Sekce

Galerie

/gallery/PUZL_shr..gif

Za druhý bonusový dielik vďačíte čitateľke pod menom mima19974, ktorá ma prehovorila a doslova dokopala k tomu, aby som otvorila administráciu a uložila ho tu.

Bella:

Nový domov, nový začiatok. Toto je prvý raz, čo som sa presťahovala s mojou novou rodinou, ako sa sluší a patrí na pani Cullenovú. Bola som zvedavá, čo sa bude diať, no mám taký pocit, že mi to tak trochu ušlo – ešte autá ani nestihli poriadne zastaviť a nikoho už nebolo, ani Edwarda. Všetci sa niekam rozutekali a ja som mohla len hádať, že šli vyberať svoje izby.

Výber som nechala na Edwarda a rozhodla si prezrieť dom. Celý bol taký veľkolepý a priestranný, neskutočne mi pripomínal dom vo Forkse.

Mali sme nastúpiť na strednú školu. Môj manžel si presadil, že tentoraz nebudem učiť, aby sme mohli chodiť po škole ako pár. Blázonko...

Ja s ním a Alice sme nastúpili do druhého ročníka, Emmett s Rose o rok vyššie a Jasper sa rozhodol tento rok odmaturovať.

Ešte nikdy som nezažila takýto začiatok. Všetci na nás zízali a edward ticho vrčal.
„Je všetko v poriadku?“ otočila som sa naňho šeptom. Bála som sa oňho. No miesto toho aby mi odpovedal ma začal bozkávať. „Čo... čo ti je?“ dostala som zo seba zadýchane.
„Musím im predsa ukázať, komu patríš,“ pousmial sa. Aha...

Neviem, ako to zariadili, no mali sme spoločný rozvrh a tretia hodina bola literatúra! Až som podskakovala radosťou.
Čoskoro sa však dostavilo sklamanie. Miesto danej učiteľky do triedy vbehol nejaký zmätený chlap.
„Ospravedlňujem sa, ale pani profesorka nemôže prísť, máte voľnú hodinu,“ vydýchol a zvalil sa na stoličku.
„Ale mi meškáme s učivom,“ ozvalo sa pomedzi lavice.
„Ja sa v literatúre nevyznám, tobôž nie v autoroch a o... Charlesovi Dickensovi neviem zhola nič,“ zalistoval v učebnici. Charles Dickens?
„Pán profesor?“ prihlásila som sa.
„Áno, slečna?“
„My sme v starej škole túto látku už preberali, nemohla by som...“ klamala som, až sa mi z uší dymilo.
„Samozrejme, ak si trúfate,“ pokynul mi rukou dopredu. Edward vedľa mňa sa ticho zachichotal. Ignorovala som ho a začala: „Charles Dickens, anglický prozaik a novinár, predstaviteľ kritického realizmu. Narodil sa v Lanporte pri Portsmouthe v roku tisícosemstodvanásť v mnohodetnej rodine chudobného úradníka, väzneného pre dlhy. Od dvanástich rokov pracoval v továrni na výrobu krémov na topánky, po večeroch sa vzdelával, bol advokátskym pisárom, parlamentným spravodajcom a reportérom, väčšinu života sa venoval novinárskej činnosti, cestoval po Anglicku a iných krajinách. Zomrel v roku tisícosemstosedemdesiat v rochesterskom Gadshille.
Po veľkom úspechu Pamätí klubu Pickwickovcov písal sociálnokritické romány: Oliver Twist, Nicholas Nickelby, David Copperfield, Malá Dorritka, Dombey a syn, Veľké nádeje, Ťažké časy, Pochmúrny
dom, Martin Chuzzlewit, historické romány: Barnabáš Rudge, Príbeh dvoch miest, poviedky: Vianočné poviedky a reportáže: Americké poznámky,“ ukončila som.
„Hm, slečna, ste veľmi múdra, kto vás to všetko naučil?“ spýtal sa.
„Moja učiteľka sa volala... Isabella Swanová,“ pousmiala som sa a Edward sa len márne pokúšal zamaskovať smiech za kašeľ.
„Čo sa vám na tom nepozdáva, pán Cullen?“ ozval sa prísne profesor.
„Ja... nič, všetko je v poriadku, len aj ja som zažil túto profesorku a rozosmial ma fakt, že ona by to predniesla tak isto ako Bella,“ chechtal sa. Aj mne už bolo do smiechu.
„Ona bola totiž mojím vzorom,“ hlesla som. Edward to už nevydržal a rozosmial sa nahlas.
„Pán Cullen, nebudete mi tu rušiť hodinu, prosím, opustite triedu. So slečnou sa máme ešte o čom porozprávať,“ vyhnal ho von.
„Tak a teraz k veci. Ako tá vaša... Swanová vyzerá?“ spýtal sa ma. Vtedy by ak človek počul, ako môj muž vyprskol.
„Ona je už vydatá,“ zarazila som jeho márne snahy.
„Veď preto,“ započula som na chodbe.
„Ale jej muž je pod papučou, môžem vám dať na ňu telefónne číslo,“ dodala som hneď. Chlapec to také ľahké mať nebude...
„Uprednostňujem poštu, smiem dostať jej adresu?“ teraz sa už z chodby ozývalo hlasné vrčanie.
„Samozrejme, veľmi rada vás s čímkoľvek oboznámi.“
„Jedná sa o literatúru!“ zakričal cez dvere Edward. Profesor musí mať teda myšlienky...

Domov sme nešli v práve povznesenej nálade. Alice sa smiala, Emmett tiež, Rose nás ignorovala, Edward žiarlil a Jazz... no proste... domyslite si, chudák.
„Zlato, nežiarli, nemáš prečo,“ pohladila som ho po tvári, keď ma už štyri hodiny držal v náručí a odmietal ma pustiť. Ani hore schodmi ma nenechal prejsť, nosil ma na rukách, stále...
„Ľúbim ťa,“ zašepkal.
„Aj ja teba. Len teba,“ zdôraznila som. Mlčal. „Neveríš mi? Aha,“ vytiahla som snubný prsteň, ktorý som mala zavesený na retiazke a schovaný vo výstrihu, keďže som mala oficiálne len sedemnásť.
„Ale verím, len...“
„Žiadne len. Milujem ťa a nezačala by som si zo žiadnym upoteným štyridsiatnikom,“ zakončila som svoju reč. Viditeľne pookrial.
„Prepáč, ja len... jeho myšlienky boli... strašné! Skoro ma trafilo a to som upír,“ sklopil pohľad.
„Pri mne ťa triafa akosi často,“ uvoľnene sme sa zasmiali. A kríza je zažehnaná... nateraz.


předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

nikaok

6)  nikaok (11.12.2011 21:44)

Pekná poviedka...

5)  lelus (07.10.2011 18:57)

Eleanor

4)  Eleanor (29.08.2010 09:37)

Hezký bonus

mima19974

3)  mima19974 (22.08.2010 12:23)

Krásne... a ďakujem

2)  hellokitty (22.08.2010 10:41)

Mili

1)  Mili (22.08.2010 09:44)

To bylo úžasné, chudák Edward, ten musel trpět

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Eclipse promo