Sekce

Galerie

/gallery/PUZL_shr..gif

Je tu 12. kapitolka! Ideme do Bellinho rodiska. Čo Edward kúpil v zlatníctve?

Edward:

Leteli sme do Ottawy, miesta, kde vyrastala moja Bell. Celý čas som sa len vrtel v pohodlnom sedadle. Pohodlnejšia by pre mňa bola aj tak Bellina náruč... zamyslel som sa. Ešte dnes, respektíve zajtra ráno, ale už o pár hodín sa dostanem do jej domu. Alice vraj presne vie, kde býva, som zvedavý odkiaľ.

„Alice, hovor mi o Belle,“ požiadal som ju. Muselo to znieť divne, no súhlasila a začala. Povedala mi všetko. Ako sa nasmiali, keď kuli plán proti mne, bohužiaľ mi však nepovedala, čo na mňa ešte chystajú, a o návšteve v Yellowknife. V myšlienkach mi ukazovala obrázky jej tváre a ja som sa zalykal blahom. Táto žena ma miluje.

Keď sme pristávali, boli asi tri hodiny ráno. Alice ma ťahala všelijakými tamvými uličkami, až sme sa dostali k majestátnemu domu. Preskočili sme bránku a vošli dnu. Záhrady boli síce zarastené burinou, no živo som si vedel predstaviť Bell v dlhých letných šatách, ako sa prechádza ešte udržiavanou záhradou.

Vošli sme dnu. Na všetkom ležala už hrubá vrstva prachu, no ani to mi nezabránilo predstaviť si moju lásku s dvoma deťmi. S dievčatkom so zelenými očkami a čokoládovými vláskami a chlapčekom s orieškovými očkami a bronzovými vlasmi. Na túto víziu nikdy nezabudnem. Videl som ju vo svojej hlave, akoby bola skutočnosť. O to viac ma zabolelo zistenie, že skutočnosť je iná a naše deti nebudú môcť zazrieť slnečné svetlo. Posmutnel som, no bola vo mne nádej, tak, ako Bell písala vo svojom prvom liste. Mal som nádej, že jej všetko, čo jej vezmem vynahradím láskou, vernosťou a oddanosťou.

„Sme na mieste,“ vytiahla ma Alice z víru myšlienok. Obzrel som sa. Ani som si neuvedomil, že sme sa pohli z miesta. „Toto je Bellina izba. Počas nášho pobytu budeš bývať tu. Máš za úlohu zistiť, čo znamená biela ľalia v Bellinom rode. Ja budem o dve izby ďalej, nájdeš ma tam,“ povedala a odišla. Ostal som sám v jej izbe. Podišiel som k posteli, ľahol si a zaboril tvár do vankúšov. Ešte tu bolo cítiť jej omamnú vôňu. Nebol som schopný akéhokoľvek pohybu, len som vnímal všetkými zmyslami jej prítomnosť napriek tomu, že tu nebola. Otočil som sa a obzrel si izbu. Kraťovala tu okrem postele s baldachýnom ešte obrovská knihovnica. Podišiel som bližšie a podrobne skúmal všetky názvy kníh, no nič nezodpovedalo tomu, čo som potreboval. Biela ľalia. Čo to môže znamenať? Sadol som si do hojdacieho kresla v rohu miestnosti. Opäť som sa neovládol a videl som ju. Sedela pred toaletným stolíkom a prečesávala si vlasy. Postavila sa a prešla k posteli. V nej som ležal ja, čo ma prekvapilo, no nezastavilo to moju vidinu. Takto som si predstavoval budúcnosť. Ľahla si ku mne a schúlila sa v mojom náručí. Bolo počuť už len tiché oddychovanie. Kiež by sa to stalo, kiež by to bola pravda, pomyslel som si. Ale aby som tomu pomohol musel som zistiť niečo o bielej ľalii. Prešiel som na opačný koniec izby, keď mi pod nohou zavŕzgala parketa. Zohol som sa a vytiahol uvoľnený kus podlahy. Ležala tam stará kniha v tmavej koženej väzbe. Opatrne som ju vzal a otvoril. Nebola to kniha ale Bellin denník... Začítal som sa.

Milí denníček,

dnes sa môj otec rozhodol odisť. Mám síce ešte len tri roky, no vyzerám už ako dospelá, takže vraj si to môže dovoliť. Najal mi tu ženu, ktorá sa o mňa má starať. Bude mi nosiť jedlo, aby som sa nemusela nikomu ukazovať, lebo ľudia by si všimli, že som iná...

Musela sa cítiť hrozne. Bola tu sama, len s gazdinou a nesmela ísť von. Ja jej, dúfam, ponúknem lepší život.

Prestal som rozjímať nad spoločným životom s Bells a začal hľadaľ niečo, čokoľvek o bielej ľalii.

Po chvíľke listovania zažltnutými stránkami som našiel to, čo som hľadal. Začítal som sa a s víťazným úsmevom sa vydal do Alicinej izby. Než som však stačil otvoriť dvere, visela mi tá malá potvorka na krku.

„Som tak šťastná,“ šepkala stále dookola. „Konečne nájdete svoje šťastie! Ešte jedna, najdôležitejšia zastávka a môžeš ísť za ňou,“ zašveholila a zdvihla mi náladu o dvesto percent.

Bella:

Z diaľky som pozorovala, ako vchádzajú do môjho domu. Zavrela som sa do izby, v ktorej mala byť Alice a čakala. Počula som, ako idú po schodoch hore, už boli v mojej izbe. Dúfam, že Edward nájde môj denník, v ktorom mám všetko napísané. Vošla Alice.

„Ahoj,“ zašepkala som tak, aby nás nebolo počuť. Vďakabohu, že toto je stará stavba s pomerne hrubými stenami, takže aj pre upíra je ťažké počuť čo sa deje o pár izieb ďalej.

„Bell, ja s atak teším!“ zvýskla Alice, až som ju musela krotiť. „Prepáč,“ zašepkala som. Dúfam, že tú Volterru prežije,“ posmutnela.

„Neboj sa, volala som otcovi a všetko je pripravené presne podľa plánu, teší sa. Vraj, že vždy chcel byť hercom,“ zachichotala som sa.

Zhovárali sme sa ešte hodnú chvíľu, keď moja budúca švagriná dostala víziu. „

„Musím ísť, Edward na to prišiel,“ usmiala sa. S rozžiarenými očami som jej podala obdĺžnikovú škatuľku.

„Dávaj mi naňho pozor,“ objala som ju a pustila z izby. Ešte som cez ňu prehodila jeden z mojich štítov, aby nikto necítil, že som sa jej dotkla a z ústrania ich sledovala. Edward ostal sám v hale. Nerozumela som tomu, preto som podišla ešte trochu bližšie.

„Bell, milujem ťa,“ zašepkal, niečo položil na stolík pri dverách a vyšiel za Alice. Keď už boli úplne preč, vzala som do ruky poklad, čo mi tu nechal. Bolo to zlaté srdce na retazke, s prednej strany na ňom bol zložitý ornament a vzadu vyznanie lásky.

„Ach, Edward,“ zašepkala som a pritisla si prívesok k srdcu, S roztrasenými rukami som si ho pripla. Nikdy ho nedám dole, zaumienila som si a vydala sa do Volterry, sledovať Edwardovo stretnutie s Arom.

Edward:

Sedel som s Alice na letisku. Až teraz som sa rozhodol otvoriť škatuľku, aby som vedel, kam mám letieť. Alce pôjde domov, oznámiť rodine, ako všetko dopadlo a odložiť si oblečenie z Milána a ja... Otvoril som obálku.

Milovaný Edward,

aj túto úlohu si splnil, prišiel si na to, že biela ľalia bola v našom rodinnom erbe ako znak čistoty a úcty. Teraz už len posledná zastávka na našej krížovej ceste. Po tejto návšteve si ma už nájdeš. Príď tam, kde som žila, žijem a budem žiť. Tam, kde vyklíčila naša láska a zahubilo ju zlo. Prosím príď a ničoho sa neboj, strach ťa môže poháňať len vzad.

S láskou

Tvoja Bella

Tam, kde žila a bude žiť? Vzklíčila tam naša láska... Volterra! Určite to bude Volterra! Žila tam a Aro ju prijal za svoju dcéru, takže tam prakticky bude mať domov stále. Zamrazilo ma. Aro. Toto jediné meno mi mohlo naháňať strach. Lenže nie o mňa, ale o moju lásku.

„Alice, drž mi palce,“ objal som ju a pobozkal na líce.

„Všetko dobre dopadne. Len sa nevzdávaj,“ povedala, popriala mi veľa šťastia a nastúpila do svojho lietadla. Ja som si šiel objednať jednu letenku do Florencie.

Na sedadle vedľa mňa sedela stará žena.

„Kam idete mladík?“ spýtala sa.

„Idem... idem požiadať otca svojej milovanej o jej ruku,“ usmial som sa nad tým, ako som to sformuloval.

„Ach, chlapče. Ty si tuším ešte zo starej školy,“ usmiala sa žena.

„Snažím sa všetko spraviť po poriadku,“ sklonil som hlavu.

„To dievča ťa musí neskutočne milovať,“ zasnila sa, „ja som svojho muža tiež neskonale milovala. Tiež bol ešte zo starej školy. O ruku ma požiadal, keď došiel z vojny. Ešte špinavá a dotrhaný, hneď ako vystúpil z vlaku. Otcovo požehnanie už mal, písal mu list ešte pred odchodom z frontu. Ale... nezabil ho nepriateľ, zabila ho pýcha. Snažil sa byť tým najlepším obchodníkom v Štátoch, čo sa mu na čas aj podarilo, no chudáčik, dostal infarkt. Bolo to naňho veľa,“ posmutnela žena. „Nechal ma tu samu. Ach, nech je mu zem ľahká. Sľúb mi chlapče, že ty nikdy nespravíš takú chybu ako on. Venuj sa svojmu dievčaťu a nikdy neuprednostňuj prácu,“ usmiala sa žena.

„Sľubujem vám to,“ usmial som sa. V tej chvíli som sa zaťal. Ja sa svojho šťastia nevzdám a Volterru obrátim aj hore nohami, ak bude treba!

Z lietadla som vystúpil medzi prvými. Dral som sa dopredu a dúfal, že všetko stihnem čo najskôr. Nevedel som sa dočkať, kedy Bell zovriem v náručí...

Zašiel som do požičovne áut, kde som si vzal to najrýchlejšie aké mali. Za milé služby som im nechal ešte tučný príplatok, bolo tak ľahké rozdávať, keď som vedel, že o chvíľu už je po všetkom. Jeden rozhovor s Arom a konečne môžem ísť za Bells.

Čím bližšie som bol k tomu mestu, tým viac skľúčenejšie som sa cítil. Čo ak niečo nevyjde? Čo ak sa niečo zvrtne?

Vystúpil som z auta a cez tiene sa dostal k mohutnému hradu. Podzemným tunelom som sa vydal k recepcii. Všade bola tma, samozrejme – len pre ľudské oko, a páchlo to. Akoby to ešte nestačilo, bolo tam vlhko a dusno. Keby som bol človek, prišlo by mi zle.

Tunelmi som sa dostal až do majestátnej recepcie, kde stála Gianna.

„Dobrý deň, môžem vás ohlásiť pánovi?“ odrecitovala mi naučenú reč s profesionálnym odstupom.

„Ďakujem, bolo by to od vás veľmi milé,“ predniesol som nejaké zdvorilosti a nervózne prešliapol na nohe.

„Hej, Gianna, nechaj to tak, ja ho odvediem!“ zavolal Felix, ktorý sa to niekde zjavil. Ona len prikývla a ja som sa vydal za ním.

„Počul som, že máš záujem o Isabellu, teda... tak to vyzeralo, keď ste tu boli posledne,“ ozval sa. Trhlo mnou, keď som si spomenul na tú dobu. Odniekiaľ sa ozvalo syknutie.

„Fajn, fajn, už mlčím,“ zdvihol ruky v obrannom geste. „Za tie kopance mi to nestojí,“ zamumlal si popod nos a ja som cestou k hlavnému sálu uvažoval, či mu tak trochu nepreskočilo pri bitke s nejakým novorodeným. Možno sa buchol do hlavy, alebo tak...

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

mima19974

3)  mima19974 (30.07.2010 11:15)

krásne!! Podľa mňa to sykla Bella.... to by bola sranda,kebyže príde do trónnej sály a tam by nie na troch ale na štyroch trónoch sedeli Mrcus,Bella,Aro a Caius... no som zvedavá...
x DD
rýchlo pokračovanie!!

2)  hellokitty (30.07.2010 10:39)

Eleanor

1)  Eleanor (29.07.2010 13:13)

Jsem zvědavá na to jaké pikle kuješ. :D

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek