Sekce

Galerie

/gallery/ruž.jpg

Je čas...

11:

Už to boli dva týždne od toho nešťastného (nádherného, vášnivého, no predsa jemného...) bozku. Vyhýbala som sa Edwardovi ako sa len dalo – a nakoniec som bola dokonca rada, že  mám ísť do Volterry. Šla som to oznámiť Rosalie. Neviem, akým zázrakom som jej dokázala pozrieť do očí. Vyzerala dosť zarazene, že sa chystám odísť.
„Tak skoro?“
„Raz za mesiac. Je čas.“
„Čo mu povieš?“ opýtala sa smutne.
„Ešte neviem. Uvidím, podľa toho, na čo sa bude pýtať. Nebojte sa, on mi do hlavy nevidí.“ Zaškerila som sa. „O pár dní sa vrátim, zavolám ti, keď budem vo Florencii nastupovať do lietadla.“
„Počkáme ťa na letisku?“ navrhla.

„Netreba, vezmem si taxík.“
„Nenechám ťa míňať za taxík,“ ozvala sa rozhodne. Zasmiala som sa a položila jej ruku na rameno.
„Netráp sa, Rosalie. Si vynikajúca hostiteľka, ale nechcem ti pridávať zbytočné starosti.“
„Nepridávaš mi starosti,“ namietla.
Iba som sa usmiala a šla za Renesmé.
„Pôjdem za Arom do Volterry,“ povedala som jej miesto pozdravu.
„Kedy sa vrátiš?“ opýtala sa ma a jej hlas znel trochu smutne.     
„O pár dní budem späť. Mám ti niečo priniesť ako odškodné?“
„Hm... niečo pekné a lesklé!“ zasmiala sa veselo. Prikývla som.
„Pekné a lesklé, to si zapamätám!“
V hlave som rýchlo premýšľala, čo môže byť pekné a lesklé. Dúfam, že budem mať čas na nákupy.

Pred tým, než som sa začala baliť, som si skočila ešte na rýchly lov do lesa. Nechcela som sa lúčiť s tunajšími stromami, pretože by mi za ich vôňou bolo priveľmi smutno.
Vrátila som sa o necelú hodinu.
Vôbec som netúžila ťahať sa s kufrom. Požičala som si od Rosalie iba batoh, do ktorého som si naskladala pár kusov oblečenia, ktoré sa mi v skrini objavili v priebehu môjho pobytu v tomto dome. Páčilo sa mi, že odchádzam len tak naľahko. Aspoň mám pocit, že sa čoskoro vrátim a nezdržím sa dlho. Cestovať do Volterry na viac ako týždeň, to chcelo aj stabilnú psychiku. Myslím, že pár tehál mi do naozaj stabilnej budovy môjho vedomia chýbalo.

Vydýchla som si, až keď sa lietadlo odlepilo od zeme. Rosalie trvala na tom, že ma odvezie, takže ma bola s dcérou odprevadiť a ja som bola ozaj vďačná, že šli len ony dve.
Pohodlne som sa oprela o sedadlo a zatiahla okienko, aby ma nerozptyľovalo pohľadom na takú vzdialenú zem.
Nemala som chuť baviť sa so spolucestujúcimi a opierať sa im o rameno v predstierajúcom spánku. Väčšinou so mnou totiž cestovali samí nechutní ľudia, mala som na to šťastie a pravdepodobne aj nejaký utajený patent.
Jediné, čo som chcela, bolo utopiť sa v mori spomienok.

„Bella, Bella, miláčik, si v poriadku?“ prehováral ku mne tlmený hlas. Zrak som mala rozostrený a nepočula som veľmi jasne.
„Hmm...“
Dotýkal sa ma Edward, cítila som to. Jeho dlane by som rozoznala medzi tisícimi.
„Už som pri tebe, nikto ti neublíži...“

V baletnom štúdiu bola tma, ale jeho oči pôsobili ešte temnejšie. Dravšie. Videla som v ňom lovca uštvaného faktom, že jeho korisť ušla a ostalo mu len dohryzené jahňa, ktorému musel vysať jed z tela. Vtedy jeho oči zasvietili jasnou červenou farbou.       

Dokonalé chvíle upírskej lásky.

A potom sa to celé zvrhlo.

„Alice, ako to, že si nevidela, že mu to urobím? Mala si to vidieť. Mala si ma varovať!“ kričala som do telefónu pomedzi vzlyky a ona mlčala.
„Zbohom, Bella,“ zašepkala a zložila. Odvtedy jej číslo už nebolo funkčné.


Vo Florencii som pristála okolo desiatej večer. Čas som nekontrolovala, úprimne – zaujímalo ma jedine to, či sa môžem alebo nemôžem prezradiť na slnku.
Až do Volterry som bežala a pred vstupom do hradu si ulovila ešte jednu srnku na posilnenie a dodanie odvahy.

Kráčala som tmavou chodbou s vlhkými stenami a šmykľavým povrchom. Ak by som tade šla ako človek, určite by som padala na každom kroku. Teraz som ale išla vzpriamene s hlavou dvihnutou a očami doširoka roztvorenými.
Na konci tejto jaskynnej chodby boli ťažké železné dvere s mohutnou kľučkou. Vošla som a ocitla sa na recepcii. Nesedela tam tá istá žena ako naposledy.
„Dobrý deň, ja som Gianna, ako vám pomôžem?“ opýtala sa milo s profesionálne nacvičeným úsmevom.
„Volám sa Marie a prišla som za kráľovskou trojicou.“
Ona túto informáciu zopakovala do telefónu.
„Moment, o chvíľu vás prijmú.“
Iba som prikývla, na mieste som zostala stáť ako prikovaná.
Zanedlho sa pri mne zjavil upír. Nízky ale štíhly, ešte som ho tu nevidela.
„Pán Newton vás odvedie do prijímacej sály,“ povedala mi Gianna a ja som opäť iba s prikývnutím nasledovala upíra Newtona. Vyzeral smiešne. Skoro až dievčensky, ale tvár mal peknú a súmernú.
„Vitaj, drahá, už sme ťa očakávali,“ pozdravil ma Aro na pozdrav a znovu sa rozhodol, že ma chce objať.
„Caius, Marcus, o Marie som vám už hovoril, ako statočne sa zachovala pri Edwardovi Masenovi a jeho manželke,“ predstavil ma bratom. Obaja kývli iba hlavami na pozdrav. Uvažovala som, či by som sa mala ukloniť, ale nakoniec som iba zopakovala ich pohyby.
„Prišla si mi prezradiť niečo nové?“ opýtal sa Aro.
„Vlastne...“
„Och, som to ja ale nezdvorilý! Najprv sa u nás ubytuj, prosím ťa. Večer sa stretneme a pohovoríme si.“
„Neplánujem tu ostať nejako dlho,“ namietla som. „Určite nie je potrebné, aby som dostala izbu. Ja si vystačím aj bez nej.“
„Ale kdeže,“ oponoval mi, „bol by veľmi neuvážený čin, neostať s nami aspoň dva dni a neubytovať sa na poschodí pre hostí.“ Prezieravo na mňa pozrel a ja som v jeho slovách pochopila vyhrážku. 
„Dobre,“ súhlasila som nakoniec.
„A Marie,“ vyhŕkol, keď sa mi Newton chystal ukázať moju izbu, „mrzí ma, že si prišla o domov,“ povedal s ľútosťou, ktorú som mu ani náhodou neverila.

Všimla som si, že celý hrad je ladený dočervena a ani izba, v ktorej som si mala zložiť veci, nemala byť výnimkou. Všade viseli obrazy v zlatých rámoch a po nábytku boli porozkladané zdobené porcelánové vázy plné kvetov, ich vôňa ťažkla a padala k zemi.
Nočný vzduch bol prekvapivo teplý, úplne iný ako doma. Zakázala som si myšlienky na miesto, kde teraz žijem (s kým tam žijem) a rozmýšľala len o lese, spomínala, ako som sa v ňom posledný raz prechádzala. Bola to láska na prvý pohľad. Zeleň a voľnosť.
Vyšla som von. Všetko, čo som videla, sa tak veľmi líšilo od nočných prechádzok v Amerike. Kamenné domčeky zoradené do úzkych uličiek a vinič prerastajúci cez múry dvorov. Fontána, ktorej šum ako jediný narúšal temný pokoj a kvapky vody lesknúce sa vo svetle pouličných lámp. Čím dlhšie som si všetko prezerala, tým väčšmi sa mi cnelo. Hodiny na veži odbili jedenásť a mne sa s údermi zachvela dlažba pod nohami. Jemné vibrácie rozvírili čas ďalšej hodiny. Bolo to ako štafeta. A ja som sa nejakým spôsobom zapojila, aby som dobehla ochrániť poklady, teraz ukryté v perine a zabalené rodičovskou láskou.

Moja Nessie.

 

More@eMuška

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

ambra

7)  ambra (28.08.2012 00:43)

Ta vzpomínka...:'-( Známá a přece jiná...
Upír Newton? Tak to tu ještě nebylo!!!
Odstup je dobrý, ale bylo jasné, jak se bude cítit. Je jen otázka, jestli se někomu stýská i na opačné straně světa... A co jako ten závěr???

Marcelle

6)  Marcelle (19.08.2012 17:50)

teď mě hooodně zajímá, co mu vlastně provedla

Clea

5)  Clea (19.08.2012 10:32)

prohlášení "moje Nessie" je jenom vyjádření náklonosti, že? jinak by se už zmínila...
jsem zvědavá na další díl

Pilly

4)  Pilly (18.08.2012 22:25)

3)   (18.08.2012 19:29)

tak a zase nic nevím , jsem zmatená jako včela
a jak "moje Nessie" - to je úplně nová otázka , další kousek tajemství ???
dobře.... počkám ,ale brzy,aby mi nehráblo
díky za všechny tajnosti

2)  martty555 (18.08.2012 17:11)

mispa

1)  mispa (18.08.2012 12:07)

:)

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek