Sekce

Galerie

/gallery/thumbs/necakane_dedictvo.jpg

Milý perexíček,

čo by som ti tak mohla napísať? Nič plodného ma nenapadá, tak ti iba prajem príjemné počteníčko menšej, ale pevne verím, že o to príjemnejšej kapitolky :)

Nikdy som nečakala, že budem grófovi za niečo vďačná, ale som. A nikdy by som neverila tomu, že sa budem tešiť z jeho prítomnosti, ale teším sa. Rúca moje obranné bariery ako domček z karát a ja sa bojím, že ostávam zraniteľná. Príliš zraniteľná.

z listu Isabelly svojej priateľke Tanyi

 

Nasledujúcich niekoľko dní bola Isabella v jednom kole. Keď práve neskúšala nové šaty, prijímala kupcov s rôznym tovarom, dohadovala sa s remeselníkmi alebo vyučovala v škole.

K jej veľkému údivu jej taktiež začali prichádzať pozvánky od mnohých nafúkaných susedov. Ako prvý sa objavili sir Alfred a lady Perryová, ktorí sa obťažovali, aby ju osobne prišli pozvať na svoj bál.

Lady Perryová samozrejme najskôr pozvala lorda Masena a až potom sa obrátila k Isabelle. „Boli by sme potešení, slečna Swanová, keby ste i s vašimi sestrami prijali pozvanie na náš ples,“ prehlásila tá hemetrika so zle predstieranou úprimnosťou. Isabella vedela, že slečnám Swanovým vždy priala len to najhoršie, kedykoľvek ich na verejnosti náhodu zbadala a tak sa len tak tak ovládla a nevyplazila na tu klamársku zmiju jazyk. Namiesto toho sa milo usmiala a vľúdne poďakovala.

Bella pochopiteľne vedela, že nikto zo šľachty sa neodváži vzdorovať prianiu gentlemana ako je lord Masen, ale bol to predovšetkým jeho šarm a neodolateľné kúzlo, ktoré jej urodzených susedov prinútilo, aby sa angažovali. Isabella si stále viac a viac uvedomovala Edwardovu schopnosť manipulovať s ľuďmi tak, aby konali vždy podľa jeho priania. Jeho spôsob komunikácie s kýmkoľvek bol unikátny. Akoby o každom vedel i jeho najtajnejšie priania, túžby, poznal ich problémy, no taktiež ich slabosti a citlivé miesta. Jednoducho, akoby im čítal myšlienky. Ale Isabella si dobre uvedomovala, že niečo také predsa nie je možné.

Na druhú stranu, čím viac času s ním trávila, tým viac našla na Edwardovi drobných záhad a zvláštností. Jeho chladná doslova až ľadová pokožka, oči, ktoré menili farbu, alergia na slnko, ktorú jej nechcel bližšie vysvetliť a tieto jej podozrievavé myšlienky podporil i zvláštny nočný zážitok, ktorý prežila.

Isabella sa uprostred predchádzajúcej noci prebudila a išla sa napiť. Džbán s vodou mala pri okne, ktoré otvorila, aby sa nadýchala trochu čerstvého vzduchu. Ako tak stála a pozerala sa do mesiacom osvietenej záhrady, zrazu uvidela postavu, ktorá sa zakrádala záhradou. Zakrádala, to bolo prvé slovo, ktoré ju napadlo, ale bolo to iba kvôli tomu, že si nevedela vysvetliť, čo iné mohol niekto robiť v takú nekresťanskú hodinu vonku.

V skutočnosti sa táto postava záhradou normálne prechádzala, potom sa zastavila, zhlboka sa nadýchla a potom... potom zmizla. Akoby sa vyparila, akoby utiekla rýchlosťou blesku. Isabella si až po chvíli uvedomila, že sa trasie. Nebolo to však zapríčinené chladným vzduchom, ktorý do jej spálne vchádzal oknom. Bolo to tým, že mala pocit, akoby to, čo videla, bol Edward. Postava, držanie tela, dokonca i farba vlasov, hoci jemne skreslená mesačným svetlom, všetko jej našepkávalo, že to bol on. Jej podvedomie na ňu kričalo, že to bol Edward, ale rozum jej bránil prijať to. Štípala sa do ruky, chcela sa prebudiť zo zlého snu, no vedela, že nespí.

Vždy bola rozumná, nikdy sa nedala zastrašiť žiadnymi duchárskymi príbehmi, ale to, čo videla, nebolo z tohto sveta. Aspoň nie zo sveta, ktorý Isabella poznala. Rozhodla sa, že rozum zvíťazí nad intuíciou a vybehla so svojej izby. Musí sa presvedčiť, že Edward leží vo svojej posteli. Vedela, že je pre dámu a slobodné dievča je spoločensky neprístupné, aby vstupovala do izieb gentlemana a už rozhodne nie do jeho spálne. No nedokázala nemať istotu, že videla iba nejakú nočnú fatamorgánu. I tak jej to trvalo zopár minút prešľapovania z nohy na nohu, kým sa odhodlala a stlačila kľučku. Dvere sa otvorili a ona potichu vkĺzla dnu. Dúfala, že zbadá Edwarda spiaceho v posteli a rovnako potichu vykĺzne a na celý incident zabudne. Prepadla by sa hanbou pod zem, keby ju načapal v jeho izbe.

No posteľ bola prázdna, ba vôbec nebola rozostlaná. Všetko bolo uložené tak, akoby to slúžka upratala iba pred pár minútami. To znamená, že dnes v noci tu gróf Masen ešte neležal. Isabelle prebehol mráz po chrbte. Otočila sa a vybehla z izby. Uprostred chodby sa zastavila, vrátila sa naspäť a zavrela za sebou dvere. Nevedela prečo, ale nechcela, aby sa Edward dozvedel, že v jeho izbe niekto bol. Potom sa znovu rozbehla a tento krát už bez zastavenia vrátila do izby, vbehla do postele a zakryla sa až po uši.

Srdce jej išlo vyskočiť z hrude, znovu sa triasla a pod prikrývkami ležala schúlená do klbka. Spomenula si, že takto sa vždy schovala Rosalie, keď boli menšie a Alice ju strašila všelijakými príbehmi zo záhrobia a strašidelnými povesťami. Zatiaľ, čo Alice bola tými rozprávkami fascinovaná, Rosalie sa ich bála, Isabella, im nikdy neverila a vždy jej pripadali smiešne. Zrazu jej smiešna prišla celá táto situácia. Ona, racionálne mysliaca žena, sa tu krčí a bojí akejsi nadprirodzenej bytosti, ktorá dokáže zmiznúť ako para nad hrncom a ešte si myslí, že by ňou mohol byť jej poručník. Nebola to skutočnosť, iba sa mi to zdalo, nebolo to skutočné. Podobné vety si opakovala ako mantru, kým od únavy nezaspala.

Na druhý deň ráno ju zavalili povinnosti bežných dní a tak na ten zážitok ako-tak zabudla. No viackrát sa pristihla, že sa na Edwarda pozerá inak, skúmavejšie a viac si všíma vecí, ktoré pred tou nocou nevidela. Ale nič jej to neprinášalo. Sama nakoniec túto snahu vzdala a vysvetlila si svoje počínanie narastajúcou panikou z toho, že by sa Edwardovi podarilo presvedčiť ju, aby zmenila názor na svadbu...,  svadbu s ním. A tak si jej podvedomie vytvorilo smiešnu predstavu o tom, že je nejaký netvor, aby ju tak obránilo.

Áno, Isabella cítila, že pevné hradby jej presvedčenia o absolútnej nechuti k sobášu a životu vydatej domácej puťky a chovnej kravy v jednom sú týmto mužom výrazne narušené. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že jeho úspech priniesla najmä rozkoš, ktorú jej ukázal, ale opak bol pravdou. Edward v skutočnosti po ich zážitku v skleníku na Isabellu nijako netlačil. A potom o vzájomný telesný kontakt už neusiloval.

I keď i naďalej trval na ich súkromných večerách, jeho lekcie v milovaní sa vyparili. Bolo to zvláštne, ale spolu s pocitom úľavy Isabella cítila nepochopiteľné sklamanie. Edward ju už nikdy ani nepobozkal.

Namiesto toho jej po večeri nahlas čítal alebo hral na piano alebo je rozprával o rôznych krajinách, ktoré navštívil. Isabella bola ohromená jeho znalosťami, nevedela pochopiť, ako je možné, že za svoj krátky život toho toľko vedel a hlavne videl. Občas sa podpichovali, ale väčšinou sa len jednoducho rozprávali.

Často sa jej pýtal na jej detstvo a ona sama bola prekvapená, že mu rada odpovedá. Ešte nikdy nikomu nepovedala o svojom trápení toľko ako jemu. Získal si jej dôveru ani nie za týždeň a Isabella už len dúfala, že ju rovnako ľahko nestratí. Zatiaľ, čo ona sa o svojom detstve rozhovorila, on o svojej rodine veľa nenarozprával. Hoci rád spomínal jeho dvoch kamarátov, Emmetta a Jaspera, lebo vojvoda z Ardenu a markýz z Claybournu ich nazval málokedy, v skutočnosti o nich nepovedal nič konkrétne. Iba príbehy, žiadne fakt o ich rodinách, o tom, kde študovali, ako sa spoznali. Tieto informácie vždy prešiel vetami typu „to je dlhý príbeh“ alebo „už si nespomínam“ a zaznela i veta „nerád na to spomínam“ a im podobné.

 

V príbehoch, ktoré jej Edward vyprával, Isabella spoznala osamelého mladého chlapca, ktorému sa stalo niečo zlé, niečo, na čo nerád spomína, ale ktorý vďaka tomu spoznal svojich priateľov a s ich pomocou sa z neho stalo to, čím je dnes. Silný, sebavedomý muž, dobrodruh a nepochybne i sukničkár.

„Čo tvoja mladšia sestra?“ spýtala sa jedného večera Isabella. „Ako sa vlastne menuje? Renesmee? To je zvláštne meno.“

Edward sa pri zmienke o svojej nevlastnej sestre usmial. „Nessie, ako ju volám ja a jej priatelia, má bohužiaľ veľmi excentrickú mamu.“ Odmlčal sa a predtým ako pokračoval sa pokrivene na Isabellu usmial. „Keby bola Viktória chudobná, hovorilo by sa, že je blázon, ale keďže je bohatá markíza, je iba excentrická. Nessie bola darčekom, ktorý jej zanechal nečakane zosnulý manžel. Od prvého okamžiku ako som ju spoznal si mňa i mojich priateľov omotala okolo prstov, pretože i Emmett a Jasper ju skutočne milujú ako bratia.“

Keď hovoril o svojej sestre, jeho výraz o poznanie znežnel a z jeho vyprávania pretekala neha a skutočná bratská láska. Isabella si vážila jeho postoj, pretože medzi nevlastnými súrodencami bolo také niečo skôr výnimka, než pravidlo. Rovnako cítila, že i jeho priatelia hrajú v jeho živote veľmi dôležitú úlohu. Z jeho rozprávania mala pocit, akoby medzi nimi panovalo čosi viac než priateľstvo, skôr niečo, čo ona nachádza vo svojom vzťahu k sestrám.

„A čo tvoje sestry? Aké sú? Ako sa ony obrnili proti nepriazni osudu, ktorá vás postihla? Naozaj je mi ľúto, že som ich zatiaľ nepoznal viac.“ spýtal sa jej Edward a tým ju vytrhol zo zamyslenia.

„Z Rosalie sa stala vášnivá čitateľka a vedátorka,“ prehlásila Isabella s úsmevom. „Fascinujú ju nové metódy vedeckých výskumov, a práve preto sa učila latinsky. Veľmi sa ale zaujíma i o nové prístupy vo vzdelávaní a v našej škole je obrovským prínosom. Navyše prácu s deťmi zbožňuje. Takže jej pomohli knihy a škola. Dokonca i Alice sa vo svojom zúfalstve obrátila ku knihám. Doslova hltala historické príbehy, rôzne povesti a jej záľubou sú nevysvetliteľné záhady. A móda. Hoci je to taký chlapec v sukni, jej zmysel pre módu je jedinečný. A taktiež sníva o dobrodružných cestách okolo celého sveta, čo je vzhľadom k jej pohlaviu a postaveniu bohužiaľ nemožné.“

„A čo ty?“ spýtal sa Edward zvedavo. „Taktiež si svoj krásny nosík strkala medzi stránky?“

„Áno, ale nie tak ako Rosalie. Najviac sa mi páčia súčasný autori, no najmä autorky. Som šťastná, že do tajov spisovateľského remesla majú konečne prístup i ženy a to i bez toho, aby sa museli skrývať za pseudonymami“

„Keď sa tvoji rodičia tak neznášali,“ spýtal sa Edward, „prečo proste nešli každý svojou cestou?“

Dokonca i Isabella o takej možnosti často premýšľala. „Neviem. Snáď vo vzájomnom ubližovaní nachádzali potešenie. Moja matka sa mi kedysi zverila, že sa do otca krátko po svadbe úprimne zamilovala, lenže jej cit nebol opätovaný. Otcova ľahostajnosť v nej zničila akúkoľvek lásku i nádej, že by ho kedy mohla začať znovu milovať.“

„Je prirodzené,“ povedal Edward pomaly, „že máš odpor ku svadbe z rozumu.“

„Som rada, že si to konečne pochopil,“ odpovedala Isabella ticho.

„To však neznamená, že si stranený prípad,“ podpichoval ju. „Rozhodne sa len tak ľahko nevzdávam.“

Isabella dobre vedela, že sa Edward nevzdá, dokiaľ jeden z nich nevyhrá. Chcel sa s ňou oženiť, pretože potreboval urodzenú lady, ktorá by mu porodila dediča. Od ich pikniku sa však celkom zmenil. Bolo to, ako by jej namiesto fyzického kontaktu ponúkal priateľstvo.

Isabella si myslela, že sa jedná o dobre premyslený ťah, aby Edward zlomil jej odhodlanie.

Pokiaľ tomu tak skutočne bolo, musela priznať, že Edward uspel. Každé ráno sa nemohla dočkať, až bude večer a oni budú zase spolu. Behom dňa bol dom plný krajčírok, kupcov a remeselníkov, ktorí zdvorilo vyžadovali jej pozornosť, takže sa po hekticky strávenom dni tešila na pokojný večer. Bol to však Edward, ktorý z večerov robil tak príjemnú záležitosť.

Zdalo sa, že i on si ich vzájomných večerov užíval, a večer pred plesom jej to dokonca povedal. So šálkou čaju sa usadili v príjemne vyhriatej miestnosti, zatiaľ čo za oknami besnila jesenná búrka.

„Je tu tak príjemne,“ povedal a pohodlne si natiahol nohy pred pohovkou. „Pripadám si, ako by sme boli dávno svoji.“ Potom sa pobavene pozrel na Isabellu. „Ale keby tomu tak bolo, nespala by si sama.“

Isabella cítila, ako červenie rozpakmi. Toto bol zase ten Edward, ktorého poznala. Keď posledné tri dny odchádzala do svojej spálne, len ju letmo pobozkal na tvár. I to však stačilo, aby v nej prebudil všetky zmysly a ona potom ležala vo svojej posteli, nemohla zaspať a spomínala na rozkoš, ktorú jej spôsobil toho dopoludnia na pikniku a rozmýšľala, či sa to niekedy bude opakovať.

Dnes večer rozhodne nie, uvedomila si Isabella o pol hodiny neskôr, pretože jediné, čo urobil, bolo to, že jej poprial sladké sny a ľahko sa dotkol jej ruky. Jeho náhly odchod ju pobúril, potom sa však v duchu okríkla a pripomenula si, že by svoju energiu mala venovať na niečo iné než na vzdychanie po niečom, čo nikdy nemôže mať.

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

6)  ajka (21.12.2011 20:45)

Takhle ji nažhavit a potom nechat ladem ... jo jo
Aááá, ty plánuješ, že ji Edward někam unese?

monikola

5)  monikola (21.12.2011 08:02)

eMusíček...on ju ide odísť a ešte všeličo iné k tomu
Twillíčku...počkaj čo všetko sa v nej bude búriť ale na budúcu kapitolu sa stráááášne teším, pretože tam, tam sa konečne pobozkajú a tento krát to bude Bozk z veľkým B... nie rozkoš, vášeň ale bozk z priateľstva, potreby chrániť, pomáhať, milovať
Bosi...iba kvôli tebe v tejto poviedke mreža bude...ale nie v najbližších kapitolách..bude to taká čerešnička na torte ;)
Babčo S. kujem :)

eMuska

4)  eMuska (20.12.2011 22:07)

aaaach... on ju ide odísť! to myslel vážne! ľúúúbim!

Twilly

3)  Twilly (20.12.2011 21:34)

Hmmmmmmmmm tak toto, rozhodne nebolo pokojjné. Neviem, prečo, ale chápem, že sa v Isabele búri VŠETKO. Najprv hrrrrra potom brrrrrrrr, to by naštvalo každú. Vzhľadom k tomu, že ona len tuší, čo má za lubom...

Bosorka

2)  Bosorka (20.12.2011 21:07)

Tohle bylo takové klidňoučké, miloučké....
Přijde nějaké dráááámo?
Nebude nějaká mříž?

1)  Babča S. (20.12.2011 21:05)

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Cullenovi