Sekce

Galerie

/gallery/srp.jpg

Jedna cesta, jedna búrka, jedno auto...
...dvaja ľudia.

Limonádka oslavujúca koniec prázdnin (aspoň u nás na východe... :D).

 

Zapol som si rádio. Stierače pracovali na plno a ja som sa nudil ako pes, ale musel som dávať pozor na cestu. Vonku bola tma a búrka. Nevedel som, čo ma vytáča viac. Či to večné bubnovanie alebo nepríjemné poryvy vetra, čo z už tak blbej viditeľnosti spravili kašu vody a lístia. Zvýšil som hlasitosť rádia skoro na maximum. Pošúchal som si oči. Fakt som nevidel dokopy nič. Rozhodol som sa, že bude lepšie zastaviť. Počasie aj cesta boli na prd a ja som k rodičom do Forks nehodlal doraziť po kúskoch v pohrebnom voze. Moje volvo bolo na presun rozhodne pohodlnejšie.
Dúfal som, že som odbočil správne na krajnicu, a zastal som. Než som sa však stihol spamätať, kľučka na dverách spolujazdca cvakla, ony sa otvorili a dnu sa mi nahrnula spleť niečoho mokrého.
„Preboha,“ zastonal som a odtiahol sa od tej veci preč. Ono to však celý čas čosi drmolilo.
„Och, ďakujem vám, že ste mi zastavili! Okrem vás som tu už iné auto v takomto čase nevidela, vážne, ďakujem vám, že ma zveziete...“
Heh?!
„Ničomu nerozumiem,“ priznal som neochotne. Guča vedľa mňa sa prestala vrtieť a spomedzi mokrých vlasov na mňa vykukla tvár.
Celkom pekná tvár, pochválil som ju v duchu
„Hovorím len, že vám ďakujem, že ste mi zastavili,“ zopakovala pomalšie, hlasnejšie a s dôrazom na každom slove.
„Ja som ti zastavil?“ vyhŕkol som trochu šokovane. Vyzerala, že som ju zarazil.
„No... hej,“ odvetila. „Ja som stopovala a vy ste mi zastavili.“
Aha, takže ona stopovala a natrepala sa mi do auta. No paráda... Zamočí mi poťahy... Ako som si všimol, ona si to uvedomila tiež, pretože tie vlnené svetre, čo mala na sebe, celé nasiaknuté vodou, okamžite stiahla dolu a hodila si ich k nohám na malý batoh. Ostala len v letnom tielku so širokými ramienkami a pomerne obstojným výstrihom. Pohľad mi padol na jej nahé stehná a lýtka. Mala oblečené len rifľové kraťasy, ktoré jej v takomto počasí určite neposkytovali dostatok tepla.
Na chvíľu mi napadlo, že by som jej proste povedal, že sa zmýlila a z auta ju jednoducho vyrazil, ale potom som pohľadom opäť zabrúsil vonku a namrzene sa pomrvil na sedačke. Ona sa zatiaľ skoro celým telom nalepila na palubnú dosku a snažila sa ohriať. Zvýšil som kvôli nej kúrenie a snažil sa pozerať inam.
„Teraz ale nemôžeme pokračovať,“ prelomil som ticho. Zastavila svoje neorganizované pohyby a zapozerala sa na mňa.
„Mám si vystúpiť?“ spýtala sa trochu vydesene. Jej otázku som zamietol bez zaváhania.
„Nie, určite ťa teraz nevyženiem do tohto počasia. Len je fakt mizerná viditeľnosť a nerád by som si vzal naše životy na zodpovednosť. Ak ti to nevadí, ostaneme chvíľu tu v aute.“
Zavrtela hlavou.
„Samozrejme, že mi to nevadí. Som vám veľmi vďačná, že ste ma...“
„Stačí,“ uťal som ju s miernym úsmevom. „Nemusíš mi toľko ďakovať a myslím, že mi môžeš tykať. Nevyzeráš veľmi staršia odo mňa. Som Edward,“ predstavil som sa.
„Bella,“ povedala a natiahla ku mne ruku. „Musí ti byť strašná zima,“ zamračila sa, keď sme si potriasli, a chytila ma aj druhou dlaňou, aby ma mohla ohriať. „Daj,“ zamrmlala a pritiahla si aj moju druhú ruku na svoje kolená. Bol som totálne vykoľajený. Avšak bolo to maximálne príjemné, ako ma ohrievala.

Rozprávali sme sa. Reč padla asi na všetko a ja som poznal, že napriek tomu, ako silno a odvážne sa snaží vyzerať, je to len krehké a nežné dievča ako stvorené na to, aby ho niekto chránil a miloval. Určite som sa škeril ako vyšinutý. Ale cítil som sa s ňou neskutočne fajn.
Ruky mi už neohrievala, držali sme sa iba tak, bez dôvodu.
„Už mi je teplo,“ povedala odrazu, „môžeš vypnúť auto, vybije sa ti baterka.“ Nadvihol som jedno obočie. „No čo, myslíš, že žena nevie, čo je to baterka v aute?“ zachechtala sa a trhla ramenami. Pustil som ju, aby som mohol otočiť kľúčom a v kabíne nastala odrazu úplná tma. Pohltili ma rozpaky, pretože som nevedel, či sa jej smiem znovu chytiť – aj keď som z nevysvetliteľných dôvodov veľmi chcel. Bella to však vyriešila po svojom a sama našla moju prázdnu dlaň. Široko som sa usmial.
„Myslíš...“ zaváhala. „Myslíš, že by som si mohla na chvíľu zdriemnuť? Z Port Angeles idem pešo a som strašne unavená...“
„Jasne, pokojne si sklop sedadlo,“ pritakal som a napadlo mi, že ma teraz pustí, ale mýlil som sa.
„Nie, to je v pohode, povedala a tak zvláštne sa na sedačke skrútila.
Moju ruku stále jemne zvierala.

Kým spala, búrka prešla do mrholenia a vietor utíchol. Pozrel som sa na hodinky. Boli dve hodiny ráno a mne sa tiež už pomaly zatvárali oči. Nechcel som sa však poddať spánku, pretože som sa opájal pohľadom na kráse dievča vedľa mňa. Moje unavené telo sa ale rozhodlo po svojom...

Keď som sa prebral, vonku sa už brieždilo. Strhol som sa, pretože som sa nepamätal, kde som.
„Dúfam, že som ťa nezobudila,“ pípla Bella previnilo strnulá uprostred pohybu.
„Nie, vôbec nie,“ zavrtel som hlavou a pokúsil sa o mierny úsmev. Trochu neisto mi ho oplatila a stiahla okienko. Dnu sa vovalil svieži ranný vzduch plný dažďa a prebúdzajúceho sa lesa.
„Milujem tú vôňu,“ priznala Bella so zaklonenou hlavou a sklopenými viečkami. „Ako malá som po daždi vždy vybehla von a túlala sa po lese. Bývame totiž na okraji mesta. Vracala som sa až za tmy a ocko ma vždy vyhrešil, pretože sa o mňa bál.“
Jej tvár bola uvoľnená. Ako sa zakláňala, hnedá vlasy jej po chrbte padali až k pásu. Boli už suché a plné veľkých vĺn, čo vyzerali tak mäkko, až som zatúžil zaboriť do nich svoje prsty.
„Bývaš vo Forkse už od narodenia?“ spýtal som sa. Prekvapilo ma, že som sa jej to včera ešte neopýtal. Bavili sme sa spolu niekoľko hodín, ale dokopy vlastne o ničom, preberali sme len naše koníčky, školu, budúcnosť. Tému rodina medzi nás nepadla.
„Nie, od narodenia nie. Bývali sme v Port Angeles. Ale potom moja mama umrela a s otcom sme sa presťahovali do Forksu,“ povedala a jej hlasu chýbalo potešenie, s ktorým opisovala svoje dlhé vychádzky.
„To ma mrzí,“ povedal som ticho.
„Už je to preč.“
Nastala chvíľa ticha. Každý sme sa ponorili do svojich myšlienok. Slnko sa dralo cez stromy a snažilo sa nás presvedčiť, že naozaj existuje. Odkedy sa sem moja rodina nasťahovala, vedel som, že pokiaľ svieti slnko, ide o jeden z výnimočných dní.
Odkašľal som si.
„Mal... Mali by sme vyraziť,“ prelomil som ticho a naštartoval. Bella iba súhlasne zamručala a vytiahla okienko, pretože ranný vzduch bol stále chladný a jej na koži vyskočila husina.
Až do Forksu sme došli mlčky. Bella ma tichým hlasom navigovala až pred jej dom. Zastavil som pred bielou dvojposchodovou stavbou, ktorá pre ňu a pre otca určite bola priveľká. Smutne som si pomyslel na to, že bola polosirota.
„Ďakujem, že si ma zobral so sebou,“ povedala s pohľadom zapichnutým pred seba.
„Rado sa stalo,“ odvetil som a pokúsil sa na ňu prívetivo usmiať.
„Čo som ti dlžná za nocľah a za benzín?“ spýtala sa.
Krátko som sa zasmial a iba mávol rukou.
„O nič nešlo, nerob si s tým hlavu.“
„Ešte raz ďakujem,“ pípla a vzhliadla ku mne. Odrazu som si uvedomil, že čakala. Čakala, či ešte niečo poviem, či ju len tak prepustím do studeného rána, alebo to nechám zájsť ďalej.
...Nás nechám zájsť ďalej.
Nechávala mi možnosť spraviť z náhody malý zázrak.
V polovičatom úsmeve som vytiahol jeden kútik trochu vyššie ako druhý.
„Dám ti svoje číslo. Keby si ešte náhodou chcela niekam cestovať a nemala po ruke šoféra...“
Zasmiala sa, ale neznela tak radostne, ako keď sa smiala v noci.
Vytiahol som z vrecka papierik od žuvačky a načmáral na neho svoj telefón. Vzala si ho odo mňa.
„Taxi služba Edward Masen a spoločnosť,“ prečítala nahlas a do očí jej konečne naskočili iskry. „Tak snáď nabudúce. Maj sa pekne,“ rozlúčila sa so mnou a vystúpila.
„Ahoj.“
Počkal som, než si zozbierala veci z podlahy, odomkla vchodové dvere a vošla do domu. Potom som sa rozišiel domov.
U nás rodičia ešte spali. Bola sobota, ani som nečakal, že by som na niekoho tak skoro ráno natrafil. Vyšiel som do svojej izby a hodil sa na posteľ.
Nadával som si do idiotov. Čo ak nezavolá? Mal som si ja vypýtať jej číslo. Teraz budem len čakať a čakať a nakoniec sa na mňa vykašle.
Z chmúrneho dumania ma vyrušila zvučka Guns n´ Roses. Zamračil som sa. Neznáme číslo.
„Edward Masen, počúvam.“
„Dobrý deň, dovolala som sa dobre do taxi služby?“
Ten jemný hlások spôsobil, že sa mi na perách rozlial široký úsmev.
„Áno, slečna, ako vám pomôžem?“
„Plánujem na dnes výlet na pláž. Poskytli by ste mi prosím auto a šoféra?“
„S radosťou.“

 

 

More@eMuška

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

8)  SestraTwilly (16.03.2013 00:42)

Pekné,vtipné,trochu romantické a konečne aj optimistické.

7)  Seb (27.02.2013 17:46)

Moc se mi to líbilo.

6)  MayaMystery (26.02.2013 23:20)

:)

ambra

5)  ambra (26.02.2013 00:15)

Nechávala mi možnosť spraviť z náhody malý zázrak. Híííííí!!!

4)  hela (25.02.2013 14:51)

jééé to je kouzelné

3)   (25.02.2013 09:18)

mám pusu od ucha k uchu a vlhké oči
radost a zase radost ...
díky za prima den

NeliQ

2)  NeliQ (25.02.2013 07:46)

sladučko romantické, krásne na začiatok týždňa :)

BlackBeauty

1)  BlackBeauty (24.02.2013 22:28)

skvělé !

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek