Sekce

Galerie

/gallery/Canis_Lupus_by_photografever.jpg

Plno nových správ. Jedna zlá a jedna... no, prekvapujúca.

Bežala som najrýchlejšie ako som vládala a ignorovala ostrú bolesť v kolene, ktorá tam vystrelila vždy, keď bola noha pokrčená. Takáto chôdza sa jej očividne nepáčila a dávala to dosť jasne najavo. Ibaže ja som zastaviť nemohla, dopredu ma hnal čistý strach a panika. Aj keď som mala pocit, že mi niekto reže pľúca na poli a v boku ma poriadne pichalo, nespomalila som. To by znamenalo zbytočnú stratu času a ešte väčšiu hystériu, ktorá ma pomaly, ale isto chytala.

Možno reagujem prehnane a vidím to, čo v skutočnosti nie je. Možno sa doma nestalo nič zlé, ocko mohol byť smutný z miliónov dôvodov, nemuselo to hneď znamenať smrteľnú nehodu niekoho z rodiny. Boli tony iných vecí. Napríklad mohla zdochnúť Jazzova tarantula a ocko sa trápil kvôli svojmu synovi. Alebo si mama kúpila šaty ktoré jej boli o dve čísla menšie, naštvala sa a vykázala svojho manžela z izby.

Prečo by ale potom plakala? Keď je človek nahnevaný, nejde si oči vyplakať. Teda asi. Väčšinou.

V duchu som sa zasmiala, pričom som si pripadala ako tá najväčšia hysterka a okamžite obe možnosti poslala do určitej časti tela. Keby sa niečo také stalo, nevolali by mi nech hneď prídem. Pavúka by zakopali a šaty dali na charitu.

Len tak – tak som sa vyhla autu, ktoré to skoro nestihlo ubrzdiť. Od vodiča som si vyslúžila vztýčený prostredník, pár nadáviek a oznam, že ak kvôli mne príde neskoro do práce, zaplatím mu tučné odškodné.

„Dobre! Napíšte si sumu a ja vám to pošlem!“ kríkla som cez rameno a sprevádzaná zarazeným pohľadom zabehla za roh.

Ešte tri ulice a som tam.

To by mi ale šťastie veľmi prialo. Ja naozaj neviem prečo, ale proste sa na mňa naštvalo.

Druhý krá za deň sa mi podarilo potknúť.  Toľko som určite nepadala ani keď som sa učila chodiť. Pokojne sa stavím.

Ale ten blbý šuter tam proste musel byť!

Ako dlhá tak široká som sa natiahla cez polku chodníka, pričom som jasne cítila, že leukoplast sa odlepil a čerstvá chrasta odtrhla.

Dva krát za hodinu rozbité to isté koleno. To sa môže stať len mne!

Pod návalom hnevu vyburcovaným najmä strachom sa postavila a pokračovala v ceste. No čo. Topánky sú aj tak zničené a noha sa zahojí. Vedu z toho môžem robiť až keď zistím čo sa deje doma.

Posledné bloky som už ledva prešla, nie ešte prebehla a vchodové dvere doslova rozrazila, s čím pánty nesúhlasili a vyjadrili sa po svojom.

Až keď som prekročila prach bytu došlo mi, že ja tu vlastne nechcem byť. Nechcem vojsť do tohto obrovského domu a dozvedieť sa, čo sa vlastne stalo. Nebolo to len v tom, že som zbabelá, čo priznávam, že som, v tomto bolo niečo viac. Nazvite si to ako chcete, intuíciou, bláznovstvom, ale ja som vedela, že to čo mi teraz rodičia povedie, otočí môj svet o sto osemdesiat stupňov.

Chvíľu som tam proste len stála a pozerala pred seba. Tie obrovské dvere vedúce so zvyšku domu sa mi zrazu zdali ako brána do pekla.

Potom sa vo mne ale prejavila zvedavosť, ktorej som po mame zdedila viac ako dosť a už len kvôli tomu chcela vedieť, čo mám v tom pekle zistiť.

A tak som sa nadýchla a pomaly chytila kľučku. Neviem prečo som si myslela, že tie dvere bude ťažké otvoriť. Išlo to skoro až nepríjemne ľahko.

„Tati?“ Síce som to povedala potichu, v tom tichu to bol ako krik.

Vzlyk.

Ako vo sne som sa otočila, pričom mi srdce bežalo maratón a vydala sa smer obývačka. Teraz som už vedela s istotou, že v tom telefóne sa mi to len nezdalo. Pristihla som sa, že až do teraz som sa tej nádeje držala.

Prešla som za roh a to čo som uvidela ma donútilo zadržať dych. Ocko s mamou sedeli na sedačke a na prvý pohľad bolo jasné, že to nie je pokojné poobedné sledovanie správ.

Mama plakala. Naozaj a srdcervúco. Aj napriek tomu, že mala tvár zaborenú v ockovom ramene, ktorý ju hladil po dlhých hnedých vlasoch som mohla vidieť, že jej po tvári tečú slzy.

„Mami,“ zašepkala som a prišla bližšie. Nepozrela sa na mňa, vlastne to nevyzeralo, že by ma vôbec počula. Ale určite vedela, že som tu.

Ocko sa na mňa pozrel a ton jeho hlasu v mobile presne sedel k tomu, čo mal v jasno zelených očiach. Neriedený smútok.

„Sadni si,“ kývol hlavou na sedačku. Poslúchla som a usadila sa oproti nim. Aká som napätá mi došlo až vtedy, keď ma začali chytiť kŕče do rúk.

„Čo sa deje?“ Behala som očami medzi oboma rodičmi. Mama ďalej plakala, ale odvážne sa narovnala a utrela si tvár.

„Povieš jej to ty?“ Otočil sa na ňu ocko. Jedno zakrútenie hlavou a vedela som, že sa môžem  začať poriadne, ale poriadne báť.

„Ness, toto ber ako...  rodinnú poradu.“ Rodinnú.

Obzrela som sa, ale niekto tu chýbal. Ľadová ruka mi chytila srdce. Prečo tu nie je?

„Kde je Jasper?“

„Ten už to vie. Išiel k sebe do izby.“

„Ale čo vie?“ Zhlboka sa nadýchol  a zadíval sa mi do očí. Mala som pocit, ako keby táto chvíľa trvala večne.

„Ide o dedka Charlieho.“

„Príde?“ vypadlo zo mňa, aj keď som vedela, že je to blbosť. Bola to ale moja posledná nádej, že... že ešte... ešte nie je...

„Nie. Nepríde. Vlastne... on už nikdy nepríde.“ Nemusel viac hovoriť. Tri krátke vety úplné stačili k tomu, aby mi podkopol  nohy, zrazil na zem, zničil posledné zvyšky nádeje. Že ja som sa ešte odvážila dúfať.

Strnulo som sedela a neprítomne pozerala dopredu. Mama sa znovu rozplakala a ocko ju okamžite objal. Zároveň sa ale pozeral na mňa a čakal ako zareagujem.

Ja som ale neurobila nič. Bola som ako vytesaná z kameňa, nedokázala som sa vôbec pohnúť. Aj dýchanie som obmedzila len na príjem kyslíka nevyhnutný na prežitie.

V hlave som mala prázdno. Nič nedávalo zmysel, všetko bolo veľmi pomalé. Len útržky viet, slová a prvé záblesky smútku a bolesti. Boli len predzvesťou, nejakým varovaním pred veľkými prívalmi emócii.

Charlie.

Nepríde.

Nikdy.

On je...

Smrť.

Stále som si myslela, že je to len zlý sen. Zavriem oči, pokrútim hlavou a zase budem v realite. Bude ráno a ja pôjdem do školy. Proste úplne obyčajný deň, kde bude moja rodina v poriadku. Všetko bude normálne.

Skúsila som všetko. Zažmurkať, zavrtieť hlavou, ale nič sa nezmenilo. Stále som sedela na gauči, stále som nemohla uveriť, čo mi práve ocko povedal. Bolo to taká zvláštne. Až nesprávne.

Prešli minúty kým som sa začala vracať s sebe. Kým na mňa v plnej sile doľahlo to, čo som sa dozvedela.

To, že plačem by som si neuvedomila, keby ma slzy nešteklili na lícach. Nikdy by som neverila, koľko slanej tekutiny môžu slzné kanáliky vyprodukovať.

„Nessie.“ Ocko ku mne natiahol ruku, čím mi dával jasné znamenie , aby som k nemu prišla. Ako vo sne som sa zdvihla a bez rozmýšľania sa k nemu vydala. Sadla som si a začala mu máčať tričko. Obe nás objímal, mňa aj mamu, pričom šepkal všetky možné upokojujúce slová. Ale nepomáhalo to.

„Pšššt, to bude dobré.“ Mama sa posadila a utrela si oči.

„Chovám sa ako malá.“ Pokúsila sa usmiať, ale veľmi to nevyšlo.

„Vy ste moje malé dievčatká. Ness, v poriadku?“ opýtal sa a pohladil ma po ruke. Prinútila som sa prikývnuť, aj keď vo mne všetko kričalo, že to nie je pravda.

„Ja len... potrebujem byť sama.“ Rýchlo som sa postavila a vybehla schody. Ani sa ma nesnažili zastaviť, za čo som bola veľmi vďačná.

Vbehla som do izby a hodila sa na posteľ. Nechcela som aby to prišlo, ale muselo. Nemohla som tomu zabrániť.

Prečo? Prečo teraz? A prečo vôbec? Nikdy som si nemyslela, že niekto z rodiny by mohol zomrieť. Pripadalo mi, že niečo také sa deje len vo filmoch, nie v skutočnom svete. A už vôbec nie nám.

Dedko Charlie, jeden z najlepších ľudí na planéte. Nepoznám nikoho, kto by ho nemal rád. On bol proste úžasný. Vždy keď k nám prišiel, doniesol nejaké darčeky. Mohol by byť aj úplne na mizine, ale nejaké peniaze by naškriabal, už len preto, aby mohol svojim vnúčatám urobiť radosť.

Raz mi dal domček pre bábiky. Prinútila som ho, aby sa so mnou hral a on na to ochotne pristal. Dokonca vyzeral, že je rád. Vlastne, snami bol vždy rád. Brával nás na kúpaliská, do luna parku, do kina. Len aby sme boli radi.

Aj keď sme sa veľa krát nevídali. Vo Forks pracoval ako šerif a nemohol si dovoliť často chýbať. Vždy prišiel ale aspoň raz do mesiaca.. Áno, on k nám, nie my za ním. Odkedy sme sa ako malý s Jazzom stratili v lese za jeho domov, bál sa nás brávať k sebe.

Mne ale bolo jedno kde sme. Hlavne, že som bola s ním. Ale to už sa nestane.

Keď som si to uvedomila, rozplakala som sa ešte viac.

Už nikdy ma neobjíme a nepovie, ako ma má rád. Ako je pyšný, že má tak úžasnú vnučku.

Niekto zaklopal a rovno aj vošiel.

Bol to Jasper. Vyzeral...  unavene.  Poklesnuté ramená, medové vlasy strapaté a oči, ktoré zdedil po ockovi trochu červené. Hneď mi došlo, že tiež plakal.  Bolo divné, vidieť ho takto. Môj brat bol vždy veselý a nikdy sa neprestal usmievať. Všetko videl optimisticky. Teraz bol smutný a celkovo to k nemu nesedelo.

Ani neviem ako, ale zrazu som stála a objímala ho tak tuho, že ho to muselo bolieť. Pustiť som ho ale nedokázala. Veľmi som sa bála, že stratím aj jeho, že postupne zostanem sama. Síce som nemala dôvod si to myslieť, nemohla som si pomôcť.

Jasperovi sa nejako podarilo dostať ma späť na posteľ.  Sedeli sme, ja som sa o neho opierala celou svojou váhou a on ma hladil po chrbte.

„Netrpel,“ prelomil ticho Jazz. Na chvíľu som zabudla dýchať, „dostal infarkt počas spánku. Ani o tom nevedel,“ poslednú veru iba vydýchol.

Rozplakala som sa ešte viac. Ale na druhú stranu som bola rada. Aspoň ho to nebolelo.

Neviem koľko sme tam sedela. Mohli to byť minúty ale aj hodiny.

V každom prípade som zaspala.

***

Zobudila som sa až ráno. Svietilo slnko, čo ma dosť naštvalo, keď som si uvedomila, čo sa stalo. Nemalo byť pekne, malo by pršať!

Chvíľu som len ležala v posteli a dúfala, že to bol sen. Že sa to nikdy nestalo.  Nemohla som ale sama sebe klamať večne a tak som to po desiatych minútach vzdala a pripustila si, že je to skutočnosť.

Bolesť sa nezmenšila. Nie, to v žiadnom prípade. Iba som sa s tým tak nejako... zmierila. Proste to tak je a aj keď sa mi to nepáči, nemôžem s tým nič urobiť.

Dvere sa otvorili a dnu vošiel ocko. Niesol tácku s lievancami a jablkovým džúsom, mojim obľúbeným.

„Dobré ráno, princezná,“ usmial sa a sadol si ku mne. Raňajky, ktoré mi položil na kolená voňali až veľmi dobre na to, aby som sa na ne len pozerala.

Sledoval, ako jem a ja som jeho starostlivý pohľad cítila. Hlavu som ale nezdvihla, bála som sa, že to na mňa zase celé doľahne.

„Si v poriadku?“ opýtal sa starostlivo a ja som len neurčito mykla plecami. Nie, nie som, ale to mu tu nebudem hovoriť. Trápil by sa ešte viac.

„V sobotu ideme do Forks,“ oznámil nečakane, ale pomaly. Prekvapene som zdvihla hlavu.

„Načo?“

„Je pohreb,“ mne srdce vynechalo úder a on si povzdychol, „a v pondelok tam vyrážame na dlhšiu dobu. Musíme zariadiť veci okolo domu a ešte všetko možné. Ber to, akože sa sťahujeme.  “

Pozerala som na neho s otvorenými ústami a bolo mi jedno, že v nich mám jedlo. My ideme tam, kde býval môj dedko. Tam, kde som bola naposledy ako päť ročná.

Mala som zvláštny pocit. Nebol to len strach, že na tom mieste ožijú všetky spomienky. Bolo tam niečo viac. V tom za padlom dažďovom mestečku sa niečo stane. Tušila som to. Niečo veľké, dôležité, podstatné. Niečo, čo nepôjde vrátiť späť.

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Michangela

4)  Michangela (30.06.2012 19:34)

Fanny

3)  Fanny (30.05.2012 22:02)

Vypadá to pěkně. Dokonce moc pěkně a už jen ten kouzelný název je tak úžasný, že doufám, že budeš pokračovat takhle i dále

Niky

2)  Niky (27.05.2012 10:00)

Smutná kapitola...
Jo, jo, tuší správně, že se tam něco stane, že :)

Kamci

1)  Kamci (26.05.2012 20:59)

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek