem, ako som mohla spoznať ten vzduch, ale bol o toľko iný ako v taliansku. Nikdy som si to neuvedomovala, ale iba tu som sa cítila najbezpečnejšie,. S týmto vzduchom a s... zasekla som sa na mieste a hľadela na strieborné auto, o ktoré sa neopieral nikto iný ako Edward. Ak by som bola človek, omdlela by som. Rýchlo som si ho prezrela v čiernom pulóvri a obleku a hneď znormalizovala svoj výraz, aby neprišiel na to, ako veľmi ma omámil.
Prešla som k nemu.
„Čo tu robíš?“
„Poslala ma Rosalie.“
Jednoducho, tvrdo, bez pozdravu a vrelého boz...
„Ako vedela, kedy prídem?“ Zatrepala som hlavou, aby som vyhnala nevhodné myšlienky.
„Existuje internet, vieš?“
Chcela som na neho vyplaziť jazyk, ale obvinil by ma z detinstva.
„Nie, lebo ja som z doby kamennej,“ odfrkla som si ticho iba pre seba a tajne dúfala, že to ani vôbec nepočul. Myslím, že sa tak tiež iba tváril.
„Nasadaj, nebudem tu stáť celú večnosť.“
„Akoby si ju nemal,“ podotkla som už v pomerne rozbehnutej nebezpečnej nálade.  

V aute sme mlčali. Potajme som sledovala, či sa mi nedvíhajú vlasy od toho elektrického náboja, ktorý som medzi nami cítila. Bola to iskra a my sme boli totálne opačné póly.
Zaparkoval, vystúpil a ani sa na mňa nepozrel. Dobre tak.
Rosalie s Renesmé nás čakali na malej verande pred dverami. Obe som ich objala.
„Ahoj, Marie,“ vypískla malá. Chcela som jej rozstrapatiť vlasy, ale včas som sa zastavila. Rosalie si to všimla a zasmiala sa.
„Tak hádam nebudeme postávať pred domom, poďme dnu.“
Posadali sme si do obývačky, Edward sa postavil k oknu.
„Rozprávaj, ako bolo?“ vyzvala ma jeho žena. Vytiahla som si Renesmé na kolená a začala:
„Hovorila som Arovi o jej raste a ľudských potrebách, ale nie veľa. A potom ma poslal na stretnutie s Eleazarom.“
Edward sa ku mne otočil a ja som myslela, že ma svojimi očami istotne zabije.
„O čom si sa s ním bavila?“ zasyčal pomedzi zuby. Chcela som odpovedať, že o bežných veciach, ale zahryzla som si do jazyka.
„Nuž, trochu sme rozoberali aj môj dar a hovorili sme o rôznych cvikoch, ktoré by som mala skúšať.“
„A moja dcéra?“ spýtal sa ľadovo.
„Ona ich bude skúšať so mnou.“
Vôbec nebol nadšený, ale Rosalie nevyzerala, že by si ho všímala.
„Mala by som ísť na lov,“ vyhŕkla som po krátkej chvíli nepríjemného zazerania.
„Ale nechceš mi ešte niečo povedať?“ opýtala sa Rosalie znepokojene.
„Nie, celý môj pobyt prebehol bez akýchkoľvek problémov a veľa som s Arom ani nehovorila. Vážne sa už musím ísť napiť,“ povedala som a s Renesmé sa rozlúčila bozkom na čelo.

Rozbehla som sa až keď som bola pár krokov v lese. Zhlboka som sa dýchala. Ak by som teraz nebola s Edwardovou rodinou, asi by som ostala bývať v korunách stromov. Nikdy by ma to neomrzelo. A veľa by som cestovala. Po všetkých miestach sveta.

„Vezmem ťa kamkoľvek budeš chcieť, láska.“
„Naozaj, Edward?“
„Kam len budeš chcieť. To ti sľubujem, Ty si ma vezmeš a ja ti slním každé tvoje želanie.“


Videla by som veľa nových miest a spoznala veľa nových ľudí. Kultúry, národnosti. Vedela by som si taký život predstaviť.
Zastavila som sa až pri rieke. Obtáčala sa smerom od západu na juh vo veľkých kľukatých oblúkoch. Plávali v nej ryby, na brehu som zbadala sladkovodného raka a na kameni žabu. Bolo tam plno života. Aj byť zvieratkom by nemuselo vyzerať zle. Bola by som žaba a nejaký princ by zo mňa bozkom spravil princeznú... Lenže ja som za princeznú nemohla ísť ani na karnevale. Mala som pri sebe málo tekvíc, myšičiek a dobrých víl.

Na severe som zacítila stádo sŕn. Ako šelma som sa rozbehla a keď som ich zazrela prikrčila som sa v kroví. Dýchala som s doširoka roztvorenými nozdrami a vychutnávala si vôňu krvi.
Zaútočila som. Srna nemala šancu sa mi ubrániť.
Nezašpinila som sa. Mala som iba trochu zablatené nohavice, ale inak som obstála vcelku bez úhony. Obzrela som sa a oprášila si ruky, ale ešte som nemala dosť.
„Bravo,“ ozvalo sa mi za chrbtom spolu s ironickým potleskom. Ani som sa na Edwarda nechcela otočiť.
„Čo chceš?“ vyštekla som na neho. On sa odrazu zjavil predo mnou a prstami mi zvieral zápästia ako v kliešťoch.
„Povedz mi,“ povedal úsečne a slová jednotlivo cedil pomedzi zuby, „čo si mi to spravila?“
Vyvalila som na neho oči.
„Prosím?“ Zamračila som sa a zašklbala rukami. „Pusti ma, čo si to dovoľuješ?“
„Povedz mi, čím si mi počarila, ty ježibaba!“
Mocne som sebou trhla a keď som si uvoľnila jednu svoju ruku, odhodila som ho celou silou ďaleko od seba.
Dala som sa na útek, ale Edward bol rýchlejší. Bol najrýchlejší. Zozadu ma zovrel v pažiach a jeho ústa sa ocitli pri mojom uchu.
„Vrav, čo si mi to spravila? Prečo na teba nemôžem prestať myslieť?“
Stuhla som. Od prekvapenia som úplne znehybnela a moje telo sa zmenilo na kameň.
„Je to tvoj dar a ty ma zavádzaš svojím štítom?“ pokračoval.
Jeho slová ma prebrali z náhleho tranzu. Začala som sa metať ako ryba na suchu a pokúšala sa mu vytrhnúť.
„Ničím ťa nezavádzam!“ vykríkla som, stále sa mykajúc v jeho rukách omotaných okolo môjho tela.
„Musíš mať nejakú moc, pretože toto nie je prirodzené!“ syčal mi do ucha nahnevane a ja som cítila jeho sladký dych ktorý mi stúpal do hlavy.
„Prečo by to nebolo prirodzené? Pretože to nemáš doma?“ prskla som a jeho zovretie zosilnelo. Ja som však cítila príliš veľký hnev na to, aby som sa ho bála.
„Také niečo som cítil len k jedinej žene a ona je mŕtva!“
„Koľko?“ štekla som.
„Osem rokov.“

 

More@eMuška

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

ambra

8)  ambra (28.08.2012 01:03)

Mám infarkt. Best scéna . On ji pořád miluje, jeho tělo si ji pamatuje, ale jeho mozek ne???? Co se to... proč se to... jak se to... Emo!!!!!!!

Clea

7)  Clea (20.08.2012 21:02)

dobře, přidám se k ostatním - jak to, že ji nepoznal?
a už jsem asi přišla na to, proč je mi tu tak nesympatickej - vůbec nijak se nemá k Rosalii, ke svý "manželce". Ani jednou se jí nedotkl, žádný polibek nebo letmý dotek, nic. Ani žádný něžný pohled nebo tak něco... a to se jim před dvěma lety narodila dcera? To měl tolik síly, aby Rose po porodu přeměnil?

6)  Lena (20.08.2012 20:42)

Fanny

5)  Fanny (20.08.2012 10:47)

Vrtá mi hlavou moc věcí a to, že ji nepoznal... Je upírkou, takže je hezčí, má jiné oči, má krátké vlasy, ale i tak...? Rsalii je tak jiná... a co se děje s malou Alicí a Esme? A co vzpomínky na tu Alici???

4)  martty555 (20.08.2012 10:39)

Marcelle

3)  Marcelle (20.08.2012 07:54)

Jsem celá zmatená a nějak nevím proč. Pořád mi vrtá hlavou jak je možný, že jí nepoznal.

Bosorka

2)  Bosorka (20.08.2012 07:31)

Tohle mě tak mate...

1)   (20.08.2012 07:00)

tak , je to tady - on ji vážně nepoznal ,ale cítí její přitažlivost jako tehdy - to je pro ni asi ... no ,nevím , radost i bolest současně ,kdo mu vymazal paměť na tváře a nechal mu tu pocitovou ???

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek