Sekce

Galerie

/gallery/most_perex.jpg

Stena.

Angelus.

Bolesť.

Po dlhom čase... ospravedlňujem sa...

  Marcus:

 

  Sledoval som, ako leží na posteli a hľadí do stropu.

  „Marcus?“ ozvala sa po chvíli a aj jej samotnej musel znieť jej hlas cudzo. Podivne chrapľavý, bez jej veselého podtónu, s ktorým som ju počul tuším iba raz, keď sa vysmievala Arovi. Ach, čím si len toto nešťastie zaslúžila?

  „Áno?“

  „Smela by som ísť do knižnice?“ Zamyslel som sa.

  „Chceš čítať?“ Že mi to skôr nenapadlo! Aspoň nejako by sa zabavila, my obaja!

  „Nie, chcela by som niečo namaľovať na tú poslednú voľnú stenu. Mohla by som?“ opýtala sa ma. Prikývol som.

  „To je zaujímavý nápad, zoženiem ti farby,“ pousmial som sa a vybehol z izby, aby ešte dnes večer mohla začať.

 

Bella:

 

  Marcus sa vrátil o necelú hodinu aj s igelitovou taškou, ktorú mi podal.

  „Poď,“ vzal ma okolo pliec a viedol do knižnice. Tam som si rozložila farby a postavila sa na rebrík, ktorý stál pri vysokých policiach. Vedela som presne čo mám nakresliť a ako mám viesť ruku. Začala som vysokým múrom obrasteným popínavým brečtanom a balkónom so stáčaným zábradlím.  O neho sa opierala dievčina, čo naťahovala ruky k zemi. Primaľovala som jej hnedé vlasy ako mám ja, ale inak sa na mňa neponášala. Nechcela som upútať pozornosť. Zišla som z rebríka, položila štetec a poodišla pár krokov. Zatiaľ sa mi darilo.

  „Prekrásne, Bella,“ povedal Marcus, ktorý zdvihol pohľad od rozčítanej knižky. „Čo to je?“

  „Výjav z tragédie,“ šepla som stále zahľadená na stenu, ktorej tretina bola už zamaľovaná. Bola som so sebou spokojná. Za oknami sa už začínalo pomaličky brieždiť a ranné vtáčatá štebotali v lese za mestom. Rozhodla som sa, že si dám pauzu a vzala som si nejaký modernejší kúsok z police, ktorá stála neďaleko. Po prvej stránke som ju však naspäť zaklapla. Upírska romanca, to mi tak chýbalo. Ešte som málo psychicky zdeptaná, naozaj. Otrávene som knižku vrátila späť na miesto a rozhodla sa prečítať si niečo staršie, kde láska k mužovi nie je ani slovkom spomenutá. Nakoniec som zakotvila pri gréckej mytológii, bohoch, bohyniach, múzach... Kto by bol povedal, že granátové jablko udrží človeka v podsvetí? A múzy sú dcéry samotného Dia?

  Knihu som dočítala, kým slnce vyšlo ani nie do polovice svojej každodennej trasy. Možno to je vážne boh slnka so svojim záprahom, zamyslela som sa, no hneď tieto a všetky podobné myšlienky zapudila. Nad čím to len uvažujem? Báje som odložila späť do regálu a prešla som k zafarbenej stene. S prvými neskoršími slnečnými lúčmi celá maľba vyzerala inak, žiarivejšie, zúfalejšie. Slnko odkrylo, čo tma skrývala – žiaľ v dievčininej tvári, lásku v orieškových očiach, prázdnotu v jej pažiach. Vedela som presne, kto tam chýba. A rozhodla som sa ho tam namaľovať. Začala som anjelskou tvárou, hlbokými očami, perami, ktoré som túžila zbozkávať, vlasy, do ktorých by som zaplietla prsty, hruď, o ktorú by som sa oprela, ruky, ktoré by ma pevne zovreli a držali pri sebe čo najbližšie. Nejde ani vyrieknuť slovami, ako mi chýba. Omamná vôňa, čo mi zamotá hlavu... Bola by som povedala, že je naozaj pri mne. Môj nádherný prelud, fatamorgána, čo ma hladí po vlasoch, môj milovaný, on je jediný, komu patrí moje srdce.

 

  Láska, myslím na teba. Si v mojom srdci ako žiadna iná. Nevidím ťa, no i tak viem, že si tá najkrajšia bytosť na svete, pretože si moja. To ja som sa ťa dotýkal, ja som svojimi ústami hladil tvoje pery. Bolo nám odopreté žiť spolu, ale my sme pri sebe už na večné veky. Až kým nás smrť nerozdelí.

 

Môj milovaný, v srdci, ktoré ti už dávno patrí, sa odohráva ľúty boj medzi Bellou, čo túži stáť po tvojom boku až do konca večnosti, a Bellou, čo vie, že sa tebou nesmie ísť, pretože by ohrozila tvoj život. Ako sa mám rozhodnúť, láska moja? Môj život, duša, slnce, čo sa opiera o moju tvár, mesiac, čo je mojím svedkom počas prebdených nocí. Kiež by si tu bol so mnou...

 

  Zavrela som oči a predstavila si ho, ako ku mne kráča s napriahnutou rukou. Unikol mi tichý povzdych. Nie, Bella, nesmieš na to myslieť! Nesmieš sa týrať ešte viac! Zavrtela som hlavou, aby som rozohnala zblúdené myšlienky, a vrátila sa ku kresleniu. Do rána by som mohla byť hotová.

 

Marcus:

 

  Pozeral som, ako sa pod jej rukami tvorí dokonalý obraz. Balkón z Verony, na ktorom stála Júlia, keď sa rozprávala so svojou jedinou láskou. Chápal som, prečo to kreslí, a musel som uznať, že sa to do tohto priestoru hodilo. Na dievčine som zbadal istú podobnosť s ňou, no Rómeo mi prišiel neznámy. Ale len chvíľu. Tie vlasy, ten výraz som už niekde videl. Až sa mi chcelo smiať nad vlastnou hlúposťou, keď som si uvedomil, kto to v skutočnosti je. On. Un amore, mocná čarodejnica ju stále núti na neho myslieť. Zavrela oči. Videl som jej výraz, slastne privreté viečka, pootvorené pery. Dýchala zhlboka. Bol pri nej.

  Vtedy som sa rozhodol.

  „Na chvíľu si odbehnem,“ zamumlal som a vybehol z knižnice priamo do Arovej pracovne. Keď ma vyzval, aby som vstúpil, bez meškania som mu povedal, po čo som prišiel.

  „Chcem do svojej gardy nového človeka. Premením ho na upíra už o pár dní.“ Skúmavo sa na mňa zahľadel.

  „Verím, že tentoraz neporušíš žiaden zákon, brat môj,“ sykol. Presne som vedel, na čo naráža, ale nechal som to tak a iba s prikývnutím som odišiel. Teraz tá ťažšia časť.

  „Angelus,“ prehovoril som smerom k skupine gardistov, čo postávali neďaleko mojich komnát. Vysoký upír ku mne okamžite pribehol a uklonil sa. „Niečo od teba potrebujem...“

  Po pár minútach som sa vracal do izby, kde už bola aj Bella.

  „Už si domaľovala?“ spýtal som sa.

  „Áno. Chceš sa pozrieť?“ Vstala, vzala ma za ruku a ťahala ma smerom do knižnice. Vstúpil som a ostal ohromene stáť medzi dverami. Celá stena bola pofarbená výjavom zo Shakespearovej tragédie a mne až prechádzal zrak. Boli to oni. Aj keď sa snažila na dievčine mnoho zmeniť, to jej smútok sa Júlii odrážal v tvári. A Rómeo? Presná kópia chlapca na obraze, ktorý bol položený vedľa kresla pod oknom v mojej izbe, o ktorú sme sa teraz obaja delili. Zaiskrilo sa mi v očiach. Takže toto je on.

  „Angelus,“ zavolal som zas do útrob hradu. On sa v okamihu zjavil predo mnou. Kývol som smerom k stene a významne sa na neho pozrel. Pochopil, uklonil sa a odišiel preč. Bol som so sebou spokojný. Teraz to len nejako zariadiť s Bellou. Posadil som ju do kresla a sám si jedno pritiahol oproti nej.

  „Povedz mi o ňom niečo,“ vyzval som ju. Oči sa jej zaleskli, ako pochopila, koho tým myslím.

   „Milujem ho,“ začala, „a on povedal, že ľúbi mňa. Neviem, čo by si chcel vedieť, neviem, čo by som ti dokázala povedať,“ vzdychla. Pozrel som jej do očí.

  „Poď, potrebuješ už krv.“ Nič nepovedala, len sa zdvihla a šla smerom k dverám.

  „Bella,“ zastavil som ju ešte. Otočila sa a zvedavo na mňa pozrela. „Keby si s ním mohla byť naveky, chcela by si to?“ Zamyslela sa.

  „Po ničom inom ako po jeho prítomnosti netúžim. No bojím sa, že by nechcel byť stvora ako ja. Neviem, čo by robil, keby sa dozvedel, že som mu v tomto klamala, a neviem, ako by reagoval na obyvateľov hradu.“ Pochopil som, koho tým myslela, a vedel som, ako sa cítila. Riešenie tu však bolo en jedno a ja som ju nehodlal nechať trpieť.

 

  O pár hodín ku mne opäť zavítal Angelus aj s tenkou zložkou s fotografiou a papiermi.

 

Edward Masen, stálo na obálke.

 


 

Dúfam, že ste na mňa ešte nezabudli a Most si prečítate, prípadne mi zanecháte nejaký odkaz. Mrzí ma, že som sa s novou kapitolou neohlásila skôr, ale Múza zdrhla a mne neostávalo nič iné, než ju hľadať.

Čím by som Vám to tak mohla, drahí čitatelia, oplatiť?

 

Snáď pokračovaním...

 


 

 

  Bella sa najedla a šla späť do izby, no ja som tam dlho nezotrval a povedal som, že musím ísť niečo vybaviť. Vyšiel som do tmavej noci a kráčal temnými uličkami Volterry až k domu, ktorého adresa stála v zložke. Započúval som sa do zvukov vo vnútri. Ozývali sa odtiaľ len dve srdcia, jedno staršie, čo namáhavo bilo, a mladé, čo rýchlo utekalo v ústrety neznámu. Rozhodne som skočil do okna, ktoré patrilo izbe so spiacim chlapcom. Vyzeral presne tak, ako mal. Bol to jej Edward.

  „Bella,“ zamrmlal a v spánku sa pretočil na druhý bok. „Láska,“ šepol. Musel som sa spokojne usmiať. Patria k sebe.

  Prišiel som k nemu a dotkol sa jeho ramena. Trhol sebou, až sa posadil.

  „Kto je tu?“ očami tikal po okolí, no nič nemohol vidieť.

  „Neboj sa, ja som Marcus, neublížim ti,“ prehovoril som na neho. On sa strachom natisol na opačný koniec postele ako som bol ja.

  „Kto ste? Ako ste sa sem dostali?“ jeho srdce tĺklo ako o život, bál sa ma.

  „Pamätáš sa na Bellu?“ spýtal som sa.

  „Bella? Je v poriadku? Stalo sa s ňou niečo?“ Jeho postoj sa uvoľnil, no stále ostával v pozore sedieť na druhej strane postele.

  „Miluješ ju?“

  „Neodpovedali ste mi na otázku.“ Nedal sa. Šikovný chlapec.

  „Je v bezpečí,“ viac-menej, dodal som v mysli. „Teraz si na rade ty.“

  „Milujem ju,“ priznal.

  „Bol by si ochotný vzdať sa pre ňu rodiny?“ opýtal som sa. Prikývol. „Vzdal by si sa pre ňu pokoja?“ Opäť kývol. „Dal by si za ňu svoj vlastný život?“

  „Áno,“ povedal pevným hlasom.

  „Poď so mnou,“ povedal som jednoducho a vzal som ho za ruku. Nič viac som nepotreboval vedieť o jeho citoch.

 

Bella:

 

  Stála som v okne a sledovala hviezdy, ako sa trblietali. Akoby o mne vedeli, hľadeli na mňa a poznali moje trápenie. Akoby sa ma snažili utešiť svojou krásou. Skoro som počula jemné cinkanie, ako každá z nich žiari. Zhlboka som sa nadýchla. Byť tak hviezdou... Sedieť na nebi a hľadieť na všetko z veľkej výšky, bezstarostne plávať oblohou a... vidieť ho. Každý vraj má svoju vlastnú hviezdu. Čo ja? Čo my?

  Tých pár krokov smerom k posteli mi prišlo neuveriteľne bolestivých. Sadla som si, no vzápätí som sa postavila a došla k prázdnemu plátnu, ktoré stálo nastavené v stojane. Vzala som do rúk paletu a štetec. Netrvalo dlho a ja som vo svojom obraze spoznala Most nárekov. Ako často som ho kreslila... Tmavé farby sa mi miešali už spamäti, presný detail každého záhybu moja ruka viedla plne automaticky. Prečo ho vlastne kreslím? Posledný raz vzhliadajúc k nemu ako väzeň stávam pred plátnom a ticho trpím. Čím som si to zaslúžila? Večnú bolesť a trápenie, nikdy nenaplnenú lásku.

  Moje telo akoby vedelo, o čom uvažujem, začalo ma páliť ako pomyslenie na Edwarda. Pred tým, než som otupená bolesťou padla k zemi, zbadala som Marcusa, ktorý vošiel do izby a z kútikov úst si otrel červené kvapky krvi.

 

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Alda

5)  Alda (22.10.2011 20:09)

No, nevěděla jsem, že by Marcus byl tak...on ho proměnil! Hustý!!! Já... omluv mě, MUSÍM na další kapitolu, ale nutně...

Kristiana

4)  Kristiana (16.05.2011 21:03)

Marcusi! :D Ty jedna liško podšitá! Že on ho přeměnil?

3)  AlenaKraska (09.04.2011 11:25)

skvělíííííííí :) :) :) B)

2)  UV (03.04.2011 19:00)

SkvělýB) B) B) B) B) B) B)

Petronelka

1)  Petronelka (03.04.2011 18:38)

co ti na tohle mám asi tak říct? Dochází mi totiž slova a nevím, jak bych ti popsala to, co ve mě tahle kapitola zanechala, protože tohle byl zážit, který se slovy rozhodně nedá popsat.
Jsem neskutečně ráda, že si po dlouhé době napsala další kapitolu (perfektní kapitolu). Už jsem se skoro začínala i modlit, abys pokračovala ve psaní a hle - zázrak = nová kapitola se tu objevila a já jsem se mohla dát do čtení. Ach, to byla taková romantika, skoro jsem to před sebou viděla. Bella musí neuvěřitelně trpět tím, že s ní Edward není. Kdyby jenom holka věděla, že za tři dny tomu bude už jinak.
Ten Marcus je liška mazaná. Vymyslel to fakt dobře, ale pochybuju o tom, že Aro dovolí Belle, aby nakonec byla s Edwardem - vždyť je přece zasnoubená! ... Myslím, že tohle bude ještě hodně zajímavé, Aro mi tu totiž přijde jako ten typ člověka, který od svého názoru jenom tak neustoupí a pokud už naplánoval Bellinu svatbu, tak se to odehraje ať už podobrém nebo po zlém - čehož se popravdě trochu bojím.
A teď se budu bát i toho, co řekneš na tenhle komentík, vím, že jsem slíbila jenom jednoho smajlíka, ale nemůžu si pomoct. Bylo to dokonalé a už teď se moc těším na další kapitolu - snad nebudu muset čekat tak dlouho, jako teď;)

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek