Sekce

Galerie

/gallery/su.jpg

Posledná poviedka. Odchádzam. Navždy...

:D :D Vtipkujem, nie navždy, len na týždeň do Nemecka. Výmenný pobyt. Držte palce a užite si poviedku!

  Kráčala po rozpálenej asfaltke, ktorá odrážala slnko a v diaľke tak tvorila fatamorgánu. Raz sa o tom učili na fyzike, ale už si nepamätala nijaké definície či dokonca dôvod alebo spôsob... Proste to tak bolo. Na bielych podrážkach mala otlačené čierne stopy z cesty, ktorá vyzerala, ako by sa v takomto teple roztekala ako čierny nanuk. Možno nie až tak drasticky... Ale určite podobne.

  Stopovala, respektíve sa snažila. Auto okolo neprešlo hádam večnosť a nohy ju už naozaj boleli. To bolo horšie ako útek z domu dva roky dozadu, pretože teraz sa v diaľke nezjavil majáky, čo ju vzali k uslzenej matke. Ona už matku nemala. A nikto ju doma nečakal...
  Sadla si na kameň a obzrela sa dozadu na kus cesty okolo arizonskej takmer-púšte. Hnedé rozpustené vlasy dusili jej krk, kde jej bolo až nepríjemne horúco a kučeravé plamene sa jej lepili na kožu.
  V diaľke sa čosi zalesklo, ako strieborný prsteň položený na tmavú stužku. Lenže tento prsteň sa zväčšoval, zväčšoval a zväčšoval... až sa pretransformoval na auto.
Auto!

Okamžite vyskočila na nohy a natiahla na stranu ruku so vztýčeným palcom. Ak jej nezastaví, od nervov po ňom hodí svoje tričko. Potom určite stopne.

Auto sa zastavilo a okienko na strane spolujazdca sa stiahlo.
  „Kam máš namierené?“
  „Kamkoľvek ma vezmeš.“
Chlapec sa veselo zasmial.
  „Nastúp si, nikto iný tadeto dnes už určite neprejde.“
Dievčina veselo pribehla k dverám a sadla si ho pohodlného koženého interiéru – s klimatizáciou!
  „Volám sa Edward,“ predstavil sa.
  „Ja som Bella. Takže – kam ma to vezieš?“
  „Smerujem na opačnú stranu štátov za rodinou. Až na Olympijský polostrov. Neviem, či to tam poznáš...“
  „Poznám, na diaľku som chodila s jedným chlapíkom z La Push. Inak sme sa nikdy nevideli.“ Obaja sa uvoľnene zasmiali.
  „Takže teraz nikoho nemáš?“ opýtal sa.
  „Nie, nemám.“
Ďalej nehovorili. Bella sa pozerala z okna na zapadajúce slnko a predstavovala si, ako asi mohol Jacob v skutočnosti vyzerať. Podľa toho, ako písal, to bolo určite len nejaké šťúple chlapča s hrubými okuliarmi.
  „Čo robíš na cestách? Ako dlho už vlastne takto putuješ?“ spýtal sa odrazu Edward, aby nadviazal konverzáciu. Jeho neočakávaná spoločníčka mala totiž veľmi príjemný hlas, ktorý lahodil jeho ušiam a páčilo sa mu, keď sa smiala.
  „Otca nemám a mama mi zomrela.“
  „To je mi ľúto,“ prerušil ju náhle.
  „Nemusí, už je to za mnou,“ povedala so smutným úsmevom a pokračovala: „Nechcelo sa mi trčať doma, tak som sa proste vzala a odišla. Trvalo nejaký čas, než som sa rozhodla odísť. A tiež v tom zohrala rolu pestúnska rodina. Musela som u nich počkať pol roka, než som bola dospelá. Neviem, prečo čakali, že u nich ostanem. Vôbec sme si nesadli.“
  Edward sa zamračil. Nemyslel si, že to veselé žieňa v pestrofarebnom tielku a s desiatkami náramkov na ruke môže mať taký ťažký osud. Cítil, že by jej mal nejako pomôcť, aspoň ju rozveseliť.
  „Chceš počuť vtip?“ spýtal sa. Bella na neho pobavene pozrela.
  „Ale iba ak sa budem smiať.“
  „Tak potom nič,“ povedal skrúšene. Cítil sa hlúpo. Emmett mu vždy rozprával nejaké vtipy a on si nevedel spomenúť ani na jeden, ktorý by mohol vysloviť v prítomnosti dámy. Poznal Emmett taký aspoň jeden?
  „Nerob scény a povedz mi ho, už si sa ponúkol.“ Rukou ho plesla po pleci a nechala ju položenú na opierke jeho sedadla.
  „Hm... no... tak...“ odkašľal si.
  „Edward!“ zahíkala so smiechom. „Nehovor, že nevieš povedať jeden vtip!“ Až sa chytala za brucho a predkláňala ku kolenám.
  „To nebola pointa,“ zamrmlal. „A zapni si pás.“
Bella ho nepočúvla.
  „No tak, sľubujem, že sa budem smiať! Nenechaj sa prosiť!“ zaskuhrala a zopäla dlane v prosebnom geste.
  „Tak fajn. Hm... Vieš, čo si hovorí pes, keď behá po púšti?“
  „Keď rýchlo nenájdem nejaký strom, tak sa asi pocikám...“
  „Hej! Kazíš mi to!“ okríkol ju dotknuto.
  „Tak mi povedz nejaký, ktorý nepoznám!“ Prevrátila očami.
  „Ty určite poznáš všetky... Každopádne si si to u mňa teraz pokazila. Už ti nepoviem žiaden vtip.“
  „A čo klopacie vtipy?“ pípla skormútene. Povzdychol si.
  „Klop, klop.“
  „Kto tam?“
  „Žiaden vtip!“ zachrčal a zamračil sa na cestu.
  „To ale vôbec nebolo smiešne,“ namietla Bella. „Poviem ti nejaký vtip ja.“
  „Radšej nie, lebo sa budem smiať a nabúrame.“
  „A do čoho? Do podzemných červíkov?“ vyprskla Bella. „Veď tu skoro nič nie je!“
  „Iba ty a ja,“ povedal Edward.
  „A červíky,“ dodala Bella, ale atmosféru, ktorú navodili predchádzajúce slová, aj tak nerozohnala. Obom sa začalo ťažšie dýchať a... Edward prevrátil očami. Čo na nej vidí? Veď vôbec nie je výnimočná.
Je tak obyčajne dokonalá...

Krajina za oknami bola skoro úplne čierna, iba svetlá auta na ceste tvorili tvar, čo sa stáčal do srdiečka, uvedomila si Bella a hneď svoj objav ozrejmila Edwardovi. Ten sa zasmial.
  „Máš úžasnú predstavivosť.“
  „Však? Aj mama mi to hovorila. Niekedy sme sa posadili na lavičku do predzáhradky a hľadali tvary v mrakoch. Škoda len, že na oblohe boli iba málokedy. Vidíš, keď už sme pri počasí – videl si už niekedy sneh?“ opýtala sa.
  „Samozrejme, ty nie?“
  „Iba v telke,“ zachichúňala sa.
  „Tam, kam mám namierené, sú po uliciach roznesené kopy snehu pol roka.“
  „Chudák Jacob, určite mu tam je veľká zima...“
  „Kto?“
  „Môj bývalý,“ povedala Bella a pozrela sa na oblohu.
  „Zastav!“ zaziapala, až sa Edward strhol.
  „Nikdy, nikdy nevrešť, keď šoférujem!“ zavrčal s vytreštenými očami a hlavou medzi ramenami.
  „Tak fajn. Vážený pán, pani, rada by som vás informovala o potrebe vášho užívateľa, kvôli ktorému musíte okamžite zastaviť pohybujúce sa vozidlo. Prosím o rýchlu odpoveď, so srdečným pozdravom Isabella Swanová. Bodka a nečitateľný podpis. Stačí?“
  „Šlo by to aj kratšie,“ zachechtal sa.
Prevrátila očami.
  „Tak už zastav!“
  „Potrebuješ si odskočiť?“
  „Žiadne skákanie sa nekoná, iba ťa možno ušliapem, ako okamžite...“
  „...nezastavíš to auto, chápem,“ dokončil.

Zastal, obaja vystúpili.
  „Tak, čo si chcela?“
  „Otvor kufor,“ rozkázala. Edward sa síce najprv zľakol, ale potom poslúchol. Bella odtiaľ vytiahla deku.
  „Ako  si vedela, že ju tam mám?“ nechápal. Mykla ramenom.
  „Dúfala som.“
Prešla okolo auta niekoľko krokov od cesty a rozprestrela deku.
  „Poď! A zhasni svetlá.“
Bella si ľahla na farebný vzor. Edward sa uložil vedľa nej.
  „Chcem pozorovať hviezdy,“ povedala a položila si jednu ruku na brucho. Druhú Edward mimovoľne hladil končekmi prstov.
  „Aha, tamto súhvezdie vyzerá ako hviezda!“ vyhŕkla nadšene. Edward vyprskol.
  „No, to by asi malo každé, nemyslíš?“
  „Náhodou, vôbec nie!“ ohradila sa. „Päťcípa. A tam je drak! A dinosaurus!“
  „A UFO!“ skríkol Edward nadšene a vystrelil rukou pred svoje oči.
  „Vesmírna družica,“ povedala Bella znudene.
  „Ty si mi voľajaká múdra,“ povedal a naklonil sa nad ňu, aby jej v tej tme videl do tváre. Chvíľu zotrvali bez pohybu, než prehovoril nalomeným hlasom.
  „Chcel by som ťa pobozkať,“ povedal ticho. Bella mlčala.
  „Počkaj,“ strhla sa odrazu. „Padá hviezda! Praj si niečo!“ vyhŕkla a pozrela sa za jeho hlavu.
  „No, ja už som si tak trochu prial,“ povedal mierne ironicky.
  „Veríš na to, že sa ti to želanie splní?“ zašepkala užasnuto stále sledujúc oblohu.
  „To záleží na tebe.“
  „Prečo? Čo si si želal? Ou. Aha.“
Myslel si, že to nebude možné, ale videl, ako sa začervenala a sklopila pohľad. Pohladil ju po líci.
  „Poď so mnou do Forks,“ navrhol z ničoho nič.
  „To je tam, kde sneží?“ opýtala sa.
Prikývol.
  „Ale ja sa bojím,“ povedala. „Čo keď... Ty chceš byť so mnou? Ako so mnou so mnou?“
Zamračil sa.
  „Ak je to to, čo si myslím, že je, tak áno. Chcem byť s tebou. Ako s tebou s tebou.“ Cítil sa neuveriteľne povznesene, keď to povedal nahlas.
  „Čo keď nám to nevyjde?“ pípla nesmelo.
  „Zaveziem ťa kamkoľvek budeš chcieť a už nikdy ma neuvidíš.“
  „Aj do Číny?“ spýtala sa potmehúdsky. „Vždy som sa tam chcela pozrieť.“
  „Aj do Číny. Môžem ťa tam zobrať hneď teraz, ako taký malý výlet pred príchodom do Forks.“
  „No určite, ty ma povodíš na miesta, kam chcem ísť, a kam potom od teba ujdem?“
Edward sa pokrivene usmial.
  „Neujdeš.“
  „Tak fajn,“ súhlasila. „Pamätáš sa ešte, čo si chcel urobiť?“
  „Čo som chcel urobiť?“ zopakoval nechápajúc. Bella si povzdychla.
  „Chcel si ma pobozkať!“
  „A môžem?“
  „Môžem ťa udrieť, Edward?“ zasyčala.
  „Keď ti to spraví radosť.“
  „Preboha, Edward, tak už to urob!“ zaskučala. Edward sa sklonil k nej a...
  „Takže ideme do Číny?“
  „Ty najskôr po kúskoch!“ zasyčala pritiahla si jeho tvár bližšie.

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

krista81

6)  krista81 (19.03.2012 00:15)

moc hezké, pobavila mě

nikolka

5)  nikolka (03.02.2012 17:19)

jedine ty dokážeš vykúzliť niečo jednoduché a zároveň zložité, krásne a dokonalé...

ambra

4)  ambra (02.02.2012 14:11)

Íííííík Vyrážím stopovat. Do pouště. Okamžitě

gucci

3)  gucci (02.02.2012 13:37)

...já chci taky!

Carlie

2)  Carlie (01.02.2012 23:39)

"Je tak obyčajne dokonalá..."
Ta naše eMuska, jojo

Twilly

1)  Twilly (01.02.2012 22:35)

Ideš volakde!!!! Vieš, ako si ma vystrašila???? Normálne sa bojím čítať tvoju poviedku

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek