Sekce

Galerie

/gallery/PUZL_shr..gif

A ide do tuhého! Tam tam ta dááá... Dobre, nevydarený pokus o svadobný pochod... Asi bude najlepšie, keď si to prečítate, než aby som tu vyspevovala...

Edward:

Utekal som známymi lesmi a skoro lietal šťastím. Ešte niekoľko míľ a opäť zovriem v náručí moju lásku. Dobehol som do mesta. Radšej som spomalil, predsa len – už sa začalo brieždiť. Kde by som ju tu mohol nájsť? Šiel som po hlavnej ceste, kde tu ma minulo nejaké auto. V tom ma to napadlo! Škola! No jasné! Vbehol som na parkovisko a ucítil známu vôňu. Je tu! Ešte pár krokov ma delilo od učebne literatúry.

Ešte krok.

Otvoril som dvere a...

Stála tam. S červenajúcou tvárou stála pred tabuľou, akoby ma čakala.
„Bell,“ vydýchol som. Moje nohy sa dali do pohybu a ja som sa jej konečne dotýkal.
„Edward, Edward, Edward,“ opakovala stále dookola a držala sa ma snáď ešte pevnejšie. Kúsok som sa odtiahol, aby som mohol zazrieť jej nádhernú tvár. Jemné rysy, červené pery, malý noštek, oči... ach, tie oči! Ako dva lieskovce! A žiarili šťastím. Ja som bol to šťastie.
„Ani nevieš, ako si mi chýbala,“ opäť som si ju privinul na hruď.
„Aj ty mne, aj ty mne...“ zaplietla mi prsty do vlasov. „Už nikdy, nikdy ma nesmieš opustiť!“ vravela ticho, no naliehavo.
„Nikdy, kým ma budeš chcieť, vždy budem verne stáť po tvojom boku,“ zadíval som sa jej hlboko do očí. Pomaly som sa k nej sklonil, už som cítil na tvári jej sladký dych.
Jemne som sa otrel o jej pery. Prestúpil nami elektrický prúd a ja som vedel, že potrebujem viac. Potrebujem cítiť ju, jej lásku. Pritiahol som si ju za pás ešte bližšie, už medzi nami nebola žiadna medzera a vrhol som sa na jej ústa. Slastný vzdych mi otvoril bránu medzi jej pery a až teraz mnou prešla vlna rozkoše.
„Milujem ťa,“ zašepkal som, keď som sa odtiahol. „Si pre mňa jediná, si všetko, čo potrebujem. Bez teba sa už nedá žiť,“ vyznával som sa z citov, ktoré už tak dlho chceli vyjsť na povrch.
„Aj ja ťa milujem,“ zašepkala a naliehavo spojila naše pery. Mohol som takto stráviť veky – držať Bellu v objatí a láskať jej jemné pery, no musel som ešte niečo dôležité spraviť.
„Láska?“ oslovil som ju.
„Áno,“ otočila sa v mojom objatí a pobozkala ma na krk.
„Smiem ťa niekam vziať?“ s nádejou som sa na ňu pozrel.
„Ty môžeš čokoľvek,“ vydýchla. Vzal som ju do náručia.
„Hej,“ chcela protestovať, „ja viem chodiť!“ snažila sa mi vyšmyknúť.
„Bella, ak sa ťa nebudem dotýkať, zošaliem,“ zašepkal som jej rozhodne pádny dôvod do ucha. Neostávalo jej nič iné, len sa ma chytiť ešte pevnejšie.

Bella:

Hovela som si v Edwardovom náručí a užívala si ten pocit, keď mi vietor zmotával vlasy. Držal si ma pevne pritisnutú na svojej hrudi, čo som náležite páčilo. Asi po piatich minútach sme – lepšie povedané Edward dobehol na nádhernú, dokonale okrúhlu lúku posiatu tisíckami kvetov.
„Edward, je to nádherné!“ vydýchla som priškrteným hlasom. Niečo také som ešte nikdy nevidela.
„Páči sa ti tu? Ja... zobral som ťa sem, na toto miesto, lebo...“ postavil ma na zem, lenže v monológu ho vyrušil dážď. Začalo pršať, len tak, z ničoho nič. „Dokelu!“ uľavil si. Ja som ho len s úsmevom sledovala. „Keby každá kvapka, čo spadne z neba bola tvojím bozkom, prosil by som oblaky, aby nikdy neprestalo pršať... Lenže...“ opäť sa zasekol pohľadom na mne. „Ja blázon,“ mrmlal si popod nos, „miesto toho, aby som ti dal sako ti tu skladám litánie!“ mračil sa, no keď ja jeho pohľad otrel o moju maličkosť, úplne sa vyčistil.
„Čo si mi chcel povedať,“ podišla som bližšie a povzbudivo ho pohladila po líci.
„Ja len, že... ty si to najlepšie, čo ma v živote stretlo, moja jediná láska a ja už bez teba nemôžem žiť,“ odmlčal sa, akoby hľadal tie správne slová. Hľadela som mu do dažďom zmáčanej tváre. Vztiahla som k nemu ruku a pohladila ho po rozstrapatených vlasoch, z ktorých tiekli cícerky vody.
„Pokračuj,“ šepla som dychtivo.
„Bell, myslím, že vieš, čo k tebe cítim a tento bezbrehý cit...“ opäť prestal. „Ja...“ stíchol.
Zmučene si povzdychol. Bolo mi ho ľúto, tak sa snažil! Vyzeral tak roztomilo!
Prisala som sa na jeho ústa, nežne mu jazykom prešla po pere, no keď som sa chcela odtiahnuť, pritiahol si ma späť k sebe, jemnými bozkami stieral každú kvapku z mojej tváre a šepkal: „Milujem ťa. Si pre mňa to najcennejšie na svete. Chcem byť už do konca života s tebou. Vezmeš si ma?“ zamrzla som. On sa s očakávaním mojej odpovede odtiahol, pokľakol na jedno koleno a s prsteňom v ruke sa mi zadíval do očí. „Bella, láska, si ochotná vziať si ma za manžela a spraviť ma tak najšťastnejšou bytosťou vo vesmíre?“ zopakoval svoju otázku. Strnulo som ďalej stála na mieste. Toľkokrát som si prestavovala túto scénu, no nikdy to nebolo tak... dokonalé. Edward sa s bolestným pohľadom postavil. „Nemusíš sa rozhodnúť hneď, ja počkám pokojne aj celú večnosť,“ ponuro sa usmial a vložil mi škatuľku s prsteňom do ruky. Nie! Čo to robí? Svoj nepokoj som mu musela povedať.
„Edward, čo to robíš?“ zmätene som sa naňho pozerala. „Nie. Nie ,“ povedala som a podávala mu späť prsteň. Jeho tvár sa skrútila do bolestnej masky. Čo mu je? Prečo je tak smutný? „Chcem, aby si mi ho nasadil ty. Stanem sa tvojou manželkou a splním si najtajnejšiu túžbu svojho srdca,“ jeho oči okamžite zažiarili a ja som vdychovala Edwardovu vôňu v jeho náručí.
„Ďakujem, ďakujem, ďakujem,“ šepkal stále dookola. „Tak som sa bál, že odmietneš moju ponuku!“ vzal moju tvár do dlaní a nežne ma pobozkal.
„Ako ťa to len mohlo napadnúť?“ nenáročky som zvýšila hlas. Znepokojovala ma predstava, že by sme od seba mali byť odlúčení.
„Ja len... povedala si nie a vrátila mi prsteň,“ sklopil pohľad.
„Ach, ty moja popleta,“ s úľavou som si vydýchla. „Nikdy, nikdy nezabudni, že ťa milujem, najviac na svete,“ vtisla som mu rýchly bozk na tvár.
„Aj ja teba,“ usmial sa, vyhodil si ma do náručia a rozbehol sa preč. Cestou som si prezerala môj prsteň. Bol nádherný. Jemná zlatá obrúčka bola zdobená malými kryštálikmi.
„Edward, čo sú to za kamienky?“ prehodila som len tak.
„Sú to diamanty,“ odvetil pobavene.
„Diamanty?“ vyhŕkla som. „Láska, mne nemôžeš dať diamanty! Sú príliš drahé,“ rozhadzovala som rukami.
„Miláčik, ani diamanty nevyvážia tvoju cenu,“ zľahka sa dotkol mojich pier.
„Ale...“ skúsila som namietať.
„Žiadne ale,“ zarazil ma. „Tento prsteň dal môj otec matke, keď ju žiadal o ruku a teraz ti ho dávam ja. Máme ho v rodine už dlho a teraz konečne našiel tu najnádhernejšiu majiteľku,“ skoro so zbožnou úctou sa mi zadíval do očí.

Čoskoro sme sa dostali na čistinku pred obrovskou vilou Cullenovskej famílie. Prekvapilo ma však, že bolo všade vysvietené.
„Už nás čakajú,“ vysvetľoval mi môj budúci manžel, keď zbadal nechápavý pohľad venovaný oknám.
Na verande si z vlasov vytriasol vodu a vkročil dnu. Ani som sa nestihla spamätať, podávali si ma z náruče do náruče, vítali ma a gratulovali mi. Samozrejme, že už všetko vedeli od Alice.
Našťastie si ma po objímacom maratóne našli dve silné paže, v ktorých som sa pohodlne uvelebila.
„No, kde si sa tak dlho táral, Edík!“ zvolal s hurónskym smiechom Emmett. Priletelo mu zaucho od Rosalie.
„Aby si vedel, prejdeš celú Edwardovu trasu trikrát! A neopováž sa podvádzať, Alice ťa bude vidieť! Okamžite!“ zvrieskla.
„Láska, ale veď vonku prší,“ namietal.
„Mne je jedno, či prší!“ skríkla. „Alebo môžeš ostať doma, ale...“ povedala už rozhodne pokojnejším hlasom a posledné slová nechala visieť vo vzduchu.
„Nie! Nemôžeš ma zbaviť mojich jediných radovánok!“ prosil Emm na kolenách.
„Už sa stalo,“ zložila si ruky na prsiach. Emmett sa so sklopenou hlavou vydal na cestu.
„Bella?“ ozvala sa Alice.
„Nie Alice, toto nie,“ ozval sa Edward.
„Čo? Čo sa deje?“ nechápala som.
„Kto z nás dvoch tu vidí budúcnosť? A ja som to už videla a aj keby nie, Bell je už skoro ako moja sestra, takže to mám prakticky v kapse,“ pokračovala bez toho, aby si všimla moju otázku.
„A teoreticky?“ pokúsila som sa medzi nich opäť zamiešať.
„No...“ zadrhla sa. „Môžem vám zariadiť svadbu?“ nasadila psí pohľad.
„Edward?“ otočila som sa na neho.
„Bell, láska, je to len na tebe. Akokoľvek sa rozhodneš, budem spokojný, lebo budeš moja,“ obtočil mi svoje silné paže okolo pása a pobozkal ma.
„No hej, to mi jej jasné, ale radšej by som uvítala, keby si mi pomohol,“ otočila som sa v jeho objatí čelom k nemu.
„Miláčik, je to len na tebe,“ usmial sa.
„Alice,“ otočila som sa na ňu.
„Chcem mať právo veta a ak čokoľvek nebude tak ako som povedala, už s tebou neprehovorím!“ povedala som prísne.
„Ďakujem ti, sestrička!“ skočila mi okolo krku.
„Pokoj, Alice,“ vrátila som jej objatie s úsmevom.
„Ale už dosť,“ ozvala sa Esme, „Bella s Edwardom sú celí premočení, nechceme predsa, aby nevesta prechladla,“ žiarivo sa usmiala a pohladila ma materským pohľadom.
„Poď,“ potiahol ma Edward za ruku a v jeho izbe ma posadil na posteľ. Z veľkej skrine vytiahol nejakú dlhšiu košeľu a s uterákom ma poslal do kúpeľne, aby som sa vysprchovala.
Zaklapla som dvere na sprchovom kúte a nechala na seba padať kvapky horúcej vody, ktoré pomaly upokojovali každý môj sval.
Vyšla som von, osušila sa a obliekla si košeľu od Edwarda. Zhlboka som sa nadýchla. Zreteľne bola cítiť jeho vôňou, čo som nadšene uvítala. S ešte mokrými vlasmi som vošla do izby. Môj snúbenec už ležal na posteli s rukami nad hlavou.
„Poď ku mne,“ potľapkal na miesto vedľa neho. Ľahla som si a schúlila sa pri jeho boku.
„Ako sa má moja budúca manželka?“ omotal svoje ruky okolo môjho pása.
„Vynikajúco. Leží v náručí svojho budúceho manžela a to ju robí tou najšťastnejšou na svete,“ ticho som sa zasmiala.
„To som rád,“ pobozkal ma do vlasov.
Z tejto idylky nás vyrušil až dotieravý hlások.
„No tak kde ste? Na čo čakáte? Ide sa pripravovať svadba!“ skríkla z obývačka Alice. Ako rýchlo dokáže človek svoje rozhodnutie oľutovať...




předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Eleanor

2)  Eleanor (09.08.2010 06:38)

Krásný. Alici bych za družičku mít nechtěla

mima19974

1)  mima19974 (04.08.2010 16:53)

Nádherne eMuska ... krajšie to ani nemohlo byť!! a bude svadba

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek