Sekce

Galerie

/gallery/PUZL_shr..gif

Tak, v piatej kapitole nám konečne dozrieva láska. No nastáva tu dôležitá otázka: Bude mať táto láska budúcnosť? Prežije Bella návštevu Volturiovcov a vráti sa domov, či do Forksu pôjdu len Cullenovci?

Bella:

Týždeň. Jeden týždeň.
„Bella!“ okríkol ma Jazz. „Ešte chvíľu a začnem si pri tebe ohrýzať nechty!“ žaloval sa.
„Prepáč, ja len... bojím sa. Všade je tu môj pach, môžu vám ublížiť a...“
„Bella,“ skočila mi do reči Alice, „to nech ťa ani nenapadne! To nemôžeš a...“
„Ja ti to nedovolím,“ skočil jej do reči Edward s namosúreným výrazom.
„Ale vy tomu nerozumiete! Ja som tu tá prekážka, to kvôli mne budete mať problémy! A ja im ujsť nedokážem! Je to jediná možnosť,“ naliehala som zúfalo. Prehodila som cez seba štít tak, aby ma Alice nevidela a vybehla som von.


Edward:

Milí Cullenovci,
odišla som, už to tak ďalej nešlo. Zvážyla som všetky pre a proti a rozhodla sa odísť do Volterry sama. Nehľadajte ma, nestojím o vás.

Bella.


Alice zúfalo čítala tento list stále dookola a nikoho nepustila k slovu. Ani nemala koho, všetci vzlykali. Keď už nemohli plakať, tak i tieto vzlyky im museli postačiť na zahnanie smútku. Bellu sme mali všetci radi a neverili sme, že by to mohla spraviť. No bolo to jej písmo. Veľká časť môjho srdca zelela prázdnotou, ale prečo? Bola to iba učiteľka, presviedčal som sám seba.
Všetci sme ju milovali. Doľahla ku mne Jazzova myšlienka. Milovali... Milovali... Milovali... Mi... Milu... Milujem... Milujem ju! Ja... som sa zamiloval?

Pre a proti!

Pre: kokcem vždy, keď ju vidím, často... dobre, buďme k sebe úprimní, stále na ňu myslím a je krásna... zasnil som sa.

Proti: ...ehm... fajn, ľúbim ju

Takže si to zhrňme... Po viac ako jednom storočí sa zamilujem a akurát do ženy, ktorá o mňa nestojí a chce sa pridať k rodine, ktorá ju chce zabiť. Ale to by predsa nespravila! Videl som ju, ako sa rozplýva nad poéziou a prózou historickej literatúry, veď je to jemné, krehké a nežné žieňa! To nemohla spraviť ona. Hlodal vo mne červíček pochybností.
„Alice, ukáž mi to. Isto to nepísala ona,“ snažil som sa ju presvedčiť na priek tomu, že všetko nasvedčovalo opaku, len moje srdce verilo opaku.
„Nemali sme ju od nás púšťať preč,“ s týmito slovami mi podala kus papiera. Už pri druhej vete sa mi rozžiarili oči.
„To nepísala ona!“ zvýskol som radosťou.
„Ako so môžeš byť tak istý,“ zafučala vedľa mňa Alice, no dúfala, že mám pádny dôvod. Ten som veru aj mal.
„Čo nás Bella učila?“ nadvihol som obočie.
„Angličtinu, to je jasné aj mne,“ povedal Emm.
„Áno. Z toho vyplýva, že to nepísala ona,“ zajasal som.
„Na to si zas ako prišiel?“ nechápal.
„Napísala zvážila s tvrdým y,“ objasnil som im. Všetci sa na seba nechápavo zahľadeli. Podal som im list ako jasný dôkaz a sledoval žiariace oči mojej rodiny.
„Hm, rodinka, ako to vyzerá, ideme do Volterry,“ vyhlásil Carlisle a Alice už telefonicky dohadovala letenky.

V lietadle som sa stále mrvil, sedel som ako na tŕní. Čo ak jej ten Aro niečo spraví? Čo ak jej ublíži? Neprežije to, neprežije!!!

Hneď ako sa lietadlo dotklo zeme, dral som sa pomedzi ľudí von a rodinu som nechal ďaleko za sebou.
Edward, prosím, prosím, prosím! Nechaj ma ukradnúť si to žlté porsche. Poslala mi Alice.
„Máš dosť blbé otázky na to, že vieš dopredu, čo ti poviem a ešte k tomu tu ide o Bellin život,“ odsekol som tak, aby to počula len ona. Lenže tá malá potvorka si to nechcela nechať len per seba a zvýskla na celé talianske letisko. Len som nad tým prevrátil očami a vydal som k najbližšiemu autu schopnému dostať nás do Volterry včas...

Rútil som sa chodbami pravekého hradu a mieril si to do hlavného sálu. Keď som bol dostatočne blízko, no stále nie na mieste, začul som hlasy.
„Nikdy ti to nepoviem!“ vykríkla moja Bella. Moja? Už si ju začínam privlastňovať?
„To sa ešte uvidí,“ v tom hrozivom zavrčaní som spoznal Arov hlas. Potom už len hlasné krupnutie a Bellin výkrik. Ak jej ublížil...

Bella:

Po tvári mi tiekli horúce slzy. Ja im nemôžem ublížiť, mám ich príliš rada! Milujem ich! Milujem ho! Ho? Ja milujem Edwarda? Zúfalo som si zložila tvár do dlaní. Mám ho rada... Mám ho rada a mojou prítomnosťou mu len ubližujem. Čo som to ja za člo... poloupíra? Nemôžem dopustiť, aby si ich Volturiovci našli.
„Nedovolím, nedovolím, aby im Volturiovci ublížili!“ vyriekla som po chvíli svoje myšlienky nahlas s jasnou dávkou opovrhnutia. Nečakala som však odpoveď: „Od teba to ale nezáleží,“ povedal vysoký upír s hrozivo vyzerajúcimi krvavočervenými očami. Až som vykríkla strachom. To ma už pevne držal neznámy vo svojom zovretí a zakryl mi ústa rukou, aby som nemohla volať o pomoc. Natlačil ma do tmavej dodávky. Chvíľu sme počkali, než nastúpil aj ten druhý, ktorého som ešte nestihla zaregistrovať a šialenou rýchlosťou sme vystrelili z Forks. Ústa mi ten upír uvoľnil až ďaleko za mojím domovom, ďaleko od miesta, kde som nechala srdce pri najmilších osobách. Celá som sa triasla strachom a tým spôsobovala mojim únoscom ešte riadnu zábavu. Strašne som sa bála, lenže len zlomok strachu sa venoval mojej osobe. Do krvi sa mi valil adrenalín a ja som cítila, ako sa mi krúti hlava. Po chvíli som videla už len tmu...

Prebrala som sa až v lietadle. Sedela som tam sama, no bola som pripútaná niečím, čo vyzeralo ako nejaké reťaze k sedadlu. Teraz som ľutovala, že nie som plnohodnotný upír, inak by tieto putá boli pre mňa hračkou. Po lícach mi stiekli nové slzy, ktoré sa pokúšali vyplaviť smútok a trápenie zo srdca, čo sa im nepodarilo. Umriem. Zabijú ma. Posledné pokojné chvíľky som venovala spomienke na rodinu, ktorá bola pre mňa všetkým...

Edward:

Výkrik mojej lásky ma hnal dopredu ako ten najsilnejší motor. Rodinu som nechal ďaleko za sebou až som došiel k sálu.
Edward, stoj! Čakaj na nás! Volal na mňa v myšlienkach Carlisle.
Horko ťažko som sa teda zastavil a počkal ich. Do sálu sme preto vošli ako jeden celok, všetci za jedného, všetci za Bellu. Nik iný nás teraz nezaujímal. Rozrazili sme dvere a zahliadli sme Bell, nad ktorou stál Aro a divoko sa mračil. Pri hluku, ktorý sme spôsobili sa obaja otočili.
„Nie,“ šepla Bell a zakrvavená ruka jej vystrelila k ústam.
„Čo si jej spravil, ty zviera!“ zavrčal som a Emm s Jazzom ma už držali priklincovaného k zemi, lebo inak by som sa naňho vrhol chrániť nečakaný stred môjho osobného vesmíru.
„Pokoj, Edward, pokoj. Môže si za to sama. Nechce nám o sebe nič povedať,“ slizko sa usmial Aro a pokynul rukou strážam. Felix a Demetri ma prevzali od mojich bratov a priviedli ma bližšie k nim.
„Moja milá Bella, ako si si už mohla všimnúť, tvojho milého mám vo svojej moci,“ začal a pri slovách tvojho milého ma jemne zahrialo pri srdci. Ale len na chvíľku. „Takže,“ pokračoval, „istotne je ti jasné, že pokiaľ mi nepovieš, kto alebo čo si, vidíš ho posledný raz,“ zákerne sa uškrnul.
„Nie!“ miestnosťou sa rozliehal Bellin výkrik.
„Bell, to nesmieš!“ protirečil som jej.
„Nie. Radšej zomriem ja, akoby som mala žiť vo svete bez teba,“ zašepkala. „Aro,“ otočila sa naňho, „poviem ti, čo len budeš chcieť, len ak mi sľúbiš, že Cullenovcom neublížiš a necháš mi jeden deň, aby som sa s nimi mohla rozlúčiť,“ navrhla mu. Keď som videl, ako mu pri tej ponuke zažiarili oči, temer mi puklo srdce a nebol som jediný. Od rodiny ku mne doľahli tiché vzlyky.
„Dobre, máš jeden deň a potom patríš mne,“ povedal Aro.
„A ty mojej rodine neublížiš,“ dodala. Mojej rodine...
„Platí,“ uznal Aro. „Jane, odveď našich ctených hostí do ich komnát,“ rozkázal malej upírke, ktorá sa na nás zamračila a splnila svoj príkaz. Len čo ma garda pustila, hnal som sa k Belle a opatrne ju vzal do náručia.
„Už je dobre, už som pri tebe,“ šepkal som, keď sykla bolesťou. Položil som ju na posteľ jednej z izieb a obzrel si jej zranenia. Celé tričko a nohavice mala nasiaknuté krvou. Jej vlastnou krvou...
„Čo ti to len spravili,“ vzlykal som nad jej doráňaným telom. Rodina sa pomaly vyparila, nechali nám súkromie.
„Edward,“ zachripela, „ja som nemohla dovoliť, aby ti ublížili... ja... nedokážem...“ šepkala a dusila sa kašľom.
„Ako si len mohla? Čo si bez teba počnem? Čo budem robiť bez zmyslu života? Zmyslu existencie, dýchania, vnímania...“ snažil som sa vysvetliť jej, čo pre mňa znamená, no šlo to len sťažka.
„Edward? Miluješ ma?“ spýtala sa. Len som nemo prikývol so sklopenou hlavou a sledoval vzor prikrývky, ktorý bol odrazu neskutočne zaujímavý.
„Tak potom to stálo za to,“ usmiala sa. Nadvihla mi tvár a nežne pritisla svoje pery na moje. Bol to ten najkrajší bozk, ktorý som kedy dostal a bol od mojej lásky. Nemohol som tomu uveriť. Má ma rada, celkom iste aspoň trošku a moju lásku mi opätuje...
Edward, nechcem vás rušiť, ale rád by som prehliadol Belline zranenia. Poslal mi Carlisle svoju myšlienku. Pomaly som sa odtiahol.
„Otec ťa chce vyšetriť,“ zašepkal som jej do ucha. Iba prikývla.
Edward, nemusíš tu byť, bude tu krv,“ povedal otec a ja som začal vnímať pálenie v krku, tak som sa radšej vzdialil.

V obývačke sedela schúlená Esme s Alice a Rose a ticho vzlykali. Jazz stál v najodľahlejšom kúte izby a Emmett sedel oproti nim a tiež mal tvár skrútenú do bolestnej masky. Cez Carlisleove myšlienky som ju sledoval a zatínal päste.

Má šťastie, že je upír aspoň z polovice, lebo inak by to už neprežila. Vďakabohu, jej telo sa regeneruje ako telo plnohodnotného upíra, takže do dvoch hodín by mohla byť v poriadku.

Ešte chvíľu uvažoval o rôznych diagnózach a potom vyšiel z izby. Okamžite sa tam všetci nahrnuli a posadali si okolo nej na posteľ. Ja som len sledoval jemný úsmev, čo sa jej pohrával na perách. Bola nádherná... S vlasmi rozhodenými po vankúši vyzerala ako víla. Víla s hlbokými čokoládovými očami.

Asi po dvoch hodinách všetci odišli a ostali sme tam len my dvaja.
„Poď ku mne,“ zašepkala a natiahla ku mne ruky v prosiacom geste. S miernym úsmevom som ju zabalil do prikrývky a ľahol si vedľa nej. Objala ma oboma rukami okolo hrudníka a vydýchla.
„Už je dobre,“ zašepkala si len tak pre seba.
„Láska,“ oslovil som ju. Bol to veľmi povznášajúci pocit, keď som jej tak smel povedať.
„Áno?“ zašepkala.
„Ešte stále nemôžem pochopiť, prečo si to spravila. Mohla si žiť, mohla si sa vrátiť do Forksu a pomôcť pánovi Bannerovi s metódami vyučovania,“ povedal som strápeným hlasom, no na konci som sa musel krátko zasmiať.
„Čo spravil? Veď ja som len strelila prvé, čo ma napadlo!“ zhrozila sa.
„Doniesol si projektor a premietal nám akúsi prezentáciu. Už si však nepamätám, o čom to bolo,“ vysvetlil som. Miestnosťou sa rozliehal tichý smiech mojej vyvolenej.
„Takže nepamätáš? Si prvý upír, čo na niečo zabudol...“
„A čo kokce,“ doplnil som ju. „Ale nepamätám sa na to oprávnene, myslel som len a len na teba,“ bránil som sa. Opäť sa zasmiala. Nadvihla sa na lakti a pozrela mi do očí.
„Som si istá, že som sa rozhodla správne a...“ položila mi prst na ústa, keď videla, že idem pokračovať, „...a ty by si spravil tiež to isté,“ povedala a ja som vedel, že má pravdu. „Mohla som si pýtať viac času,“ povzdychla si a sklopila pohľad.
„Neboj sa, mi nedovolíme, aby sa ti niečo stalo,“ utešoval som ju.
„Ale ja sa nebojím o seba, bojím sa, že... že ťa už neuvidím,“ zlomil sa jej hlas. Zdvihla ku mne svoje uslzené oči.
„Och, Bell,“ objal som ju a tvár si zaboril do jej vlasov. „Neboj sa, bude to dobré, uvidíš,“ presviedčal som ju, no aj sám seba.

Užívali sme si naše prvé a posledné spoločné chvíľky, keď prehovorila smutným hlasom: „Už je čas,“ zašepkala a ja som jej pomohol sa postaviť. Došli sme až k rodine, kde objala Rose. „Rose, prosím, si rozumná. Daj mi pozor na chalanov a hlavne nech sa poctivo učia. Otec Goriot je maturitná otázka,“ šepkala v jej ľadovom objatí.
„Spoľahni sa,“ pritakala zlomeným hlasom. Bella jej bola blízka a v jej očiach bola niečo neskutočné – obetovala sa pre rodinu, ktorú poznala zo tri dni. Presunula sa k Alice.
„Alice, Alice, Alice, Alice! Vďaka za všetko, čo si pre mňa spravila. A nezanevri na nákupy, Gucci má novú kolekciu plesových šiat,“ spoločne sa zasmiali.
„Bella, budeš mi chýbať,“ zašepkala, „no my sa ešte uvidíme,“ zablískalo sa jej v očiach a v mysli prekladala Disneyovky do hebrejčiny. Len som nad tým pozdvihol obočie a nechal som to tak.
„Jasper,“ objala ho Bell, „neboj sa a pilne pracuj na svojom sebaovládaní, ide ti to skvele a raz budeš pomáhať Carlisleovi pri operácii.“
„Nie som si istý,“ zaškeril sa Jazz.
„A neodvrávaj,“ napomenula ho a so smiechom objala Emmetta.
„No čo, ty môj osobný šašo? Daj mi pozor na dievčatá a nie, že budeš stvárať blbosti!“ napomenula ho. Musel som sa usmiať, bola skvelá učiteľka a určite by bola aj úžasná matka. Až ma pichlo pri srdci, keď som si uvedomil, že ja som jej deti nemohol dať.
„Esme,“ oslovila ju Bell. Moja matka si ju pevne privinula k sebe. „Esme, bola si mi ako matka. Si nežná a dobrá a obdivujem, že si schopná ich dať do laty,“ zasmiali sa.
„Zlato, ty si vždy patrila a budeš patriť do našej rodiny,“ zavzlykala.
„Carlisle, obdivujem ťa. Máš neskutočne dobré sebaovládanie a zachránil si už milióny životov,“ pevne ho objala.
„Vždy si mi bola dcérou, Bella. Neboj sa, niečo vymyslíme,“ chlácholil ju.
„Nie, dávajte na seba pozor a do nijakých záchranných akcií sa nehrňte, pokiaľ to bude znamenať niečo zlé pre vás,“ zahriakla ho. Carlisle sa jemne zamračil, no pevne ju objal.
„Edward,“ podišla ku mne. Strhol som si ju do náručia a odmietal pustiť. „Edward, sľúb mi, že nebudeš stvárať žiadne hlúposti! Prosím! Musíš mi to sľúbiť!“ naliehala.
„Sľubujem,“ zašepkal som zmučene. Nevedel som si predstaviť, že by som mal žiť vo svete bez nej.
„Tak je to správne,“ povedala a vášnivo ma pobozkala. Dal som do toho všetko. Všetku bolesť a obavy o ňu, no i kopec lásky, čo som k nej prechovával. Vôbec som náš bozk nechcel ukončiť, no otvorili sa dvere a dnu vošla Jane.
„Je čas,“ povedala.



předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

sfinga

2)  sfinga (06.07.2010 18:18)

Prosím, že se jí nic nestane?
Tahle povídka mě zcela pohltila, umíš situaci tak krásně popsat, že ji vidím před sebou. Díky
P.S. Netrpezlivo očakávám, ako to bude pokračovat.

Nebraska

1)  Nebraska (05.07.2010 16:42)

Ale no tak! Kde to pokračuje?
Skvěle jsi mě vtáhla do děje, užívala jsem si to jejich sbližování a měla jsem chuť vrčet na Ara... Jsem vážně zvědavá, co má Aro v plánu

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek