Sekce

Galerie

/gallery/PUZL_shr..gif

Tak, je tu desiata okrúhla kapitolka. Vychutnajte si ju, celkom ich bude len 14, epilóg a jedna či dve bonusové kapitoly. K tejto asi len toľko: Mám k nej zvláštne puto, preto prosím - potešte ma a hoďte mi tam aspoň smajla, či to malilinké červené srdiečko.

Edward:

Alice nadšene vybehla hore schodmi a rýchlosťou blesku zabalila oblečenie a... vlastne len oblečenie. Esme zohnala dom a ja som zatiaľ sedel na gauči a nervózne poklepkával nohou.
„Čo keď teraz nebude letieť žiadne lietadlo naším smerom?“ skuvíňal som.
„Bude,“ chlácholila ma Esme materským pohľadom.
„Ale čo ak...“ nedal som sa, no to už si ma vzal do parády Jasper a ja som nič necítil. Aj myslieť mi zabránil. Bolo to niečo ako kóma, tak uvoľňujúce, po jednom storočí spať...

Zobudil ma až hlasný plesk. Mohol som si myslieť, že sa ma Alice snažila prebrať...
„Už ideme?“ vyhŕkol som nadšene.
„Môžeš zostať, ak chceš,“ zasmial sa Emmett.

Moje volvo miesto mňa riadil radšej Jasper, lebo ja by som bol schopný obtočiť to auto okolo stromu. Celý som sa chvel, až som bol prvý upír... To je jedno. Ja som vždy v niečom prvý.
Dostali sme sa na letisko.
„Sedem leteniek do Yellowknife, prvá trieda,“ diplomaticky sa usmial Carlisle.
„Ospravedlňujem sa, ale prvá trieda je už plná,“ ľútostivo sa zaškerila tá žena za pultom.
„Druhá trieda?“ skúsil.
„Ľutujem,“ záporne zavrtela hlavou.
„Tretia?“ prosebne sa na ňu zadíval.
„Carlisle!“ sykla ticho Esme.
„Bohužiaľ, môžem vám ponúknuť už len miesto pre zvieratá a kufre,“ zákerne sa usmiala.
„Berieme!“ vyhŕkol som.
„Edward!“ štuchla ma Alice do ramena.
„Ja sa za ňou musím dostať!“ vysvetlil som šeptom.

Tá žena, čo stála za pultom nás odviedla k batožinovému priestoru. Opatrne sme sa tam naskladali a čakali na vzlietnutie.
„Jazz, na to ani nemysli!“ zahriakol som ho, keď som zbadal, ako pozerá na malého psíka.
„Nezješ ho,“ začala Alice.
„Teraz už isto nie, prešla ma chuť,“ odfrkol si.

Lietadlo zastavilo. Čakali sme, čo sa bude diať ďalej. Hneď ako sa batožinový priestor otvoril, vybehli sme von, než nás pošlú na ten pás, kde sa vždy strácajú kufre. Ešte by sme sa stratili...

Čo najrýchlejšie sme si šli požičať autá a ponáhľali sa do Hay River. Bolo to síce len malé mestečko kúsok odtiaľto, no na to, aby som našiel Bellu bolo až príliš veľké. Snažil som sa zachytiť jej pachovú stopu, no nič. Nenašiel som absolútne nič.

Po asi dvoch hodinách blúdenia lesom ma Alice zatiahla za rukáv.
„Edward, poď domov, dnes ju už nenájdeš!“
„Nie, ja ju nájdem! Musím!“ zaumienil som si.
„Edward!“ skríkla, tak som radšej poslúchol...

Alice:

Edward behal po lese ako splašený, keby len vedel, že Bella tu nie je! Musela som sa zasmiať. Vtiahla som ho do domu a sama sa vybrala za ňou. Dorazila som do hotelu v Yellowknife krátko po polnoci.
„Dobrý deň, prišla som za Isabellou Swanovou,“ usmiala som sa na ženu na recepcii.
„Samozrejme, vydržte prosím, ohlásim vás,“ milo sa usmiala a zdvihla telefón. „Slečna Swanová, prišla za vami slečna...“ zaváhala. Vtrhla som jej slúchadlo z ruky.
„Bell, to som ja,“ oznámila som. „Je to v poriadku,“ usmiala som sa na recepčnú a vyšla hore po schodoch. Ešte než som vošla Bell čakala predo dvermi.
„Čo je nové?“ spýtala sa s úsmevom.
„Keby som Edwarda nezastavila, behá po lese okolo Hay River ešte teraz,“ zasmiala som sa.
„On to myslí vážne vážne?“ nadvihla obočie.
„On ťa miluje,“ široko som sa usmiala.
„Tak to aby sme pokračovali v našom pláne,“ vtiahla ma dnu.

Z Yellowknife som vyštartovala okolo druhej hodiny ráno.
„Edward!“ zvrieskla som, keď som vletela do domu. Hneď ako došiel som mu podala obálku od Belly.
„Ona tu nie je?“ vypískol, keď dočítal.
„Zajtra sa ale máte o druhej stretnúť v Yellowknife, čo je blízko, tak neblázni. To vydržíš,“ chlácholila som ho.
„Vydržím? Veď je to ešte desať hodín a tridsaťosem minút!“ zavíjal.
„No. A túto dobu využijeme na to, aby som ťa skrášlila,“ zašveholila som a zatiahla ho do mojej kúpeľne.
„Alice, Alice nie!“ bránil sa.
„Edward, nemusím ťa za ňou pustiť vôbec!“ zamračila som sa a už išiel ako baránok.

Edward:

Keď so mnou Bella ani po tomto neostane, tak sa sám roztrhám a spálim! Moja milovaná sestrička na mňa nakydala všelijaké krémy a masky na tvár.
„Alice, nie som žiadna ženská,“ upozornil som ju.
„Takže manikúru vynecháme,“ zamumlala si. Ak toto prežijem... povzdychol som si. Samozrejme, že to prežijem, veď som upír...

„Hotovo! Teraz si už len oblečieš to, čo ti prichystám a môžeš vyraziť,“ usmiala sa. Pozrel som na hodinky. Pol jednej. To trvalo tak dlho?
Vzal som si zelenú košeľu a čierne rifle. Musel som uznať, že až tak zle nevyzerám. Všetci mi ešte popriali veľa šťastia, no to už som nasadal do auta a rútil sa cestou do yellowknifeského parku.
Zaparkoval som pred vchodom. Zvláštne bolo, že tu nikde nebola cítiť jej vôňa. Nechal som to však tak.
Prechádzal som sa francúzskymi záhradami, nikde však nebola moja Bell. Žena, čo tlačila kočík, pár detí, ktoré pobehovali okolo lavičiek a naháňali sa, muž s klobúkom a novinami, no nikde ona. Zmätene som sa obzeral okolo. Nikde nič...

Bella:

Do parku som došla polhodinu pred určeným časom. Musela som byť prvá, aby mi to všetko vyšlo. Vzala som si dlhý plášť, slnečné okuliare a klobúk. Cestou som si kúpila ešte noviny a sadla si na lavičku. Roztvorila som noviny, ktoré mi poslúžili ako provizórna skrýša.

Došiel.

Prechádzal záhradami a obzeral sa, až mi jeho hlava miestami pripomínala ventilátor. Jemu na mne musí naozaj záležať. Začínala som sa pohrávať s myšlienkou, že by bolo vážne možné, aby ma miloval. Zasnila som sa, no rýchlo som precitla. Musím vykonať plán. Využila som nestráženú chvíľku, zložila noviny, položila ich vedľa seba a na ne ešte položila okuliare, klobúk a obálku. Opováži sa to nenájsť!

Edward:

Obzrel som sa. Na lavičke už nesedel ten muž, no boli tam úhľadne zložené noviny, klobúk, okuliare a... obálka? Zamrazilo ma. Čo ak... Rýchlym krokom som sa tam vydal.

Milovaný Edward Cullen

To bolo všetko, čo na obálke stálo. S vypleštenými očami som sa zosunul na lavičku. To bola Bella?! Bol som k nej tak blízko! Pozeral som na ňu a nebol som schopný spoznať ju?
„Nespoznal som ťa, Bella. Nie som hoden tvojej lásky,“ zložil som si hlavu do dlaní a ticho zavzlykal. Zlyhal som. Prišiel som o ňu.
Opatrne som vzal do ruky klobúk, akoby bol to najcennejšie na svete, a privoňal k nemu. Ach, ako mi chýbala jej jemná vôňa, ktorá ma príjemne šteklila v nose. Skoro trasúcimi rukami som otvoril obálku.

Milovaný Edward,

nespoznal si ma. Mala by som byť nahnevaná, viem, no na teba sa hnevať nedá. Za to ti dávam druhú šancu. Príď si po mňa, lebo nádej umiera posledná. Nezabúdaj – nádej. S ňou si ma nájdeš aj na kraji sveta.

S nehynúcou láskou
Tvoja Bella.


Dočítal som. S otvorenými ústami som zízal na kus papiera. Mám ísť za ňou. Ale prečo ma potom nepočkala, keď chce, aby som ju našiel? Pod textom bol ešte odtlačok jej pier. Jemne som k nemu pritisol svoje ústa. Nájdem ju.

Bella:

„Nespoznal som ťa, Bella. Nie som hoden tvojej lásky,“ zašepkal. Pozorovala som ho spoza stromov a dokonale počula jeho vzlyky. Začínala som ľutovať, že som sa nechala nahovoriť na túto akciu. Keby som mohla, už som pri ňom a držím ho v náručí.
Začal čítať obálku. Skoro som sa rozosmiala, keď som sledovala jeho tvár. Výraz sa mu menil zo zmučeného na prekvapený, šťastný a zasnený.Srdce sa mi zastavilo, keď som zazrela jeho pokrivený úsmev. S nehynúcou láskou sa zahľadel na list a pobozkal ho na mieste, kde bol odtlačok mojich pier. Túto spomienku som si chcela vyryť do pamäti. Vyzeral tak nádherne a ja som mala pocit, že pozerám na svoju druhú polovičku, ktorou sa – ak Boh dá – Edward stane. S úsmevom na perách som odišla a zbalila sa na cestu do nového mesta nášho stretnutia – do Hope.



Edward:

S novo nabitou energiou som sa postavil z lavičky a ľudským tempom sa rozbehol k autu.
„Alice!“ skríkol som, keď som vošiel do domu. „Ty si to vedela!“ kričal som, až sa prikrčila.
„Ehm... Edward... ono to vlastne bolo... môj nápad,“ pípla. Mňa vtedy išlo rozpučiť. Zabuchol som sa v izbe a sadol k mape. Vzal som si len atlas Severnej Ameriky, nepredpokladal som, že by šla inam, keď tentoraz bola v Kanade.
Vzal som si k sebe list. Čo by mohlo byť záchytný bod? Stále spomína nádej. Nádej. Možno to bude niečo spoločné s nádejou.
„A nie, že mu to povieš!“ započul som ešte Alicin šepot. Potom ku mne ešte doľahli Emmettove myšlienky.
Henrich ôsmy, to som ja! Z ôsmeho som poschodia! Spieval si.
„Ja nie som Oda May Brownová a ty Patrick Swayzey, tak s tým, prosím ťa, prestaň!“ skríkol som. Oni vedia, kam treba ísť a mne to nepovedia. Ts!

Asi dve hodiny som podrobne prehľadával mapu od severu na juh, kým som konečne našiel miesto, kam mám ísť tentoraz.
„Idem do Hope!“ vykríkol som.
Hope, Hope, Hope, Hope! Vykríkol Emmett. Muselo byť preňho ťažké, kryť si myšlienky a pre mňa ešte ťažšie, poslúchať jeho Henricha ôsmeho...





předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

7)   (26.07.2010 12:57)

Krásna kapitola:D :D :D :D
Ten Henrich ôsmy naozaj nemal chybu:D
Som zvedavá ako to dopadne. A som rada, že tu mi už do očí nebili nijaké výrazné gramatické chybičky. Pekné

mima19974

6)  mima19974 (25.07.2010 20:27)

pekneee eMuska pekneee....

5)  hellokitty (24.07.2010 17:27)

4)  hellokitty (24.07.2010 17:27)

Ewik

3)  Ewik (23.07.2010 22:17)

Krásný
Bella s Alice jsou skvělý, Edwarda pěkně tahají za nos:D

Těším se na další díl a moc dlouho ho netrap ;)

Eleanor

2)  Eleanor (23.07.2010 15:52)

Jej, ten kluk je, jak psík. Líbí se mi ho takhle trápit:)

Cam

1)  Cam (23.07.2010 15:43)

Pěkně to Bellinka zamotává - Eda skáče, ja si Bell píská. Tak je to správný:D.

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek