01.02.2011 [22:00], eMuska, ze série Most nárekov, komentováno 4×, zobrazeno 2720×

Miesto v lese.

Didyme.

Un amore.

8. kapitola

Pohľad rozprávača:

  Dni sa menili v týždne a ona sa ani nepohla. Stále iba smútila a spomínala na posledné chvíle s ním, na tiché vyznania a bozky, na nežné dotyky. Nemala ho dosť, nikdy by nebola schopná poriadne sa ho nabažiť, ale chvíle, ktoré spolu prežili, jej prišli naozaj krátke. Kto vie, či si na ňu ešte pamätá, či ešte niekedy príde na ich lúku. Netušila, že on je tam každý jeden deň, spolu so slnkom. Prichádza a odchádza až za tmy. Prvé dni bez nej ledva prežil. Reval a búšil do zeme, vytrhával trsy trávy a zvíjal sa v bolestiach. Jeho srdce umieralo. Boli priatelia, spoznali sa náhodou -  láska je však ako zrniečko ryže. Na začiatku je iba úplne malinké, postupne ale rastie a rastie. Ich láska bola tiež iba maličká, no za pár dní vyrástla na obrovský a úžasný cit, ktorého sa museli vzdať. Trpeli. Obaja a rovnako. Boli spojení vzácnym putom, ktoré sa u upírov vyskytne len málokedy. To bol Bellin dar. Ona nebola štít, to teda vážne nie. Ona nemala schopnosť, len patrila k tej hŕstke vyvolených, ktorým sa už niečo podobné stalo. Vtedy, keď ich obklopila žltá žiara, všetko sa začalo. Všetko sa začalo a nikdy neskončí...

  Bella neprestávala maľovať. Teraz sa však na jej obrazoch neskveli veselé výjavy. Túžila vrátiť čas, tak veľmi... Kreslila Most nárekov. Ako väzni po ňom prechádzali, aby posledný raz zahliadli more, ona sa na neho upínala, lebo verila, že niekedy ešte bude mať možnosť posledný raz zahliadnuť Edwardovu tvár. Priala si, aby videl. Aby zbadal lásku a oddanosť v jej očiach, aby ju zrakom dokázal rozoznať aj medzi tisíckami iných.

  Marcus ju celý čas sledoval. Cítil, že jej milého ľúbi každým dňom viac a viac. A pravdou je, že sa mu nepáčilo, kam jej správanie smerovalo. Snažil sa ju rozptýliť všetkým možným aj nemožným, rozprával sa s ňou, čítal jej... Prirástla mu k srdcu. Bola taká čistá, aj keď zabila. Keby mohol mať dieťa, chcel by, aby to bola presne takáto dcéra. O to viac ho bolel pohľad na ňu.

  „Takto to už ďalej nejde!“ povedal raz, keď mu došla trpezlivosť. Ona zdvihla hlavu a zmučene na neho pozrela. „Musíš predsa niečo robiť! Celý čas iba sedíš, alebo maľuješ most. Vstaň, bav sa, ži!“ Ona sa však iba ponuro zasmiala.

  „Ako by som mohla, keď tu nie je so mnou? Už sú to pomaly mesiace, čo som ho nevidela, nepočula jeho hlas, Marcus. Ako by som mohla?“ vrtela hlavou.

  „Poď so mnou,“ zamrmlal a zaťahal ju za ruku. Viedol ju von z hradu, na nádvorie so záhradami. Nesmela opustiť pôdu hradu, no záhrada k nej predsa patrí, či nie? Vláčil ju cez dokonale upravené francúzske aleje, v ktorých boli kvety vysádzané do najrozmanitejších vzorov. Tu sa však nezastavili. Za hradbami boli ukryté aj pozemky, pripomínajúce les. Žila v nich divina, pásli sa tam srny. Doviedol ju k úzkemu pramienku, ktorý bublal a žblnkotal do rytmu jej nádychov.

  „Prečo si ma zaviedol sem?“ šepla tíško.

  „Tu som chodil s Didyme,“ usmial sa, „pripomínaš mi ju.“ Zatajila som dych. „To, čo cítiš, ma po stovkách rokov dokázalo vytrhnúť z tej večnej apatie, akoby si ma oživila, a dokázala, že láska existuje! Vo Volterre som totiž ešte nič podobné necítil, ak nerátam moju lásku.“ Obzrel sa okolo priam so zbožným pohľadom.

  „Povedz mi o nej niečo,“ šepla som do ticha, ktoré narušoval len šum listov a žblnkot potoka. Marcus sa na chvíľu zamyslel, no potom sa posadil na zoschnutý pník.

  „Didyme bola dcéra talianskeho šľachtica, ktorý býval vo svojom kaštieli neďaleko Volterry. Mala sa vydať za istého zámožného mladíka, ktorého však nemohla ani cítiť. Deň pred svadbou utiekla z domu, keď narazila na Patriciu. Bola to známa upírka, ona bola vlastne predchodkyňou Heidy. Navrhla jej výlet na hrad. Súhlasila,“ trpko sa usmial. „Neviem, či mám byť rád za to, že sem prišla. Mohla zomrieť po boku niekoho, koho nemilovala, alebo byť mučená pred očami niekoho, koho milovala.“ Vypleštila som oči, srdce sa mi stiahlo. Jeho spomienky ma pálili rovnako ako jeho. Nevedela som si predstaviť, že by som videla Edwarda, vediac, že mu nemôžem nijako pomôcť. Iba tam sedel a jeho oči hľadeli do dávnej a krutej minulosti. Odvážila som sa otvoriť ústa, no on mi rýchlo skočil do reči: „Ale to preskakujeme udalosti,“ povedal rýchlo, až sám nadskočil na mieste. „Aro ju chcel zabiť, no ja... nemohol som to dovoliť, moje srdce sa v okamihu stalo jej slohom. Bola priam kúzelná. V honosných prešívaných šatách s volánikmi, čiernymi lokňami, vlniacimi sa až k úzkemu pásu. V mnohom ste si podobné, zvlášť povahovo,“ pousmial sa. Iskierka lásky na mizivých pár stotín sekundy vzbĺkla v jeho oku.

  „Povahovo?“ nadvihla som jedno obočie.

  „Aj k tomu sa dostaneme,“ pousmial sa a ďalej pokračoval vo svojom rozprávaní. „Zamiloval som sa do nej na prvý pohľad a odmietal možnosť, že by ma nechcela kvôli niečomu... kvôli tomu, čo som. Aj keď... nechal by som ju ísť. Aro síce zúril, no nemohol mi odporovať – aspoň nie na verejnosti. Samozrejme, v súkromí som si to zlízol...

  Odviedol som ju do svojich komnát, bála sa, strašne sa bála. Skúšal som jej vysvetliť, ako sa veci majú, že ju milujem,“ ponuro sa zasmial, „no ona ma nevnímala a chcela sa dostať čo najrýchlejšie preč. Ruky mala doráňané od toho, ako mi búšila do hrude, tvár a šaty mala zmáčané od večného plaču, ani nedokázala kričať, iba chripela, tak ju zmohol hlasný nárek a vzlyky. Nedokázal som sa na ňu dívať, keď môj osobný stred vesmíru reval žiaľom. Odviedol som ju von tou istou chodbou, ako teba.“ Keby som bola človek, plakala by som o dušu. Teraz som však len tíško dusila trhavé vzlyky. Bolo mi ich tak ľúto! Čo je to moje trápenie, proti jeho? „Po dlhšom čase sa o ňu však začal zaujímať Aro. Myslel si, že mám byť s ňou, a nie chodiť na súdy do hlavnej sály. Z mojich myšlienok sa dozvedel o tom, že ušla, lepšie povedané, že som ju pustil. Zúril a... našiel ju.“ Vtedy by sa vo mne krvi nedorezal. Vedela som, na čo je môj štít taký dôležitý, ale keď som si predstavila, že by to mohlo Edwarda stáť život, že by už proste nebol, nedýchal by ten istý vzduch ako ja, a nechodil po tej istej zemi... Pred očami sa mi zjavila tma.

Marcus:

  Cítil som to. Videl som v jej tvári tú obrovskú bolesť a moja moc mi dovolila odhaliť to pevné puto. Myslela naňho, bol som si stopercentne istý. Ticho vzlykla a odrazu... odrazu omdlela. Zľakol som sa. Prepadol ma taký strach, že som jej nejako ublížil, že som sa nad ničím nepozastavoval, vzal som ju do náručia, a rýchlo utekal späť k hradu. Do mojej izby sme sa dostali približne po piatich sekundách. Ešte sa neprebrala. Nemohol som k nej nikoho zavolať – ktokoľvek by ju mohol zabiť. Teraz som už nesmel veriť nikomu, každý mohol byť Arovým poskokom. Aj upíry sú strašne ľahko podplatiteľní... Mojou jedinou nádejou bola knižnica. Bellu som položil na posteľ a starostlivo prikryl dekou. Nemohla by jej byť zima, ale kto vie, čo sa s ňou práve deje. Začal som prehľadávať staré zaprášené zväzky. Tak veľmi som jej túžil pomôcť! Jej city ma úplne prebrali z toho, čo som bol – svojím spôsobom ma zmenila! Nemohol som ju nechať v tom stave, len tak, keď som ani nevedel, čo s ňou je. Musím ju zachrániť, nech to stojí, čo to stojí!

  Ešte hodnú chvíľu som prevracal zažltnuté stránky, než som narazil na niečo, čo by sa mi mohlo hodiť. Rýchlo som kmital očami, hltal písmenká, a nemohol uveriť tomu, čo sa stalo, čo sa deje! Bella!

Un amore! Jedna zo zamilovaných! Jedna láska! Ona nie je štít! Nemá žiaden upírsky dar! Je len proste zamilovaná!

  Bytosť, ktorá bola pôvodom upír, no zamilovala sa neobyčajne vrúcne a čisto, stála sa bytosťou Un amore. Znamená to, že je už navždy pripútaná k danému človeku, a jej telo a myseľ na neho reagujú. Vtedy sa u dotyčného môžu ukázať mnohé dary, ktoré časom zmiznú, alebo ostanú navždy, no iba preto, aby svoju životnú lásku chránili...

  Bellin štít, napadlo mi. Že som na to neprišiel skôr! Ďalej to už boli len samé nepodstatné veci, až...

...dlhodobé odlúčenie či zánik jedného z dvojice znamená pre druhého smrť. Toto pôsobí obojstranne...

  Moje srdce sa stiahlo úzkosťou. A baba raď!

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

4)  Kristiana (16.05.2011 20:59)

Smrt?
Miluju Marcuse, on je prostě tou dobrou duší ve Volteře.

3)  Alda (16.05.2011 20:08)

Moje drahá eMus, pěkné i smutné. Emm, ten předposlední odstavec se mi také nelíbil. jinak moc děkuju!!!

1)  Petronelka (02.02.2011 16:49)

Páni, tak tohle bylo drsné
Bella omdlela a je jedna ze zamilovaných - tak tohle bych nečekala. Jsem tedy hrozně zvědavá jak to bude dál, protože to bude jistě zajímavé. Už se nemůžu dočkat, jak to Marcus vyřeší s tím odloučením je to rozhodně těžký úkol a Arovi se to jistě nebude líbit.
Tak prosím, ať je další kapitola co nejdřív

1