Sekce

Galerie

/gallery/PUZL_shr..gif

Trinásta kapitola - sme vo Volterre. Prosím, nehnevajte sa na mňa, to len tak... ja som proste písala a keď som sa tam pozrela, Edward bol už zajatý, ja za to vážne nemôžem! A prosím o komentíky.

Aro:

„Bell,“ roztiahol som náruč, keď som videl, že vošla do dverí.
„Ahoj oci,“ objala ma. „Budem potrebovať tvoju pomoc,“ zahryzla si do spodnej pery.
„Čo si vyviedla?“ nadvihol som obočie.
„Nič, len... vždy si chcel byť hercom, však?“ zdvihla ku mne svoj psí pohľad. Započul som Marcusov tichý smiech.
„Samozrejme,“ súhlasil som prekvapene.
„No...“ začala mi vysvetľovať, čo by odo mňa potrebovala. Bratia sa celý čas smiali ako najatí a ku koncu som nevydržal už ani ja.
„Bol by si schopný...?“váhavo sa na mňa pozrela. Len som prikývol, lebo cez hlasný smiech sa hovoriť nedalo.
„Ďakujem,“ pobozkala ma na líce a zmizla. „Budem niekde tu,“ zakričala ešte ponad plece. Tak toto bude ešte zaujímavé...

Caius:

Asi tri hodiny chodil Aro po sále so zrkadlom.
„Vrhnite ho do žalára! Nie, to nie je dobré... Do väzenia s ním! Chce to niečo lepšie. Čo tak...“ nedal sa zastaviť, toto Belle ešte spočítam. Tri hodiny utrpenia v podobe bratových hereckých výkonov.

Konečne nadišla hodina pravdy a my sme sa usadili pohodlne na trónoch, aby nás všetkých Aro poctil svojim vystúpením.


Aro:

Skoro som sa triasol od nervozity. Čo ak to pokazím? Bude sa na mňa Bell hnevať veľmi, alebo len trošku? Uf. Vyčistiť myšlienky, ticho, na nič Edward nesmie prísť. Poslal som poňho Felixa, dúfam, že si cestou neskočia do vlasov.
Bohužiaľ som sa mýlil – Edward prišiel vo Felixovom pevnom zovretí a s roztrhanou košeľou. Za toto ma Bella nepochváli...
„Čo chceš, Edward, Bellu ti nevydám. Patrí mne,“ prehodil som nedbalým tónom. Ona ma asi fakt prizabije.
„Ja... prišiel som za ňou. Nenechala mi tu niečo? Nejaký list, alebo tak...“ ozval sa opatrne. Bál sa, chlapec. Nenápadne som sa dotkol jeho ruky.
„Ale nechala, čo by nie. Tam je to,“ ukázal som do rohu miestnosti na kôpku popola. Ešte že nevedel, že je to popol upíra, lebo táto akcia by sa potom už viac pokaziť nedala.
„Nie,“ vydýchol s vypleštenými očami. Čakal som, čo spraví, no on sa ani nepohol. Kazí mi môj scenár!
„Ehm... Do väzenia s ním!“ skríkol som. Konečne precitol.
„Kde je moja Bella? Kam mám za ňou ísť?“ kričal stále dookola a metal sa vo Felixovom zovretí. Len som kývol, aby ho odviedli do cely.
„Otec!“ skríkla Bella, keď vošla do sálu. Vďakabohu, Edward bol už dávno zavretý, čiže jej výstup počuť nemohol.
„Ehm... Belll... no... trochu nám to nevyšlo,“ prikrčil som sa.
„Trochu?“ hlas jej vyletel o dve oktávy vyššie. „Ešte aby sa mi zbláznil! Vieš, čo ku mne cíti? Chce si ma vziať a ty si mu teraz zobral všetku nádej!“
„Práve ma chcel požiadať o tvoju ruku,“ ozval som sa, no mám taký pocit, že som to robiť nemal.
„Idem za ním,“ vyhŕkla rýchlo.
„Tak toto sme po... kazili,““ zamrmlal som.
„Sme? Aké sme? Ty si to pokazil,“ smial sa mi Marcus.

Edward:

Schúlil som sa do klbka v cele a ticho vzlykal. Keby ma videl Emmett, určite by sa mi smial. Ale ja som sa cítil tak zmučene, ako sa to len u upíra dá. Začul som tiché kroky. Prišla ku mne postava v čiernom plášti a ja som zacítil vôňu mojej lásky.
„Bella?“ vyšvihol som sa na nohy. „Bella!“ snažil som sa jej aspoň dotknúť, no kvôli mrežiam sa mi podarilo zovrieť len vzduch. Bola pri mne! Tak blízko! Ešte bližšie ako vtedy v parku! A ja som ju zas premeškal! Spustil som sa po stene dolu a objal si kolená pažami.

Po nejakej chvíli, keď som sa odvážil zdvihnúť zrak, zbadal som že sa medzi mrežami niečo belelo.

Obálka!

Zdvihol som sa a opatrne ju uchopil do rúk, akoby sa mi v nich snáď mohla rozpadnúť. Otvoril som ju a rýchlo sa začítal do listu.

Milovaný Edward,

ospravedlňujem sa Ti za môjho otca, toto naozaj prehnal. No ak ma aj napriek tomu miluješ tak, ako si tvrdil a prídeš si po mňa, ostanem s tebou. Ďakujem to za dar. Jel nádherný a nosím ho stále na krku. No teraz k miestu, kde si ma konečne nájdeš. Choď tam, kde sa všetko začalo. Kde si ma prvý raz uvidel. Tam, kde som ťa prvý raz videla ja. Tam ťa počkám a ak budeš chcieť, ostanem s tebou... navždy.
Milujem ťa.
S láskou
Tvoja Bell.


S nádejou som hľadel na list. Konečne si ju nájdem, konečne ju zovriem v náručí... Kovové mreže na cele hlasno zaprotestovali, keď ich niekto otvoril.
„Bell,“ vrhol som sa k postave zahalenej v čiernom plášti.
„Nedotýkaj sa ma, ja na takých ako ty nie som,“ ozvala sa ľadovo Jane, keď som spravil krok k nej. S úľavou som cúvol. Neviem, ako by som prežil, keby som pobozkal ju. Pri tej predstave ma nepríjemne mrazilo...
Keď sme opäť vošli do hlavného sálu, nemal som ani tušenie, čo sa tam bude diať. V myšlienkach sa trom bratom len mihala Bella ako divoko gestikuluje a kričí po Arovi. Pousmial som sa. Toto je moja Bell.

„Milý Edward,“ vítal ma s napriahnutou náručou. Radšej som o krok cúvol, pre istotu. „Ehm... chcel by som sa ti ospravedlniť za to, ako som sa správal. Trochu som to prehnal,“ sklopil pohľad. Trochu?! „No...“ zamumlal, keď som sa nemal k pokračovaniu. „Ja len, že... viem, že si ma chcel požiadať o ruku mojej dcéry. Ver, že ak si ťa vyberie, nebudem mať nič proti tomu. Si dobrý chlapec, Edward,“ potľapkal ma po ramene. S úžasom som ho sledoval. Toto mi povedal Aro?
„Ďakujem?“ ozval som sa po chvíli neisto.
„Niet zač?“ zopakoval rovnakým tónom. Už s úsmevom na perách som vychádzal z hradu. Dostal som čierny plášť, aby som nepútal pozornosť, no mal som taký pocit, že s ním upútavam ešte viac, akoby som šiel v tej roztrhanej košeli. Napadlo ma, že by nebolo odveci, keby som si kúpil nejaké schopnejšie oblečenie, keď už idem žiadať svoju milovanú o ruku.

Vošiel som do najbližšieho nákupného centra. Viem si predstaviť, čo teraz robí Alice, keď ma vidí... Podľa mojich predpokladov sa mi v okamihu rozdrnčal telefón.
„Edward, doprava, doľava, chvíľu rovno a potom stojan tretí od konca. Otoč hlavu naľavo, vojdi tam a riaď sa tým, čo som ti povedala,“ nakázala autoritatívnym hlasom. Len preto, aby som ju trochu rozčertil som sa vybral úplne iným smerom. Nesklamala ma a opäť sa mi rozdrnčal telefón.
„Áno?“ ozval som sa provokatívne.
„Edward Anthony Masen Cullen!“ ziapala do telefónu.
„Veď hej, veď hej, už idem,“ zvesil som ramená a došiel až k stojanu, na ktorom bolo zavesené čierne sako, košeľa a nohavice. Prečo čierne, prepánajána? Akoby nestačilo, že sa tu promenádujem v plášti talianskej upírskej gardy...

S vďačným úsmevom som si vzal od predavačky svoje veci, keď sa hodnú chvíľu k ničomu nemala, len tupo zízala na... mňa. Mal som sto chutí povedať: Smola, dievča, ja sa idem ženiť! A ako bonus by som celkom isto dosal aj arogantný úsmev, ktorý som zatiaľ venoval jedine Alice.

Našiel som v obrovskom obchodnom dome pánske záchody, kde som sa prezliekol a plášť s roztrhaným oblečením som zahodil do koša. Dúfam, že ho nebudú požadovať späť.

Po pár hodinách rýchleho behu som bol na letisku vo Florencii. S nedočkavosťou som čakal na let, ktorý mi mal letieť až za pár hodín. To mi snáď robia naschvál! Akoby nestačilo, že sa ešte musím zastaviť doma po prsteň... Len aby súhlasila.

Bella:

S naštvaným výrazom som si od Ara vzala list pre Edwarda a utekala do svojej izby napísať nový. Ospravedlnila som sa mu za otca a dúfala, že po tomto nezmení názor. Natiahla som na seba čierny plášť a ponáhľala sa do hradnej väznice. Neviem, prečo to volajú hladomorňa, keď by to podľa mňa mala byť skôr – hm – smädomorňa, nie? Ak sa jedná o upíra, tak teda určite. Bola som pri jeho cele. Okamžite ma poznal a dožadoval sa mojej pozornosti, no ešte nie. Ešte som nemohla. Trhalo mi to srdce, keď som počula, ako na mňa volá, no mohla som mu tam len nechať obálku.

Moje kroky ďalej mierili do hlavného sálu.
„Aro,“ oslovila som ho, „ak teraz niečo pokazíš, tak ťa asi prerazím!“ povedala som dosť zostra. No nekričal po mne, len so sklopenou hlavou prikývol. „Ja teraz idem do Forksu, držte mi palce,“ rýchlo som všetkých objala a mierila si to na naše súkromné letisko, ktoré by ma do mestečka malo dostaviť včas. Keď som vystupovala, začula som krik. Známy tenký hlások sa dobíjal pozornosti a neprestajne kvílil čosi niekomu do ucha.
„Ale ja ju poznám! Pustite ma! Nechajte ma prejsť!“ kričala po ochrankárovi, ktorý ju mal prehodenú cez plece a snažil sa ju vyhodiť von.
„Hej,“ zavolala som na nich, „nechajte ju prísť, je to priateľka,“ povedala som s obrovskou autoritou. Alice si namosúrene oprášila šaty, keď ju ten valibuk pustil a hodila sa mi okolo krku.
„Ach, sestrička, som tak rada, že ťa vidím! Ponáhľaj sa, musíme ťa ešte upraviť, než príde Edward,“ pustila ma a vtisla do kanárikovožltého auta. Nemám ani tušenia, čo bolo to auto zač, nevyznám sa v značkách, no bolo neuveriteľne rýchle a za slabú polhodinku sme parkovali pred sídlom Cullenovcov, kde sa Alice rozhodla na mňa vytasiť svoje zbrane v podobe make upu, zložitého účesu a šiat.




předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

Eleanor

3)  Eleanor (09.08.2010 06:28)

Takhle mu ubližovat :D

mima19974

2)  mima19974 (03.08.2010 13:37)

Toto je niečo neuveriteľné ... Nádherné!!
x DD

1)  hellokitty (02.08.2010 22:19)

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek