Sekce

Galerie

/gallery/most_perex.jpg

Kapitolka druhá.

Odmena za obraz.

Noví ľudia. Teda... ľudia?

2. kapitola

Nebol to konkrétny obraz, len tváre. Tri desivé tváre a žiarivo červené oči, čo sa mi mihali v mysli. S trhnutím som sa prebrala. Rýchlo som dychčala, akoby som práve zabehla maratón, a po tvári mi stekal chladný pot. Obzrela som sa. Prekvapilo ma, keď som zistila, že som stále v tej modrej izbe na Arovom hrade vo Volterre. Vedľa postele boli jedny dvere. Biely náter síce neopadával, no i tak by som bola za, keby ich ešte raz prebehli štetcom. Otvorila som ich. Nachádzala sa tam menšia kúpeľňa ladená do oranžova. Malé kachličky v rôznych odtieňoch tejto farby sa striedali po celkom obvode malej miestnôstky až do výšky približne dvoch metrov. Hornú hranicu tvorili väčšie kachličky s lesklým vzorom. Po mojej ľavej ruke bolo umývadlo, vedľa toaleta. V pravom rohu ďalej odo mňa stál sprchový kút a v poslednom rohu bližšie pri mne stála biela skrinka s uterákmi. Na jej dverách bol primontovaný háčik, na ktorom visel na dotyk mäkký župan s divným zdobením. Výšivka pri jeho hornom leme pripomínala V. Otočila som modrým kohútikom a z vodovodu vystrekol silný prúd studenej vody. Hlavu som strčila pod neho. Potrebovala som sa čo najrýchlejšie prebrať, aby som dokončila obraz a vypadla. Stále som sa tu cítila nesvoja. Prepláchla som si pusu a prstami prečesala od potu ulepené vlasy. Keby som tu mala náhradné oblečenie, priam labužnícky by som si vychutnala chladnú sprchu. Teraz ma však čakala práca.

Opatrne som odchýlila dvere a nakukla na chodbu. Nikde nikoho nebolo. Než som však spravila čo i len pár krokov, vedľa mňa sa z ničoho nič zjavil ten šofér. Úľakom som vykríkla a nadskočila asi dva metre vysoko.

„Vládcovia vás už očakávajú,“ povedal sucho a otočil sa na päte. Poslušne som ho nasledovala. Zastavil sa až pred tou sálou, kde som včera maľovala. Dnu som už vošla sama.

„Ach, drahá Isabella,“ začal Aro, „môžeme pokračovať?“ Iba som mlčky kývla a namočila štetec do farby. Sedeli presne tak ako včera ako dokonalé súsošie. Nehýbali sa, nežmurkali. Akoby ani neboli ľudia.

Maľovala som zlatú výzdobu na trónoch a steny za nimi, než som celý obraz zakreslila.

„Hotovo,“ povedala som. Sochy sa ako na povel rozhýbali. Aro vstal a pristúpil ku mne. Chvíľu moje dielo hodnotil, než začal uznanlivo prikyvovať. Aj ja sama som túto prácu považovala za jednu z tých lepších. Odrazu mi zaškŕkalo v žalúdku. Zapýrila som sa. Už viac ako deň som nejedla a moje telo o sebe dávalo vedieť. Aro sa zaškľabil.

„Je to vskutku úžasné, drahá Bella,“ povedal. „Teraz pristúpime k tvojej odmene.“ Otočil si ma čelom k sebe a pristúpil až úplne blízko. „Dám ti krásu, silu, rýchlosť, večný život,“ šepol. Na krku som ucítila najprv jeho ľadové pery a neskôr moju pokožku preťali jeho ostré zuby.

Bolesť mi pulzovala v mieste, kde ma uhryzol. Prestávala som vnímať, strácala vedomie, kým ma neprebralo rozžeravené olovo, čo sa mi vlievalo do žíl. Teda aspoň som si myslela, že je to ono. Doslova ma to spaľovalo z vnútra. Každá bunka môjho tela sa až mučivo pomalým spôsobom menila v prach. Trpela som. Trpela a zvolávala všetky kliatby sveta na toho, čo mi toto spôsobil. Horela som zaživa, stával sa zo mňa žeravý meč tnúci do živého – do mňa samej. Chcela som kričať, no zaťala som zuby. Celé moje telo bolo napnuté a ja som vedela, že keby som povolila, bolesť by sa znásobila. Snažila som sa na nič nemyslieť. Nikde som nebola, nič som nevedela. Kráčala som temnotou svojho tla, hľadajúc niečo, čo by prerušilo aspoň na pár sekúnd vedomie, a zbavilo ma toho príšerného pocitu, čo sa začal sťahovať do môjho srdca. Moje končeky prstov začali pomaly chladnúť. Vytrácalo sa z nich teplo a odchádzalo do práve pulzujúceho orgánu. Srdce mi bilo neuveriteľnou rýchlosťou, ktorá sa stále stupňovala. Jeho zvuk pôsobil ako vrtuľa helikoptéry, až utíchlo. Nič. V mojom tele sa rozhostil pokoj, ktorý skoro v momente narušilo divné škrabanie v hrdle.

Nadýchla som sa. Myslela som, že cítim snáď všetko na svete. Počula som autá a ľudí preháňajúcich sa po slnkom zaliatych uliciach. Vnímala všetko okolo seba, najmä tri osoby, čo stáli bližšie než ostatný tucet. Otvorila som oči. Zahľadela som sa na zdobený strop nado mnou, v ktorom skvela asi milimetrová štrbinka. Videla som každé zrnko prachu poletujúce vo vzduchu. Bolo to neuveriteľné.

„Drahá Isabella,“ ozval sa ktosi. Ten hlas mi bol taký povedomý! Cez moje zahmlené myšlienky som však nepoznala, komu patrí. Nadľudsky rýchlym pohybom som švihla pohľadom smerom, kde stála dotyčná osoba. Za ňou v tesnom závese stáli ďalší dvaja muži. Spoznala som ich. To bol Aro a tí, čo som ich maľovala! Za nimi stálo ešte niekoľko postáv s ostražitými výrazmi v tvári. Zarazila som sa. Všetci mali červené oči a bledú pokožku.

„Predpokladám, že je toto všetko okolo pre teba zvláštnym javom,“ pokračoval Aro. Pohľadom som švihla späť k nemu. „Ty si sa totižto stala niečím nadprirodzeným, priam dokonalým! Nie si človek,“ povedal a starostlivo sledoval môj výraz. V mysli sa mi ozvali posledné vety, čo som počula pred tou bolesťou.

Teraz pristúpime k tvojej odmene. Dám ti krásu, silu, rýchlosť, večný život.

„To, čo si teraz prežila, bola premena.“ Zopäl ruky a zahľadel sa do mojej tváre. „Premena na upíra.“ Bez dychu som na neho hľadela. Čakala som, že sa rozosmeje, povie, že to bol len vtip, dá mi peniaze za obraz, a pustí ma domov. Nič sa však nedialo. Iba sa presladene usmieval ako mesiačik na hnoji. Nepovedala som ani slovo. „Drahá, viem, že je to zdrvujúce zistenie,“ rozhovoril sa, keď som naďalej mlčala, „no je to pravda. A teraz sa dostávame k tomu, čo to obnáša...“

Celé hodiny som sedela na provizórnom lôžku, ktoré sa tu objavilo kvôli mojej premene, a ani nemukla. Aro mi vysvetľoval snáď všetko – kto je on a jeho bratia, čo sú mýty a legendy o upíroch, naopak, čo je o nich pravda. Až potom, po tej strašne dlhej dobre, čo som počúvala, mi dovolil uhasiť smäd. Doviedol ma k miestnosti. S krátkym smiechom mi vysvetlil, že ju volajú jedáleň. Vošli sme a mne do nosu udrela asi tá najlahodnejšia vôňa, akú som kedy zacítila. V rohu miestnosti sa krčila uplakaná žena. Triasla sa strachom a rozptyľovala tak svoju vôňu do ovzdušia.

„Nasleduj svoje inštinkty,“ zamrmlal Aro pred tým, než som skočila k nej a zahryzla sa do jej hrdla. Krv tiekla silným prúdom z jej žíl, ja som ju lačne prehĺtala a žena v mojom náručí ochabovala. Bol to úžasný pocit, keď som sa dokonale uspokojená odtrhla od jej tela. S buchotom padlo na zem a ja som ho nechala tak. Nevyznala som sa v sebe. Žiadne výčitky, bolesť, nič.  Akoby som stratila svoje svedomie. Bola som len úbohý lovec. Po pár minútach sa však pálenie objavilo znova.

„Chceš ešte?“ opýtal sa Aro. Kývla som. Na jeho zatlieskanie priviedli do miestnosti muža. Tiež voňal neskutočne lákavo. Pomalým krokom šelmy som sa k nemu priblížila, zaplietla mu prsty do vlasov, zaklonila hlavu. Perami som obkrúžila jeho krčnú tepnu a než stihol slastne zavzdyhať, bezcitne som ho uhryzla. Cítila som sa úplne spokojná.

„Dokonalé, drahá Isabella,“ povedal môj tichý svedok. Začínalo ma štvať, že ma oslovuje drahá. Tak ma oslovoval aj on. Pichlo ma pri srdci, no ja som ten pocit zo seba rýchlo vypudila. Mala som byť predsa iba oživeným kameňom, svojím spôsobom dávno po smrti. Tak prečo by som mala niečo cítiť? „A keď už sme si prešli aj prvým kŕmením, rád by som ti prezradil, prečo som ťa vlastne premenil. Vydáš sa za jedného gardistu, ktorý sa o pár dní vráti z bojovej výpravy.“

S vyvalenými očami som vstrebávala, čo mi Aro práve prezradil. Vydať sa? Ja?

„Kto to bude?“ To bola jediná otázka, na ktorú som sa zmohla.

„Čoskoro sa zoznámite,“ usmial sa a prepustil ma. Odišla som späť do svojej izby. Ešte stále otrasená som zo seba konečne zhodila špinavé oblečenie. Kým som bola s Arom, niekto mi naplnil šatník všetkým možným. Zapadla som do sprchy a pustila na seba horúcu vodu. Takže ja sa budem vydávať. Pri mojom srdci ma opäť bolestne pichlo. Ja som už mala byť vydatá, pred pol rokom. Vtedy som bola zasnúbená s úžasným mužom, ktorý pre mňa znamenal všetko. Raz však bez stopy zmizol a už som o ňom nepočula. Povzdychla som si. Vo svojom novom živote som nechcela spomínať na minulosť, hoc sa mi jeho tvár a dokonalý úsmev vybavovali v mojej mysli. S povzdychom som vodu vypla a vybrala si čisté oblečenie. Cez džínsy a halenku som si ešte prehodila čierny plášť. V tom momente niekto zaklopal na dvere.

„Ďalej!“ zvolala som. Dnu nakukol šofér.

„Ahoj,“ zazubil sa. Vykoľajene som ho sledovala. Takže ahoj, hej?

„Ahoj,“ odvetila som.

„Aro ťa chce do svojej pracovne,“ povedal zvesela. Ešte stále som bola trochu mimo. „No čo? Už patríš k nám, už sme kamoši,“ zazubil sa a zmizol na chodbe. S úsmevom som zavrtela hlavou a vydala sa do Arovej pracovne.

„Drahá Isabella,“ privítal ma hneď. Moje nervy, ešte raz ma osloví drahá a niečo sa mi stane...

„Dali ste si ma zavolať, pane?“ poslušne som sa uklonila. Možno až príliš rýchlo som si privykla na volterrské pomery. Až ma to k kútiku mysle desilo.

„Áno, bol by som rád, aby si sa zapojila do bojového výcviku tu na hrade,“ predniesol veľkolepo, akoby mi oznamoval neviem čo. „Demetri ťa bude zaúčať,“ povedal. Vtedy sa pri mne zjavil zas ten šofér, ktorý ma sem aj doviedol. Takže on je aj tréner? Dva v jednom? Aro nás prepustil kývnutím ruky a my sme kráčali chodbou stáčajúcou sa nadol.

„Ako si už iste počula, volám sa Demetri,“ predstavil sa cestou.

„Bella,“ povedala som jednoducho.

„Tak, tu je telocvičňa,“ ukázal na mohutné dvere, ktoré vzápätí otvoril.

„Ahoj, ty musíš byť Isabella,“ ozvalo sa niekoľko upírov spoločne a ja som ostala prekvapene stáť na mieste. Oni ma poznajú?

„Ja som Jane,“ pricupitkalo ku mne malé dievčatku a objalo ma. Zarazilo ma to, no objatie som jej opätovala.

„Alec,“ predstavil sa mladík, čo stál neďaleko nás.

„Ja sa volám Felix,“ predstavil sa ďalší. Až mi prebehol mráz po chrbte, keď som si všimla, aký je mohutný. S ním by som cvičiť teda nechcela. Bohužiaľ – akurát jeho mi Demetri pridelil.

„To je ako naschvál,“ mrnčala som.  Ostatní sa mi len smiali. „Ha, ha, ha,“ zamumlala som podráždene a skúšala sa uhýbať Felixovým úderom.

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Kristiana

5)  Kristiana (15.05.2011 21:57)

„No čo? Už patríš k nám, už sme kamoši,“ To mě rozsekalo. A zjištění, že to řekl Demetri, u mě vyvolalo další záchvat smíchu.
Trošku mě zarazilo, jak rychle se s přeměnou a svatbou smířila , ale na druhou stranu Bella byla vždycky trochu flegmatik.
Každopádně se mi to líbí.

Alda

4)  Alda (03.04.2011 20:13)

Já měla pravdu, že ji promění, teda kladla jsem takovou otázku v 1.kapitole. Proč ji nepošle domů, tak jak si pro sebe mumlala? Ona zůstane na hradě. No to je úžasný !!! Do háječku!! Děkuju a jdu na další díííííííííííííííl !!!

3)   (11.01.2011 14:30)

Dám ti krásu, silu, rýchlosť, večný život.
Samozřejmě jsi nezmínila ženicha, budeš nás napínat
Proměna fakt skvěle popsána
Jane se chová mile?

Petronelka

2)  Petronelka (10.01.2011 21:14)

Hmm, super kapitolka jenom... sakra, to musel být konec už teď?
Aro je tu pěkný intrikán, ale ono se mu to podle mě pěkně vymstí (jsem pěkně informovaná) a navíc mám jednu teorii. Bella měla za života snoubence (to je tebou podložená skutečnost) a já si myslím, že to byl Edward (můj nápad a jelikož tě znám docela dobře, tak je i docela reálný) no a pak Edward zmizel - co se s ním asi tak stalo? Já bych řekla, že se nějak přimotal do cesty Arovi a stal se gardistou v upíří gardě.
To mě tedy vede k tomu, že on by mohl být jejím snoubencem - vymýšlím tu už možná šílenosti, ale teď můj názor, jsem zvědavá, jak to nakonec bude a nakolik jsem se pletla od skutečnosti, kterou si snad brzo přečtu protože se neskutečně na další kapitolu těším a nemůžu se jí dočkat
Tak prosím opět piš rychle abych si ji mohla přečíst - sama se budu snažit o totéž, abych ti vykompenzovala ty hodiny strávené nad klávesnicí;)

belle

1)  belle (10.01.2011 19:58)

těším se na další kapitolku, kdopak bude tajemný ženich???
moc se mi líbil popis proměny

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek