Sekce

Galerie

/gallery/40233714.jpg

Daľšia kapitola prinesie démona z minulosti a myslím, že si on v tejto poviedke vybojuje aj patričné miesto. Edwardová životná cesta sľubuje v budúcosti veľa divokých dní a nocí.


Odlúčenie pôsobí na lásku ako vietor na oheň, malý uhasí a veľký rozdúcha.

 

Kapitola 6

 

Nikto a festival

 

Všetkými očakávaný piatok bol tu, iba dvaja ľudia dnes nemali radosť. Pretvarovanie sa pre všeobecné dobro, bol dobrý kompromis pre nás oboch. Jonathan mal radosť, že Isabella bude spievať. Bol pyšný, že jeho neter je tak talentovaná.

Ja, talentovaný blbec, som jej ani raz nepomohol s prípravou na tento večer. Celé to nacvičovala sama s Robinom, lebo ja, som bol neschopný zbabelec. Snažil som sa byť v tento deň neviditeľný, postával som bokom, nechcel som sa jej pliesť do cesty a pokaziť jej tým tento večer.

Zjavila sa s meškaním asi o pol siedmej. V machovo-zelených šatách až po zem s vlasmi vyhladenými dorovna, pôsobila ako víla hippie zo sedemdesiatych rokov. Ďakoval som bohu, že ju môžem aspoň vidieť. Pôsobila neodolateľne okúzľujúco - zhmotnený anjel sa jej nerovnal vznešenosťou. A nebol som to len ja, komu sa tak javila tiež.

Jonathan ma zavolal, chcel nás najprv predstaviť, ako pár dnešného večera, ale potom ho napadlo, že to je asi nevhodné, tak to nechal tak. Stála tam s ním a hľadela mi uprene do očí, neviem, čo tam videla, ale odvrátila pohľad a ja som v tej chvíli dostal bolestivú ranu. Na pár sekúnd mi dovolila uzrieť tú jej ublíženú tvár, ale potom sa jej pohľad zmenil na ľad a ja som vedel, že práve teraz sa brána pekelná otvorila naozaj. Zvlášť pre mňa. Pár krokov ma delilo, aby som ju uchytil všetkým spred očí a vzal ju do súkromia knižnice a tam by som prosil o jej zmilovanie. Prosil by som dokým by nepovedala: Áno, odpúšťam ti. Lenže tie jej oči hovorili: Nie, nedotkol si sa ma, ja ťa nepoznám, si nikto. To povedala vtedy aj tej svojej kamarátke čo fajčí, že som nikto.

Som veľký hlupák, toľko sa zamýšľam ako neubližovať, a? Lenže ono to ide samo. Dnes som túžil vrátiť čas späť, pre nás, pre ňu a aj pre mňa. Som obyčajný a bezmocný, ako tí všetci ľudia tu naokolo. Vždy som si vedel dať rady so všetkým, ale teraz mi unikal zmysel mojich posledných dní a ja som nemal eso v rukáve. Presne, ako povedala, som nikto.

Vtieravé mužské myšlienky zaujali moju pozornosť.

Krásna, ach, tá je ale krásna, nežná... Tu pri nej ostanem stáť. Jonathan mal pravdu, je nádherná a ten jej pohľad... Čistá duša. A usmieva sa na mňa. Nejaký evanielický kňaz si zbožne prezeral Isabellu.

Pozrel som sa jej aj ja do očí, či tam uvidím to isté čo tento cudzinec. Pocit, že ma na mieste upaľujú sa zahryzol do môjho tela. Ona sa naňho naozaj zvedavo pozerala, dokonca sa aj usmiala. Zabijem ho! Stál som hneď veľa nich. Démon sa pochechtával: Ty hlupák, nič nezmôžeš a budeš sa musieť na to ešte aj pozerať! Prepadla ma záludná žiarlivosť. Hneď mi napadlo niekoľko scenárov, ako ma opustí a odletí do štátov s týmto holobriadkom a neostane tu po nej nič, za trest, ani nijaká spomienka. Žiaden chlap sa k nej nepriblíži, to nikdy nedovolím! Nikdy!! Môjmu vnútornému hlasu došli hlasivky, odkašľal som si a sledoval situáciu o čosi podrobnejšie.

„Isabella, toto je syn môjho priateľa Simeona z Londýna.“ Jonathan nemal byť kňaz, ale zoznamovacia agentúra. Nieže by jej ako správny katolík mal dohovárať hodnoty, on jej doporučil protestantov, ako dobrú partiu! Vždy mi bolo divné, čo on v cirkvi vôbec robí. A teraz ju tu predo mnou, strká tomuto vyumelkovanému decku pod nos.

Láska, prosím, pozri sa na mňa. Prosím, pozri sa. Moje slová sa k nej niesli v duchu. Jej oči letmo zavadili o mňa, ale pohľad mi nepatril, a ona si s tým druhým podala ruku. Jeho hlasné vnútorné ja sa vedľa mňa rozkričalo na plné obrátky. Mal som sto chutí mu odtrhnúť hlavu.

„Ahoj, ja som John...“ sladko zapriadol. Ach, ja nie som objektívny, ale na to sa nedalo pozerať. Ona presne ako to vie, vlastne ani sama nevie, čo dokáže, mu podala ruku a vykúzlila ten krásny nevinný  úsmev. Naňho! Ešte chvíľu by sa naňho tak krásne usmievala a mne by išla para z uší.

A ten blbec, to nenechal tak. Mal som problém udržať si normálny výzor.

Krásna... A tie jej vlasy. Má ich gaštanové, nie, tmavo-gaštanové. Akú farbu majú vlastne gaštany? A tie jej prsia, chcel by som ju vidieť nahú. Miloval by som ju? Matke by sa páčila. Asi. Keď by som jej roztiahol nohy... Haháá! Roztiahol nohy a rukou... nie, pusou by som... Tak toto som ledva ustál. Aj najtvrdšia skala by bola v mojich rukách teraz papierovou vreckovkou. Dosť! Chcel som sa pred ňu postaviť, aby som zastavil tie jeho choré myšlienky.

Ľudia používajú myseľ rôznymi spôsobmi, jasné je, že všetci niečo chcú, a to hlavne pre seba. A on ju chcel, výhradne len pre seba. Zabijem ťa ty had! Nikdy sa jej nedotkneš! A ak áno, tak je po tebe! Nikto sa jej nedotkne, to ju radšej zabijem, než by iný siahol na to, čo je moje!

Moja hlava bola doslova pohltená, všetci v miestnosti premýšľali hlavne o nej. Ich myšlienky boli od milých, až po bezdôvodne zlé, a tie Johnové... To bolo martýrium, celé ma to totálne ničilo. Dostal som bláznivý nápad ju odtiaľ ukradnúť, ale ona by ma znenávidela ešte viac. Jej oči, tá cesta do jej duše mi bola odoprená. Nepohliadla na mňa a už vôbec neprehovorila mojím smerom. Bolelo to ako čerstvá sečná rana. Moje prejavy lásky boli nedostačujúce a vražedné ako ja. Skrátka som bol pre ňu nikto.

To, ako ju všetci obdivovali, všetky tie mužské myšlienky - nemyslel som si, že sa budem musieť s niečim takým zmierovať. Proste..., zopakoval som si jej slová; som nikto. Finito.

Koncert prebehol hladko, jednu pieseň spievala doprevádzaná harfou, tak som si to mohol aj vizuálne vychutnať, síce som ju už počul spievať aj pred tým, ale teraz to bolo iné. Áno, len ona jediná mohla spievať anjelom.

Na koncert prišla aj tá jej kamarátka z Denveru, Simon. Simon Bakerová. Všetkým sa predstavovala ako Sin. Zvláštna osôbka, jej myšlienky blúdili stále okolo nejakého Paula. V jej očiach bola Isabella veľmi smutná, z čoho tak usudzovala, som už nevyčítal. Pre ňu bola Bell. Mal som šťastie práve v jej prítomnosti, mi bolo dopriatych zopár malých, ale o to vzácnejších okamžikov, keď som Isabellu zahliadol v jej hlave - v jej spomienkach, ale úplne z iných čias.

Musím mať túto Sin rád, má ju rada aj Isabella. Čo je dôležité pre ňu, tak to bude aj pre mňa. Tešilo ma, že sa o Isabelle cez Sininu hlavu dozviem veci, ktoré by mi sama nikdy nepovedala. Môžem sa opýtať na čokoľvek a ona mi všetko ukáže v obrazoch vo svojej hlave. S tým, že fajčí asi nič neurobím. V mojej dobe bolo veľmi moderné, keď žena fajčila, ale mne sa to nikdy nepáčilo. Síce ja, ako ešte človek, som fajčil a veľmi rad, lenže vtedy bola iná doba a tabak tiež.

 

*

 

Debatné krúžky sa ucelili a ja som zostal v tom, kde Isabella. Samozrejme.

Bol som pohltený touto situáciou, a ak by mi niečo uniklo, asi by som to nerozdýchal. Dnešným dňom som bol bohatší o jedného soka, stratil som veľkú časť vlastnej objektivity a bol som úplne na dne, okrem iného. Mne pil krv mladý neškodný chlapec, ktorý sa stal, len kvôli Isalelle, v mojich očiach nedospelým a k tomu namysleným frackom z bohatej rodiny, čo ešte nevie nič o živote. Všetko to, čo som si myslel a vyčítal z prítomných hláv, sa okamžite vytratilo, keď som videl Isabellu, sa na neho usmievať. Vtedy sa z neho stala lovná a veľmi slabá vysoká.

Toto je bojisko a ja tu ostanem! Debaty typu: Môj kôň je väčší ako váš, som z duše nenávidel. Ale tak či tak, by so mnou nikto nepohol z miesta ani o piaď.

„Ja sa dodnes venujem východnému bojovému umeniu.“ Hm, bojovému umeniu… Mal by menovať čomu sa nevenuje, toho by bolo menej. Isabella obdivne aj so Sin vzhliadali k tomuto opálenému dobrodruhovi. Zo Sininých myšlienok mi ale prišlo, ako naňho ženy reagujú. Veľmi ma to nepotešilo, čo som videl v jej hlave. Dúfal som, že moja Bella takto nerozmýšľa, ale jej výraz tváre hovoril o niečom úplne inom. Mohol by som sa aj ja tu tak naparovať ako moriak v zmysle: Zabil som ľadového medveďa holými rukami. Ale asi by mi nikto neveril a vyhodili by ma z tohto debatného krúžku. Tak som bol radšej ticho.

„Edward, surfoval si niekedy?“ Iste, že áno, ale ty si v tom určite jednoznačne najlepší. Znudene som kývol, že áno.

„Jednožnačne najlepší adrenalín!“ vyznal sa bohémsky so širokým úsmevom. Ja som to hovoril! Adrenalín, endorfín... By si chlapče sakra kukal, čo by sa ti vyplavovalo do krvi, keby som ťa naháňal ja, to by bol adrenalín - endorfín - by si si zašportoval, oči mi blysli tou znamenitou predstavou. Dlho som nevidel niekoho, kto by tak náramne obdivoval sám seba a ešte k tomu tak skromne pôsobil. A, že mu to išlo.

„Ja by som sa chcela naučiť surfovať. Musí to byť paráda, ten vietor v chrbte a šíre more. To by ma bavilo,“ rozjímala sa nad tou predstavou Isabella. Naučím ju surfovať. Ja! ju naučím surfovať.

„Bol som párkrát aj na východnom pobreží, sú tam naozaj dobré vlny, Atlantik je divoký.“ Isabelle sa rozpumpovalo srdce.

„Fakt?“ ohromila sa. Ďalší krásny úsmev, ako bonus. Edward, musíš všetko splatiť aj s úrokom, za to aký si bol na ňu zlý. Chechtal sa démon.

„A ty, Edward? Ty si robil čo, aký šport? Alebo asi nie, však ty si organista, že?“ Veľavýznamne sa pozrel na mňa. Nech ma nechce nasrať! „Som diabol, ktorý ťa zabije ty decko.“ Proste som si musel uľaviť, i keď v duchu, inak to nešlo. A ty, bože, to určite pochopíš. Bralo ma na šialenosť z tohto tu.

„Ja? Hmm... No, ja som šermoval a strieľal..." zasekol som sa, zabehlo mi, „... na terč.“ ...vo vojne, vo viacerých vojnách. A ten terč, bol väčšinou živý. Hahá! A išlo mi to dobré. Inak, som aj vynikajúci zabijak, ak by si chcel vedieť, úsmev mi pohrával na tvári. Isabella so Sin neveriacky pozerali.

„Strieľal? Tééda,“ užasla zvedavo Sin. Ako sa otočila pozornosť na moju osobu, Isabella sklopila hlavu a tvárila sa, že ju nezaujíma o čom je reč.

„Isabella, napadlo mi, v Rostrevor je teraz cez víkend celtic festival. Bolo by fajn, ak by ste išli so mnou spolu so Sin. Hm, čo povieš? Sin?“ mykol plecami John a ja som odrazu nevedel, ako sa mám tváriť. Sin sa rozžiarili oči a Isabella sa na ňu huncútsky usmiala. Sin sa už videla s cigaretou marihuany v puse. Toto je trest! Ja som to vedel, že čoskoro ma niečo takéto stretne. Môj poklad mi nevenoval ani malý pohľad a k tomu napokon ešte aj veselo súhlasila. Okrem toho som sa strápnil, keď zo mňa zhrozene vypadlo: „V stanoch?!“ Všetci traja sa na mňa udivene pozreli.

„No jasné! Ty si tam už bol, Edward?“ spýtal sa ma John až priveľmi milo, ale nemyslel to tak. Bol som na všelijakých festivaloch, ale tu nie. O tých stanoch som to vyčítal v jeho hlave.

„Nie, len som o tom počul.“ Páčil sa mi nápad zniesť Johna okamžite z tohto sveta. Láka môj zmysel života niekam, s čím ja nemôžem súhlasiť.

Zmysel života? Ja som to povedal! Táto pozvánka mala aj pozitívny význam. Uvedomil som si, aká je pre mňa Isabella dôležitá.

Usmial som sa na ňu, i keď ona na mňa nie.

 

*

 

Besný lov, to som potreboval, mohol som aspoň zo seba vypudiť tú moju strašlivú energiu. Zviera ani nevedelo, že som ho zabil. Tu som bol tým čim som, tu moja podstata vládla telu, a tu démonov chtíč sa rozvášnene ukájal. Ale zdalo sa, že mu niečo chýba, lenže tam som už stál ja a on nemohol prejsť. Nechcel som si to pripustiť, ale to zlo bolo vo mne zakotvené, či som to chcel, alebo nie.

Sedel som na visutej skale, keď sa mi zľahka vpížil známy pach do nosa. Ucítil som sladkú esenciu upíra, skôr vôňu, ktorá bola dávno zabudnutá. Voňala láskou, krásou, sexom a hlavne smrťou. Klementína.

Klementína - krásna upírka s nevinnou tvárou víly a nemilosrdný zabijak v jednom. Čo tá tu robí? Preskočil som priesmyk, aby som bol bližšie, už musela vedieť, že som tu.

„Klementína?" skúsil som. „Klementína, vylez, viem, že si tu!“ zvolal som smerom k skalnatej stene.

„Ale, ale, koho to tu máme? Nečakaná návšteva. Krásny Edward Cullen na love. Čo prenasleduješ? Medveďa? Srnku? Alebo rosomáka?“ pretiahla sarkasticky a vynorila sa spoza skaly, ten jej výraz som poznal veľmi dobre. Ucítil som ešte jeden pach, bol ľudský. Na previse si to k nám zlaňoval človek, nejaký horolezec, teda aspoň tak vyzeral.

„Jamie! Jamie, čakám ťa tu dole!“ zakričala na toho človeka. Pozrela sa na mňa a jej čierne dúhovky hovorili za všetko. Musel som sa opýtať, i keď mi bolo jasné, čo Jemie je.

„Klementína, kto je to?“ Oblizla si zmyselne hornú peru.

„Čo myslíš?“ Hrala hlúpu. Prstom som ukázal na toho človeka na stene.

„Ale ty dobre vieš," zapriadla. „Myslela som, že vieš čítať myšlienky, drahý.“ Mykla ladne ramenom, do tváre jej spadol prameň blonďavých vlasov. Chcela ma provokovať, ale bol to jej život, lenže teraz som stál vedľa nej a ona dobre vedela, aký je môj názor na lov.

„To nesmieš robiť, to neurobíš, Klementína. Ja ťa prosím.“ Len ladne kývla hlavou, že chápe, ale odpoveď znela nie, jednoznačne nie.

„Ja ti to nedovolím, nechaj ho ísť. Poď so mnou na lov, pôjdeme spolu,“ povzbudzujúco som sa usmial. Mal som veľký strach o toho chlapca.

„Čo za to?“ Mrcha jedna.

„Čo chceš?“ Nadvihol som provokačne obočie. Môj pohľad sľuboval všeličo, ale nechcel som, a ani nemohol som, jej to dať.

Mladík zliezol dolu, Klementína ho objala a nehanebne sa s ním začala bozkávať pred mojími očami, bolo to odporné.

„Tak čo, ideme?“ veselo ho popchla, chalan po mne pokukoval, kde som sa tam vôbec vzal. Prešli sme neďaleko od skaly k autu. „Tu sa rozlúčime, láska, áno?“ povedala tomu Jamiemu. Jemu sa to však nepáčilo, chcel protestovať.

„Jamie, prosím ťa, môjho priateľa som už dlho nevidela. Prejdem sa s nim tu obďaleč, keď nemáš nič proti.“ Zmyselne zažmurkala očami. Jamie chcel ešte niečo ostrejšie namietnuť, ale asi si povedal, že to nechá tak. Aj tak mu bolo divné, kde som sa tam náhle objavil. Hodil po mne vražedný pohľad s tým, že si tú štetku môžem nechať, zbalil si švestky a odišiel. Odľahlo mi. Chlapče... si zachránený!

„Jamie? A pamätaj, tu Edward, ti dnes zachránil život!“ vykríkla za ním, keď jej zamával, od skalísk sa ozvala jej ozvena. Usmievala sa, chytila ma za ruky a rozjarene sa so mnou zatočila.

„Som tak rada Edward, že sa vidíme.“ Škoda, že ten pocit nie je obojstranný, drahá... Musel som si dávať pozor, Klementína dokázala dobre vycítiť emócie a ľahko zistila, či niekto klame.

„Ja... ťa tiež rád vidím. Čo tu v Írsku robíš?“ Sakra, čo tu robí!

„No vieš, v štátoch je teraz nuda. Popravili dvoch nomádov na festivale v Los Angeles a ja nemám záujem, aby som skončila vo volturiovských spároch.“ Zaujímavé... „Aha.“

„A, zavolal ma sem jeden môj priateľ, Jackson, nepoznáš ho. Vlastne, pozval ma sem na taký malý festival. Je to v Rostrevor, tuším tak nejako sa to mesto volá.“ Prešiel mi po chrbte mráz. Isabella so Sin a aj s tým blbcom Johnom tam idú stanovať. Musím jej v tom zabrániť, za každú cenu.

„Deje sa niečo?“ preskočila predo mňa, kráčala chrbtom k ceste.

„Nie, nič. Čo by malo sa diať?“

„Ty klamár! Ja ťa poznám!" zachichotala sa, ale viac sa k tomu môjmu strnulému výrazu nevracala, „skús, že ma nechytíš!“ vykríkla a rozbehla sa po vyvrátenom strome hore kmeňom. Bežal som za ňou.

Cestou späť sme sa rozprávali, divné mi prišlo, že náš vzťah ani slovom nespomenula.

„A odkiaľ vieš, že som tu v Írsku?“ To ma zaujímalo, nemala to od koho vedieť.

„Stretla som Rosalie na letisku, hovorila, že si tu a aj čo tu robíš. Zbláznil si sa? Načo je to dobré? Teda, ja...“

Nemal som náladu na jej svetonázory, popravde som mal v hlave vymätené, lebo to, aká situácia sa rysovala jej prítomnosťou, mi nedalo priestor na sústredenie sa, tak som znel naozaj desne suchársky.„Pozri sa, Klementína, je to moja vec. Momentálne je táto existenčná etapa pre mňa veľmi dôležitá.“ Snažil som sa to podať tak, aby odo mňa nič nechcela. A to doslova. Pretočila oči posmešne, pritom sa akože prežehnala. „Si ty bol vždy iný, vždy tak svätý,“ zosmutnela, pohladila ma po líci, zadumane si prezerala moju tvár, myšlienkami jej preblikli naše staré časy. „Zmenil si sa."

„Ty nie. Stále očarujúco krásna." Hrejivo sa usmiala.

„Ale pusu ti dať môžem?“ Rýchlo zahnala staré spomienky a pritisla sa na mňa. Rozosmial som sa.

„Pusu, áno...“ Nestačil som dohovoriť a mal som jej jazyk až v krku. Bola to veľmi vrúcna pusa.

„Ďakujem, Klementína...“

„A za čo?“ Stále hopkala okolo mňa ako malá.

„Za to, že si nezabila toho chlapca.“

Povzdychla si. „Edward, môžem to urobiť hocikedy inokedy a ty s tým nič neurobíš.“ Mala pravdu, nič nezmôžem. Napadlo mi, že ju zabijem, teraz hneď, tu na tomto mieste. Mal by som to urobiť. Pomaly som nadvihol ruku k jej krku...

„Jackson ma čaká tu dole pod kopcom. Idem.“ Odrazu mala naponáhlo, presne to som mohol čakať, ona vytušila, že som na to myslel. „Ešte sa uvidíme," narýchlo prehodila.

Dúfam, že nie, pomyslel som si.

„Dobre. Maj sa.“ Pobozkala ma na líce a bleskovo zmizla v poraste nízkych smrekov. Z diaľky som ešte počul: „A nemysli si že som ti odpustila, Edward Cullen!“ Jej smiech sa niesol ozvenou ku mne, kde som osamelo ostal stáť. Toto mierne laškovanie by prišlo niekomu milé, lenže, strašné na tom bolo, že to tak vlastne vôbec nebolo - myslela to vážne. Mal som ju zabiť a ja blbec som zaváhal. A preto dnes v noci ešte niekto umrie.

Klamal som, že táto existenčná etapa je pre mňa na prvom mieste, už to tak nebolo. Jediné, čo pre môj život neživot existovalo, bola ona. Nádherná sladká Bella, čo anjelom spieva.

Teraz bolo ale smrteľne dôležité jej ten výlet zakázať, alebo to nejakým spôsobom prekaziť. Nevedel som si predstaviť, že jej to len tak poviem a vôbec čo jej poviem. Nevedel som, aký je ten festival veľký a čo všetko sa jej tam môže stať. Nomádi vždy vyhľadávali takéto akcie. Keď sa tam niekto mladý stratí, pripisuje sa to hlavne drogám a nikto s toho nerobí žiadnu vedu. Stretávajú sa tam ľudia z celého sveta a možné je, že sa niekto rozhodne len tak zmiznúť.

Takto to bolo aj s Klementínou, ona bola v podstate novorodená keď som ju spoznal. Mala vtedy iba rok a nebolo to jednoduché, ale snažil som sa ju viesť. Lovili sme spolu, žila vtedy u mňa v New Yorku a milovala ma. Neviem, vlastne myslím, že som ju mal rád, ale láska to z mojej strany nebola. Leto v sedemdesiatom druhom to všetko zmenilo. Vedel som, že s priateľkou chce ísť na Woodstock, lenže vtedy tam za noc zmizlo desať ľudí. Náš rozchod bol plný emócií, no skôr ona bola plná emócií. Rozchod považovala za podraz a myslím, že mi dodnes neodpustila.

Isabella sa bude musieť podvoliť a je mi jedno ako to urobím, pri najhoršom ju zamknem v pivnici u Meggie.

Vrátil som sa domov. Kameň bol stále kameňom. Pýtal som sa sám seba, čo dokážem zmeniť, alebo aspoň ovpyvniť. Presvedčiť ju. Musím, skrátka musím.

Zaklopal som na dvere triedy, bola tam s ňou aj Sin, čo mi v tejto situácií nepomôže, iba ak to bude horšie. Všimol som si, že jej priateľka ma na ňu veľký vplyv a to v dobrom aj zlom.

„Ďalej!“ ozvalo sa.

Čo ten tu chce? Sin a jej útočný vnútorný hlas ma odrádzali ísť ďalej. To nebolo od nej pekné. Povedala jej už Isabella niečo? Vie o tom čo sa stalo u mňa v izbe? Nejako výrazne nepremýšľala, len v duchu hlasno nadávala, tak som jej v tej hlave okrem hnevu nenašiel nič. Vďaka bohu hneď aj odišla.

„Uhm..." posmelil som sa. „Ahoj,“ pozdravil som. Dobrý začiatok.

„Otče, stalo sa niečo?“ prehodila neutrálne konverzačne, ale otočila sa mi pritom chrbtom, čo znamenalo: ignorujem ťa - a začala pritom nedbalo zbierať notové zošity z prázdných lavíc. Došla na koniec triedy, až potom som si uvedomil, že na ňu len zasnene zíram. Prebrala ma až jej otázka.

„Tak, potrebujete teda niečo odo mňa?“ Hlas sa jej ľahko zvýšil, ale ja som to počul dobre. Áno, potrebujem teba. V ten moment som jej to chcel povedať, ale prebral ma jej odmeraný pohľad.

„Ja som... chcel som ti povedať... totižto spýtať sa, či pôjdeš na ten festival do Rostrevor?“ Prísahám, že v živote som nekoktal. Naklonila hlavu na bok.

„Prečo to zaujíma práve vás, otče?“ No, to je otázka, neuniklo mi, že na to slovo otče dala až prílišný dôraz. To bolo skoro, ako výzva do boja. Ale ja som bol pokojný... úplne v pohode, málo nechýbalo a tikalo by mi oko od nervov.

Zamrkal som a prešiel si rukou nervózne tvár.

„Isabella, ide o to, že tam ideš na noc a, no, môže to tam byť nebezpečné... Vieš, myslím, že by si tam vôbec nemala ísť.“ Toto nie je dobré. Mal som si pripraviť reč, totálne som pohorel vo všetkých smeroch. Nadvihla obočie hladiac zamyslene na nástenku v triede, ale na mňa pritom dôsledne nepozrela. Kašle na mňa s tým som mal počítať.

„Otče, nepôjdem tam sama, to dobre viete. A inak, čo je vás vôbec do toho, kam ja idem?“ Nezaujato prešla okolo mňa, ani to s ňou nepohlo.

„Je ma do toho veľa, Isabella!“ Plán byť pokojný sa potápal ako loďka vyrobená z novín. Zošity so silným prásk spadli na katedru.

„Vy!" vytasila na mňa prst. „Dajte mi pokoj! Pokiaľ som vás nespoznala mala som normálny život. Nestačí vám to všetko, čo ste mi urobili? Proste si nájdite niekoho iného, kto s vami bude túto vašu hru hrať,“ vyprskla na mňa a spravila par výhražných krokov mojim smerom.

„Nehrám sa s tebou. Nikdy by som nič také neurobil. Ja... Ja ťa...“ - milujem - „prosím, nechoď do Rostrevor, bojím sa, že sa ti niečo stane,“ bol som zúfalý.

„Sľúbila som Johnovi...“

Dlhým krokom som dosiahol pred ňu. „Mňa žiadny John nezaujíma!“ zahromžil som rovno nad jej hlavou. To meno nemala predo mnou vyslovovať, zľaknuto vydýchla.

„Ale mňa áno. Chcem tam so Sin ísť. To mám stále sedieť tu a modliť sa ako nejaká mníška?“ Provokovala, cítil som to. Vysmievala sa mi za to, akým životom žijem.

„Iste! Isteže nie!" Neovládol som sa a dostal sa hladko cez okraj. „Ty sa potrebuješ len dobre opiť, fajčiť trávu a s niekým si to v tom stane poriadne rozdať!“ Ták a bolo to, neudržal som sa. Jej pohľad hovoril za všetko. A potom, bol to len malý okamžik a ona mi vrazila facku. Všetky city, ktoré som k nej choval nestačili na tú nanosekundu. Démon zavrčal, a než som to celé mohol nejako ovplyvniť, moja ruka ju už držala pod krkom. Moje vrčanie v momente ustalo, zostal som zhrozene stáť. Keď som videl, ako sa jej zmocnila panika a oči sa jej zaplavili slzami, chcel som byť mŕtvy, naozaj mŕtvy.

„Isabella...“ zašepkal som a pustil ju. Zdvihol som ruky pred seba a neveriacky ustúpil o krok. Chcel som... neviem, čo som chcel, ale viem, že bolo do plaču aj mne. Napol som sa, že niečo poviem, už len ten pohyb ju poľakal, strachom ucukla a skryla si tvár do dlaní. Ona sa ma naozaj bála.

„Nechaj ma." zavzlykala. „Prosím, odíď. Prosím...“ Plačom sa jej zadrhával hlas.

„Odpusť mi, toto som nechcel. Ja som ti nechcel nijako ublížiť. Toto je to, čo ti nemôžem povedať. Ja ťa prosím, Isabella.“ Bola to bolesť, ktorá za mňa hovorila a úpenlivo prosila. Ale ona sa len viac odvrátila a ticho plakala. Toto bolo zverstvo a veľká chyba - presne tá chyba - chyba vo mne, v mojej podstate.

„Ak mi dovolíš, ja... chcem ti povedať, že pre mňa veľa znamenáš a môj život sa kvôli tomu od základov zmenil, odkedy som ťa poznal, a to čo sa doteraz stalo medzi nami...“ Dvihla pohľad  do mojich očí a mrazivo na mňa prehovorila: „Si zviera a nechcem ťa už nikdy vidieť. Nechaj ma na pokoji. Nemôžem... ja neviem, čo odo mňa chceš. Mám z teba strach. Prečo to všetko robíš? Prečo proste nevypadneš!“ hystericky dvihla hlas, v očiach slzy. Jej slová ma strhávali do pekiel, bol som odsúdenec na hranici. To naše vzájomné utrpenie, bolo neznesiteľné. Naraz sa strhla, vzala si svoju tašku a vybehla dverami von. Nemohol som ju nijako zastaviť, iba by som jej tým ublížil. Bála sa môjho dotyku, bála sa tej kamennej ruky, ktorá jej skoro zlomila hrtan.

Démon po tichu ľutoval, že nestlačil viac.

Dlhú chvíľu som len tak stál, sám som si nerozumel. Prečo ja musím toľko platiť za to, že som? Šťastie nie je pre mňa, takých ako ja obchádza. Nesmiem si dovoliť niečo očakávať. Nie som človek, nie som hoden sa ním nazývať. Nemám srdce, nemám dušu, nemám milovanú osobu, ktorá mi chýba. Som nikto.

Vyšiel som von na chodbu, stál tam Jonathan. Koľko toho počul mi bolo jedno. Jeho myšlienky približovali Isabellu ku mne a naopak. Nechcel som to vidieť a ani počuť. Bez slova som odkráčal preč.

 

***

 

V jednu noc, keď dievča zaspávalo...

Edward,

i keď som povedala to, čo som povedala.

Snívam,

v mojom sne ťa noc čo noc vídam.

Láska tu so mnou vždy s tmou je,

a aj keď moje srdce navždy vie...

naveky ťa vrúcne miluje.

Láska moja krásna,

strach je čo ja ti nepoviem,

ale sama viem, že ťa vášnivo milujem.

Odpustím... keď povieš zabijem.

*

(tento  môj výtvor - "básnický" - má vyjadriť Belliné pocity, môj absolútny necit k poezii, si prosím, nevšímajte :D, dik za pochopenie)


galéria k poviedke

 

zhrnutie

 

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

Astrid

20)  Astrid (30.06.2012 19:01)

Janebinko, Amazonko, Ty moja kocka cukru moc díky za radosť akú mi tvojimi komentármi prinášaš. Kiss.

Janebka

19)  Janebka (30.06.2012 18:07)

Astrídku, je mi smutno! Edward bojuje, vášnivě miluje i nenávidí! Znovu a opět zažívá strach! O milovanou bytost, ale i toho démona a zvířete v sobě! Páni, jak tobě se daří převést všechny ty jejich pocity ve skutečnost, že je doopravdy vidím! Už naprosto chápu, jak myluješ Edwarda!! Moc ráda bych napsala víc, ale všechno mi vyznívá jako nesmyslný blábol! Nádherné!!!
Děkuji!!!

kytka

18)  kytka (13.02.2011 22:22)

To je mi ale smutno. Ale krásná kapitola.

eMuska

17)  eMuska (23.09.2010 14:56)

Aaaach!
Strašné, je to tak domotané, Edward robí chybu za chybou... Aaaa" Sprav s tým niečo, už sa teším na pokračovanie!

Karolka

16)  Karolka (23.09.2010 01:04)

Tak znovu: Neboj ;-). A piš, už se nemůžu dočkat.

Astrid

15)  Astrid (23.09.2010 00:43)

Karolka, dik, to som úplne hotová:/ , asi to budem musieť celé prepísať. Sofort schnell!!!

Karolka

14)  Karolka (23.09.2010 00:25)

Nic se neboj, máš mě na lopatě.

Astrid

13)  Astrid (23.09.2010 00:22)

Ach, Karolka, mám strach, táto vec je iná než Hranica a som k tomuto môjmu pokusu naozaj kritická.:p no...
A Bye, nebuď hotová, to všetko čo Viera obnáša, no neviem, či nedostanem od teba plnú fúru kritiky, lebo je tam veľa brutality a sexu, kruci! ja sa idem odstreliť. ale fakt. keď ja som ho chcela pri tom vidieť.
Hranica je na textovej korekcii, tak len na to kukám jak debil. furt a

Karolka

12)  Karolka (22.09.2010 23:53)

Ahoj Astrid, omlouvám se, že se sem vetřu, ačkoli to nepatří pod tuhle povídku (na kterou se rozhodně taky chystám!). Jen mám potřebu vyjádřit nadšení nad vědomím, že právě píšeš Hranici. Strašně (!!!) se na ni těším!

Bye

11)  Bye (22.09.2010 23:45)

Co by..., jsem z něj úplně hotová, to se mnou dělá!
Ale ten Tvůj Edward je všechno, jen ne motýl. On je síla, moc, živel...

Astrid

10)  Astrid (22.09.2010 23:21)

No do prdele ale Ed ide byť teraz - niečo ako motyl emanuel.
Ale ta bitka s thisisom, tak to bude whisky gin. Keď to zajtra dopíšem, budem si gratulovať. Kvetnatosť som kúpila, takže nejak to už bude.
kruci a co to s tebou dela???? co?

Bye

9)  Bye (22.09.2010 23:00)

Prosím, prosím, nožky šoupám, dej Hranicu i bez kvetinárstva!!! Presburg burger !!!
Ja si tam tu kvetnatosť domyslím...
Hlavně když bude drsnej Edward - pojítko všech Tvých povídek. Ani nevíš, co se mnou dělá...

Astrid

8)  Astrid (22.09.2010 22:43)

Ja som to vedela, že dostanem poza uši, jak som kukla, že si tu, ha! tretí škopek a nič, mam kapitolu a neda sa to vydať , lebo, momentálne musím isť do kvetinárstva po kvetnatosť do prdele.
Bye, ok tak len Presburg burger ok?

Bye

7)  Bye (22.09.2010 22:22)

Ano, máš naprostou pravdu, Astrid, zabiju Tě za TO!!!!
Tvůj styl není easy, ale ku*va já znám mnohem těžší styly. A co je důležitý... NIC mě na tom neruší.
Musím se na čtení soustředit?? Sakra jo! A co má bejt? Já nechci Mc Donalds!! S Tebou trávím večer v drahý francouzský restauraci a chci si to vychutnat!
Zapoměň na psaní v češtině. Je to totiž úplně jedno. Na slovenštinu se dá v Tvém případě napojit během půl první kapitoly.
Posílám ti múzu na Hranicu. Neviem se dočkať!

Astrid

6)  Astrid (22.09.2010 22:12)

Holky, poslište, kdybych tak, říkam možná, jo? uměla česky psát, čož neumím, ale možná to není ten duvod si to myslet- že je to tím. Asi to bude tím, že ten muj skoprnený styl (káľať drevo by mi išlo lepšie))))odrází lidi a jinak, u mně je to tak, jak u upíru, nejak všichni kolem mně zmizí, když se ozvu. Já vím jsem desná potvora. Dekuji Vám za vaši podporu. :D
Kruci mňa ambra zabije za toto, čo som tu spísala- a asi nie len ona. dnes mám super deň totiž, snažim sa písať hranicu a fuc... nejde mi to!!!! vyhodím komp komínom!
Baby mám Vás rada. :D :)

gucci

5)  gucci (22.09.2010 20:59)

... ...tato povídka je jako droga..jednou okusíš...a pak odpočítáváš vteřiny do dalšího dílu...ale ten čas je nekonečný...pak je to zase tu..ten opojný pocit, že plavu mezi nádhernýma písmenkama,které tvoří nádherné věty, jdoucí mi přímo z duše....když mi oči kloužou po někonečných řádcích....mám dojem že stojím vedle postav jako tichý pozorovatel...vnímám všechny jejich postavy, touhy,lásku i ten nekonečný smutek a zoufalství... .... ...nechci o tuto povídku ani její hrdiny přijít ...co si náš Ed nadrobil si aty bue muset sníst,ale já věřím, že autorka bude k němu brzy milosrdná !!!Ede bojuj!!!
Bye:...nedokážu pochopit, proč čtenáři nejsou schopni apsat alespoň jedno slovo...Dokonalý příběh, který má hlavu i patu..čte se jedím dechem!!!!

4)  elie_darrem (22.09.2010 20:23)

tak to jsem zvědavá, ajk to dopadne

Bye

3)  Bye (22.09.2010 11:05)

Tak především.
Marně si lámu hlavu, proč takovej skvost, jakým Viera je, stále uniká širší pozornosti zdejšího publika...

LIDI, NEBOJTE SE, JE TO SILNÝ PŘÍBĚH O HLUBOKÉ LÁSCE. EDWARD A BELLA - ČISTÁ ESENCE!!! I SWEAR!

Astrid! A je to venku! Máš smysl pro humor!!! :D
Jasně, vím, že ty chvilky v diskusním kroužku si Edward moc neužíval, a že žárlivost je roztomilá jen do určité míry, ale já se bavila přímo královsky!!!
Edwardovy suché, ironické poznámky mě doslova uzemňovaly a děsně mě mrzelo, že si je říká jenom v duchu, protože, kdyby tohle slyšela Bella, musela by uznat, že on je určitě mnohem zábavnější, než John (skvěle jsi toho "skromného a milého" hocha s vnitřním monologem prasete vystihla )
Pasáž s Klementinou mě paradoxně donutila přemýšlet víc o Edwardovi než o ní. Ještě toho o něm moc nevím. Ale jedno je jistý. Není to žádný sedmnáctiletý upíří ucho. Je to chlap. Se vším, co k tomu patří - i s tím drsným, krutým, žejo. Sálá to z každýho slova, který o něm napíšeš. Nedivím se Belle, že se ho bojí.

Ewik

2)  Ewik (22.09.2010 10:24)

Astrid vždyť víš, tuhle povídku miluju.
Nádherné a skvěle napsané, jako vždy.

ambra

1)  ambra (22.09.2010 09:55)

Tak nejdřív - tuhle píseň naprosto zbožňuju!!!
A potom - i když tou první půlkou neustále prosakuje ta hořkost, stejně jsem se neskutečně bavila Edwardovým "neveřejným" rozhovorem s Johnem. A naučím ji surfovat mě prostě položilo:D (Bella a sport ). Jinak ale - díky, žes dala Belle hudební nadání, taky si myslím, že v knížce nemusela být zas až tak šedá (no dobře, uměla navařit, no ). Sin se mi líbí, jen se trochu bojím (stejně jako Edward), že ovlivňuje Bellu oběma směry. Jenže to je v tomhle věku prostě normální...
Pasáž s Klementinou - - jsem měla normálně zástavu!!! Ajaj, ta tam ještě zatopí!!!
A závěr ve třídě - pro ten mám jen jedno slovo - GENIÁLNÍ!!!
Astrid - jako vždy - potlesk ve stoje!!!

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek