Sekce

Galerie

/gallery/Odrazit sa.jpg

Tak som tu s ďalšou kapitolkou a dúfam, že sa vám bude páčiť.

Dozviete sa v nej, či sa bude môcť Mary radovať alebo či bude mať dôvod na žiaľ. Snáď nebudete rozuzlením sklamané. Prezradím len to, že nás ešte nejaký ten dielik čaká.

Prajem príjemné čítanie.

6. kapitola

 

Maryam

Milujem ho! Tá oslobodzujúca pravda zo mňa sňala balvan o veľkosti odpovedajúcej rozlohe Severnej Ameriky. Belline ruky ma jemne obopli a nedovolili mi ísť za ním ďalej. Pozrela som na ňu ublíženým pohľadom, no keď som videla, ako sa tvári, tak mi pod ťarchou bolesti poklesli plecia.

„Nemôžeme tam s ním ísť, vezú ho na intenzívku,“ vysvetlila mi, keď videla strach v mojich očiach. „Ale neboj sa, len čo sa Carlisle uvoľní, hneď za nami príde a dozvieme sa, ako na tom Jake je. Ale myslím si, že sa zbytočne bojíme. Jacob má tuhý, Blackovský koreň,“ chlácholila mňa a vlastne aj seba.

„Lenže, vravela si, že útočník len o vlások minul jeho... jeho srdce!“ namietla som. Síce som oponovala, ale pritom som túžila iba po uistení, že to dopadne dobre.

„Máš pravdu, hovorila som to,“ pripustila Bella. „Lenže zároveň mal šťastie, lebo sa dostal do rúk môjho svokra. A to je ten najlepší chirurg v celých štátoch, to mi môžeš veriť!“

„Ľúbim ho!“ vyhŕkla som z ničoho nič a ona chápavo prikývla.

„Ja viem Mary,“ povedala mi. „A on miluje teba, vždy ťa miloval.“

Obe sme po tomto vyznaní zmĺkli. Ja som vstrebávala jej slová útechy a pozrela sa smerom, kde len pred okamihom zmizol bezvládny Jacob. Kolená mi ako na pokyn zase zrôsolovateli a nechýbalo veľa, opäť by som sa zrútila. Horko - ťažko som sa pozviechala a za Bellinej opory a švitorenia sme vošli naspäť do pracovne.

Tam na nás sťa mávnutím čarovnej paličky nanovo padla ťažoba a kým sa po nekonečných tridsiatich ôsmych minútach znova neotvorili dvere, sedeli sme na gauči, sťa oparené.

„Edward!“ skríkla Bella, potom vyskočila a hodila sa prichádzajúcemu okolo krku. „Volal si Rachel?“

„Áno. Povedal som im, čo sa stalo a hneď ráno sa vydajú na cestu,“ prisvedčil a privinul si ju k sebe.

„Ahoj, Mary,“ oslovil ma, keď sa od seba s Bellou oddelili a na pozdrav ku mne natiahol ruku.

„Ahoj,“ odvetila som mu trochu zaskočená, pretože Edward Cullen, akého som si pamätala zo stredoškolských čias, zmizol v nenávratne.

Vtom sa zo dverí vynoril aj Carlisle Cullen, s tvárovou maskou, ktorá mu voľne visela okolo krku. Že sa jedná o neho som vedela skôr, než sa mi predstavil, pretože jeho postoj a mimika až príliš pripomínali tie Edwardove.

„Dobrý večer, pani Khabar, ja som doktor Cullen,“ pozdravil ma a srdečne mi potriasol rukou.

„Mary,“ opravila som ho a stisk mu opätovala.

„Ja som v tom prípade, Carlisle,“ prisvedčil a chlácholivo sa usmial.

„Čo keby sme sa posadili?“ opýtal sa nás a sám si sadol za pracovný stôl. Ja a Bella sme použili stoličky postavené naproti stolu a Edward ostal stáť s rukami položenými na pleciach svojej manželky.

„Nuž, asi by bolo lepšie, keby som prešiel rovno k veci,“ povedal priamo. Zložil si okuliare a naučeným pohybom si stisol koreň nosa. Všetkým nám rad radom pozrel do očí, zakotvil však pri tých mojich. „Počas operácie visel jeho život na vlásku, ale ako typický Black to napokon zvládol,“ začal s vysvetľovaním a mne sa od samej úľavy roztočila hlava. Carlisle však pokračoval. „Ak sa k jeho stavu nepridružia nejaké komplikácie, napríklad v podobe infekcie,  tak nevidím dôvod, aby nemohol prežiť plnohodnotný život!“ Stisla som Bellinu podávanú ruku, ale očami som aj naďalej visela na Carlisleovi. Ten si odkašľal, aby dokončil vysvetľovanie. „Útočník, či útočníci, to sa nevie, mu zasadili dve rany. Jedna ho iba škrabla, ale druhá mu zasiahla a vážne poškodila slezinu. Rana síce nebola veľmi hlboká, ale aby sme zabránili vykrvácaniu, bolo nevyhnutné ju vybrať.“

Pri tej hrôzostrašnej predstave som sa trhane nadýchla a otrela si vlhkosť, ktorá mi skropila líca. Jednou rukou som stále pevne držala Bellu, ktorá tiež mala čo robiť, aby sa nezložila. Po kratučkej pauze sa Carlisle rozhovoril odznova.

„Je šťastie, že ho dotyčný nebodol o kúsok vyššie. Stačilo málo a zasiahol by srdce, kde by jeho šance na záchranu boli takmer nulové,“ vysvetľoval profesionálnym hlasom ďalej a ja som v živote nebola taká napätá a nemala som taký strach z toho, čo sa dozviem. „Nemusíte mať strach, znie to horšie, než to v skutočnosti je. Ako som už spomínal, ak nenastane nečakaná situácia, tak Jacob bude môcť aj bez sleziny normálne fungovať ďalej, akurát bude náchylnejší na choroby. A keďže je to chlap ako hora, je silný a v dobrej kondícii, tak aj jeho rekonvalescencia by nemala trvať dlhšie ako desať dní.“

Čím dlhšie hovoril, tým viacej som pociťovala, ako zo mňa s každým jeho slovom padá obrovská ťarcha. No napriek veľkej úľave, som bola stále ako na tŕní. Vedela som, že kým ho neuvidím, kým sa na vlastné oči nepresvedčím, že je naozaj všetko ako povedal Carlisle, nebudem mať pokoja.

„Môžem ísť za ním?“ Spýtavo som na neho pozrela.

„Mary, aj keby som ti sám veľmi rád vyhovel, musím povedať nie. Teraz za ním nemôžem pustiť ani teba, ani Bellu s Edwardom. Jake bude ešte pár hodín spať. Stratil veľa krvi a to ho oslabilo, takže jeho telo sa takýmto spôsobom vlastne bráni. Navyše mu to pomáha v regenerácii,“ chlácholil nás. Málo, ale naozaj len máličko mi to pomohlo. A aj keď vo mne hlodal červík, ktorý mi neustále podsúval myšlienky, kto za tým všetkým väzí, bola som zase o niečo pokojnejšia.

Carlisleovi zrazu zapípal pejdžer. „Ach... Musím utekať, akútny prípad,“ ospravedlnil sa a vybehol zo dverí.

Po jeho odchode zavládlo v kancelárii hrobové ticho, narúšané iba tikotom nástenných hodín. Päť minút v tichu a nečinnosti, keď som sa len nepokojne mrvila na stoličke, sa ukázalo akurát dosť na to, aby som stratila nervy. Nevydržala som to, postavila som sa a pozrela na Bellu. Nevedela som však kde začať. Myšlienky, čo mi prichádzali na myseľ, sa mi videli vrcholne nevhodné na rozoberanie. Už už som naberala guráž, keď ma vyrušilo zaklopanie na dvere. Za nimi sa zjavila sestrička a pýtala sa nás, či nechceme kávu alebo iné občerstvenie. Všetci traja sme len záporne pokrútili hlavou, tak sestrička zase zmizla a my sme osameli.

Toto ťaživé ticho, keď sa napätie pomaly dalo krájať, preťal práve Edward. „Mary, s Bellou sme sa rozprávali a boli by sme radi, keby si išla k nám. Aspoň na týchto pár hodín. Teraz aj tak za ním nemôžeme. U nás sa vyspíš, naberieš sily a keby niečo, tak sem je to fakt na skok,“ snažil sa ma presvedčiť. Potom na mňa lišiacky zažmurkal a obdaril ma stowattovým úsmevom. „Nechcela by si predsa sa zľakol a upadol do narkózy, len čo sa preberie!“ chechtal sa.

„Edward Cullen!“ skríkla som naoko pohoršene. „Ani trošku si sa nezmenil, si rovnaký zloduch, ako kedysi na škole!" zasmiala som sa a ten zvuk ma samotnú prekvapil. Presne takú vzpruhu som potrebovala.

Tak či onak som ich veľkorysú ponuku napokon odmietla. Predstava spánku v pohodlnej posteli bola síce lákavá, ale nemysliteľná. Určite by som sa iba prevaľovala. A samozrejme tu ostávala možnosť, že sa Jake preberie práve vtedy, keď budem preč.

„Budeš musieť stráviť noc medzi nevľúdnymi nemocenskými múrmi,“ strašil ma Edward.

„To mi nevadí,“ stála som si na svojom. „Stoličky v čakárni vyzerali celkom pohodlne,“ vyhlásila som presvedčivo.

„Prečo neostaneš tu, Mary. Carlisle sa bude určite hnevať, ak ťa pustíme do čakárne,“ prisadila si Bella.

„No určite! Kým on lieta po nemocnici a zachraňuje životy, tak ja si budem vyvaľovať šunky na jeho prvotriednom gauči. Ani nápad!“ povedala som tvrdohlavým hlasom, ktorý nezniesol nijaké námietky. „Veď sa s ním poznám osobne ledva pár hodín, takže táto možnosť skutočne neprichádza do úvahy.“

Presvedčovacie taktiky naostatok vzdali. Ostali ešte hodinu a potom sa pobrali na odchod. Z kancelárie som vyšla spolu s nimi, odprevadila ich až pred vchod a potom sa vrátila naspäť na poschodie. V automate som si kúpila kávu a sendvič a posadila sa s tým do čakárne. Na recepcii už chvalabohu nebola tá nepríjemná sestrička, ale nejaká staršia pani, s hrozne vysokým účesom. Zaželala som jej dobrý večer, ona sa na mňa milo usmiala a odzdravila. Vyzliekla som si kabát, položila naň kabelku a sadla si na tvrdú plastovú stoličku. Vedľa seba som položila kávu a pustila sa do sendviča. Ani som si neuvedomila, aká som hladná, kým som sa nezahryzla do tejto pochúťky.

Čas na hodinách oznamoval, že je už desať hodín večer, ale únavu som napriek tomu necítila. Pani na recepcii, ktorá mi prezradila, že už je takmer na dôchodku, mi pomáhala krátiť čas. Rozprávala mi o všetkom možnom a nežiadala odpoveď, čo mi plne vyhovovalo. Len som počúvala, miestami prikyvovala a občas dostala zo seba jednoslabičnú odpoveď. Sem tam som si stúpla, ponaťahovala si kosti a poprechádzala sa.  Ani keby som bola bývala ostala v Carlisleovej kancelárii, nemala by som pokoja.

O pol jedenástej som si išla pre ďalšiu dávku kofeínu a keď som sa vrátila do čakárne, našla som ju celkom prázdnu. Zhlboka som si vzdychla a oprela sa o jednu z presklených stien. Chvíľu som takto popíjala horúci mok a snažila sa na nič nemyslieť, lenže to mi prirodzene nešlo. Pozorovaním scenérie za sklom, ktorá pozostávala iba z pár urastených stromov a rady budov, som strávila ďalšiu polhodinu. Keď odbilo jedenásť, prekvapilo ma to. Zase som sa posadila a skúsila čítať nejaký časopis, no písmenká sa mi zlievali v jedno. Zaklonila som hlavu na operadlo stoličky a zatvorila som oči.

Niekto mnou triasol. Naštvalo ma to. Najprv som chcela odohnať dotieravú muchu, no to bolo stále neodbytnejšie. Rozlepila som najprv jedno a potom opatrne aj druhé oko.

„Kde to som?“ vyletelo zo mňa prestrašene.

Už som sa nenachádzala v studenej čakárni, ale ležala som na nejakom gauči prikrytá kockovanou dekou a triasol mnou nejaký chlap. Potom sa mi rozjasnilo. Ten gauč som predsa videla v Carlisleovej pracovni a ten chlap predo mnou nebol nikto iný, než samotný doktor Cullen. Ťapla som si rukou na ústa a zmätene okolo seba rozhliadla. Neznášala som tieto stavy tesne tesne po prebudení. Nešlo mi do hlavy, ako som sa sem mohla dostať.

„Zavolala ma pani Thompsonová z recepcie a pomohla mi preniesť  ťa sem," vysvetľoval mi a ja som prikývla. „Ako sa cítiš? Je ti dobre?" vyzvedal starostlivo.

„V rámci možností áno, ďakujem za opýtanie,“ odvetila som mu a zahryzla si do pery. „Ako je na tom Jake?" odvážila som sa položiť otázku.

„Mám dobré správy, inak by som ťa nebudil. Jacob sa už prebral. Môžeš ísť za ním,“ prehodil akoby mimochodom. Po tomto oznámení som vystrelila do pozoru. Chcela som sa okamžite rozbehnúť a bolo mi šumafuk, že neviem kam.

Už sa prebral, uvidím ho!" radovala som sa v duchu. „Ale bude ma chcieť vidieť?" bála som sa zároveň.

„Mary, musíš na neho pomaly a opatrne,“ krotil ma Carlisle. „Po všetkom čím prešiel, operáciou, veľkou stratou krvi a tak ďalej, bude veľmi oslabený. Môžem ťa za ním pustiť, ale len na pár minút, viacej nie, lebo by ho to vysililo. Teraz bude potrebovať všetku energiu na to, aby sa zotavil a mohol ísť čím skôr domov,“ vysvetľoval mi a ja som len horlivo prikyvovala. Súhlasila by som aj vtedy, keby odo mňa chcel, aby som zjedla za hrniec piesku, ak by to malo Jakeovi pomôcť.

Vyšli sme z kancelárie a zahli na jednotku intenzívne starostlivosti. Nejaká sestrička v zelenom mundúre mi ukázala kde si mám umyť ruky dezinfekčným mydlom a potom ma zaviedla pred izbu, kde ležal Jake. Ruky sa mi tak triasli a potili, že som ledva vládala stlačiť kľučku.

Dvere sa s vrzgotom otvorili a ja som v spleti hadičiek a pípajúcich prístrojov zbadala ležať JEHO! Aby som nevykríkla, musela som si rukou prekryť ústa a do očí sa mi nahrnuli slzy. Ležal tam bezvládny, oči mal zatvorené a ja som sa takmer bála ísť ďalej. Kolená sa mi roztriasli ako stredoškoláčke pred prvým rande a v hlave som mala prázdno. Bola som ideálnym kandidátom na odpadnutie, no ešte skôr, než som sa stihla zrútiť, podišla som k posteli.

„Jake,“ hlesla som tak potichu, že ma snáď ani nemohol rozumieť. Jemne som ho chytila za ruku, skoro akoby som sa bála, že sa mi jeho obraz rozplynie. Z ruky mu vystupovala kanyla prelepená páskou a ja som sa bála, že mu spôsobím bolesť, ak by som ju tuhšie stisla. Bruškom palca som opatrne pohladila končeky jeho prstov, studených ako ľad.

Pozrela som do Jakeovej bledej tváre, inokedy sfarbenej do sneda a znova zašepkala jeho meno. Niečo mi vrátilo môj stisk a vtedy sa jeho pery rozvlnili v náznaku úsmevu.

„Mary,“ zachrapčal sotva zreteľne. Priložila som mu ukazováčik na pery, aby sa nenamáhal a sama sa pokúšala hovoriť. Ale všetko čo som zo seba dostala, bolo vyslovenie jeho mena a potom mi zlyhal hlas. Keď som k nemu pomaly skláňala hlavu, strachovala som sa, že sa mi všetko sníva a izba aj s Jakeom sa mi rozplynú pred očami.

„Vieš ako si ma nastrašil?“ zašuškala som mu do ucha a nechala mu na ňom stopu môjho rúžu.

Otočil hlavu mierne doľava, čím mi vlastne vyšiel v ústrety. Naše pery sa stretli na polceste a mne tie jeho, suché a popraskané, vliali do žíl novú silu. Bozk bol príliš krátky, ale musela som pamäť na Carlisleove inštrukcie. Odtiahla som sa len veľmi nerada, no iba natoľko, aby som si mohla položiť hlavu na vankúš vedľa tej jeho. Naše prsty sa preplietli. Tie jeho už neboli také ľadové. Chcela som toho toľko povedať, ale slová sa nedostávali na jazyk.

„Nikdy ťa už nenechám osamelú!“ vyslovil Jake chrapľavo. Zadívala som sa mu do očí a v tých mojich sa zase zaleskli slzy. Aby sa nenamáhal rozprávaním, chcela som mu opäť položiť prst na ústa, ale nedovolil mi to. Bolesť ho síce prinútila skriviť tvár, to mu však nezabránilo zdvihnúť moju ruku a pritisnúť si ju na svoje líce. „Milujem ťa Mary!“



ZHRNUTIE

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Empress

3)  Empress (23.01.2015 17:31)

Katuška, ďakujem ti veľmi pekne.

Evička, aj tebe samozrejme ďakujem. Ad Jake - však je to chlap ako hora, tak dačo aj vydrží;) Ad lekárska rada- to si mi ju nemohla dať skôr? Už aj to idem napraviť

Dievčatá, som naozaj rada, že ste si kapitolku užili, tak hádam to rovnako bude aj s tou ďalšou

2)  Evita (22.01.2015 14:35)

No takto to natahovat!!!! Ma tuhy koren co?!!! :-D Uz som len cakala kedy Mary za sklom tej cakarne uvidi tien toho paka! Drzi sa dobre a uz sa tesim ako sa to vivinie! Len jedna mala lekarska rada....ked im Carslile povedal ze bude zit mal by naznacit ze ak nenastanu nejake komplikacie ako napr infekcia tak bude zit. Teraz tu v UK bol pripad zeny uplne zdravej a zdatnej co trenovala na maraton a isla s kaslom do nemocnice, preslo to zapal pluc a nakoniec sepsu a zlyhanie organov......odpust :-D uz budem ticho a netrpezlivo cakar na dalsiu kapitolu!!

SestraTwilly

1)  SestraTwilly (21.01.2015 21:40)

Našťastie je Jake,aspoň sa zdá,v poriadku.Len dúfam,že Jamesa stihne patričný trest,lebo toto by mu nemalo len tak prejsť .Pekná kapitolka,veľmi sa teším na pokračovanie.

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek