Sekce

Galerie

/gallery/PUZL_shr..gif

Decká, odchádza sa z Volterry! Otázka však je, či spolu s Bellou a či to, chúďa, prežije...


Bella:

Viedli nás do hlavného sálu a ja som dúfala, že to Cullenovci prežijú. Pokojne dám za nich život, veď o neho aj tak prídem, či teraz, či neskôr, na tom nezáleží...


Pred dverami som Edwardovi, ktorý ma celý čas držal okolo pása a zvieral moju ruku, ešte vtisla rýchly bozk a vydala sa naprieč budúcnosťou, ktorá si pre mňa prichystala nejednu krutú vec.


„Ale, ale, moja milá Isabella, tak čo? Deň prešiel, ty mi patríš a Cullenovci odídu,“ zašveholil slizko Aro.


„Aro, vieš, čo si sľúbil. Som tvoja, no neopovážiš sa ublížiť mojej rodine,“ prehovorila som pevne.
„Vari len nečakáš, že...“ Ara vyrušilo hlasné vrčanie. Chvíľu mi trvalo, než som si uvedomila, že to vrčí Edward spolu s Jane.


„Nechaj ju na pokoji! Už si to vyskúšala a vidíš, že to nefunguje! Prestaň!“ cedil Edward cez zuby. Rýchlo som ho objala okolo pása. Nevedela som, čo sa tu skúša, no trhalo mi srdce, keď som ho takto videla.


„Edward, ššš, všetko je v poriadku, nič sa nedeje, pokoj, pokoj,“ snažila som ho šeptom utešiť. Zovrel ma v náručí a zaboril mi tvár do vlasov.


„Nič sa nedeje? Bella! Keby si nebola odolná voči našim schopnostiam, tak by si sa ako upír zvíjala v neskutočných bolestiach a nechcem ani pomyslieť na to, ako by si sa cítila ako po...“ zarazil sa a pozrel sa na Ara, ktorému teraz oči svietili ako hviezdičky.


„Keď si čo?“ zopakoval nadšene. Až mi prešiel mráz po chrbte.
„Aro, aj tak sa to čoskoro dozvieš, tak načo kaziť... ehm, dobrú náladu?“ snažila som sa zachrániť situáciu, čo sa zrejme – podľa znudeného pohľadu Marcusa a Caia – nepodarilo.


„Takže,“ skončil to Aro rýchlo, hlasno a bohužiaľ... spoľahlivo, „Cullenovci by mohli už aj odísť a nechať nás tu, s mojou Bellou,“ usmial sa, až mi zovrelo srdce.


„Aro,“ ozval sa ešte Carlisle, „a keď... keď dostaneš to, čo si chcel, môžeš Bellu prepustiť?“ spýtal sa s nádejou v hlase.


„Hmm... nie,“ zasmial sa odmerane.


Edward:

Nie som si istý, ako dlho tu už sedím, no je mi to jedno. Necítim nič, a prekvapivo, ani bolesť. Cítim len prázdnotu, akoby som bol len nejaká dutá nádoba, váza, škatuľa.


„Edward!“ dom preťal Alicin naštvaný výkrik, ktorý ma vyrušil z môjho - dajme tomu - uvažovania. „Takto to už ďalej nejde! Začni sa správať normálne, podľa možností. Proste sa už nemôžeš utápať v tej apatii! Aj nás štve, že ju už neuvidíme, aj nám je za ňou smutno, no ty teraz nemôžeš celú večnosť presedieť v kúte izby! Už len kvôli Esme, keď nie aj kvôli ostatným! Začni žiť!“ vrieskala po mne a rozhadzovala rukami. „Už sa to ťahá šesť mesiacov,“ dodala zúfalo.


„Ale vy ste ju nemilovali! Ani Esme, ani ty, ani nikto iný, dokonca ani Jasper so svojou mocou k nej nemohol cítiť to, čo ja! Pre nikoho neznamenala to, čo pre mňa!“ vrátil som jej a vybehol von do lesa.

Alice:

Tvrdohlavec jeden! Ten... upír jeden upírovivovatý! Čo si o sebe myslí?! Naštvane som vypochodovala z domu.


„Tak ako? Podarilo sa ti niečo?“ spýtala sa slizko Tanya. Hej, Tanya. Tá... Tanya jedna Tanyovitovitá! V duchu som zavrčala.


„Nič nové,“ odsekla som a pobrala sa preč skôr ako by som sa pustila to tej jej blond štice. Bývame u nich už šesť mesiacov a stále ju neznášam. Prečo sme sa nemohli vrátiť do Forksu? Aha, no jasné! Kvôli môjmu podarenému bráškovi, ktorý si nevie ani obhájiť svoju životnú lásku. Vraj by mu ju tam všetko pripomínalo. Tssss. Aspoň by sa spamätal!

Skočila som si ešte na rýchly lov a vydala sa domov. Teda - ja mám domov vo Forkse a všade inde, kde sme kompletná rodina a nedeje sa toto. Brada mi padla až na zem. Pomaly som sa zohla, začala som rukami sápať okolo seba a hľadala ju. Keď sa konečne stretla s jej hornou kamarátkou a ja som bola schopná viac menej normálne uvažovať, skoro, skoro som dostala infarkt. Ešte som si pretrela oči a opäť sa pozrela na Tanyu v Edwardovom náručí. To ten ušoplesk snáď nemyslí vážne. Zaťala som päste a keby ma Jazz odtiaľ neodviedol, tak by som sa celkom isto začala červenať od jedu!


„Čo sa tam stalo?!“ zvrieskla som, keď sme už boli dostatočne ďaleko.
„No... keď Edward odišiel, ty si stretla Tanyu,“ začal trochu obšírnejšie, ako som čakala, ale v pohode, veď mňa už nič nedokáže vytočiť, po tom, čo som tam videla.

„A potom...“ fajn, dokáže ma ešte niečo vytočiť.
„K veci,“ povedala som.


„Hmm... Hej, áno, fajn. Takže Edward sa vrátil, pobozkal Tanyu, vyznal jej lásku, ona mu padla do náručia, chvíľu sa ešte muchlovali, sadli si a potom si prišla ty,“ povedal a rástol od pýchy, že mi to tak dobre zreferoval. Vyznal jej lásku? To si snáď robia srandu! Ešte niečo také a budú ma vynášať kopýtkami napred, neručím sa seba! Rozbehla som sa naspäť.


„Tak ty si jej toto spravil? Chcela som, aby si sa dal do poriadku, ale nie, aby si padol do náručia prvej ženskej, a ešte k tomu takejto, a na Bellu zabudol! Spomeň si, čo sa dialo vo Volterre! Rozhodla sa obetovať život, aby nás zachránila a dostala nás odtiaľ preč! Rozhodla sa zomrieť kvôli našej rodine a ty voči tomu nemáš ani štipku úcty? Edward, spamätaj sa! Táto... táto upírka najskôr už dala každému vo svojom okolí a ty pre ňu nebudeš nič viac! Ona ti nedokáže dať toľko citu, koľko ti ho mohla dať Bella!“ vrieskala som ako zmyslov zbavená a vytočená do nepríčetnosti.


„Edward, Alice má pravdu,“ povedala Rose a postavila sa za mňa. Nasledoval ju Emmett, samozrejme môj manžel, Esme a Carlisle. Na ich strane ostali len Denaliovci.


„Tak toto si vyprosím, aby ma niekto v mojom dome urážal!“ zvrieskla po mne tá... veď viete kto...
„Fajn, odchádzame,“ vyhŕkla som a všetci za mnou súhlasne prikyvovali.


„Ideme s vami,“ čapla Edwarda za ruku, zakrútila zadkom a už sedela nasáčkovaná v jeho volve na sedadle spolujazdca. Podpapučiak! Ale tak mu treba, hlupákovi jednému i keď si nie som istá, či s tou... ňou vydržím pod jednou strechou... No nič to, chlapec sa poučí.

Forks

Zložila som si svoje skromne nabalené štyri kufre u seba v izbe. Už tu síce nebola cítiť Bellina vôňa, no bola tu. Stala sa súčasťou nie len nášho domu, ale i nás už dávno, pred šiestimi mesiacmi, keď tu posledný raz bola, vybehla z domu a my sme našli ten list. Zatrepala som hlavou. Na toto nebudem myslieť. Zostane mi v spomienkach len ako úžasná učiteľka a žena, ktorú môj brat miloval. Miloval. Miloval... Miloval!


„Jasper,“ skočila som okolo krku môjmu milému. Že ma to nenapadlo skôr! Schmatla som ho za ruku a vyletela do lesa, tak ďaleko, aby nás nikto nepočul. „Jasper, čo Edward cíti k Tanyi?“ vyhŕkla som hneď ako sme zastavili. Na chvíľu sa zamyslel.


„On... keď na ňu pozerá, cítim zúfalstvo. Zúfalo sa snaží na Bellu zabudnúť v náručí inej a bojím sa, aby to nezašlo príliš ďaleko,“ sklopil hlavu. Povzbudzujúco som ho objala.
„Neboj sa, my dvaja to dáme do poriadku,“ usmiala som sa.


Domov som sa už vracala s o štipkou lepšou náladou, čo môj Jasper vycítil a tiež sa preto usmieval. Moja nálada však opäť padla na bod mrazu, lepšie povedané na bod zúrivosti, keď som zbadala ako Edward bozkáva Tanyu. Keby som mohla zvracať, môj žalúdok by som si vypľula na dlaň. Tak toto mne netreba, idem nakupovať.

Edward:

Díval som sa Tanyi do očí a hľadal v nich to, po čom som túžil. Čokoládový odtieň láskavých dúhoviek sa však neobjavil. Iba našpúlené pery, ktoré – keby bola človek – boli napichané nadmerným množstvom botulotoxínu. Fakticky ich mala nadprirodzene veľké a bozkávať takéto niečo bolo zvláštne. Ale predstavoval som si jemné mäkké a poddajné pery, čo sa mi nevyplatilo. Ak chcem na Bellu zabudnúť, nemal by som si ju predstavovať ako ju bozkávam, držím v náručí, kľačím pred ňou so zlatou obrúčkou, uprostred ktorej sa jagá krvavočervený rubín...


Okamžite som takéto divoké predstavy zahnal do kúta svojej mysle. Bella je mŕtva a nič mi ju nevráti. Ticho som si povzdychol a vrhol sa do víru spomienok, aby som nemusel myslieť na to, že bozkávam - ehm - Tanyu. No predstavivosť sa mi opäť rozbehla kam nemala. Takto na ňu nezabudnem!


Moje ruky sa jej vsunuli pod tričko. Videl som je žiariace čokoládové oči a videl som ako jej mahagónové vlasy spadajú z pliec.


„Bella,“ vzdychol som jej nadšene do úst. Keď mi od nej jedna priletela, vyjasnil sa mi pohľad a pred sebou som videl len Tanyu.


„Ako si mi to povedal?!“ jej hlas dosiahol výšku doteraz neslýchaného sopránu.
„Nijak?“ skúsil som to, i keď som vedel, že jej sluch nemohol prepočuť.
„Povedal si mi Bella!“ zvrieskla.


„Nie!“ začal som sa brániť. „Povedal som... la la la... ja... som tak šťastný, že ťa mám, až sa mi chce spievať. La la la?“ zatiahol som. Podľa jej mysle mi na to zjavne skočila. Fu! Tak toto bude ešte zaujímavé, toto miesto mi vážne neprospieva.



předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

mima19974

4)  mima19974 (18.07.2010 14:55)

prosimm...... ukazuje mi tu nejake zvlastne pismenka...nic suvisle.... mohla by si mi to poslat na email??

Nebraska

3)  Nebraska (15.07.2010 07:12)

To je ale pako! Achjo, teď už vím, žes měla pravdu: nesnáším ji :-D Vyrobila jsi jednu z nejhorších verzí Tanyi, kterou znám

sfinga

2)  sfinga (14.07.2010 18:12)

Tý brďo, už jsem se bála, že Edward podlehl tý blonďatý upířici. Kdy si ale ten pitomec přizná, že Tanya je jenom chabá náhrada za Bellu?

1)  hellokitty (14.07.2010 16:34)

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek