Sekce

Galerie

/gallery/most_perex.jpg

Súboj.

Obraz.

Snúbenec.

Prosím o Váš názor.

(Moje nervy, ten perex je taký strohý!!!)

3. kapitola

Ani som nevedela, ako, keď Felix opäť skočil proti mne.

„Ak si myslíš, že ma tým, že mnou poobíjaš omietku, niečo naučíš, si pekne vedľa,“ vrčala som na neho.

„Nauč sa uhýbať,“ odpovedal so smiechom a tentoraz sa po mne zahnal rukou. Skočila som do drepu, vyšvihla sa späť  na nohy, a rukou vystrelila proti jeho hrudi. Podarilo sa mi ho odhodiť pár metrov dozadu a získať tak pár stotín sekundy.

„Tak mačiatko by sa chcelo hrať,“ zatiahol s pokriveným úsmevom.

„Nie som mačiatko!“ precedila som skrz zuby, otočila sa a opäť švihla proti nemu. Tento raz však môj útok očakával, ruku zachytil, a strhol ma za ňu k zemi.

„Tak, to by sme mali, teraz prídeme k prvej lekcii,“ zazubil sa.

„Ha? A toto bolo akože čo?“ vypískla som. Už teraz som sa cítila na dne.

„Iba som skúšal tvoje reflexy.“ Povzdychla som si. Toto bude ešte dlhý deň.

„Najprv skús vykryť údery,“ poučoval ma a pravidelne vystreľoval pažami smerom ku mne. Ja som sa vždy uhla a predlaktím jeho päsť zastavila. V tom však namieril svoju ruku o kúsok nižšie a rana do brucha ma odhodila o kúsok dozadu. „Dávaj pozor na protivníka! V boji nikto neberie ohľady! Snaží sa nečakane udrieť na nekryté miesto!“ vravel zamračene a pokračoval v súboji. „Výborne,“ pochválil ma, keď som sa uhla ďalšiemu nečakanému útoku.

„Teraz ja, teraz ja,“ zapišťala odrazu Jane. Vypleštila som oči. Napriek tomu, aká bola maličká, z nej išiel strach. Iba sa postavila naproti mne. Nepohla ani brvou, len ma sústredene sledovala.

„No?“ nadvihla som jedno obočie. „Kedy zaútočíš?“

„Bella, ale ona útočí celý čas,“ povedal Demetri zarazene.

„Aha,“ zamrmlala som. Jasne, celý čas, čo tu stojí, na mňa útočí, pche.

„Ona má totižto dar,“ povedal. Jane sa s úsmevom otočila na neho.

„Nie, len to nepredvádzaj na...“ viac dopovedať nestihol, lebo sa zrútil na zem v ohromnom bolestivom kŕči.

„Toto je jej dar,“ povedal Alec a mne bolo všetko jasné. Tak ale prečo to na mňa nepôsobí?

„Som pokazená,“ rozhodila som rukami. Všetci sa ako na povel rozosmiali, iba Demetri divoko odfukoval.

„Alec, skús ty,“ kývol ku mne Felix. Odrazu sa ku mne priblížila biela hmla a celú ma obklopila.

„Ak si myslíš, že cez to ťa nebudem vidieť, tak si sa sekol,“ pousmiala som sa. Všetkým naokolo padla sánka.

„S tým sa musí ísť za Arom,“ povedala Jane. Zdala sa mi trochu nahnevaná za to, že sa jej nepodarilo dostať ma jej darom.

Pred obrovskými dverami sme všetci zastavili a ja som zaklopala.

„Ďalej,“ ozvalo sa zvnútra. Všetci sme sa napchali dnu pred tri tróny.

„Páni,“ uklonili sme sa kráľom.

„Čo vás sem privádza, drahá garda?“ opýtal sa. Takže už aj garda je drahá? Udusila som v sebe zavrčanie.

„Ide o Isabellu, pravdepodobne má dar,“ ozval sa Demetri so stále sklonenou hlavou. Arovi sa zablýskalo  v očiach.

„Bella,“ oslovila ma Jane a sústredene sa na mňa zahľadela.

„Vskutku úchvatné!“ zatlieskal rukami Aro a mala som pocit, že keby mohol, tak si aj podskočí. „Budeme ťa musieť trénovať. So svojím budúcim manželom budete dokonalý pár, navzájom schopní sa kryť a pomáhať si na výpravách,“ drmolil so zasneným výrazom.

„Koho si mám vziať?“ skúsila som, či mi na tú otázku aspoň vstave opilosti mojím darom neodpovie.

„Čoskoro uvidíš, drahá,“ povedal a ďalej si staval vzdušné zámky. Drahá! Zaťala som ruky v päsť. „Už zajtra sa má vrátiť z výpravy,“ povedal konečne niečo, čo ma potešilo. Snáď.

„Pane?“ ozvala som sa znovu.

„Áno?“ zamumlal iba.

„Mohla by som dostať ešte jedno plátno?“ spýtala som sa opatrne.

„Ale samozrejme,“ prikývol. „Demetri ti ho zaobstará,“ povedal a prepustil nás.

„Choď do svojej izby, ja ti tam všetko donesiem,“ žmurkol na mňa a zmizol.

„Šla som teda tam. Chvíľu som ležala na posteli a premýšľala. Ako malá som vždy chcela žiť v devätnástom storočí a myslela si, že ak by ma chceli rodičia vydať kvôli postaveniu alebo peniazom, bez váhania by som to pre nich spravila. Tak prečo sa mi to teraz tak prieči? Vzdychla som si. Možno preto, že toto nie je zväzok na celý život ale na celú večnosť. A čo ak by som potom stretla niekoho, do koho by som sa zamilovala? Do niekoho galantného a dokonalého, niekoho, ako bol on?

Ozvalo sa zaklopanie na dvere.

„Ďalej,“ mrnkla som. Do izby vošiel Demetri so stojanom a farbami. „Ďakujem,“ usmiala som sa, rozložila si všetko, čo som potrebovala, a začala kresliť. Predstavila som si v mysli hlavnú sálu a desiatky párov tancujúcich v tesnom objatí. Široké dámske róby by viali pod náporom vzduchu, v ktorom by sa tanečníci otáčali, hudba by hrala rezko do kroku a ja by som to so šťastným úsmevom všetko sledovala ako nestranný pozorovateľ.

Začala som kresliť. Snažila som sa ťahať štetec po plátne ľudskou rýchlosťou, aj keď rukou mi šklbalo, no nechcela som to mať hotové hneď. Chcela som si to vychutnať. Každý detail poriadne premyslieť.

Iba maľovanie ma posledné mesiace robilo šťastnou. Keď som sa ponorila do príbehu, tvoriaceho sa predo mnou, cítila som pokoj, a moje srdce nebolelo. Niekedy priam pretekalo veselosťou. Zvlášť, keď som kreslila môjho Jacoba. Prisťahoval sa do Talianska pred necelým rokom. Bol dávny rodinný priateľ z Ameriky. Odtiaľ pochádzala moja mama. Najprv za nami len chodieval na návštevy cez prázdniny, no potom ostal, a všetkým sa zdalo, že z nášho priateľstva môže byť aj niečo viac. Možno by aj bolo, keby... Bolestne som stisla viečka. Nechcela som na to myslieť, na to, čím som, a čím sa čo všetko sa pokazilo.

Opäť som svoju pozornosť obrátila na obraz. Začala som s Jane. Krásne svetlé vlásky som jej zopla do zložitého účesu. Po parkete sa s Felixom preháňala v krvavočervených šatách, ktoré jej ladili k očiam a rúžu na perách. Jej útlučká postava sa priam strácala v obrovskom objatí jej spoločníka. Musela som sa usmiať a primaľovať aj šťastný úsmev a iskričky v očiach. Všimla som si, ako vystrašene na neho pozerala, keď po mojom prvom údere odletel dozadu. A on, ako ju sledoval, keď sa na mňa pokúsila zaútočiť.

A prečo sa jej to vlastne nepodarilo? Moja myseľ je niečím pravdepodobne zaštítená. Kto vie, či sa s tým dá nejako pracovať. Začala som sa sústrediť a hľadala niečo, čo by tento štít ovládlo. Po pár minútach som to pomerne vyčerpane nechala tak. Pche, vraj že upíry sa nemôžu unaviť. Možno nemôžu, ale iba fyzicky. Moja myseľ teraz túžila po milosrdnom spánku, čo by ma na pár hodín zachránil od reality. Oddialil bolestivé myšlienky a ešte bolestivejšie činy.

Pred očami sa mi mihli dve tváre. Muž a žena. Obaja čoskoro na zemi bez jedinej kvapky krvi v tele. Vzdychla som si. Toto predsa nie som ja! Ja by som predsa nikdy nikoho nezabila! Opäť som stisla viečka pevne k sebe a snažila si nahovoriť, že to k tomu proste patrí. Som netvor, je to moja práca.

A dosť!

Zakázala som si všetky ničivé myšlienky. Idem maľovať obraz! Sústreď sa, Bella! S hlbokým nádychom som štetec namočila do farby. Začala som kresliť ďalšie páry. Alecovi som prikreslila vysokú a štíhlu upírku s čiernymi kučeravými vlasmi v zelených zberaných šatách a Demetrimu o niečo nižšiu rusovlásku v róbe farby jej vlasov. Bola prekrásna. Ďalšie postavy som kreslila viac-menej už len tak, ako mi prišli, lebo vo Volterre som nikoho iného nepoznala, okrem vládcov, ale tých som si chcela nechať nakoniec, ako zlatý klinec. A možno tam dokreslím aj môjho snúbenca. Ach, ako divne to znelo. A Jacoba! Ako by asi vyzeral? S bledou pokožkou a desivými očami? Striaslo ma pri tej predstave. Koľko upírok by po ňom zatúžilo, keby zbadali jeho vypracované telo?

Ozvalo sa ďalšie zaklopanie na dvere.

„Hm,“ zamručala som. Dnu vošiel Demetri. „Počúvaj, ty si nejaký poslíček, alebo čo? To ťa za to aj platia, ako v hoteloch, keď vynesieš kufre a donesieš izbový servis?“ podpichla som ho. „Obsluhuješ aj výťah?“

„Ha, ha, ha, veď teba to prejde, Aro ťa chce zoznámiť s tvojím budúcim ženíchom,“ povedal ironicky a zmizol. Stuhla som. Je to tu. Posledný raz som skontrolovala svoj výraz v zrkadle a poupravila si čierny plášť, aby správne spadal cez moje plecia. Ako by na tom záležalo...

Cestou do sály som sa ponáhľala, aj keď som si nebola istá, či chcem vedieť, kto to má byť. Naozaj som zauvažovala, či by som si to nenechala až k oltáru...

Zaklopala som na obrovské vráta.

„Ďalej,“ ozvalo sa. Otvorila som dvere.

„Isabella,“ povedal Aro. Konečne ma neoslovil drahá. „Predstavujem ti tvojho budúceho manžela,“ povedal hrdo. Pozrela som sa na muža, čo stál neďaleko trónov.

„Tak to hádam nemyslíte vážne!“ skríkla som a bola by som prisahala, že sa mi hlas chvel panikou, čo ovládala moje telo.

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Kristiana

5)  Kristiana (16.05.2011 16:57)

On se jí nelíbí? Kdo to asi bude? Hmmm...

Alda

4)  Alda (03.04.2011 20:36)

Kdo je ten snoubenec??? Pěkná kapitola!!!

3)   (12.01.2011 18:33)

Teď napíšu naprostou blbost, ale...
Tahle věta: ...všetci zastavili a ja som zaklopala.
Poprvé jsem si to přečetl špatně, takže jsem přečetl zakopla. Dostal jsem naprostý záchvat smíchu, to si nedovedeš předtsvit!
Ehm... a teď k jádru věci
Bella má štít? Žeby...?
A ženich? Doufám že ne Jacob, ani kdyby jsi z něj udělala anděla strážného! Já ho prostě nebudu mít rád!
Jane a Felix?
Opět úžasná kapitola

belle

2)  belle (11.01.2011 21:05)

ale ale, kdopak je ten tajemný snoubenec? kdyby to byl Jacob, tak by skákala radostí, ne...??? jsem zvědavá na další kapču

Petronelka

1)  Petronelka (11.01.2011 20:06)

Jo, máš pravdu za tenhle konec by sis zasloužila...ehm... zasloužila na zadek. Copak tohle se dělá? Takhle to utnout, ani náznak neudělat, o koho by se mohlo jednat já se z toho asi zblázním.
Jinak to byla velmi podařená kapitola. Moc se mi líbí rychlost, s jakou přidáváš další kapitoly, jsi opravdové zlatíčko, ale i přesto je tam jedna věc, která se mi ale vůbec nelíbí. A tou věcí je spíš osoba - samotný pan Jacob - proti němu nic nemám, ale zrovna tady jsem ho fakt nečekala - by mě teď docela zajímalo, co se s ním asi stalo, že jenom tak z ničeho nic zmizel a už se neobjevil rozhodně to nebude jenom tak. A doufám, že se tam ani v nejbližší ani ve vzdálenější době neukáže, protože potom... ne, nebudu to říkat.
A ta Bellina představivost ach jo... ten ples by byl super, kdyby ho vládcové skutečně uspořádaly - ono by to vlastně nebylo od věci, něco jako svatební hostinu spolu s plesem. No a musím říct, že je docela všímavá, hned si spojila Jane s Felixem
Ach jo, teď abys radši nechodila na icq, protože budu chtít brzo další kapitolu, abych z toho nezcvokla. Ten konec - to ti nedaruju:D

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek