Sekce

Galerie

/gallery/apple.jpg

Keď už raz majú byť spolu, tak nech, herňajs, nerobia hovadiny!

  „Nechaj ma, otec!“ zvrieskla som so slzami v očiach a zabuchla za sebou vchodové dvere. Odkedy zomrela mama, nedokázal mi viac byť správnym rodičom. Nenávidela som, keď som sa vracala domov a on bol opitý, keď si myslel, že som matka a chcel, aby som s ním šla pozerať baseball a aby som sa s ním delila o jednu izbu. Nenávidela som, keď ma hladil po vlasoch a oslovoval Renée.
  Tmavú oblohu zakryli mračná a ja som už nebola schopná vidieť viac hviezdy. Začalo pršať. Zhlboka som sa nadýchla vlhkého vzduchu, ktorý ma pošteklil v priedušnici. Drobné kvapky sa mi vpíjali do vlasov a robili tmavé fliačiky na bunde. Došla som až k detskému ihrisku osvetlenému poblikávajúcou pouličnou lampou. Z piesku bolo už blato a na farebných lavičkách sedeli len malé mláčky a lístie, čo vzal vietor z okolitých stromov.
  Sadla som si na hojdačku ukrytú pod drobnou strieškou a pohybovala sa pomaly dopredu a dozadu. Dážď ustal a ja som mala konečne výhľad ma žiarivý mesiac. Úzky pás kosáka vrhal svetlo na celú scenériu predo mnou – ulicu obkolesenú domami, za ktorou stáli nepriepustné hradby stromov. Lampa ešte chvíľu poblikávala, než zhasla úplne.
  Niekde za mnou praskla vetvička. Oči sa mi strachom rozleteli po húštine, ktorú môj zrak nemohol prebodnúť, srdce sa mi náhlivo roztĺklo, čelo mi orosil chladný pot.
  „Neboj sa ma,“ zašepkal medový hlas a spoza stromov vyšiel chlapec. Mohol byť tak v mojom veku. Štíhla šľachovitá postava sa elegantne preplietla pomedzi zábradlie až došla ku mne. „Ty si Isabella Swanová, však?“ opýtal sa.
  „Ako to vieš?“
  „Už dlhšie ťa pozorujem. Chodíme na tú istú školu a máme spoločné hodiny biológie.“
  „Edward Masen?“ spýtala som sa. Vôbec ma neznepokojilo, že ma nejaký neznámy chlapec sleduje po škole. Forks bolo pomerne mierumilovné mestečko.
  „K vašim službám, madam,“ zazubil sa a posadil sa na druhú hojdačku, ktorá visela hneď vedľa.

  Zhovárali sme sa. Mesiac pomaly klesal a my sme sa stále nechceli rozlúčiť. Priblížil sa. Dotkol sa mojich pier a ja som necúvla. Nespravila som krok, ktorý by nás zadržal a nechala sa ním viesť až na koniec našej spoločnej cesty. Cesty ku hviezdam.
  „Neodchádzaj,“ zašepkal, keď som si zbierala veci z premočenej zeme. Zahľadela som sa do jeho dokonalej tváre, ktorú naťahoval mojím smerom, k rozhádzaným vlasom a zeleným očiam, čo pálili túžbou. Nepovedala som mu nič. Iba som sklopila hlavu a otočila sa na odchod, stále cítiac jeho prítomnosť na svojej koži.

  Na druhý deň som sa zobudila až okolo obeda. Otec bol v práci, čo mi vyhovovalo. Spod postele som vytiahla kufor a nahádzala do neho veci zo skrine, knihy a pár cédečiek, čo som si doniesla zo svojho predošlého domova vo Phoenixe. Všetko som to zložila k dverám pripravená odísť. V kuchyni som sa zdržala asi najdlhšie. Zízala som na marhuľové steny, ktoré si matka presadila, aby sem vniesla trochu útulnosti. Z poznámkového bloku na chladničke som vytrhla jeden list papiera.

  Drahý Charlie,
odpusť mi, že odchádzam bez rozlúčenia, ale ja som to už nemohla vydržať. Nechcem stvrdnúť v zapadnutom malomeste, ja viem, že mám na viac.
Nehľadaj ma.
Proste ma nechaj odísť.

  Tvoja Renée


  Modrý atrament sa na dvoch miestach rozpil, ako moje slzy padali na papier. Vzala som si kufor a počkala na autobus do Seattlu. Odtiaľ som letela k príbuzným na Aljašku. Tanya ma už čakala, vedela totiž o tom, že prídem. So zaslzenou tvárou som ju objala.
  „Ššš, to bude dobré,“ opakovala mi stále dookola.

  O rok neskôr:

  Vracala som sa späť. Na miesto, ktoré som už nikdy v živote nechcela vidieť. Ako dcéra som sa však musela zúčastniť na otcovom pohrebe. Nasadila som si na nos slnečné okuliare, aby si nikto nevšimol moje červené dúhovky, a vytiahla z kufra auta kočík, do ktorého som posadila malého Edwarda. Mal len tri mesiace, ale bol to najkrajšie dieťatko na svete.

  Neplakal. A ja som tiež nevyronila ani jednu slzu. Stála som tam a sledovala, ako rakva klesá do zeme. Nebolo mi ho ľúto. Zaslúžil si konečné vykúpenie a ja som mu ho chcela dopriať v pokoji bez jeho Renée.
  Ľudia začali postupne odchádzať.
  „Isabella,“ ozvalo sa mi za chrbtom. Otočila som sa. A on stál tam. Bez jedinej chybičky v padnúcom čiernom obleku a dokonale zelenými očami. Koľkokrát som snívala o našom stretnutí? Koľkokrát som túžila, aby za mnou prišiel a zovrel ma v náručí ako vtedy?
  Teraz sa moje prosby vyplnili a ja som nedokázala spraviť vôbec nič.
  „Odišla si,“ začal trasúcim hlasom. „A založila si rodinu. Žiadal som ťa, aby si ostala so mnou.“
  „Nemohla som.“ Mne samej znel môj hlas cudzo, akosi chladne a bezcitne.
  „Si ešte krajšia ako vtedy. A máš krásneho syna.“
  „Ďakujem,“ povedala som a snažila sa ho obísť, pretože som cítila, že moje srdce viac neznesie. Bol tu. A nič nevedel. Nič nesmel vedieť.
  Na svojej paži som ucítila čosi teplé.
  „Prečo ma opäť opúšťaš?“ Pevne som stisla oči.
  „Ty nepatríš do môjho života, Edward.“
  „A čo to dieťa?“ Vedel to. Už len podľa tých zelených studničiek to musel rozoznať.
  „Je moje.“
  „Bella,“ zašepkal odrazu až príliš blízko pri mojej tvári. „Vtedy v noci to bolo niečo nezabudnuteľné. A neverím, že ty to dokážeš prejsť len tak, bez povšimnutia. Neverím, že máš také kruté srdce, aby si ma dokázala opäť nechať napospas svetu. Stojí tu pred tebou zlomený muž, Bella. Ak ho chceš úplne doraziť, odíď. Ale ja viem, že ty taká nie si.“ Pevne som stisla pery. Malý Edward začal plakať.
  „No tak, ššš, mama je tu, maminka je pri tebe,“ zašepkala som k nemu, keď som si ho vzala na ruky. Jeho dlaň sa z mojej paže presunula na chlapca.
  „Je nádherný, ako sa volá?“ Zaťala som zuby.
  „Edward.“
  „Po otcovi?“ Útočil a veľmi dobre to vedel. Neodpovedala som.
  „Už musíme ísť.“
  „Odveziem vás?“ ponúkol sa dychtivo.
  „Ja mám auto,“ odvetila som.
  „Neodchádzaj,“ zašepkal. Ako vtedy. „Milujem ťa!“ Keby moje srdce bilo, teraz by sa zastavilo. „Ľúbim ťa, Bella, teba, aj svojho syna.“ Otočila som sa k nemu tvárou a zložila si okuliare.
  „Ale mňa nemožno milovať.“ Vydesene ustúpil pri pohľade do mojich očí. Na nič som nečakala a nechala ho tam stáť. Na spálenisku svojich spomienok.

O rok neskôr:

  Sledovala som malé batoľa, ako sa snaží chodiť po obývačke a smiala sa spolu s ním. Detský hlások sa odrážal od stien a tvoril tak dokonalú symfóniu radosti. Usmievala som sa. Každým dňom sa viac a viac podobal na svojho otca. Ryšavé vlásky a zelené očká boli dokonalým znakom toho, komu patrí.
  Pri dverách sa ozval zvonček. Šla som otvoriť.
  „Nie je pravda, že ťa nemožno milovať,“ povedal jednoducho. Jeho zlatý pohľad ma uväznil ako pavúk Mušku. „Si moja. A už nedovolím, aby si mi ušla.“ Jeho paže si ma pritiahli k sebe a jeho dych ovial moju tvár. „Navždy.“
  Navždy. A ja som sa nevzpierala. Teraz už nie.

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

7)  Edmonka (15.07.2011 18:14)

škoda, že není delší, ale stejně byla krásná

Bosorka

6)  Bosorka (03.07.2011 21:56)

Na můj vkus moc věci a dějů vtěsnaných do krátké povídky. Raději bych si to vychutnála v mnohem větším rozsahu

milica

5)  milica (03.07.2011 21:52)

Nádherná povídka, škoda že tak krátká. Námět je moc zajímavý

Hanetka

4)  Hanetka (03.07.2011 09:59)

Na dlaních slzy mám
a doufám, že se vrátí
zas jednou štěstí k nám,
ach, lásko, dny se krátí.

Do noci zavolám
a ozvěna se vrací
jak touha, co ji znám,
jak zjara domů ptáci.

Vrátíš se, milý, též?
Nikdy mě nelituj,
mou lásku pokud chceš,
jen věrně při mě stůj.

DopeStars

3)  DopeStars (03.07.2011 09:29)

:) :) :) :) :) :) :)

ambra

2)  ambra (02.07.2011 23:46)

Muško, na malém prostoru stavíš neskutečně zajímavé příběhy a světy. Opět skvělá povídka . (Edward se zelenýma očima mě vždycky dostane )

HMR

1)  HMR (02.07.2011 23:23)

Netvrdím, že chápu detaily, ale krásu netřeba chápat, a tohle vážně krásné bylo

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek