Sekce

Galerie

/gallery/PUZL_shr..gif

Cestujeme do Hope!

Edward:

Asi desať krát som už oľutoval, že som šiel autom. Keby som bežal, bol by som v Hope rýchlejšie... O pár hodín som však už míňal značku Vitajte v Hope. Bleskurýchle som zastavil a ľudským tempom odbehol k nej. Bola na nej priviazaná červená stužka nasiaknutá Bellinou vôňou. To bola predsa pachová stopa, uvažoval som. Po jej nádhernej vôni som sa vydal ulicami mestečka. Nos ma zaviedol až do kníhkupectva. Tu sa vôňa končila. Prečo by chcela, aby som došiel do kníhkupectva a ďalej nič? Prešiel som k regálom. Možno mi nechala nejaké znamenie zastrčené v knihe. Vydal som sa k regálu so Shakespearovou tvorbou. Určite mi niečo nechala tu, Shakespeara sme brali na hodne. Vzal som do ruky Trojkráľový večer, prelistoval ho, no nič. Na hodine ešte spomínala pár kníh. Sen noci svätojánskej, Kráľ Lear, Hamlet, Rómeo a Júlia. V žiadnej knihe nebol nijaký odkaz, dokonca na nich neutkvel ani jej pach. Zložil som si tvár do dlaní. Zasa som to pokašľal!

Už som sa chystal odísť, keď ma zastavila predavačka.

„Vy ste pán Edward Cullen?“ spýtala sa. V myšlienkach sa jej mihla Bellina tvár.

„Áno, som to ja,“ otočil som sa na ňu prekvapene.

„Toto vám mám odovzdať, je to od akejsi slečny, volala sa... hm...“ zamyslela sa.

„Moja Bella?“ vyhŕkol som.

„Nie, predstavila sa mi len ako Bella,“ povedala.

„Ehm... Samozrejme, že sa nebude volať Moja, jedine Cullenová, ak bude súhlasiť,“ pousmial som sa nad predstavou, že by si ma vzala za manžela. „Tak teda ďakujem, dovidenia,“ rozlúčil som sa.

„Dobrý deň, som Edward Cullen, toto je moja manželka, Isabella Cullenová,“ mrmlal som si popod nos stále dookola. Znelo to tak úžasne...

Bella:

Sledovala som ho z obchodu naproti kníhkupectvu. Je dobrý, došiel až na určené miesto bez akéhokoľvek zaváhania. Vydal sa k regálu so Shakespearom. Chudáčik môj, keby vedel že tam nič nenájde... Mala som sto chutí mu skočiť do náručia, keď som videla, ako usilovne listuje v knihách. Zasnene som naňho pozerala. So smutným výrazom malého chlapčeka sa vydal von.

„Vy ste pán Cullen?“ zastavila ho predavačka presne tak, ako sme sa dohodli. Podala mu tašku.

„Moja Bella?“ vyhŕkol. Takže jeho, potešene som sa usmiala. Predavačka ho však poriadne uzemnila.

„Ehm... Samozrejme, že sa nebude volať Moja, jedine Cullenová, ak bude súhlasiť,“ povedal. Prestala som vnímať. On by sa chcel so mnou oženiť? Okamžite som zdvihla telefón.

„Alice?“ oslovila som ju, keď mi to zdvihla.

„Nie, Bella, v žiadnom prípade! Nezíska si ťa tak ľahko,“ zaťala sa a ja som s ňou už nemohla pohnúť. Takže idem na ďalšie stanovené miesto, povzdychla som si.

„Presne! A žiadne hlúposti!“ zavelila a zavesila.

Ale on ma miluje, opakovala som si v duchu, chce si ma vziať! So zasneným výrazom som šla na ďalšie miesto nášho stretnutia – nestretnutia.

Edward:

Do tašky som sa ešte nepozrel, len som sa čo najskôr snažil dostať domov. Vybehol som do svojej izby a roztvoril tašku. Bola tam ruža kniha a obálka. Vyňal som ružu, jemne k nej privoňal a skoro som odpadol. Tak nádherná vôňa, Bellina vôňa... Odložil som ju do zásuvky k novinám, listu, okuliarom a klobúku. Ďalej som z tašky vybral knihu. Trojkráľový večer, pousmial som sa. Nakoniec som vytiahol obálku. Opatrne, tak, aby som ju nezničil som ju otvoril.

Milovaný Edward,

prišiel si za mnou. Ani nevieš, ako ma teší, že máš nádej v našu lásku. Čaká nás ešte pár zastavení na našej spoločnej krížovej ceste. Nie si sám, kto sa musí túlať po svete. Ja som tam stále s tebou, dívam sa na teba. Teraz ťa opäť posielam do jedného mesta. Nedám ti žiadne indície, lebo na to by si asi neprišiel, no pomôže ti Alice. Ona vie, kde máš ísť, preto sprav všetko pre to, aby sme sa streli. Milujem ťa.

Tvoja Bella

Dočítal som. Milujem ťa. Tieto dve slovká mi zneli v ušiach ako gong. Miluje ma. Miluje ma! Po tom všetkom, čo som jej spravil ešte je schopná ma ľúbiť! Myslel som, že mi srdce vyletí z hrude a keby mohlo, tak sa rozbúcha.

Šiel som za Alice.

„No čo, Edward, už si došiel? Ak si poriadne čítal, mal by si vedieť, že mi máš vyhovieť,“ usmiala sa. Začal som mať strach.

„Alice, prosím! Nechaj ma ísť za ňou, veď vieš, čo k nej cítim,“ prosil som.

„Jasné, že nechám, veď ja ťa nedržím,“ s úsmevom sa otočila na päte a odišla.

„Alice! Počkaj,“ rozbehol som sa za ňou. „To mi predsa nespravíš!“ žiadal som ju.

„No...“ zatiahla a v mysli sa jej objavil obraz nákupného centra. Vypleštil som oči. „Tak v tom prípade ideme do Milána,“ podskočila a zaťapkala svojimi malinkými ručičkami.

„Alice, to mi nespravíš! Vieš, ako dlho to bude trvať?“ zopäl som ruky v nemej prosbe.

„Viem presne, ako dlho to bude trvať,“ poklepala si prstom na spánok.

„Alice, veď vieš, ako veľmi ju ľúbim,“ skúsil som to znova.

„Neviem síce, ako ju ľúbiš ty, no zato viem, ako ona teba a to, čo si jej spravil bolo kruté a ani nevieš, čo mi to dalo práce, prehovoriť ju, aby ti dala ešte jednu šancu! Nazačiatku hovorila pokojne, no potom sa tak rozvrešťala, že musel dobehnúť Jasper. A mala pravdu. Zaslúžim si to, lebo to, čo som spravil žene, ktorú nadovšetko milujem je vážne neospravedlniteľné.

Poslušne som si do cestovnej tašky naskladal všetky veci, čo od nej mám a čo som dostal teraz, kým som ju hľadal a postavil sa dole do obývačky. O chvíľu sa prirútila ja Alice. Čo ma však prekvapilo – nemala so sebou žiaden kufor. Nadvihol som obočie. Videla dopredu, čo sa chcem spýtať.

„Ideme na obrovské nákupy, tak neviem, prečo by som si mala brať iné oblečenie, ktoré ani nie je značkové,“ rozhodila rukami, akoby to bolo to najjasnejšie na svete.

„Alice, nevybieľ nám účty,“ zhovievavo sa usmial Carlisle.

„Neboj, oci, mám tú platinovú kartu!“ zakričala ešte ponad plece. A som v háji, zhodnotil som situáciu.

Neviem, prečo Alice neobjednala letenky na hneď prvý let do Milána, ale objednala až ten, čo letí zajtra. A nešli sme do hotela, rozhodla sa, že počkáme na letisku! Jeden celý deň! Ona sa zbláznila!

Konečne sme sa posadili do lietadla, samozrejme, cestovali sme prvou triedou.

„Edward, seď tu, lebo pôjdeme ešte do Paríža!“ pohrozila mi, keď som už ôsmy krát chcel vletieť k pilotovi a popostrčiť ho. Opäť mi to pripadalo tak, že pešo by sme šli rýchlejšie. Jediným háčikom by bol možno Atlantik, no to by sme nakoniec zvládli. Veď sme upíry, preplávať to je hračka...

„Poď,“ ťahala ma Alice z letiska.

„Veď už idem, idem,“ zamrmlal som si popod nos.

„Pohni! Čím skôr tam budeš, tým skôr budeme pri Belle!“ povedala a to mi stačilo. Ešte ma musela držať, aby som sa nerozbehol nadľudskou rýchlosťou. Prečo vlastne nie? Aj tak by to niekto nezaregistroval...

„Nech ťa to ani nenapadne!“ sykla Alice.

Dostali sme sa k prvému nákupnému centru. Zatiahla ma dnu a odrazu to nebola moja malá sestrička, ale nezastaviteľný hurikán... Vykúpili sme snáď každý obchodík na poschodí. Predavačom len žiarili oči, ako sa k pokladni nosili stále nové a nové kopy oblečenia. Sestra bola ako vo vytržení. Brala všetko, čo jej pod ruku prišlo a oči jej žiarili ešte viac ako predavačom. Po prvom poschodí nasledovalo druhé. V ňom to dopadlo tak isto ako nižšie. Neostal tam kameň na kameni. A akoby to nestačilo, keď sme vykúpili jeden obchodný dom, vošli sme do druhého.

„Alice,“ oslovil som ju.

„Choď,“ pousmiala sa, ale neopováž sa utiecť, uvidím to,“ ešte ma upozornila a zmizla v ďalšom obchode. Ja som sa zatiaľ vybral hľadať zlatníctvo.

Asi po trištvrte hodine som mal vybavenú objednávku. Teraz som sa už len prechádzal popred výklady a vždy do nejakého nakukol, či tam neuvidím niečo zaujímavé. Zbadal som fotografiu zamilovaného páru pred západom slnka. Ach, ako mi moja Bell chýba. Dúfam, že na tomto mieste už ostaneš so mnou.

„No poď, kde si už toľko, musíš si ísť vyzdvihnúť objednávku,“ vyrušila ma z môjho uvažovania Alice. Objednávka! Úplne mi to vyfučalo. Vzal som sestru za ruku a vláčil ju smerom k zlatníctvu.

„Dobre, toto už máš, môžeme ísť ďalej,“ usmiala sa.

„Prosím, sestrička, poďme už za mojou Bell,“ poprosil som ju.

„Ale musíš mi sľúbiť, že o inú ani okom nezavadíš!“ zamračila sa.

„Žiadna nie je krajšia ako moja láska, nemám o čo zavadiť,“ nadvihol som v nádeji kútik úst.

„Dobre, ale ešte posledný obchod! Prosím! Do toho som chcela ísť najviac!“ zopäla ruky. Mal som takú dobrú náladu z toho, že ideme naspäť, že som jej to odkývol.

„Ale ešte dnes letíme za ňou,“ významne som sa na ňu pozrel.

„Čestné skautské!“ zašveholila.

„Ty si skautka nebola,“ poznamenal som s úškľabkom.

„Čo ty vieš,“ mrkla na mňa a zmizla vo víre obchodov.

Ešte v ten deň sme šli na letisko. Nastal tam istý problém s batožinou – nevošla sa do lietadla, takže sme museli čakať na ďalší let, ktorý našťastie letel už po troch hodinách.

„Ottawa?“ nadvihol som obočie.

„Mhm,“ prikývla Alice, „Bellino rodné mesto,“ usmiala sa. Bell, láska, idem za tebou!

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

Ewik

4)  Ewik (27.07.2010 23:22)

Krásné, moc se těším na další.

3)  hellokitty (27.07.2010 11:10)

Eleanor

2)  Eleanor (27.07.2010 09:37)

Mno doufám, že v tom zlatnictví koupil prstýnky. Už se těším na jejich setkání. Snad už se v dalším díle dočkám

mima19974

1)  mima19974 (26.07.2010 17:20)

kráásne!!!
rychlo 12.kapitolku
kraasne nasmiala som sa

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek