Sekce

Galerie

/gallery/O462553-9de07.jpg

Príbeh o stretnutí Belly a Edwarda na toaletách v lietadle. =D Mám nejaké čudné nápady, ale posúďte sami.

1. časť

„Prosím, pripútajte sa, lietadlo o minútu vzlietne. Ďakujem,“ ozval sa hlas letušky, ktorá oznamovala, že sa konečne pohnem z tohto miesta. Poslušne som sa pripútala a čakala, čo bude ďalej. Na vedľajšom mieste nesedel nik, a tak som si tam dovolila položiť veci. Mala som súkromie a celú cestu som mohla premýšľať.

Vlastním hotel, ktorý sa vyskytuje aj na iných pozemkoch a mestách. Hotel som vymyslela ja. Bol to iba taký nápad, no architekt si ho všimol, a tak sa to so mnou viezlo. Každý ho chcel mať vo svojom meste, dostávala som ponuky, dovolenky, zájazdy, nábytok, všetko od sponzorov, ktorým sa môj nápad s hotelom páčil. Dlho som rozmýšľala, ako ho nazvať, no názov Isabell sa náramne hodí a som naňho pyšná.

Teraz letím na celoštátne otvorenie hotelu - do Austrálie. Neviem, čo môžem od letu očakávať, avšak mám čas na premýšľanie. Moja práca ma baví. Nerobím vôbec nič, iba chodím z mesta do mesta, na slávnostné otvorenia hotelov, ktoré vyzerajú rovnako. Interiéry si navrhovali svetoví dizajnéri. Stavbu som navrhovala ja a propagáciu, samozrejme, firmy. Radšej sa im do toho nestarám. Proste si urobím svoju prácu a odídem domov. Neriešim nič a určite nelietam niekde v oblakoch.

„Dámy a páni, oznamujeme vám, že sme úspešne vzlietli. Odopnite si pásy.“ Konečne! Tá voľnosť. Ani veľmi nepociťujem, že lietadlo letí.

Dala som si na uši mp3 a zavrtela sa hlbšie do sedadla. Tento let bude ešte veľmi dlhý. Najhorší je rozhovor s mojou matkou, ktorý ma čaká. Vždy si želá vedieť každú maličkosť.

Cítila som sa úplne zle. Potrebovala som sprchu, pretože toto prostredie ma dostávalo. Napadlo ma, že zájdem na toaletu, umyjem si tvár, upravím a namaľujem. Nie som ten typ, ktorý by vydržal bez vody. Ak som na nejakom mieste veľmi dlho, tak proste potrebujem umývadlo, make up a odličovacie tampóny.

Z tašky na sedadle som si vzala kozmetickú taštičku a vybrala som sa do kúpeľne.

Kúpeľňa bola pomerne veľká, no nebol tu nik. Vedľajšie dvere viedli do mužskej časti toalety. Počula som odtiaľ nejaké hlasy ľudí, ktorí tam boli. Konečne ma zaplavila úľava, keď sa studená voda dotkla mojej tváre. Prebralo ma to a veľmi mi to pomohlo. Tvár som si starostlivo vysušila a umyla. Rozmýšľala som, či by nebolo lepšie, ak by som sa teraz nemaľovala. Nepotrebujem mať na sebe kilo púdru, keď sa teraz cítim tak dobre. Všetko som odložila do taštičky, upravila si rifle s tunikou a chystala sa odísť.

Chytila som kľučku – nič. Začala som ňou lomcovať a stále nič. Dvere sa zasekli a nešli otvoriť. V lietadle sa znova ozval hlas letušky, ktorá oznamovala pripútanie sa, lebo hrozia turbulencie. No skvelé! To som si dala!

„Dofrasa!“ povedala som a kopla do dverí. Zabolelo to. Taštičku som položila na zem a sadla si vedľa nej. Nadávky sa sypali ako z vreca. Ako je toto možné? Nemôžu ľuďom uzavrieť záchod, preboha. Čo ak sem niekto bude chcieť prísť? Nenapadlo ma, že aj vo vedľajšej triede cestujúcich, je ďalšia toaleta a ak nejde táto, tak načo sa obťažovať a opraviť ju? Jasné, typickí ľudia.

Vtom ma upútali dvere, ktoré viedli do mužských toaliet. Ak by tam nikto nebol... Mohla by som... Nie, len to nie. Zaklonila som hlavu a začala zhlboka dýchať. Napla som svoje uši a počúvala, či niekto tadiaľto neprejde.

„Alice, to nemyslíš vážne. Som v lietadle. Odkáž Esmé, že to urobím potom. Alice, neotravuj ma. Musel som odísť na toalety, aby som ťa mohol vybaviť. Nesmej sa mi!“ hovoril nejaký mužský hlas od vedľa. Dar z neba!

Počkať! Ten chlap je na mužských toaletách. A asi telefonoval. Pochybujem, že by sa s nejakou ženou bavil na pánoch, aj keď... Ak by odomkol kľúčom dvere, ktoré toalety spájajú, tak by som vyšla mužskými toaletami. Je mi jedno, kto ma uvidí. Hlavne nech som už odtiaľ preč.

Postavila som sa a došla k tým dverám. Hrýzla som si spodnú peru a rozmýšľala, či je to dobré rozhodnutie. Ale čo mám urobiť? Moje dvere sa zasekli a dúfam, že ten chlap si ma všimne, lebo ak to nikto neopraví, tak sa odtiaľto nedostanem. Sú prípady, kde sa pokazia toalety a nechajú ich tak aj rok. To by som asi potom musela tie dvere vytrhnúť. Ja taká maličká a ťažké kovové dvere. Jasné. To znie skvelo!

Opatrne som zaklopala a bála som sa, či to vôbec ten chlap počul.

„Je tam niekto?“ ozvalo sa za dverami. Ach, áno!

„Ehm, prepáčte, ale nejako som tu zamknutá...“

„Ako zamknutá? Nejdú otvoriť ženské toalety?“ opýtal sa. Očervenela som. Tak. A čo teraz?  Čudné je už iba to, že sa rozprávame cez zamknuté dvere, cez ktoré slabo počuť.

„Viete, dvere, ktoré vedú z toaliet sa zasekli. A tieto dvere, ktoré spájajú mužské a ženské toalety – sú iba zamknuté. Tak ma napadlo, či by ste ich neotvorili kľúčom a ja vyjdem cez mužské toalety alebo niekoho zavolajte, aby opravil ženské vchodové dvere,“ zvyšovala som hlas a modlila sa, aby ma počul. Alebo skôr, aby ma pochopil.

Vo dverách zaštrngotali kľúče a po chvíľočke sa otvorili. Vydýchla som si a zaplavila ma neuveriteľná úľava. Nevšímala som si mužské toalety. Skôr ma upútal ten chalan. Chlap to určite nebol. Pozrela som si ho odspodu. Mal postavu boha a tvár anjela. Brondzové vlasy mal rozstrapatené a úsmev ako muž roka. Tváril sa veľmi starostlivo a prívetivo. Na sebe mal čierne nohavice a modrú košeľu. Vyzeral naozaj skvelo.

„Slečna, ste v poriadku?“ opýtal sa a zamával mi pred tvárou. Ešte stále sme stáli medzi mužskými a ženskými toaletami. Rýchlo som sa spamätala, otočila sa mu chrbtom a rukou ukázala na vchodové ťažké dvere. Zatváril sa dosť čudne, a potom si povzdychol.

„Ak ste tie dvere neotvorili vy, tak ja ich neotvorím už vôbec,“ povedal odľahčene a pridal chichot.

„Tak ja by som rada vyšla cez mužské dvere, ak to nevadí.“

„Samozrejme, že nie.“ Ustúpil z cesty a pokynul mi rukou.

Vošla som do mužských toaliet a radšej som sa nepozerala ani napravo a ani naľavo. Zamierila som si to rovno k ťažkým dverám, ktoré boli rovnaké ako tie na ženskej toalete. Vo dverách sa ozvalo jemné zaštrnganie, a potom chichot. Pozrela som sa na toho chalana s tvárou anjela, ktorý sa na chvíľočku zatváril ako boh pomsty. Za dverami niekto bol a dúfam, že neurobil to, čo si myslím.

Podišla som k dverám a začala nimi lomcovať. Nejaký debil nás zamkol! Vybuchla som a kopla do dverí. Toto nie je možné. Niekto sa hrá a veľmi sa baví.

„Tak a máme po chlebe,“ povedal chalan a neveriaco zakrútil hlavou. Vyzeral, že úpenlivo premýšľa.

„Na ktorých toaletách si posedíme?“ opýtal sa.

„Samozrejme, že na ženských!“ kričala som. „A ak chcete, môžete zostať tu,“ dodala som.

„Nie, radšej zostanem z vami,“ odvetil a vošiel do ženských toaliet. Naštvala som sa a vošla za ním. Sadol si na zem – pred umývadla a tváril sa veľmi pobavene.

Odfrkla som si a odišla ďalej od neho. Sadla som si pred mohutné a zaseknuté dvere. Taštičku som mala stále na mieste, kde som ju pred chvíľou nechala. Od toho chalana ma delila malá stena, ktorá bola vedľa dverí trochu predĺžená. Nahla som sa, aby som naňho mala lepší výhľad.

Rozmýšľala som nad tým, že vôbec necítim strach. Som s cudzím mužom na toaletách. Kľudne sa to všetko môže zle zvrtnúť a dopadnem hlúpo. Je čudné, že sa vôbec nebojím. Skôr sa cítim napätá a moje povedomie čaká, čo povie alebo čo urobí.

Je to normálne, že sedí a hľadí do neznáma? A ja sedím za malou stenou, opretá o dvere a rozmýšľam, čo sa bude diať. Pochybujem, že nám niekto pomôže, keď je tu plno iných toaliet. Vykašlú sa na nás a ja tu budem musieť zostať s týmto človekom...

Nečakane sa postavil a prišiel ku mne. Sadol si oproti mne a ja som mala znova výhľad na jeho postavu, tvár a vlasy. Usmieval sa od ucha k uchu a sedel v tureckom sede. Prezerala som si ho ostražito, ale aspoň  ma napĺňalo vedomie, že tu nie som sama. Mala som pocit, že tento muž ma dokáže ochrániť pred všetkým a pred každým. Je veľmi slušný a rafinovaný, čo zlého sa môže stať?

„Môžeme si tykať?“ opýtal sa a dodal: „Som Edward.“

„Isabella, ale volaj ma Bella,“ povedala som a prijala jeho ruku. Mal ju pevnú a hladkú... Hmmm.

„Takže ty si vymyslela stavbu toho hotela?“

„Áno, ale bol to iba taký nápad. Za všetko okolo môže architekt.“

„Aha, no ten hotel som videl, ale myslím, že je tam predné okno trochu krivo,“ povedal – mimochodom - a vo mne to vrelo. Tak on bude nadávať na moje presné matematické výpočty?

„Všetko je prepočítané, možno si slepý,“ odvrkla som.

„Nemyslím. Vyzerá to trochu ako múzeum.“

„Pýtal sa ťa niekto? Staraj sa o seba,“ povedala som naštvane a arogantne. Nech si to vyžerie, hlupák. Jeho vzhľad a jeho správanie sa nedajú porovnávať. A ja blbá si s ním tykám.

„Ja sa starám, ale ty sa nestaráš, ak by si zostala na mieste a nemusela sa prísť namaľovať, tak sme tu nemuseli byť.“

Chcela som mu povedať niečo naozaj uštipačné, ale prvýkrát som si všimla jeho oči. Úplne ma pohltili. Boli zlatohnedé. Tmavšie ako karamelka. Také... Chutné. Úplne ma nimi opantal. Jeho tvár ma ostražito pozorovala a tváril sa, že mi číta z tváre.

Jeho pohľad náhle znežnel. Neviem, čo našiel v mojom pohľade, ale musel byť rovnaký. Je mi jedno, ako sa odtiaľ dostaneme. S týmto krásavcom by som tu zostala aj naveky.

Priblížil sa a...

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

3)  marcela (09.07.2011 12:31)

A CO???Toto mi nedělej!

Twilly

2)  Twilly (04.07.2011 15:36)

Ty brďo, to aké toalety boli v tom lietadle... to muselo byť super Jumbo ... ale inak zatiaľ ma to celkom namotalo...

eMuska

1)  eMuska (04.07.2011 14:43)

Ejha, velmo zaujímavé! Edward vyzeral ako milý mladý muž, no neskôr sa ukázal ako arogantný mladík, čo nedbá na city dievčiny. Som zvedavá na druhý diel!

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek