Sekce

Galerie

/gallery/most_perex.jpg

Konečne...

Bella:

 

  Necítila som nič, iba spaľujúcu žiaru, asi spolovice takú silnú, ako pri premene. Začínala som mať strach. Čo sa to deje? Snažila som sa kričať, rozprávať, no nikto sa ku mne neozýval. Hádzala som sebou, rozhadzovala rukami, kopala všade okolo, no žiadnej odpovede sa mi nedostávalo. Bolo to nekonečné... Nikdy by mi však nenapadlo, že to bude aj oslobodzujúce. Cítila som sa s Edwardom viac ako kedykoľvek predtým.

  Snažila som sa dýchať zhlboka. Nevedela som, koľko času uplynulo, no nádychy sa mi stali akousi časovou jednotkou. O päťtisíc sto dvadsaťdva nádychov neskôr som niečo spozorovala. Moje srdce. Po dlhej dobre som v ňom cítila mierny pravidelný tlak.

Buch, buch, buch, ozývalo sa o pár nádychov neskôr. Nemohla som tomu uveriť. Srdce mi predsa nebije, odkedy som upírka!

  O ďalších približne päťtisíc nádychov začalo byť ešte mocnejšie a rýchlejšie.

...Ako pri premene, preblesklo mi hlavou. To ale nie je možné, ja som sa premenila už dávno! A nikto ma predsa neuhryzol, do môjho tela sa nemal ako dostať potrebný jed, ktorý by zasiahol moju obehovú sústavu!

  Srdce sa mi rozbúchalo ešte, až vynechalo pár úderov a nakoniec utíchlo. Skusmo som otvorila jedno oko, potom druhé. Posadila som sa. Nič sa nezmenilo, stále som bola tá istá Bella, čo mi dosvedčila aj návšteva zrkadla, len moje oči už strácali červenú farbu a privlastnili si takú prazvláštnu, oranžovú.

  Ruka mi mimovoľne vybehla k hrdlu. Bola som vyprahnutá ako dávno nie, musela som si vziať niečo zo svojich zásob, ktoré mi Marcus včera doniesol, aby som nemusela utekať do lesa zakaždým jedným razom. Hneď mi bolo lepšie a ja som si ľahla späť do postele, kde som sa zobudila. Zvláštne, veď naposledy som stála pri plátne. Pozrela som sa tým smerom. Na stojane bol pripnutý nedokončený obraz. Vážne som tam stála...

  Hodila som sa do perín a pokúsila sa prísť na to, čo sa stalo. Keby tu bol Marcus, určite by vedel, čo sa to deje.

 

Dvere sa otvorili.

Otvoril som dvere.

Otočila som k nim hlavu.

Otočila ku mne hlavu.

 

Zastavil sa čas.

 

Nebola som schopná uveriť vlastným očiam. Nič nedávalo zmysel. Iba to, že tam stál. A jeho oči – hľadeli na mňa. Krvavá červeň sa vpíjala do mojej tváre, ako sledoval každý jej záhyb. Pomaly som sa posadila, no inak sme sa nehýbali, len prerývané dýchanie nás oboch narúšalo dokonalú harmóniu pocitov z nášho stretnutia. Srdce sa mi bolestivo stiahlo. Posledný nádych, výdych. Opatrne, ako by som mohla zapríčiniť najväčšiu katastrofu, som sa zdvihla a urobila tých pár krokov, čo nás delilo. Ostala som od neho stáť asi na jeden meter. Zdvihla som k nemu ruku, ako keď som ho šla pohladiť, no končeky prstov mi zovrela chladná ruka.

  To bolo niečo ako spínač.

Odvtedy sme sa k sebe tisli a stále sme si neboli dosť blízko. Držal si ma v pevných pažiach, ktoré mi tak veľmi chýbali, ja som zvierala päste v jeho hebkých vlasoch.

  Naše vône splynuli do jednej.

  Naše pohľady sa našli.

  Pomalým pohybom sa ku mne sklonil. Neverila som, že sa to ešte niekedy stane. Jeho hebké pery sa otierali o moje, hladili ma, vpíjali sa do nich a brali si, čo im už naveky patrilo. Moje ruky sa presunuli na jeho krk, ako si ho chceli pridržať snáď ešte bližšie. Sekundy ubiehali a my sme ešte stále boli svoji. Pomaly sa odo mňa odtiahol. Moje oči sprevádzali tento pohyb.

  „Si prenádherná,“ šepol. Hlas, ktorý vypustil z úst, bol taký podobný tomu, čo som milovala... a ja som sa zamilovala nanovo.

  „Edward,“ vydýchla som tesne pred tým, než som opäť spojila naše ústa. Už nebol jemný a nežný. Bola to potreba, viac ako dýchanie pre človeka, bolo to viac ako krv pre novorodeného. Zavrela som oči a nechala sa unášať tým, čo som cítila. Veď... koľkokrát sa človek prebudí vo sne?

 

Edward:

 

  Držal som ju pri sebe. Po takom dlhom čase plného utrpenia som znovu mohol navštíviť jej náruč, smel som sa jej dotýkať, hladiť ju. Prisala sa na moje ústa a vyzerala, že ma nemieni pustiť.

  A ja som bol za to rád.

Moje ruky skĺzli po jej siluete až na boky, kde sa spokojne usadili. Odtiahla sa odo mňa a zahľadela do mojich očí. Bola prekrásna. Konečne som ju videl, na vlastné oči som sa presvedčil o jej kráse. Bolo mi jedno, čo sa zo mňa muselo stať na to, aby sme mohli byť spolu. Stačila mi jej blízkosť a všetko ostatné bolo zbytočné.

  Vzala ma za ruku a odtiahla ma k posteli, na ktorú si ľahla. Starostlivo som sledoval každý jej pohyb. Poklepkala na miesto vedľa seba. Uložil som sa k nej a stiahol si ju do náručia. Tu patrila. Už po zvyšok večnosti.

  Pozeral som na jej tvár, do veľkých očí, ktoré mi pohľad statočne opätovali.

  „Láska,“ šepol som a končekmi prstov ju pohladil po líci. „Neverím, že som to bez teba vydržal tak dlho.“

  „Milujem ťa,“ povedala tichunkým hlasom. Moje srdce zaplesalo.

  „Nie tak ako ja teba.“

 

  Držal som ju pri sebe a hľadel von z okna. Slnko si plávalo po oblohe, stávalo sa nemým svedkom našich tichých vyznaní.

  „Ako si sa sem dostal?“ opýtala sa. Ešte stále sme hovorili polohlasom, akoby každý mohutnejší zvuk mohol zničiť to, čo sme posledných pár chvíľ budovali.

  „Marcus ma priviedol.“ Jednoduchá odpoveď videla vo vzduchu ešte niekoľko sekúnd.

  „Mrzí ma, čo sa z teba muselo stať,“ ticho vzlykla,“ aj keď si neprajem nič viac na svete, ako to, že by sme spolu ostali na večnosť. Odpusť, že som ti nepovedala, čím som, no nemohla som ohroziť tvoj život.“ Tvár si schovala do mojej hrude.

  „Obetoval by som čokoľvek preto, aby som smel byť s tebou. Ja som vedel, do čoho idem. Vybral som si dobrovoľne.“ Bella sebou trhla a vzhliadla ku mne. Keby mohla plakať, teraz by ronila krokodílie slzy. „Ber to ako dar, láska. Ja vidím. A sme spolu. Dotýkame sa. Ja som už na podobné zázraky ani nemyslel!“ hovoril som naliehavo, bolestivo... radostne.

 

Marcus:

 

  Z diaľky som sledoval ich stretnutie. Bol som so sebou spokojní. Po takom dlhom odlúčení si zaslúžili byť konečne spolu a bol som hrdý, že práve ja som im to umožnil. Edward vzal veľmi dobre to, čím sa stal. No i s premenou sa Un amore pekne zahrala.

 

  Edwarda som musel nechať v jeho izbe a utekal som skontrolovať Bellu. Aké bolo moje prekvapenie, keď sa tiež zrútila k zemi. Chvíľu som nevedel, čo jej je, no potom mi to došlo. Premenu prežívali spoločne.

 Každú chvíľu som chodil kontrolovať raz jedného, raz druhého. Rozhodol som sa, že ostanem pri Edwardovom prebudení, pretože Bella to už raz zažila.

  Otvoril oči. Nepýtal sa, už predom vedel, čo sa z neho stane, ak bude súhlasiť.

  „Marcus,“ zašepkal vykoľajene, „ja vidím!“

  „Jed je liek na všetky fyzické nedostatky,“ odpovedal som pokojne.

  „Smiem ísť za ňou?“ opýtal sa.

  „Najprv by si sa mal napiť,“ poukázal som na jeho novorodenecký smäd.

  „Ja nič necítim,“ povedal.

   „Prosím? A čo pálenie v hrdle?“ Toto bolo zvláštne, veľmi zvláštne.

  „Najprv som ho cítil, no potom už nič.“ Žeby sa Un amore postarala aj o toto a Bella sa napila za ich oboch?

  „Un amore?“ spýtal sa.

  „Ako o tom vieš?“

  „Hovoril si o tom,“ povedal ako tú najväčšiu samozrejmosť.

  „Nahlas určite nie,“ odporoval som. Žeby to bol dar?

  „Dar?“ zareagoval hneď.

  „Pravdepodobne máš dar, čítanie myšlienok,“ ozrejmil som.

  „Aha,“ zamumlal, „a už ju smiem vidieť?“ Musel som sa zasmiať. Aký nedočkavý!

 

  Celú cestu k izbe bol ako na tŕňoch. Zvláštne.

  „Nie je to zvláštne, len sa neviem dočkať,“ odpovedal na moje myšlienky. „Hej!“ hrane ma okríkol, keď som si v mysli začal pospevovať – a to dosť falošne. Zaujímavé, čo so mnou táto dvojica robí. Odkedy som stratil Didyme, nikdy som nespieval. Je vážne očisťujúce vidieť pred sebou rozkvitať lásku.

  „Didyme?“ šepol.

  „Raz ti o nej porozprávam.“

Zastali sme až pred dverami.

  „Tam je,“ povedal som. Edward odrazu už nebol taký odhodlaný ako na začiatku.

  „Čo ak ma už nebude chcieť? Čo ak na mňa zabudla?“ pýtal sa ustráchane. Ukázal som mu obrázok, ako sa trápi a dookola opakuje jeho meno. Pevne zovrel viečka.

  „Tak veľmi trpela,“ zašepkal.

  „Áno. Preto tu nestoj ako soľný stĺp a utekaj za ňou, lebo ťa k nej odtiahnem sám! Načo predlžovať bolesť?“ Iba prikývol a vošiel.

 

  Usmial som sa. Sú dokonalí. Teraz sa už len nejako elegantne zbaviť Christiana, ktorý sa po nevydarených zásnubách schoval na hrade, a spracovať Ara, aby sme mohli začať strojiť svadbu. Bude to perfektné!

 

 

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

Kristiana

4)  Kristiana (16.05.2011 21:06)

Sláva, Marcusovi!

Petronelka

3)  Petronelka (07.04.2011 16:45)

Tak, konečně jsem se dostala k tomu, abych ti mohla napsat komentík - to víš, pořád jsem v jednom kole.
A teď, co bych ti tak k téhle kapitole mohla říct? Zrovna teď mě asi nic trefného nenapadá, možná jenom to, že to byla perfektní kapitola;) , strašně moc se mi to líbilo. Marcus to pěkně zařídil - snad v každé povídce je zrovna on takový ten nejoblíbenějí z bratrů - tady je prostě perfektní. Přemýšlela jsem, jak by to Marcus mohl zařídit a udělal to na úplnou 1* ... jsem ráda, že ti dva jsou spolu.
Teď jsem jenom zvědavá, co Marcus podnikne, aby mohla Bella s Edwardem zůstat napořád, protože pořád mám takový divný pocit, že ikdyž má Edward dobrý dar, Christian má u Ara nějakou protekci... takže jsem fakt hodně zvědavá a to vede jenom k jednomu - CHCI DALŠÍ KAPITOLU CO NEJDŘÍV!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!

2)  UV (06.04.2011 20:55)

Aro je pragmatik. Pokud bude mít edward lepší dar, pružně změní stanovisko

lied

1)  lied (06.04.2011 20:34)

ten Christian bude ještě problém

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek