Sekce

Galerie

/gallery/nežnosť.jpg

Už ste niekedy maľovali hodvábne šatky? Nie? Tu je zamilovaný rýchlokurz...

  Jemná látka doslova pretekala pomedzi moje prsty. Obyčajný dotyk rozvíril omamnú vôňu, čo sa následne príjemne - a zároveň bolestne - rozliala v mojom nose. Pokúsil som sa do pľúc nasať ešte viac vzduchu, aby som plamene vo svojom hrdle rozdúchal ešte silnejšie. Čo by som teraz dal za to, keby tu pri mne bola. Šatka sa ľahulinkými pohybmi dokolísala až na zem.

Môžem si za to sám...

 

  Kedysi dávno, keď som sa vrátil ku Carlisleovi po svojom rebelantskom období, opäť som sa začal túlať. Teraz však už len so zlatými očami. On mal svoju Esmé, ešte aj Rose si našla Emmetta, len ja som bol sám, jediný, ako prst. Aj po čase, keď sa k nám pridala Alice s Jasperom, nič sa nezmenilo.

  V meste som spomalil a vychádzkovým tempom sa vydal naprieč trhoviskom. V týchto dňoch sa konali akési slávnosti, takže každý, kto v niečom vynikal, či už to boli ručné práce, alebo mal svojho dodávateľa, využil množstvo turistov v meste na predaj svojich výrobkov. Pri každom stánku som sa zastavil a prezrel si, čo jeho majiteľ ponúka. Zaujal ma iba jeden šperk, ktorý som kúpil Esmé za jej materinskú lásku, ktorou ma obdarila hneď, ako sme sa spoznali. Okrem piesne zloženej pre ňu to mala byť aj akási poklona, nepatriaca len tomu pocitu, ktorý sa jej v očiach zračil vždy, keď pozrela na mňa, ale jej samotnej. Bola proste dokonalá matka, akú som si vždy prial.

Zaujal ma však ešte jeden stánok. Hodvábne šatky povlievali v chladnom vetríku, ktorý sa preháňal po námestí, a dievčina, ktorá sedela kúsok od stánku, sa v hrubých rukaviciach snažilo pripevniť vreckovku na drevený rám. Teda – vreckovku. Bol to pravý hodváb. Vzala do ruky štetec a svetložltou farbou začala kresliť vzory. Maľovala na šatky! Obzrel som si, čo mala vyložené a popripínané špendlíkmi tak, aby sa nič nezničilo. Bolo vidno, ako si dala záležať. Ako starostlivo viedla každý ťah, ako priamy a čistý rez. Keď som sa pohľadom vrátil k nej, mala už polovicu svojho diela vyfarbenú. Môj pohľad skĺzol po jej pažiach, k ramenám, cez ktoré spadali neposlušné hnedé pramene vlasov, čo sa uvoľnili z jednoduchého účesu, štíhlemu krku, neporiadne zabalenému do vlneného šálu, až k tvári. Tej tvári. Vtedy mi prišla úplne dokonalá. Považoval som to len za úbohé pobláznenie, bola predsa človek, no i niekoľko hodím po tom, dokonca som už sedel doma, som ju nemohol vypustiť z mysle.

  Niekto neznámy zaklopal na dvere. Esmé šla otvoriť a aj ja sám, naplnený zvedavosťou, som zišiel dolu. Napadla mi taká zvláštna myšlienky – keby to bola ona? Keby Esmé otvorila dvere a za nimi by stálo to dievča? Pousmial som sa. Začínam blázniť, a – prekvapivo – páčilo sa mi to. Páčil sa mi pocit, ktorá ovládal moje telo, keď som po dvoch desaťročiach konečne sníval. Pred vchodovými dverami stálo malé dievča spolu s mužom, ktorý ju jednou rukou zvieral okol pása. S nikým sa neprivítali, len malá dievčinka pozrela na mňa a povedala: „Choď za ňou." V jej myšlienkach som všetko videl. Kto je, kým je, ako sa sem dostala. Prišla k našej rodine, aby mohli žiť vegetariánskym životom. Neváhal som, veril som jej. Poznala ma snáď ešte lepšie ako ja sám. Teraz už známou cestou som bežal k mestu. Stánkari oslavovali dlho do noci, tak som sa nemusel báť, že by niekomu prišlo divné, že som tu. Prešiel som okolo miesta, kde som mamke kúpil darček. S úsmevom som si musel spomenúť, aká bola šťastná, dokázala sa tešiť z úplnej maličkosti.

  Najviac sa mi však na trhu páčilo, že tí, ktorí tu predávali  svoje ručné práce, pracovali priamo na mieste. Drotár práve na stolík vyložil jeho najnovšie dielo – náhrdelník, splietaných z medených dielikov. Na jeho konci sa húpalo plastické srdiečko zmotané z tenkého drôtu. Bola to vyslovene umelecká práca.

  Ešte ten večer som ho podaroval Belle, ako som zistil, že sa volá.

Potom som už len letel voľným pádom.

 

  Zamiloval som sa. Konečne som pochopil to, čo bolo medzi Carlisleom a Esmé, medzi Rose a Emmettom, Alice a Jasperom.

A nejakým zázrakom milovala aj ona mňa. Dokázala z netvora aspoň na pár hodín spraviť človeka, obyčajného, nesmelého chlapca.

 

  Ležala na posteli a spala. Uvoľnene oddychovala, vzduch prúdil pomedzi jej pootvorené vláčne pery, bola prekrásna. Vlasy mala rozhodené po páperovom vankúši, ruky zložené pod tvárou. Nevedela o tom, že ju sledujem. Myslela, si, že som človek, ktorý potrebuje spať. Opak bol však pravdou. Ja som bol nočný tvor, hlavne nočný. Mal som žiť v tme a nikdy nespoznať svetlo sveta. Som netvor a zaťahujem do toho ešte aj nevinné dievča. Bolo mi zle zo seba samého. Ale nedokázal som ju nechať ísť, nie, kým so spánku ticho šepkala moje meno. 

  „Edward,“ ozvalo sa. Strhol som sa – myslel som totiž, že sa zobudila, no ona aj naďalej v pokoji snívala. Naivne som dúfal, že sa jej sníva o mne. Ach, práve v takýchto chvíľach som túžil byť človekom oveľa viac ako inokedy. Môcť snívať – snívať o nej a pritom sa nebáť o jej zdravie, že ju pri nešťastnej náhode zabijem, že ju budem chcieť nežne pohladiť po tvári a ona príde o hlavu. Zovrelo mi srdce. Musí sa o mne dozvedieť pravdu!

 

  Trpko som skrivil tvár. Myslím, že to bolo rozumné rozhodnutie. Mal som jej dať možnosť odpútať sa odo mňa a práve toto bol ten najlepší spôsob. Aj keď som tajne dúfal, že ma pochopí. Reagovala presne tak, ako sa dalo očakávať. Chvíľu na mňa hľadela  prestrašenými srnčími očami, potom záporne zavrtela hlavou a zmizla. Už navždy.

 

  Schúlil som sa na koženej sedačke a hľadel na šatku, ktorá ležala pohodená uprostred izby. Kúpil som si ju, keď som jej dával to drôtené srdce. Práve ju domaľovala. Farbiť hodváb ju vraj naučila jej mama. Pred tým, než sa prisťahovala k otcovi, žila s ňou v Phoenixe. Tam sa musela podriadiť všetkému, čo chcela, respektíve skúšala všetky jej záujmy spolu s ňou, pretože ona pôsobila v role matky oveľa častejšie. A ako najlepšie zistiť, čo je pre dieťa najlepšie? Smutne som sa pousmial a zavrel oči. Ach, ako strašne som ju túžil ešte raz zovrieť v náručí...

  Na tvári som ucítil letmý dotyk hodvábnych vláken. Už začínam blúzniť, má na mňa oveľa väčší vplyv, ako som si na začiatku myslel. Bola pre mňa úplne všetko. Do nosa mi udrela jej vôňa. Ak je toto sen, nikdy z neho nechcem precitnúť, ak je to blúznenie, nikdy sa z neho nechcem vyliečiť. Zhlboka som sa nadýchol. Nebola to však identická vôňa. Tejto vládol ešte sladkastý podtón. Ale aj tak som cítil fialkovú a ľaliovú dominantu. Na pleci ma zahrial dotyk. Konečne som sa donútil otvoriť oči. Ostal som hľadieť do karamelových zreničiek. Pohľadom som kĺzal po rovnej linke nosa, plných červených perách, a vracal sa hore po línii lícnych kostí späť k očiam. V zreničkách som zbadal čosi sa trblietať. Pery sa pootvorili a mňa ovial sladký dych. Nemohol som tomu uveriť. Jej mahagónové vlasy jej spadali cez plecia a šteklili ma na tvári.

  „Edward,“ prehovorila ľúbezným hlasom.

  „Bella, si to ty?“ šepol som. Bál som sa povedať niečo nahlas. Čo ak by ju akékoľvek vlnenie mohlo vyplašiť? Čo ak by sa mi pred očami vyparila, ako až príliš nádherný prelud?

  „Som tu, láska, som pri tebe, už to bude dobré,“ opakovala polohlasne. Ja som jej však stále nemohol uveriť.

  „Snívaš sa mi?“ zakvílil som. Cez jej oči preletel bolestný tieň.

  „Nie, nesnívam, Alice ma... ona ma zachránila, vrátila som sa ku tebe. Nemôžem bez teba existovať,“ šepkala.

  „Ale ja neverím,“ povedal som bolestne. Stisla k sebe viečka a prudko vydýchla.

  „Prečo mi neveríš, Edward?“

  „Načo si robiť nádej? Možno si len  môj vysnený prízrak a keď sa preberiem, bude to bolieť o to viac, keď uverím, že si naozaj tu,“ vysvetľoval som skormútene. Zovrela pery do úzkej linky.

  „Ukážem ti, že je to skutočnosť,“ povedala o poznanie hlasnejšie a nez som sa stihol nazdať, pritisla svoje pery na moje. V mojom vnútri vybuchol ohňostroj pocitov. Láska, šťastie, túžba. Pritiahol som si ju k telu úplne blízko – a pod mojimi rukami nezmizla. Stále som ju držal a objímal pažami.

  „Ty si naozaj tu,“ dostal som zo seba pomedzi prerývané nádychy a výdychy.

  „Som tu a už nikdy neodídem, celú večnosť ma máš na krku,“ zasmiala sa a zaplietla mi prsty do vlasov...

 

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

kajka

6)  kajka (25.04.2012 12:46)

eMusko, ty jsi poklad! Ty tvoje povídky vždycky tak zahřejou u srdíčka. Krásně napsaná romantika. Děkuju moc.

Alda

5)  Alda (15.03.2011 20:44)

Krásně něžné ! Děkuju moc !!!

LadyLilianne

4)  LadyLilianne (25.01.2011 21:42)

luxusné

kytka

3)  kytka (25.01.2011 14:52)

Takové peříčkové pohlazení.

Karolka

2)  Karolka (25.01.2011 14:41)

To bylo krásné. Něžné. Děkuji!

Astrid

1)  Astrid (24.01.2011 22:19)

Emuška, ja som ostala v niektorých častiach stratená, mala som pocit, že je to len sen , potom zase že nie, ale bola to skutočnosť.
Zamilovaná skutočnosť a tie detaily z trhoviska, tú atmosféru si opísala krásne.
Krásna poviedka. krásne zamilované

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek