Sekce

Galerie

http://www.stmivani-ff.cz/gallery/hlava_ruce.jpg

Prvá kapitola a mierne vysvetlenie...

 

Všetko máva následky

Ešte tri ukrutné hodiny som strávil v pekle. Čas som zisťoval podľa hodín nad jedným kotlom. Kto by si bol pomyslel, že v pekle budú mať hodiny. Jediná príjemná vec na tom všetkom bolo nepočuť tie myšlienky. Po sto rokoch som mal konečne hlavu len sám pre seba. Celkový dojem kazil len miesto a otravný velzebub, čo hádzal jednu múdru vetu za druhou. Strašne otravný.

„Prosím, buď už ticho.“ neudržal som sa a vyletel naňho.

„Čo?“ Zatváriť blbšie sa ani nemohol.

„Lucifer, už mi vážne lezieš na nervy. Zmĺkni, hej? Nepotrebujem rady ako žiť, keď ostanem v tomto pekle. Ako sa dostanem von?“ vybalil som na svet všetko, čo mi za ten čas bežalo v hlave.

„Tak po prvé, nie som môj otec. Nie som Lucifer, jasné? A po druhé, ako si sa sem dostal, tak sa dostaneš von.“ Detinsky na mňa vyplazil jazyk a ak ešte mohol, bol červenší než pred tým. Fakt, nekecám.

„Hmm, to keby som vedel.“ zamrmlal som a postavil sa zo zeme. Najhoršie bolo, že všade navôkol bol oheň - jediná vec, ktorá dokáže zabiť aj upíra. Prakticky, upaľovanie čarodejníc malo svoj zmysel.

Zrazu som cítil divný tlak na rukách.

„Zbohom a niekedy sa ešte ukáž. Zišla by sa ti lekcia.“ Zamával mi a ja som znovu nechápal čo sa deje.

Ani som nestihol žmurknúť, nieže by som to ako upír potreboval a ocitol som sa u nás v obývačke.

„Heh, ahoj.“ Zaškeril som sa, keď som videl zdesenie vpísané na tvárach mojej rodiny. Chvíľu stáli prikovaný na mieste, no potom sa dievčatá zhŕkli okolo mňa a začali ma stískať až mi oči liezli po podlahe.

„Kde si bol? Vieš ako sme sa o teba báli? Nemohol si aspoň zavolať?“ Z Esme tie otázky doslova lietali. Typické, ešte som si ani nevydýchol a už ma všetci naháňajú.

„V pekle.“ pousmial som sa a sledoval Carlislovu tvár. Prisahám, že ak by nebol upír, bol by červený ako feferónka.

„Ako sa to rozprávaš so svojou matkou?“ Vybuchol nakoniec ako tlakový kotol tam dole v pekle. Fakt, bola to najnovšia technológia a pýšili sa s ňou čerti len u nás. To sa im kecá, keď dostali do pekla toho... No veď to je fuk.

„Otče, ja som bol naozaj v pekle. Tam kam si ma poslal. Hneď ako si to vyslovil vcucla ma temnota a zrazu predo mnou stál, ako som sa neskôr dozvedel, Luciferov syn. Povodil ma po pekle a dával mi rady do života. Veľmi poučná návšteva, dokonca ma pozval aj na ďalšiu návštevu.“ Behom môjho monológu začala Carlislovi stúpať para z uší a operadlo gauča na ktorom sedel už v sebe malo štyri diery.

„Edward, prestaň s tým! Ako si s toho môžeš robiť srandu, keď sme sa o teba báli. Obvolal som všetkých známych, či náhodou nie si u nich. Nikde si nebol. Dúfali sme, že nie si znova u ďalšej tej tvojej slečny na jednu noc. No ako sa ukázalo, asi sme dúfať mohli.“ Vytreštil som na neho oči a rozbehol som si novú vnútornú debatu. Im to snáď vadilo? Nikdy som nespozoroval, že by sa niekto sťažoval keď som na noc preč. Oni predsa majú iné starosti.

„Otče, ja som naozaj bol v pekle. Neviem čo sa stalo ale bol som tam, prisahám. A doniesol som ti suvenír. Mám vizitku toho čerta a kameň, čo som čmajzol. Ale volať mu radšej nebudem, ešte by sa ma tam nechal na trvalo.“ Medzitým som z vrecka vyťahoval kameň a dokrčený papierik.

„Nech sa páči.“ Carlislovi došli slová. Nepovedal mi absolútne nič len sa pobral do svojej pracovne, skúmať ten kus šutra.

„A ako si sa dostal von?“ Prehovorila na mňa Alice, po prvý krát čo som sa vrátil.

„Neviem. Pýtal som sa Robbieho, to je ten čerta ako sa dostanem domov. Povedal mi len, že ako si sa sem dostal, tak sa dostaneš aj von. Neviem ako som sa dostal tam, počkaj... Vlastne viem, otec ma tam poslal. A ako som sa dostal nazad, to ozaj netuším. Zázrak?“ spýtal som sa ironicky. Chcela mi niečo povedať,  no predbehla ju Rose.

„Vieš, možno bolo tak, že keď si Carlisle želal aby si tiahol k čertom, stratil si sa v pekle. A niekto si zrejme želal aby si sa vrátil a si späť. Je to logické.“ Neveriacky som na ňu hľadel.

„Dávalo by to zmysel. Ja som si želala aby sa konečne vrátil.“ Potvrdila našu teóriu mama.

„Fasa, takže keď teraz pošlem Edíka do riti, pôjde tam?“ Zaškeril sa Emm a v očiach mu nebezpečne poskakovali iskričky.

„Emmett Cullen, skúsiš to a si mŕtvy.“ Varoval som ho prv než vyslovil osudnú vetu.

Našťastie pre mňa sa Riť volala jedna dedinôčka v Rumunsku, takže som neskončil v niečiom zadku. Znovu som čakal vyše troch hodín, aby ma s môjho výletu niekto oslobodil. Mal som totiž obmedzený výbeh. Nemohol som sa pohnúť za hranice Rite. Ja toho Emma zabijem.

Znovu sa objavil ten tlak a ja som sa vrátil do nášho domu.

„Kde si bol tento krát?“ Vysmieval sa mi Emm, len som ho spražil pohľadom a pokračoval v ceste za sprchou. Mal som toho akurát tak dosť.

„Mám teóriu.“ Vyrušil ma zadumaný hlas môjho otca. V duchu som sa uškrnul. Ďalšiu?

„Akú?“ Zaujímala sa Rosalie a pritom si pilníkovala nechty na pravej ruke.

„Edwardovi sa prejavujú vedľajšie účinky tej emulzie, ktorú vypil. Tá umelá krv nebola otestovaná a teraz vidím, že asi bude najlepšie začať od začiatku. Jednoducho, keď ho niekam pošleme bude tam, ako počítam minimálne tri hodiny a potom ho môžeme zavolať späť. Bližšie informácie ešte zistím, pokúsim sa o to, by bolo trefnejšie.“ Vysvetľoval so zápalom vedca a nevšímal si potulný úškrn Emmetta.

„Aha, fajn. Takže hocikto ma teraz pošle niekam do kelu a ja budem musieť tri hodiny sedieť medzi zapáchajúcou zeleninou a usmievať sa ako slniečko na hnoji? Úžasné.“ Hysterický podtón v mojom hlase sa nedal prehliadnuť, ešteže som mal tak veľmi rád svoje vlasy. Asi by skončili na podlahe a v mojich rukách. Hrôza.

„Nesmúť, mohol si dopadnúť horšie. Napríklad ako pes.“ Snažila sa ma upokojiť Esme a vytvorila si v hlave predstavu bronzového psa. V momente som cítil ako sa mi ústa zaplňujú slinami a kostrč ma neprirodzene páli.

„Dofrasa, mne rastie chvost.“ Zaklial som zdesene a už som stál na štyroch nohách. Esme na mňa ľútostivo pozrela a ticho dodala.

„Nemohol.“ A takto sa objavila ďalšia časť môjho prekliatia. Od tej doby si zo mňa Emmett stále uťahoval až do kým mu Rosalie nezadala ultimátum. Vedela, ako veľmi ma to trápilo. Najhoršie bolo, že kým som bol nejakým stvorením nepôsobili na mňa ani žiadne upírie schopnosti, takže ma Jazz nemohol ukľudniť. Hnevalo ma to čoraz viac a viac. Carlisle sa snažil nájsť protilátku a neustále na mne niečo skúšal. Mal som toho akurát tak dosť.

„Nemôžem takto žiť. Chcem sa vrátiť do školy a byť ako predtým.“ To som ešte netušil, že som si takmer odpísal ortieľ smrti.

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Riley, Victoria and Edward