Sekce

Galerie

/gallery/most_perex.jpg

Obrazy & otázky.

Edward:

 

  Stále sme bez pohnutia ležali vedľa seba. Toľko sme toho zameškali! Tak málo som na ňu hľadel! Tak málo krát som jej povedal, že ju milujem, dali sme si málo dotykov, málo bozkov, cítili sme málo túžby voči tomu druhému...

  „Milujem ťa,“ zašepkal som.

  „Aj ja teba,“ odpovedala, ale inak bola ticho.

  „Marcus hovorí, že mám dar. Vraj čítam myšlienky.“ Bellinu tvár preťalo prekvapenie. „Ale k tvojim sa nemôžem dostať. Akoby si tu ani nebola.“

  „Ja mám pravdepodobne štít,“ šepla. Zamyslel som sa. Ako veľmi by som chcel počuť, na čo myslí. „Možno by sa s tým dalo niečo robiť,“ zamumlala. Zavrela oči a na niečo sa sústredila. O pár minút sa niečo stalo. Z jej tela vystúpila žltá žiara a objala ma. Cítil som odrazu všetko v nej, pocity mojej lásky. Bublina do mňa vnikla a nalepila sa na mňa ako druhá koža.

Edward?

Bella!

Ako to, že počujem aj ja teba? Čítanie myšlienok je predsa tvoj dar!

Zamyslel som sa.

  „Možno si nás práve prepojila.“ A už nás nikdy nič nerozdelí, dodal som v myšlienkach. „Vezmeš si ma?“

  „Prosím?“ vyhŕkla prekvapene.

  „Ja viem, že to malo byť inak, romanticky, s prsteňom a tak, ale... nevyšlo mi to,“ hovoril som rýchlo a pomerne nervózne.

  „Áno,“ ozvalo sa ticho.

  „Prosím?“ Teraz som bol ja ten vykoľajený, ten, čo nerozumel.

  „Vezmem si ťa, Edward,“ zašepkala a hľadela mi priamo do očí. Pery sa mi bez akéhokoľvek príkazu roztiahli do širokého úsmevu, moje ruky sa ovinuli okolo jej pása a zaboril som si tvár do jej priehlbiny pod krkom. Chcelo sa mi smiať samým šťastím.

  „Ďakujem,“ povedal som jednoducho. V tom sa dvere roztvorili.

  „Gratulujem vám,“ zaželal nám Marcus veselým hlasom. „Myslím, že by sme mali obyvateľom hradu oznámiť, že sa bude konať svadba.“ Usmial som sa na Bellu a ona tiež nedokázala skryť šťastný výraz. Konečne si budeme patriť aj oficiálne!

 

Ale najprv to predsa musím urobiť správne.

 

  Svoju lásku som na chvíľu nechal samotnú a šiel za Macusom.

  „Mohol by som, ja...“

  „Kde je, ja ho zoženiem,“ usmial sa. Hneď vedel, na čo som myslel. A bol som za to rád.

  „U mňa doma, v nočnom stolíku, hneď v prvej zásuvke.“ Prikývol.

  „Ale Bella má zákaz vychádzať z hradu,“ napomenul ma. Zamračil som sa, no nechal som to tak. Vymyslím to inak.

  „V tom prípade potrebujem ešte niečo...“

 

Bella:

 

  Edward na chvíľu odišiel a ja som mala čas na uvažovanie. Koľko šťastia nás postretlo. Dúfala som, že sa už nič nepokazí – a vlastne už nebolo čo. Mali sme s Edwardom pred sebou rozostretú celú večnosť ako na tanieri.

  O chvíľu sa vrátil a ľahol si späť ku mne. Keď som ho videla, ako sa usmieva, vedela som, čo musím urobiť.

  „Nehýb sa,“ šepla som a zdvihla jeho ruku, pričom som ju nastavila tak, aby pochopil, že si má o ňu oprieť hlavu. Ležal na posteli iba v košeli a čiernych nohaviciach.

  „Kam ideš?“ spýtal sa prekvapene, keď som vstala.

  „Nehýb sa, prosím,“ zopakovala som a presunula sa k stojanu. Zložila som z neho nedokončený most a nasadila nové plátno.

  „Čo ideš robiť?“

  „Chcem si ťa namaľovať,“ odpovedala som, „takto.“

  Pozorne som sledovala jeho kontúry tváre, línie tela, presne som rozoznávala, ako sa o neho láme svetlo a aký tieň vytvára jeho telo. Snažila som sa dokonale vystihnúť mimiku, postoj... Dokonalá symfónia farieb... a tie oči... vtedy som si na niečo spomenula.

  „Už si bol loviť, Edward?“ spýtala som sa.

  „Nie,“ odvetil jednoducho. Vypleštila som oči. „Keď som prežíval premenu, prežívala si ju tiež. Marcus má takú teóriu. Ak si potom lovila, zasýtila si aj mňa.“

  „Takže si nikoho nezabil?“ usmiala som sa nad predstavou, že je jeho duša čistá...

Čistejšia než moja...

  „Ako čistejšia než tvoja?“ Silno som privrela viečka. Nechcela som, aby to vedel, no v spomienkach sa mi začali objavovať tváre. Snažila som si ich odtiaľ vypudiť, ale... tá chuť... vôňa... cítila som to... opäť.

  „Až keď som ťa po prvý raz videla, prešla som na zvieraciu krv. Tá tvoja ma lákala,“ zašepkala som a zavŕtala pohľad do podlahy. Teraz ma už iste nebude chcieť ani vidieť...

  „Čo to táraš, Bella,“ krátko sa zasmial, „to je absurdné!“

  „Absurdné? Edward, ja som zabila!“ Keby som mohla plakať, teraz by som mala na lícach horúce cestičky vypálené slzami za nevinných. „Som netvor! Zavraždiť preto, aby som ja mohla prežiť. Nečudovala by som sa, keby som sa takto zohavila aj v tvojich očiach.“ Stále som sa na neho nedokázala pozrieť. Začula som krátke zašumenie a odrazu sa jeho ruky objavili na mojich lícach. Donútil ma pozrieť sa na neho.

  „Prestala si a to je dôležité. Miluješ ma - to je hlavné. Budeme sa brať - a to je to najdôležitejšie. Dnes som počul určite najkrajšie áno na svete a už sa neviem dočkať, kedy ho začujem aj pred oltárom. Vzpieraš sa vlastnej podstate. Nejde o skutočnosť, že sa ti niekedy podarilo pošmyknúť, ale o to, že sa snažíš potlačiť v sebe zviera, čo ťa núti zabíjať. Láska, v mojich očiach si úplne najnádhernejšia na svete!“ Jeho reč ma dojala. Bez akéhokoľvek upozornenia som sa k nemu pritisla a nežne narazila na jeho pery.

  „Milujem ťa. A ďakujem.“

  Potom sa vrátil na miesto a ja som ho konečne mohla namaľovať.

 

  O pár hodín, keď som mu ukázala, ako som si ho zvečnila, iba vypleštil oči.

  „To je neuveriteľné!“

  „Páči? Trafila som sa?“ Bola som zvedavá na jeho názor.

  „Si dokonalá, láska!“

  „Eh... vieš o tom, že na obraze si vlastne ty?“ spýtala som sa pochybovačne. On sa zasmial.

  „Myslel som, že si to nakreslila dokonalo. Tak si spomínam. Obraz, čo som od teba dostal. Živé obrysy.“ Zamyslela som sa nad tým názvom. To sedelo. Boli to vážne živé obrysy, obraz v Braillovom písme. „Mám ho v izbe. Raz sa pre neho zastavím.“ Usmial sa. Bol šťastný.

Podišla som k sedačke pri okne a vytiahla odtiaľ obraz Edwarda s Corou na lúke.

  „Toto je originál.“

  „Je krásna,“ zasnil sa. Je to vážne výnimočný psík. Ale nemohli sme si ju osvojiť, teda aspoň nie teraz. Kto vie, ako by reagovala na Edwarda ako upíra – a či by sme ju náhodou samým smädom nevy-

  „Hej,“ zahriakol ma Edward prísne, no v jeho očiach žiarili iskričky.

  „Veď ja nič, ja nič,“ zamumlala som si popod nos. Nebolo obvyklé, že mi niekto videl do hlavy...

  O pár minút na to vošiel do izby Marcus a Edward sa s tichým „Hneď som späť“ vytratil. Nerozumela som tomu. A prekvapivo – vôbec sa mi to nepáčilo. Marcus sa len škeril, akoby vedel o niečom, o čom ja nemám ani tušenia.

  „Čo sa deje?“

  „Krásny obraz, Bella, to si namaľovala teraz?“ snažil sa to zahovoriť.

  „Marcus,“ okríkla som ho s hraným pohoršením v hlase.

  „Nekaz mu to,“ pousmial sa a zvalil sa do kresla k mojim obrazom.

  „Ja nič nekazím,“ zamumlala som si otrávene popod nos, ale aj tak ma počul, na čo som prišla podľa veselého smiechu. Marcus sa smial!

  Rozhodla som sa, že si aj jeho zvečním, tak som vzala nové plátno a namaľovala ho sediac v kresle. Budem ale potrebovať nový materiál, už čoskoro sa mi všetko minie.

  „Čo na to povieš?“ spýtala som sa, keď som prácu dokončila.

  „Myslím, že som príliš tučný,“ kriticky sa zadíval na obraz. Zasmiala som sa.

  „Hej, jasne, ešte tučného som ťa nenakreslila.“

  Ešte chvíľu sme sa handrkovali, než sa otvorili dvere a dnu vošiel Edward v obleku. Vypleštila som oči. Takto som ho oblečeného ešte nevidela. A vyzeral dokonalo. Budem si ho musieť nakresliť aj takto.

  V ruke držal podlhovastú škatuľu, ktorú mi podal. Bola previazaná mašľou.

  „Čo to je?“

  „Obleč si to,“ kývol hlavou a s miernym úsmevom aj s Marcusom odišli z izby.

To bolo čo?

  Rozviazala som stuhu a nahliadla pod vrchnák. Boli to šaty so šperkmi a topánkami. Opatrne som ich vytiahla. Modrý satén kĺzal pomedzi moje prsty a padal až k zemi.

  To snáď nemyslí vážne!

Natiahla som sa do šiat a musela som uznať, že mi sedeli. Látka splývala až po moje chodidlá, hrubé ramienka odhaľovali nahé paže, decentný výstrih zas hrudník. Keď som vzala do rúk perlový náhrdelník, vošiel dnu Edward.

  „Ukáž,“ povedal ticho a vzal mi ho, aby mi ho mohol pripnúť. Keď mi ho zapol, jemne ma pobozkal na šiju. „Poď so mnou. Zavri oči. A nepodvádzať,“ napomenul ma. Ticho som sa zasmiala, ale nasledovala som ho. Zvieral ma za ruku a viedol kamsi po chodbách hradu. Na tomto mieste som ešte nebola, no necítila som žiadne obavy. Veď som predsa bola s Edwardom.

  „Nepozeráš?“ pýtal sa.

  „Nepozerám.“

  „Fakt?“

  „Edward!“ okríkla som ho hravým hlasom.

  „Len skúšam. Koľko prstov vidíš?“

  „Ani jeden,“ zavrtela som hlavo.

  „Ty si pozerala,“ obvinil ma, „ja som nič neukazoval!“ Spolu sme sa zasmiali.

  „Toto mi chýbalo,“ šepla som a natisla sa na jeho ruku.

  „Mne si chýbala celá.“ Pousmiala som sa.

  „Už môžem pozerať?“

  „Nie,“ zahriakol ma. „Až teraz,“ povedal, keď sme zastali. Boli sme pred zdobenými dverami.

  „Čo tam je?“

  „Otvor ich,“ povzbudil ma k činu. Otvorila som. Bola to izba s balkónom oproti dverám, po mojej ľavej ruke boli nejaké dvere a dvojlôžková posteľ, po pravej skriňa a ďalšie dvere. Všade po zemi boli porozostavované sviečky, iba úzka cestička pomedzi ne viedla až na balkón. Spolu sme prešli až tam.

  „Čo to je, Edward?“ spýtala som sa šeptom. Na balkóne bol stolík, sviece a dve čaše. Bola v nich krv.

  „To je naša izba.“ Jednoduchá odpoveď. Stuhla som a pozrela na Edwarda.

  „To myslíš vážne?“ Iba prikývol. Nadšene som mu skočila okolo krku. „Ako sa ti toto všetko podarilo?“ zvýskla som.

  „Marcus má na tom tiež svoju vlastnú zásluhu.“

  „Prečo toto všetko?“ Ešte stále som mu visela na krku, tak som si položila hlavu na jeho rameno. Položil ma na zem a odtiahol sa. Nechápavo som na neho hľadela. Keď si však kľakol na jedno koleno, bolo mi všetko jasné.

  „Bella,“ zašepkal, „dnes som sa ťa už pýtal, ale chcem to urobiť správne, tak, ako sa má. Preto sa ťa pýtam: Vezmeš si ma za svojho manžela a urobíš ma tak tým najšťastnejším mužom vo vesmíre?“ Dojato som hľadela na obraz predo mnou. Aj keď som mi už raz odpovedala, v jeho očiach bola vpísané neistota.

  „Milujem ťa,“ zašepkala som. Otvoril ústa a zhlboka sa nadýchol. „Áno.“ Viac nebolo treba. Kľakla som si k nemu a chytila jeho tvár do dlaní.

  „Ďakujem,“ povedal, navliekol mi prsteň ma ruku a nežne sa otrel o moje pery.

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Alda

4)  Alda (22.10.2011 20:37)

To bylo nádherné. Představuju si tam sebe a... . No, "Směr:další kapitola"

Kristiana

3)  Kristiana (16.05.2011 21:15)


Kdy bude pokračování? :-)

Petronelka

2)  Petronelka (16.04.2011 14:53)

Přenádherná kapitola ... nevím, co víc bych ti k tomu měla říct, protože to byla DOKONALOST sama. Jenom mám trochu strach, co bude s naším mladým zamilovaným parečkem, až se to všechno dozví Aro, protože to rozhodně nenechá jenom tak.
Tak prosím, prosím, prosím, prosím, prosím, prosím, prosím, prosím, prosím, prosím, prosím, prosím, prosím, prosím další kapitolku co nejdříve

1)  UV (10.04.2011 21:13)

Teď ještě dobrou zprávu sdělit ostatním.

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek