Sekce

Galerie

/gallery/čiernobiela.jpg

Poviedka mi napadla, keď som šla po námestí a do nosa mi udrela známa vôňa. Dnes miesto kapitoly.

Bola tma. Čo by človek aj chcel o jedenástej večer. Zamyslela som sa. Ja by som naozaj chcela jedine vrátiť čas, lebo mi bolo jasné, že domov skôr ako do pol hodiny neprídem a otec ma zabije. Navlečie na mňa svoju vestu a bude do mňa strieľať. Cha.
Rozhodla som sa skrátiť si cestu cez priemyselnú štvrť. Všade boli iba sklady, niektoré bez okien a nízke dlhé budovy, v hlave sa mi mihali stovky scén z románov, kedy hlavná postava spravila to isté a niekto ju prepadol. Samozrejme, že ju náhodou zachránila nejaká druhá hlavná postava, ale pri mojom šťastí budú v tom čase v meste iba štyria násilníci a bodka.
Prekvapivo som si iba pritiahla kabát bližšie k hrdlu a smelo vykročila do tmy a pary z chladiarenských boxov a iných brrr vecí.
Všade sa ozývali iba klapot mojich podpätkov. Jasne, Swanová, si nenápadná, až to bolí. Respektíve teba to možno bude čoskoro bolieť.
Odvážne som kráčala ďalej, sledovala každý tieň a obozretne sa presúvala spod jednej lampy pod druhú, než ma do nosa udrel známy pach. Stuhla som na mieste. V hlave sa mi vybavili všetky moje hodiny nad plátnami, nedokončenými obrazmi a nedostatočnými od profesorov.
Tempertýn. Farby. Štípali ma v nose spolu s chladom. Neisto som sa otočila. Stála som pri ošúpanej budove s okienkami, na ktorých si asi prváci cvičili bozkávanie, také boli tie okenné tabuľky špinavé.
Jedno okienečko bolo otvorené – zdroj vône, čo ma nenechávala spať, avšak bolo príliš vysoko, aby som mohla nazrieť dnu a zistiť, kto to tam je. Odrazu akoby som nerozmýšľala. Plížila som sa sťaby ninja a moje podpätky robili celú akciu trápnou. Dnu sa svietilo. Pokúsila som sa nazrieť dnu cez zamazané sklá, ale nič mi to nepomohlo a mňa zvedavosť zožierala stále rovnako.
„Pomôžem vám nejako?“
Vyskočila som asi tri metre vysoko, keď sa v jedinej čistej škárke zjavilo zelené oko. Dohája.
„Ja... čo tam robíte?“ opýtala som sa strašne múdro.
„Maľujem.“
Jasne, Swanová. Znovu som mala chuť ohodnotiť svoju kreativitu fackou.
„To cítim,“ zamrmlala som a sklopila pohľad. Cítila som sa hlúpo. Bola som hlúpa.
„Chcete sa pozrieť?“ navrhol.
V hlave sa mi mihlo niečo o tom, že pravý džentlmen pozve dievča k sebe domov, aby jej ukázal zbierku motýľov, a ukáže jej zbierku motýľov. Zamračila som sa.
„Čo či si chcem pozrieť?“
Naozaj dôležitá otázka.
„Moje obrazy, predsa.“ Povedalo zelené oko a zjavil sa v ňom smiech.
„A dvere ostanú odomknuté?“ opýtala som sa a ak si doteraz myslel, že som aspoň svojprávna, práve museli padnúť všetky jeho dokonalé predstavy rýchlejšie ako samotné Dvojičky.
„Samozrejme. Nemusíte sa báť, ja som slušný občan mestečka Forks.“
Odfrkla som si. Otec ma zabije. Dnes v noci mi zabudne nasadiť vestu. Prikývla som a oko zmizlo. O chvíľu sa však ozval hukot, ako povoľovali malé kovové dvere, do ktorých musel dvakrát kopnúť, aby sa otvorili. Prešla som vo svojich topánočkách až k nim a pozrela do očí toho... chlapčaťa. Nemohol byť oveľa starší odo mňa.
„Vitajte v mojom kráľovstve, mylady,“ mierne sa uklonil a rukou naznačil, že mám prejsť. Pozorne som si ho premerala a až tak vkročila do toho hangáru, či čo to bolo za sklad.
Vôňa tempertýnu do mňa udrela ešte väčšmi ako na ulici.
„Vyznáte sa?“ opýtal sa tichým hlasom a ja som sa na neho neotočila, iba so zaujatím sledovala slabo osvetlenú miestnosť s kopou rozmaľovaných pláten a skíc.
„Mala by som, študujem to,“ priznala som a vedome nedodržiavala, že potenciálnemu vrahovi svojej maličkosti by som o sebe nemala nič viac prezradiť.
„Tu v meste?“ spýtal sa prekvapene a ja som niekoľkokrát prikývla. On sa zasmial.
„Mňa odtiaľ vyrazili.“ Šokovane som sa na neho otočila a zbadala napoly lenivý chlapčenský úsmev, ktorý by ma bol dostal do kolien – ak by som si bola istá, že sa mu dá veriť. Čo sa asi dá, keď sa chvíľu zdržal na rovnakom mieste ako ja... A nedodržiaval zásadu, že vrah pred svojou obeťou o sebe nehovorí.
„Prevediem ťa,“ povedal - asi sa rozhodol k téme „vyhadzov“ viac nevyjadrovať. Prešiel ku mne a zľahka položil ruku na môj chrbát, aby ma popchol k chôdzi. Nahlas som prehltla, ale on si to asi neuvedomil.
Rámy boli poopierané o stenu na zemi. Mnohé boli tmavé a zo stredu svietila iba žena. Nahá.
„To sú... tvoje priateľky?“ pípla som s červeňou na lícach. Na každom obraze bolo nejaké dievča, ktoré mu pózovalo – a s ktorou pravdepodobne vďaka jeho tvári aj spal. Zamračila som sa a nerozumela, na čo myslím.
„Stretol som ich na ulici, nechali si zaplatiť.“
Moje obočie sa spojilo ešte viac. On im platil za pózovanie alebo... iné služby?
Niektoré boli iba šmuhy so zavretými viečkami a skrčenými nohami, aby odhaľovali len kontúru prsníkov nad bokmi. Maľoval línie chrbtov a stehien, iba pár ich bolo, ktoré maľoval spredu.
Jeho ústa sa ocitli blízko môjho ucha a ja som na okamih stŕpla.
„Ty by si mi nechcela zapózovať?“ zašepkal podmanivo.
Jeho návrh bol pre mňa ako vedro vody. Uvedomila som si, že to bola otázka, na ktorú moje podvedomie už od začiatku čakalo.
A potom som si spomenula na svojho otca.
„Nemyslím si.“
Jeho prsty sa ocitli pod mojou bradou, donútil ma, aby som sa na neho pozrela. Očami som zaklipkala do jeho tváre a nažila sa zaostriť na niečo iné ako na jeho pery.
„Nemusela by si sa vyzliecť,“ povedal ticho a ja som cítila, ako pomaly praskám, štiepim sa a vlastne chcem.
„Oblečenú?“ uisťovala som sa.
„Oblečenú,“ pritakal a ja som sa mu vymanila, aby som mohla súhlasiť s relatívne čistou hlavou.

Nearanžoval ma veľmi dlho. Nastavil mi svetlo do tváre a skúšal všetky výrazy, ktoré som zvládla, až kým sa spokojne neusmial.
„To akože začneš hneď?“ opýtala som sa trochu preľaknuto a opäť si kútikom mysle spomenula na svojho otca s troma mŕtvicami a infarktom od strachu.
„Samozrejme, nebudem predsa čakať, než zaspíš a múza odíde,“ zachechtal sa ticho a sám ostal v šerom prítmí. Musela som prižmúriť oči, aby som ho poriadne videla. Len tak mimochodom som si uvedomila, že sme obaja mimovoľne prešli k tykaniu.
„Som Bella,“ predstavila som sa – pravdepodobne trochu neskoro.
„Ja sa volám Edward,“ povedal a zohol sa po paletu.

S pribúdajúcimi  minútami som čoraz viac strácala hlavu. Mračil sa, špúlil pery a jeho prsty sa sem tam ako v napínavom krčí zvierali okolo štetca.  Začínala som blúzniť z pohľadov do Edwardovej tváre. Bola noc a pomaly do mňa zatínala svoje pazúry.
Moje pocity sa umocňovali fľakmi na jeho tele. Na košeli i nohaviciach. Čierna, biela. Sivá. Červená. Tá bola na jeho obrazoch výnimočná.
Poplietol mi hlavu. Vonku bola tma  a ja som bola čoraz odvážnejšia.
„Nehýb sa, Bella!“ zasyčal, keď som sa postavila z vysokej stoličky, na ktorej som bola usadená. Ja som dvihla ruky k svojej blúzke a prsty sa mi nestriasli.
„Namaľuj ma inak,“ rozhodla som sa odrazu.
„Prosím?“
Zhodila som si jemný satén z pliec.
„Maľuj,“ nakázala som mu šeptom a stála oproti nemu.
Vyjavene stál oproti mne a hľadel na moje prsia. Potom preglgol a statočne dvihol svoj pohľad do mojich očí.
„Si si istá?“
Neodpovedala som, iba nechala látku padnúť k mojim nohám.
„Musíš-“
Hlas sa mu zadrhol. Najprv sa zarazil, ale potom prešiel ku mne a potisol ma späť k stoličke.
„Musíš takto,“ zašepkal rozšírenými očami a jemnými dotykmi ma znovu nastavoval do svetla. Vtedy, keď sa zohol bližšie ku mne, som ho pobozkala. A verila som, že dnu nevtrhne otcova hladka, pretože šialenstvo ma ovládalo natoľko, že by som sa po nich iba ohnala rukou.


Do očí mi zasvietilo svetlo. Slabo som sebou trhla a rozlepila viečka. Nevedela som, kde to ležím. V čom som zabalená. Zmätene som sa zaprela do predlaktí a rozhliadla sa. Vedľa mňa ležal Edward, s rukou tak, že som o ňu mala pravdepodobne celý čas opretú hlavu a jemu musela nepríjemne tŕpnuť. Zdesila som sa sama nad sebou a rýchlo sa vyhrabala na nohy.
Čo som to spravila?!
Z čistého šoku a úľaku sa mi do očí natlačili slzy. Zozbierala som všetko svoje oblečenie a v rýchlosti sa poobliekala.
Kovové dvere boli odomknuté. Snažila som sa nerobiť hluk, keď som cez ne utekala. Topánky som držala v ruke, no v hlave sa mi aj tak ozýval hlasný klapot v rytme môjho srdca.
Dohája.
Slzy, čo sa mi natlačili do očí, sa preliali na moje líca. Bola som nespokojná sama so sebou. Toľkokrát som odolávala útokom spolužiakov a tomuto... tomuto som sa sama ponúkla? Bolo to do bodky presne proti mojim zásadám. Proti tomu, čo ma učila mama a proti tomu, ako ma vychovával otec.
Keď som dobehla domov a čo najnehlučnejšie si odomkla, spal v kresle oblečený v uniforme. Po špičkách som vyšla do svojej izby a zhodila tašku aj topánky na zem. Zosunula som sa na podlahu, hlukom som pravdepodobne zobudila otca a každý jeden rýchly krok na schodoch bol ako malá ranka na mojom srdci.
„Bella!“ vyhŕkol, keď rozrazil dvere, avšak zastal a zdesene si ma prezrel. Musela som vyzerať otrasene. On si ku mne okamžite kľakol a silno ma objímal.
„Tak som sa bál, miláčik, tak som sa bál! Prečo si mi nezavolala? Myslel som, že sa ti niečo stalo. Ublížil ti niekto?“ pýtal sa hneď a silno ma tisol na svoju hruď.
„Nikto mi nič nespravil,“ zaplakala som a potiahla nosom. „Iba som sa zdržala. Veľa som rozmýšľala o nepekných veciach a... vieš, že o chvíľu bude výročie pádu Dvojičiek?“ vyjachtala som zo seba takmer nezrozumiteľne a ocko sa ticho zasmial.
„Vždy rozmýšľaš o veciach, ktoré sa ťa netýkajú a potom sa zbytočne trápiš.“ Pohladil ma po vlasoch. „To si celá ty.“
„Po kom to asi mám, čo?“ zahuhlala som mu do košele. Ocko sa odtiahol a trochu sa začervenal.
„No... asi po mne.“ Chvíľu váhal, než sa postavil na nohy a pozrel na hodinky. „Budem musieť ísť do práce. Naozaj ti nikto neublížil? Prekontroluj si kabelku, či ti niečo nechýba. Vieš, že akúkoľvek drobnosť môžeš nahlásiť, áno? Keby niečo, budem na telefóne.“
Zapýrený ma pobozkal na čelo a vyšiel z izby.
Hm.

Všimla som si na sebe isté zmeny. Nie, nebola som tehotná. Ale od tej noci som bola mĺkva a nesústredená. Nepáčilo sa mi to – a najhoršie na tom bolo, že si to všimli aj ostatní, avšak okrem môjho otca. Ten sa robil slepým, lebo môj posledný citový výlev absolútne stačil a on mal svoje témy, o ktorých nemusel hovoriť práve dvakrát do roka. Každé ráno ma iba prebehol kontrolným pohľadom, všimla som si, že vždy očami zabrúsi k mojim zápästiam, a ďalej sa mojim stavom nevenuje.

Dnešok mal byť ale v niečom iný. Cítila som to vo vzduchu – minimálne z toho, ako na mňa každý v škole zazeral. Zamračia som sa a niekoľkokrát sa prekontrolovala, či nie som špinavá alebo nemám niečo oblečené naopak. Veď na umeleckej škole boli podobné výstrelky pomerne bežné a ja som sa snažila nevystupovať veľmi z radu, nerozumela som, prečo na mňa každý zíza...
...Až kým ku mne nedobehla Angela, nezaťahala ma za rukáv a nezačala bľabotať niečo o... Bolo to nezrozumiteľné. Keď ma ale dotiahla k hlavnej nástenke vo vestibule, hrklo vo mne a to poriadne. Visela som tam ja. Biele lícne kosti, nos i čelo vystupovali z tmy. Obraz bol nedokončený a ja som myslela, že tiež svoj život akosi nedožijem, podľa toho, ako sa mi roztrepotalo srdce.
Drahá Bella. Ušla si, ale ja ťa potrebujem nájsť. A nejaké ďalšie reči o nedokončených dielach a stretnutí po mojom vyučovaní, o ktorom vedel od nejakej milej dievčiny s okuliarmi. Šľahla som pohľadom k Angele ktorá sa na mňa nevinne uškŕňala a plesla som ju po ramene. Potom som zvesila tú hatlaninu a pokúsila sa ju schovať, ale pravdepodobne si ju už každý stihol všimnúť, preto ma zvedavé pohľady prepaľovali až do konca vyučovania.
Najprv som sa chcela schovať na záchody a počkať, než odíde spred školy, aby som mohla bezpečne prísť domov. Avšak nevedela som, dokedy mieni vonku čakať, keď akurát dnes nezaprší a nezaprší. Vtedy mi to napadlo. Pôjdem cez školský dvor! Zadom pekne cez záhradku a okolo biologického skleníka a vyjdem na cestu priamo k autobusovej zastávke! No jasné!
Rozradostene som vykukla z toaliet a takmer nepozorovane sa vydala k zadným dverám. Obzrela som sa do chodby, či ma niekto nesleduje, ale boli to iba zvedavé pohľady, žiadne zelené vysmiate oči, ktoré miestami hriali a miestami túžili.
Vyletela som teda von ako strela, aby som sa vyhla nevyžiadanému stretu.
„Dohája,“ sykla som.
„Tušil som to,“ prehodil ledabolo Edward a naďalej sa opieral o zábradlie na schodoch.
„Nechaj ma ísť,“ pípla som prosíkavo a sklopila oči.
„Bella, ale ty nerozumieš umeniu, ja ťa nenechám ísť,“ namietol a vybehol tých pár schodov ku mne. „Máme ešte nejaké nevybavené účty. A tamto nebolo len na jednu noc.“

 

More@eMuška

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Yasmini

7)  Yasmini (14.12.2012 10:44)

Nádherné, jen otec by mě zabil přijít k ránu :D:D(tedy v jejím věku).

Y.

6)   (12.09.2012 13:32)

Hanetka dala komentář,který mluví za vše a nádherně tvůj příběh dokresluje , takže já se zdovolením připojím ,protože nic lepšího mě nenapadá

ambra

5)  ambra (08.09.2012 09:51)

eMuška, já už nevím, jak tě chválit . Atmosféra té zvláštní noci, do toho ty vtipné průstřihy (vesta ), nakonec podlehnutí kouzlu okamžiku...
Jsem uáchaná, zasněná a šťastná...

Hanetka

4)  Hanetka (08.09.2012 08:42)

Někdy nás vlastní rozum hloupě nutí
změnit svůj osud, činit rozhodnutí,
vyhnout se něčemu, co sudičkami kdysi
nám bylo přisouzeno do života mísy...
Utíkáš marně, a marně chceš se ztratit,
marně se vyhýbáš a marně chceš to zvrátit,
když ten, koho ti přisoudily, má k tomu co dodat
a nenechá tě utéct, když máš mu ruku podat!

Sky

3)  Sky (07.09.2012 13:45)

To bolo krásne!

2)  hela (07.09.2012 13:09)

Marcelle

1)  Marcelle (07.09.2012 12:27)

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek