Sekce

Galerie

/gallery/Odrazit sa.jpg

... Vzlyk. Druhá slza si našla cestu von. Hlava sa mi roztočila ako na kolotoči a ja som sa musela chytiť pultu pred sebou.

Potom ďalší vzlyk, ďalšia slza a zrazu ich bolo toľko, že som to prestala počítať. Telo sa mi otriasalo potlačovaným plačom a slzy, ktoré boli doteraz nútené skrývať sa, ma pálili v očiach...

5. kapitola

 

Maryam

Nebola som schopná sústrediť sa na žiadnu normálnu činnosť. Nie po tomto piatku. A premilovanej sobote. A nádhernej rozlúčke, keď odchádzal. Zasnívala som sa... zase. Jeho opálené svalnaté ruky, kĺžuce tak zľahka po mojej pokožke. Pripomenula som si hlboké hnedé oči, skrývajúce v sebe nekonečnú nehu. Cítila som sa s ním tak bezpečne, krásne, uvoľnene a zamilovane.

„Čože!“ zvolala som zdesene a plesla som si ruku na čelo, či nemám horúčku. „Tak moment, aká zamilovanosť? Nikto o nej nehovoril, nie? Nemôžem byť... Určite nie... Ani on...“ Presviedčala som samu seba. Uvedomila som si však, že to vlastne nie je pravda. Jake sa mi z tej svojej vyznal. A hneď mi ju aj dokázal. Niekoľkokrát.

Začala som byť zmätená, ako čerstvo narodené teľa. V žiadnom prípade som neľutovala nič, čo sa stalo. Ale hlboké city? Pripomenula som si Jamesa, ktorý mi tiež na začiatku vzťahu sľuboval nehynúcu lásku. Nepríjemné spomienky hneď nahradili tie krásne. Kým som vyťukávala Jakeove číslo, srdce sa mi roztĺklo ako zbláznené. No než sa v slúchadle rozoznel vyzváňací tón, spojenie som prerušila.

„Mary neblázni!“ kárala som sa. „Už len hodinu, vyrazíš na rande s veľkým R a tam ho uvidíš.“

Nemala som pokoja. Prechádzala som sem a tam, čoho som sa chopila, to ostalo nedorobené. Skúsila som teda otvoriť notebook, rozkliknúť niektoré zložky s wordom a napísať niečo zmysluplné. Položila som prsty na klávesnicu a...

„Či sa ti to páči alebo nie, milujem ťa! Počuješ? M.I.L.U.J.E.M!“

Vytrhla som sa zo zasnenia, do ktorého som opäť upadla a pozrela na obrazovku počítača. Líca mi len tak horeli, ale od naproti na mňa zízala prázdna stránka. Notebook som zase zaklapla a otvorila jednu z odborných publikácií, ktoré som si požičala z vedeckej knižnice kvôli písaniu. Márne som v tých vytlačených písmenkách hľadala nejaký zmysel, všetky sa mi zlievali v jednu obrovskú machuľu. Už nepomáhali ani hrozby mojej vydavateľky - čo vždy predtým zaberalo - ktorá ma od rána bombardovala telefonátmi. Vraj ak rukopis nebude do jedného týždňa u korektorky, vypovedia mi zmluvu.

Všetko márne. Za posledných štyridsať osem hodín som dokázala len bezmocne blúdiť bytom. Maggie ma opúšťala síce veľmi nerada, ale práca ju povolala naspäť do reality. Sobotňajší zumbaton sme prirodzene nestihli, ale to mi vlastne ani nebolo ľúto, pretože svoj čas som mala naplnený niekým a niečím omnoho zaujímavejším.

Začalo mi byť zase horúco. Teplo stúpalo pekne od nôh, pomaličky a zákerne sa rozlievalo do celého tela a ja som po pár sekundách cítila, ako zase horím. Moju červenú tvár nemohol v tejto chvíli nikto vidieť, tak som hlavu len oprela o stôl a potichu sa rozosmiala. Pomyslela som si, že ak sa budem červenať pri každej jednej spomienke na neho, nebudem cez zimu potrebovať ústredné kúrenie.

Zazrela som na hodiny, ktoré posúvali čas zúfalo pomaly. Rezignovane som si povzdychla, vstala som od stolu a podľa možností išla zo seba urobiť krásavicu. O niekoľko minút a jednu vyhádzanú skriňu neskôr, som sa zrútila na posteľ. Na tvár som si pritisla vankúš a dva krát zakričala do jeho zamatovej obliečky. Potom som sa zase posadila, zhlboka nasala do pľúc kyslík a pozrela sa na tú spúšť na zemi. Spomedzi hromady sa na mňa vykukla zelená šifónová tunika so vzormi drobných kvietkov. Vytiahla som ju z kopy a pred zrkadlom si ju priložila k telu. Rýchlo, kým si to zas nerozmyslím, som si ju natiahla a k tomu si vzala ešte čierne legíny a čierny svetrík do pásu. Práve keď som si obúvala balerínky, ručička na hodinkách ukázala, že už päť minút meškám. Z vešiaku som schmatla kabelku a kabát, zamkla byt a chabo osvetleným schodiskom utekala dolu pred dom.

Vonku pršalo. Studené kvapky stekajúce z oblohy, sa začali dotýkať mojej rozpálenej tváre a tela stuhnutého nedočkavosťou. Keď som naostatok konečne natiahla ruku za kľučkou od taxíku, tak sa mi v kabelke rozvibroval mobil. Do skorého večera zahlaholila pesnička „I will survive“, ktorú som si tam nastavila k Jakeovmu číslu na pamiatku piatkového večera.

„Jake...“ vydýchla som vzrušene a najprv sa trošku naľakala, že si to rozmyslel a celé rande zruší.

„Mary... tu je Bella,“ ozval sa mi z aparátu dobre známy hlas. Zrniečko strachu sa usadilo kdesi v mojej hlave a začalo klíčiť. Prízrak nepokoja sa mojim telom začal zakrádať ako ľadová obruč, pripravená zovrieť ma a rozdrviť. Z momentálnej neschopnosti dýchať, sa mi zamotala hlava, no donútila som sa k odpovedi.

„Áno?“ odpovedala som roztraseným hlasom.

„Volám ti z nemocnice Harborview Medical. Myslíš, že by si mohla prísť?“ pýtala sa ma hlasom presýteným bolesťou a mňa premkol nevyčísliteľný strach.

Neviem, čo som čakala, že sa dozviem. Každopádne tie slová, ktoré tak nesúvisle plynuli od Belly ku mne, sa mi zliali v jednu motanicu a ja som sa zapotácala. Oblečenie, ktoré som mala razom premoknuté, lebo som si nestačila rozprestrieť dáždnik, som si nevšímala, lebo ona strašná predtucha, klíčiaca z toho malého zrniečka, usadeného kdesi vzadu v mojej mysli, prerástla v hrozivú istotu.

„Jake bol zranený! Je v nemocnici a bojuje o život...“ Dunelo mi v ušiach. Ukončila som hovor a oprela sa o strechu auta. Motala sa mi hlava a bola by som sa zviezla bezducho na zem, nebyť mrzutého taxikára, ktorý vystúpil z auta, aby zistil, čo mi je.

„Pani, ste v poriadku?“ zaujímal sa nevrlo. „Môžem vás niekam odviezť?“

Chňapla som ho za bundu a hystericky zakričala. „Nie, nie som!“

Zhovievavo sa usmial a ešte raz, tentokrát vľúdnejšie, sa opýtal, kam ma môže odviezť. Keď som zo seba horko - ťažko vypáčila adresu nemocnice, pomohol mi nasadnúť.

Pripadalo mi, že sa vezieme nekonečne dlho. Každá minúta i sekunda navyše, bola ako rúhanie. Nervózne som žmolila kabelku a neustále do seba zaplietala skrehnuté prsty. Opakovane som si hrýzla svoje pery, ktoré len pred pár dňami bozkávali a láskali tie Jakeove. Potlačila som vzlyk, potom ďalší a ďalší, až ma z toho rozbolelo v krku. Oči ma štípali a v hrdle som mala obrovskú hrču, ktorú som sa márne pokúšala prehltnúť. Od premáhania sa mi urobilo nevoľno.

Krajina za oknom mi splývala v jedno, takže som ani nezbadala, kedy sme zastavili. Upozornil ma na to až taxikár svojím hlasným odkašľaním. Zaplatila som mu, poďakovala a vystúpila z vozu. Predo mnou sa v celej svojej majestátnosti vypínala budova nemocnice. Váhavo som urobila krok vpred. Akoby sa mi tým pohybom vlial do žíl adrenalín a ja som začala utekať ako o život. Preletela som vchodom a recepciou na pohotovosti.

Keď som podľa Belliných inštrukcií konečne našla oddelenie chirurgie, zadychčane som sa oprela o pult, za ktorým sedela korpulentná sestrička vo fialovej uniforme. Sestra, ktorá bola v strednom veku, na mňa pozrela spoza okuliarov o veľkosti dvoch popolníkov a nesúhlasne zamľaskala. Ja som zatiaľ pozbierala zvyšky odvahy a zhlboka sa nadýchla, pričom ma tento úkon príšerne bolel. S obnovenou funkciou pľúc som ju informovala, kvôli komu som prišla.

„Je mi ľúto, milá pani, ale informácie o pacientoch môžeme podávať iba rodinným príslušníkom,“ oznámila mi studeno a bez ďalšieho záujmu o moju osobu, otvorila časopis a sústredila sa výlučne naň. Zachvátila ma panika.

Potom však do mňa vošla zlosť a odpovedala som jej aspoň tak chladno, ako ona mne. Pozrela som na jej menovku a stisla som pery.

„Vážená pani Simonsová," oslovila som ju tak sladko, ako mi to len stisnuté pery umožňovali. „Neprišla sem som preto, aby ma nejaká osoba vyprevadila rovno z dverí."

Sestrička nabrala do líc cviklovú farbu, nadula sa ako moriak, ale kým sa stihla ohradiť, predbehla som ju.

„Som snúbenicou Jacoba Blacka!“ vybafla som na ňu malé klamstvo. „Takže ak ani to pre vás nie je dostatočným dôvodom, aby ste ma pustili ďalej, je mi ľúto, budem musieť zavolať doktorovi Cullenovi.“

Keď osoba za pultom začula meno Cullen, vystrela sa ako oltárna sviečka. Zrazu sa mohla pretrhnúť od ochoty vyhovieť mi a dobreže mi nebozkávala ruky. Dúfala som, že mi Jake tú snúbenicu hádam neskôr odpustí a možnože sa na tom spoločne so mnou zasmeje. Alebo si ma bude doberať, možno mi ale vynadá, či ma dokonca zoberie vážne...

Zachvela som sa.

Jake prosto bude žiť!

Musí!!!

Nikdy mu neodpustím, ak odíde tam, odkiaľ nie je návratu...

Nech sa len opováži a ja mu to zrátam!

Vzlyk. Prvá slza skropila moje líce. Pozrela som na sestričku za pultom. Stále na mňa valila oči spoza popolníkov, ale už nebola nepríjemná.

Vzlyk. Druhá slza si našla cestu von. Hlava sa mi roztočila ako na kolotoči a ja som sa musela chytiť pultu pred sebou.

Potom ďalší vzlyk, ďalšia slza a zrazu ich bolo toľko, že som to prestala počítať. Telo sa mi otriasalo potlačovaným plačom a slzy, ktoré boli doteraz nútené skrývať sa, ma pálili v očiach.

Zozadu ma objala niečia drobná, teplá náruč.

„Mary, som taká rada, že si prišla!" zvolala  Bella.

Bez ďalších zbytočných slov ma podoprela, aby mi pomohla v chôdzi a pritom ma chlácholila. Všimla som si, že má sama čo robiť, aby sa držala.

Ach nie! Vari je to také zlé?

„Poď, zoberiem ťa do Carlisleovej pracovne!“ povedala a nepripúšťala nijaké námietky.

Prešli sme veľkým presklenými lietačkami a ocitli sa na chodbe s množstvom dverí. Bella jedny z nich odomkla, mňa vtiahla dnu a posadila ma do jedného z kresiel. Bezo slov otvorila nejakú skrinku a vybrala z nej dva poháre a fľašu niečoho s jantárovým obsahom. Naliala do oboch pohárov a jeden z nich mi podala. Neváhala som a obsah som na jeden dúšok vypila. Moje vyschnuté hrdlo reagovalo na dotyk pálivej tekutiny hlasným sipotom, až som sa pod tým náporom musela narovnať. Do tela sa mi vkradla podivná malátnosť, ale odmietla som si sadnúť naspäť. Opakom dlaní som si pošúchala uslzené oči a keď som zbadala ruky zamazané od líčidiel, pomyslela som si, že určite musím vyzerať ako klaun.

„Mary, prosím ťa, sadni si!“ požiadala ma Bella. Pozrela som do je zvlhnutých očí a napokon jej vyhovela.

Na chvíľu sa medzi nami usadilo napäté ticho, ktoré by sa dalo priam krájať. Ja som pozerala von oknom, Bella do zeme a obe sme sa báli prehovoriť. Zase som sa postavila, ale len preto, aby som podišla k Belle a sadla si vedľa nej na malú pohovku. Už som to dlhšie nemohla vydržať a musela som všetko vedieť.

„Čo sa vlastne stalo? Ako je možné, že...“ Hlas sa mi znovu zadrhol. Nedokázala som TIE slová vysloviť. Pevne som zomkla pery k sebe, aby som za nimi zadržala ďalšie a ďalšie vzlyky. Na jazyku ma pálilo slovo KTO.

Kto to urobil?

Komu Jake tak strašne vadil?

Z ničoho nič som si predstavila, ako naproti nemu stojí James. Nevedela by som udať jediný dôvod prečo práve on. Bol, je a bude to sviniar, ktorý vymetá cudzie postele, ale niečo také? Prečo by James chcel ublížiť práve Jakeaovi mi nešlo na rozum, ale pritom som neprišla na iné vysvetlenie a po tele mi naskákali zimomriavky.

„Neznámy útočník ho prepadol na rohu našej ulice, kde mal zaparkované auto,“ začala Bella sťažka. „Dotyčný z miesta činu ušiel, ale Jake sa pochlapil a stačil si zavolať sanitku. Mňa vyburcovali majáky a lomoz, ale už som iba videla, ako ho nakladajú a odvážajú preč. No keďže sa táto nemocnica nachádza skoro za rohom, vedela som, že ho odvezú jedine sem.“

Nabrala dych, aby vládala pokračovať a ja som na nej visela očami. Ani som si nevšimla, že jej drvím ruku, ale jej to zrejme nevadilo, lebo sa bez vykrúcania zase rozhovorila.

„Ten sviniar ho bodol nožom a len o pár centimetrov minul srdce...“ nadviazala a už sa ani nesnažila skrývať vzlyky.

„Nie...“ hlesla som a moje vlastné srdce sa zastavilo.

Do hlavy mi prestala prúdiť krv, pred očami sa mi roztancovali hviezdičky a ja som zamdlela. Prebral ma až rámus a hlasná vrava, ktoré sa rozliehali po nemocničnej chodbe. Sprvu som sa iba zmätene rozhliadala a keď som chcela vyskočiť, zistila som, že ma niekto medzičasom uložil na gauč. Bella sedela v kresle vedľa mňa a natiahla za mnou ruky, keď vtom rámus zosilnel a ja som sa rozbehla k dverám.

„Je to on, je to on!“ vykríkla som s istotou a ako zmyslov zbavená som sa hnala von.

Rozrazila som ich práve v momente, keď cez sklenené lietačky prechádzali ľudia z operačného a tlačili pred sebou pojazdné ležadlo. Na ňom spočívalo mohutné telo, teraz však bez známok života a bolo prikryté len zelenou nemocničnou plachtou. Jeho pokožka, inokedy krásne snedá, bola teraz absurdne biela .

Necítila som zem ani vzduch, prosto nič okolo, vnímala som iba jeho. Okamžite som preletela vzdialenosť, ktorá nás od seba delila a zajakávajúc sa od plaču, som začala hladiť jeho vlasy a bozkávať jeho meravé ústa.

„Jake, počuješ ma? Nesmieš to vzdať! Nevzdávaj to, prosím ťa! Nemôžeš ma tu predsa nechať!“ plakala som a pritom som ho opatrne uchopila za nehybnú studenú ruku. Iné ruky sa ma pokúsili od neho oddeliť, ale odstrčila som ich. Chlácholivé slová akejsi osoby som ignorovala. Vnímala som iba mŕtvolne bledú tvár a viečka, za ktorými sa ukrývali tie najkrajšie a najúprimnejšie hnedé oči pod slnkom.

„Ľúbim ťa Jacob Black,“ šepla som napokon zlomene.

 

ZHRNUTIE

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Empress

4)  Empress (16.01.2015 18:32)

Ja naťahujem rada, však vieš :D :D
Ďakujem za komentár, Evička, som rada, že sa páčilo

3)  Evita (15.01.2015 16:34)

No fuj takto nas natahovat!!!! Som vedela ze bude mat vidiny o Jamesovi! Pekne si tie pocity opisala! Len tak dalej!!!

Empress

2)  Empress (12.01.2015 08:54)

Katuška, ďakujem ti za komentár Trošku tej drámy musí byť, no nie Na kapče sa pracuje, tak drž palce.;) A ďakujem za tých múzákov, čo mi posielaš, s nimi to ide raz dva

SestraTwilly

1)  SestraTwilly (11.01.2015 20:40)

Dramatizuješ to teda poriadne.Nech ťa ani nenapadne,aby Jakobovi zostali nejaké trvalé následky Ja verím,že sa z toho čoskoro dostane a James ten blbec tiež dostane svoje .Anička,prosím rýchlo treba ďaľšiu kapitolku,lebo si to teda ustrihla v dosť napínavom momente.

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Eclipse still