Sekce

Galerie

/gallery/PUZL_shr..gif

Ďalšia kapitola, dúfam, že poteší, prosím o komentáre, akékoľvek... úplne stačí naštvaný smajlík... prípadne unudený...

Alice:

S úsmevom som si prehrávala v mysli to fiasko. Bolo to tak... smiešno – trápno – perfektné, keď Edward oslovil Tanyu Bella.
Keď som už asi dvadsiaty krát vybuchla smiechom, dostalo sa mi naštvaného zavrčania. Ale ja za to nemôžem! Veď tá peroxidová fiflena mu skočila na to, že si spieva! Moje nervy, ak je ešte niekto blbší ako ona, dám mu dva milióny dolárov.
„Edward,“ oslovila som ho, „mám pre teba dva milióny dolárov!“ povedala som a začala sa rehotať na celé kolo. Nikto okrem neho nevedel, o čo ide, no tiež sa pochechtávali nad jeho výrazom. Keby som mohla plakať, teraz by som si utierala slzy od ustavičného smiechu!
„Alice, okamžite prestaň, lebo...“ nechal slová visieť vo vzduchu a ku mne sa dostavila vízia, v ktorej demoloval celý môj šatník. A nech! O dôvod viac zájsť na hromadné nákupy. V páse som sa prelomila pod návalom nového výbuchu smiechu.
Edward penil a keby mohol, iste by bol červený! Toho by Aro chcel mať vo svojej garde, prvý červenajúci sa upír! Zarazila som sa a spolu so mnou aj Edward vďaka mojím myšlienkam. Bella bola tiež prvá a tiež... rozvzlykala som sa.
Spadla zo mňa šesťmesačná maska a ja som sa nedokázala vzoprieť smútku. Celý ten čas, čo som sa smiala, bol iba zásterkou toho, čo som v skutočnosti cítila.
Tanya si len odfrkla. Keby som ešte mala nejakú silu, tak by som ju celkom isto roztrhala na kúsočky a po jednom opekala na ohníku a tie, čo by sa opäť zrástli by som opäť roztrhala. Edward zavrčal a pritiahol si ju do náruče. Keby sa len videl! Ako môže tými istými rukami čo objímal Bellu držať aj ju? Zhnusene som odvrátila zrak. Nezostala v ňom ani štipka cti! Mal by sa hanbiť až do špiku svojej nesmrteľnej kosti. Jazz presne vycítil, čo mi je a vzal ma preč z domu.

Utekali sme ďaleko do hlbokého lesa, kde som si sadla na peň.
„Ach, Jazz! Čo budeme robiť?“ vzdychla som si.
Dostavila sa vízia. Všetci stojíme pred domom a z lesa vybehne... Nič. Tma. Kto má prísť? Koho mi moje vízie nechcú ukázať? Kazí sa mi radar, či čo?
„Jasper, niekto má prísť. Nevidím kto, ale niekto dôležitý! Som si tým istá,“ zdôverila som sa svojmu mužovi, čo doteraz zmrazene postával obďaleč.
„Tak to by sme sa mali vrátiť,“ vzal ma za ruku, no než sme sa stihli rozbehnúť domov, ďalšia vízia... Edward sedí s Tanyou vo svojej izbe. Kľačí pred ňou a navlieka jej zásnubný prsteň.
„Nie!“ skríkla som zbesilo a rozbehla sa domov. Tu sa stále musí niečo diať, nemám ani chvíľku na vydýchnutie... V rýchlosti som Jazzovi vysvetlila, čo sa deje a pridali sme ešte viac, ak to vôbec bolo možné.

„To nesmieš spraviť!“ zarevala som naňho hneď z verandy. Akurát schádzal so schodov a Tanyu držal pevne okolo pása.
„Už sa stalo, sestrička,“ usmial sa, no v jeho očiach nebolo vidno ani náznak radosti.
Ešte sa porozprávame, poslala som mu myšlienku a vybehla von z domu. Veď on už bude vedieť, kde ma hľadať.

Edward:

Keď Alice odišla, začal som mať divný pocit. Neviem, čím to bolo, no nebol som si istý svojim rozhodnutím. A kto by si bol, keď tú dotyčnú osobu nemiluje, len sa snaží zabudnúť na niekoho, kto bol preňho všetkým a teraz už neexistuje. Hej, to sedí... Po pol hodine neustávajúcich a neúprimných gratulácií som vybehol za Alice na čistinku.. Nebola to moje lúka, no bolo to niečo na ten spôsob.
„Ako si mohol?“ zrevala hneď ako som vystúpil spoza stromov.
„Alice, skús ma pochopiť,“ snažil som sa jej dohovoriť. Ona jediná má právo vedieť, prečo si Tanyu v skutočnosti beriem... „Alice, ja... neviem, cítim sa... zvláštne. Ona... ja... Bella bola pre mňa jediná, ale ja musím zabudnúť...“
„A ty zabúdaš v náručí inej ženy? To si si nemohol vybrať aspoň niekoho dôstojnejšieho? Veď s ňou más stráviť celú večnosť! Edward, nie som si istá, či dokážem žiť vedľa nej. Ale...“ zaváhala, „ak je to to, čo chceš, odídem.“ Smutne si ma premerala pohľadom, objala ma a zmizla v kroví. Toto som nechcel! Nechcel som vymeniť Tanyu za Bellu a už vôbec nie za Alice. Čo som to len spôsobil? Ach, moja milovaná sestrička, vráť sa! Neodchádzaj!

O dva mesiace

Alice:

Sedela som v starom zrube v objatí môjho manžela. Nemal ísť so mnou. Mala som odísť len ja. Už dva mesiace som nevidela svoju rodinu a on kvôli mne tiež.
„Jazz, mal by si sa vrátiť,“ ozvala som sa po chvíli.
„Láska, o tomto sme sa už bavili. Ja ťa nenechám odísť, nás od seba nemôžeš odlúčiť. Ani ty, ani nikto. Prosím, uvedom si, že ja bez teba nedokážem žiť!“ prehovoril ku mne medovým hlasom. Vôbec neznel naštvane, či akoby mi niečo vyčítal.
„Ach, ja ťa tak ľúbim,“ zašepkala a vtisla mu na líce bozk.
„To nič viac nedostanem?“ zamračil sa na mňa. So smiechom som sa mu otočila v náručí a vrhla sa na jeho pery, keď ma vyrušila vízia.

Opäť niekto prichádzal k domu, k mojej... rodine. A opäť som nevidela kto, len som cítila, že ten čas sa už blíži. Dá sa počítať na dni, možno maximálne tak týždne.

Rozvibroval sa mi mobil, ako na zavolanie. Jediný z rodiny, s kým som udržiavala kontakt bola Rose, moja sestrička.
„Áno?“ ozvala som sa už po prvom zazvonení.
„Alice,“ vzlykla mi do telefónu.
„Čo je, Rose, čo sa deje? Odpovedz,“ naliehala som.
„On... on... teda Edward sa ide ženiť! O tri týždne!“ opäť zavzlykala.
„Rose, Rose, ššš! Počúvaj ma, bude to dobré, uvidíš!“ chlácholila som ju.
„Alice, prosím, prosím ťa, vráť sa! Ja ťa tu potrebujem!“ vzlykala.
„Ale...“ snažila som sa z toho vykrútiť.
„On tu nie je,“ skočila mi do reči, „odišiel asi pred dvoma dňami!“ ako to, že som ho nevidela? Ja... ja vlastne... ja vlastne nič nevidím! Toto vedomie ma zasiahlo ako šíp.
„Rose, prídem. Musím. Niečo sa deje, niečo záhadné a – obávam sa, že nie veľmi dobré,“ povedala som a zaklapla mobil. „Jazz,“ oslovila som ho. Keďže si vypočul celý môj rozhovor, nebolo mu treba dvakrát vravieť. Chytil ma za ruku a spolu so mnou sa rozbehol domov.

Zastavili sme sa na okraji lesa pred našim domom. Rose sedela schúlená na schodoch pred verandou a vyčkávala nás.
„Och, Rose!“ zašepkala som zmučene a rozbehla sa do jej náručia.
„Alice! Alice, Alice, Alice, Alice!“ zúrivo sa ma držala a nechcela ma pustiť.
„Už bude dobre, len dobre,“ utešovala som ju. Ako sa nám ta rodina rozvracia, pomyslela som si ponuro. Keď ma pustila, objala ešte Jaspera.
„Kde sú ostatní?“ spýtala som sa.
„Edward s Tanyou sú preč na predsvadobnej ceste,“ odfrkla si, „a zvyšok rodiny je na love niekde v Kanade. Vybrali sa tam dnes okolo obeda. Nikomu som nepovedala, že prídeš,“ objasnila mi.
„To je dobre,“ povedala som a vtiahla oboch súrodencov dnu. Potrebovali sme plán. Záložný plán.

O pár hodín

Prebrali sme všetky možnosti. Uvažovali sme, kto by mohol prísť a ku každej osobe sme si prichystali plán, ktorý by nás ochránil, prípadne odstránil chvíle trápneho ticha. Prvá možnosť bola Denaliovci. Možno chceli prísť pozrieť Tanyu.
Ďalšia možnosť – nomádi. Pokojne to mohol byť Laurent či Victoria. Už sme ich tu raz stretli a napriek tomu, že oni lovili ľudí, dalo sa s nimi pokecať. Naposledy sme diskutovali o zvrhnutí prezidenta. No hej, stavili sme sa. Polovica bola pre a polovica proti. Padlo asi ešte dvadsať návrhov ako Maria, upírka, čo stvorila Jaspera, Peter a Charlotte a plno Carlisleových známych.
Rosalie mi pripadala tak zúfalo, čo mi potvrdil aj Jazz. Bola nešťastná kvôli Edwadovi. Bellu milovala a štvalo ju, že tak inteligentnú, milú, úprimnú a počestnú osobu vymenil za niekoho tak nedôstojného. A ten blbec sa ešte rozhodol oženiť. Ts...
Už som o tom nechcela uvažovať. Spýtala som sa teda Rose, ako sa má rodina.

Jasper:

Rosalie začala hovoriť a ja som z nej cítil zúfalstvo a obrovský smútok.
„Carlisle už nemá chuť chodiť do nemocnice. Vôbec. Už nie je tak ochotný a keď dôjde domov, tak sa zavrie do svojej pracovne a tam len sedí a pozerá do steny. Ani nečíta, ani nič. Vôbec ho nič nezaujíma.

Esme už nezariaďuje domy a keď už, tak len zúfalo sedí nad nákresmi. Raz jej návrh dokonca vrátili, že nevyhovuje daným požiadavkám. A o svoju záhradku sa nestará, ani sa na ňu nepozrie.

A môj Emmett. Och, Emmett. Vôbec nevtipkuje, nerobí si z ničoho srandu, ani autá ho už nezaujímajú a ja môžem vykúpiť aj celý obchod s luxusným prádlom a s ním to ani nehne.

Ja... ja tiež nemám a nič chuť, priznávam. Teraz sme vážne len kamene bez citu a srdca. A tí dvaja, ts, oni sa tvária ako najšťastnejší párik roka,“ opäť si odfrkla. Muselo to tu byť hrozné, ale my sme na tom neboli o nič lepšie.

Keď sa pozrela na hodinky, spozornela.
„O chvíľu príde rodina,“ zašepkala.
„Tak to aby sme ich prekvapili,“ usmiala sa moja žena, vzala ma za ruku a vyšla na verandu.

O pár minút sme už počuli kroky. Lesom sa niesol šepot lístia pri behu troch párov nôh. Keď tri postavy vyšli z lesa, zasekli sa na mieste.
„Alice, Jasper, zlatíčka, ste to vy?“ ako prvá sa spamätala Esme.
„Áno mami, sme to my,“ usmiala sa Alice. Esme vbehla na verandu a už nás pevne zvierala v náručí.
„Toto mi už nikdy nerobte, detičky moje. Tak sa mi za vami cnelo! Sľúbte mi, že už nikdy neodídete, nikdy, nikdy, nikdy!“ Pozrela na nás naliehavým pohľadom starostlivej matky.
„Sľubujeme,“ usmial som sa. Po dlhej dobe v Esminom vnútri prekypoval šťastie.
„Deti,“ objal nás Carlisle, ktorý, medzi tým ako nás Esme stískala, podišiel až k nám.
„Tati,“ oslovili sme ho zborovo.
„Hehej! A čo ja? Ten najmúdrejší zas nikmu nechýbal, čo?“ ozval sa urazene Emmet, načo Carlisle zavrčal. No jasné, že najmúdrejší.
„Poď sem, braček,“ objal som ho s riadnou vervou.
„Ale ale, chalanisko, aby si sa nám nepreorientoval, ja som už zadaný!“ utrúsil, na čo zavrčala moja milovaná ženuška. Veľa si o sebe myslí, ten srandista jeden. Hneď ako som ho pustil už držal Alice niekoľko centimetrov nad zemou.
„Čauko škriatok, že som ti chýbal,“ zaškeril sa.
„Emmett!“ zvrieskla. „Ešte raz mi povieš škriatok a ideš so mnou na celodenné nákupy,“ schladila ho.
„Dobre škriatok, veď už mlčím,“ zdvihol ruky v obrannom geste, pričom Alice padla do kaluže.
„Tak toto si si teda pos... posolil a teda aj poriadne okorenil,“ vysmial som sa mu. Chudák, asi nevedel o čo ide. Rose toto divadlo sledovala len s miernym úsmevom.

Po dlhých mesiacoch v našej rodine, i keď nekompletnej, zavládlo pár pokojných a príjemných chvíľ. Hneď ako sme sa posadili do kresiel v obývačke, Alice povedala Carlisleovi o svojich víziách. Snažili sme sa nájsť nejaké logické vysvetlenie a všetkých oboznámili s plánmi, čo sme dnes odpoludnia vymysleli. Dlhé uvažovanie však prerušila ďalšia vízia.
„Edward s Tanyou sa vracia,“ povedala Alice odmeraným hlasom.
„Nebolo by odveci, keby si povedala Edward a múmia sa vracia,“ tuho zauvažoval Emmett, čím nás všetkých rozosmial. Fakt, nebolo by to odveci...


předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

mima19974

6)  mima19974 (18.07.2010 22:43)

nie!!!!!!!!!!!!!!! Tanyu vysachujeme z hry!!!! a hned!!!
a ED by si zasluzil jednu za ucho!!!
x DD

eMuska

5)  eMuska (18.07.2010 21:55)

Toto snáď ani nie je možné! Ja mám v pláne výlet do Bratislavy a dovolenku v Bulharsku, no miesto toho budem musieť ísť do Volterry zistiť, či Bella ešte vôbec žije! Moje nervy, to mi robíte naschvál? Nechcete nejaký happy end s Tanyou???

4)  hellokitty (18.07.2010 21:08)

mima19974

3)  mima19974 (18.07.2010 18:04)

kraaaasne!!!!!! pokracuj.... podla mna to bude Bella a pride presne v ten den ako sa Edward bude zenit.... heheh

Mili

2)  Mili (18.07.2010 12:27)

Tak už vidím, že Bella přijde akorát v Edwardův svatební den a ani bych se moc nedivila, když dorazí přesně ve chvíli kdy oddávající řekně polibte nevěstu. Jinak to bylo skvělé

Cam

1)  Cam (18.07.2010 11:28)

Líbilo se mi to, jen čekám, kdy se tam už konečně objeví Bella, Tanyi už mám plný kecky

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Eclipse still