Sekce

Galerie

/gallery/modrenice.jpeg

Krátka poviedka o Edwardovi, Belle a o tom, čo dokáže jedno okno a štetec...

Chlapec si nedôverčivo premeral miestnosť, do ktorej sa mal nasťahovať a zložil škatule na zem vedľa obrovskej skrine z dubového dreva.
„Mami? Si si istá, že toto má byť moja izba?“ opýtal sa pochybovačne.
„Prvé poschodie, tretie dvere vpravo?“
„Áno.“
„Tak to je tvoja izba!“ odpovedala. Chlapec si povzdychol. Ulicu priamo pod oknom pretínala rušná ulica.
„Už vidím, ako sa v noci vyspím,“ zamrmlal si nahnevane a roztvoril škatuľu. Vedľa skrine si hneď zavesil obraz dokonale okrúhlej lúky z forksských lesov, ktorú namaľoval, keď tam ešte bývali. Ľahol si na posteľ a kochal sa výhľadom naň. Až o pol hodinu sa s povzdychom postavil a dal sa do vykladania batožiny. Keď kládol poslednú knihu do police, zavadil okom o výhľad z okna. Výjav pred ním ho uchvátil natoľko, že od neho nemohol odtrhnúť oči ešte niekoľko minút. Oproti jeho izbe bola iná, s oknom a nádhernými modrými okenicami. No čo mu učarovalo ešte viac, bola dievčina, ktorá sedela na parapete, a niečo si čmárala do poznámkového bloku. Prudko sa nadýchol, postavil si k oknu stojan, a vzal do ruky tempery. Opatrne, akoby snáď mohol ublížiť tomu výjavu, nanášal farby na plátno. Začal svetlomodrou, ktorá plynule prechádzala do tmavšej. Prasknutý črepník a ťahavý muškát v ňom. Svedomito farbil každý lístok.
„Edward! Večera!“ zavolala jeho matka z kuchyne. S povzdychom odložil farby na stôl. Bol tak naladený na tento obraz, že keď naňho pozrel, ani ho nespoznával! Pyšne zišiel schodmi a zasadol za stôl. Večeru sa snažil zjesť čo najrýchlejšie. Hádzal do seba horúce zemiaky, až si obaril jazyk, no keď vybehol späť do izby, tá dievčina tam už nesedela. Ani nevedel, prečo ho odrazu prepadol taký smútok. Plátno však už nechal plátnom a sadol si za stôl. Rozhodol sa, že pokračovať bude až za denného svetla, keď tam jeho krásna neznáma bude.
Teraz len znudene vzal do ruky svoje skice, uhlík, spravil pár čiar. Oblúk. Pár kriviek, a...
„Aaach,“ zamrmlal si len tak pre seba, „som blázon, totálny blázon,“ vydýchol a prehrabol si rukou rozviate vlasy. Cítil sa ňou posadnutý, keď naňho odrazu hľadela z bieleho papiera. Nevidel jej poriadne do očí, no bol si istý, že majú neskutočnú hĺbku, videl v nich iskru, iskru života. A práve vtedy si pomyslel, že sa asi psychicky zrúti. Kto už len vidí niečo živé na papieri? Len znechutene zavrel svoje dosky, umyl sa, a zaspal po dlhom, vyčerpávajúcom dni.

Ráno sa prebral až okolo obeda. Len čo vstal z postele, zbadal, že na modrej parapete opäť sedí ona. Chmúrne myšlienky okamžite zmizli. Ani sa neprezliekol z pruhovaného pyžama, len si vzal paletu a postavil sa k stojanu s plátnom. Teraz sa už nevenoval okeniciam, ale jej samotnej. Snažil sa presne vystihnúť farbu jej vlasov, ktoré jej spadali z pliec, vrásku medzi obočím, ktorá vznikla sústredením sa nad jej blokom, do ktorého opäť niečo čmárala. Opatrne načrtával kontúry bledej dlane, ktorá hladila papier, pokrčené nohy, nad ktorými sa celá jej dokonalá silueta skláňala...

Skoro ho pichlo pri srdci, keď zamaľoval poslednú bielu plôšku. Toľko času strávil hľadením na jednu osobu, až sa mu zdalo, že je pre neho tá najdrahšia na svete. Zavrtel hlavou. Opäť mu prebehlo mysľou, že by mal navštíviť psychológa.

Pomaly zišiel dolu po schodoch.
„Edward! Ako to vyzeráš!“ zhrozila sa jeho matka hneď, ako sa objavil pri päte schodišťa. „To pyžamo bolo nové!“ zamračila sa. Až teraz na seba poriadne pozrel. Všade mal farebné šmuhy a fľaky. Pohotovo vybehol späť do svojej izby. Opatrne sa vyzliekol a hodil na seba nejaké tepláky. Zafarbené oblečenie potom poskladal a uložil do škatule pod posteľ. Nevedel, prečo to robí. Prečo si chcel nechať to zafarbené oblečenie. Možno ako nejakú spomienku, pomyselný most medzi ním a tou kráskou. Zahľadel sa na svoj obraz... Bol až nadmieru spokojný.
„Edward!“ zavolala ho jeho mama späť dole. Zbehol po schodoch ladne ako veverička, až dohopsal vedľa nej.

Edward:

„Chcela by som ti predstaviť naše susedy, Reneé a Isabellu Swanové!“ predniesla veľkolepo.
„Bellu!“ sykla dievčina... a ja som si myslel, že si oči vyočím. To bola ona! To dievča z môjho obrazu!
„Drahá Elizabeth, doniesli sme vám ovocný koláč!“ podávala Reneé mojej matke nejaký plech schovaný pod alobalom.
„Och, to predsa nebolo treba, my by sme vám práveže mali doniesť prískočné,“ začali si spolu hrkútať.
„Bella, choď sa hrať s týmto milým mladíkom, kým sa tu pozhováram s Elizabeth,“ prehovorila.
„Poď,“ povedal som k nej a viedol ju na poschodie do svojej izby. Len ma mlčky nasledovala.
„Som Edward,“ predstavil som sa jej zvlášť.
„Bella,“ povedala a krásne sa na mňa usmiala. Zatúžil som ju opäť nakresliť.

Otvoril som dvere do svojej izby a... mal chuť ich pribuchnúť naspäť. Priamo oproti nám, kde bolo aj okno, stál stojan s maľbou. Ach, čo si len o mne pomyslí. Už to vidím: ,Ty jeden nehanebník! Ako sa opovažuješ maľovať cudzie a hlavne slušné dievčatá!´
Ale žiaden krik sa nekonal. Dovolil som si pootvoriť jedno oko a za ním aj druhé. Už nestála vedľa mňa, no bruškami prstov prechádzala po modrých okeniciach na obraze.
„To si maľoval sám?“ vydýchla.
„Mhm,“ zatiahol som polohlasne. Sklopil som pohľad a povedal by som, že som musel byť aj pekne červený, podľa toho, ako ma pálili líca.
„Je to úchvatné!“ zašepkala.
„Tiež maľuješ?“ spýtal som sa.
„Trochu,“ povedala a stále skúmala, čo som namaľoval.
„Smiem vidieť tvoje kresby?“ spýtal som sa.
„Nie,“ odpovedala suverénne.
„Ale ty si moju videla,“ namietol som.
„Jednu.“
„Dve,“ povedal som a postavil sa pod lúku, ktorú som zavesil na stenu pri mojom príchode.
„To sa neráta,“ zamračila sa.
„Prečo?“ nechápal som.
„Pretože tie tvoje sú umelecké diela a moje len hrubé náčrty.“
„Aj obyčajný náčrt môže človeka vyprovokovať k zamysleniu sa,“ oponoval som jej. Otvorila ústa.
„Si sa akosi rozbehol, nestíham,“ zamyslela sa. Zasmial som sa. „Tak poď,“ povzdychla si a zišla dole. „Mami? Idem s Edwardom k nám!“ zavolala do obývačky, kde prebiehala diskusia o kuchyni vo westernovom štýle. Ako môže niekto preberať niečo také?!

Bella prebehla cez cestu až k príjazdovému chodníku k ich domu. Odomkla si kľúčom spod odkvapu a vošla dnu.
„Dáš si niečo?“ spýtala sa milo.
„Nie, ďakujem,“ zavrtel som hlavou. Viedla ma po schodoch do jej izby, kde sa chvíľu hrabala v zásuvkách, až vytiahla zápisník, v ktorom som spoznal blok, do ktorého kreslila, keď sedela na okne. S ostychom ku mne podišla, roztvorila ho v strede a podala mi ho. Zamyslene som listoval.
„To je dobré, fakt dobré,“ kýval som uznanlivo hlavou. „Na to, že si o tom tvrdila, že je to len hrubý náčrt, je to skvelá práca! Máš talent!“ usmieval som sa ako mesiačik na hnoji. Prelistoval som celý blok, až som ho zaklapol, keď mi v tom niečo napadlo. Otvoril som ho na úplnom začiatku a začal listovať už tam. Bol som tam... ja! Ležal som rozvalený na posteli s rukou prehodenou cez tvár. Potom na ďalšom obrázku som stál pri stojane a zamyslene sa díval na plátno.
„Váááu,“ vydýchol som. „To som ja,“ prehlásil som strašne múdro.
„Ja...“ sčervenala. „Nechcela som, len...“
„V poriadku,“ usmial som sa. Tešilo ma, že ma kreslila – tak, ako ja ju.
„Nie je to ani z polovice také dobré, ako tvoje diela,“ zavrtela hlavou.
„Môžeme niečo nakresliť spolu,“ navrhol som. Celá sa rozžiarila.
„To by si spravil?“ usmiala sa nadšene. Už len za toto to stálo. Prikývol som a my sme sa opäť presunuli k nám. Na stojan som položil nové plátno a pripravil farby.
„Obleč si to, aby si sa nezašpinila,“ podal som jej jednu zo svojich starých košieľ. Sám som si potom obliekol vrchný diel svojho zašpineného pyžama.

Váhavo chytila do ruky štetec a obrátila sa na mňa. Chytil som jej ruku, namočil jeho špičku do farby a spravil na plátne žltý pruh. Namočil som štetec do tmavšej farby a teraz ho podal jej samej.
„Skús,“ podal som je ho.
„Kade?“ pýtala sa, keď už spravila jednu čiarku.
„Presne tu,“ ukázal som a ona začala. Spravila rovnaký pruh, ako bol ten predošlý. „Perfektné,“ povedal som. Cúvla o krok ku mne, skoro som cítil to teplo, sálajúce z jej tela.

Maľovali sme spolu ešte hodinu, kým za nami nedošla Reneé s tým, že už musia ísť. Keď zavrela dvere, Bella sa otočila ku mne.
„Ďakujem ti za dnešnú hodinu,“ zašepkala, natiahla sa na špičky a vlepila mi bozk na líce. Už chcela odísť, keď som si ju za ruku pritiahol až tesne k telu.
„Ja ďakujem,“ povedal som a sklonil sa omámene až k jej perám.
„Nie je vôbec zač,“ usmiala sa a natiahla sa ku mne ešte bližšie...

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

DopeStars

17)  DopeStars (08.09.2013 10:33)

Nádhera!

HMR

16)  HMR (08.04.2012 19:06)

přiznávám se ke slabosti pro Okenice...

kajka

15)  kajka (07.04.2012 22:35)

eMusko, krásně vymazlená povídka! Ty jsi prostě mistr na první něžný oťukávání. Děkuju a těším se na pokračování.

Alda

14)  Alda (15.03.2011 15:12)

Veliká krása !!

Twilly

13)  Twilly (05.01.2011 12:22)

Ty brďo,ja som tento skvostík začala čítať odprostriedka.. teda od tretieho dielika tušim. Pekne imbecilné, čo?

Ľahulinká koncepcia, milé, nežné... krásna oddychovečka, len čo je pravda.

Práve si dosiahla, že sa cítim nesmierne romanticky Idem čítkať pekne ďalej, eMusik, oki?

Lenka326

12)  Lenka326 (26.12.2010 08:46)

Ááááá, to bylo krásné romantické pohlazení po duši. Trochu sluníčka uprostřed další sněhové nadílky.

ambra

11)  ambra (25.12.2010 21:39)

Perex, plus modrá barva, ale hlavně Bella na parapetu - příjemné letní osvěžení v záplavě zimních povídek. Ale příjemné není úplně výstižné - zase jsi tam nějak dostala tu rozechvělost prvního setkání...
Viděla jsem každý jejich krok, pohyb, tak tužkou i štětcem...
Krásné.

Yasmini

10)  Yasmini (23.12.2010 11:56)

Muško, muško co mi to děláš. Se ti tady rozplývám. :)

Krásné :)
Y.

Janeba

9)  Janeba (23.12.2010 00:25)

Bylo to něžné pohlazení po dušičce! Děkuji!

Gassie

8)  Gassie (22.12.2010 21:12)

Áááááách.

To bylo nádherné pohlazení.

HMR

7)  HMR (22.12.2010 20:45)

Krásné!!!

6)  Aalex (22.12.2010 19:09)

Krásné, romantické... skvěle popsané barvy. Jako bych ty obrazy viděla. Taky doufám v pokračování.

krista81

5)  krista81 (22.12.2010 00:34)

moc romantický bude pokračování?

LadyLilianne

4)  LadyLilianne (21.12.2010 20:57)

krááááásne!!!

3)  Leni (21.12.2010 20:56)

Krásně romantické.Stálo by to za pokračování.

Carlie

2)  Carlie (21.12.2010 19:11)

Jé, eMus, z toho sálalo normálně léto nebo jaro se všemi svými vůněmi , tak milé, emotivní, láskyplné, napínavé, prostě Tvoje značka ;-)

Karolka

1)  Karolka (21.12.2010 18:30)

Áááááááááááách! To byla krása! Mám moc ráda tvé povídky, vždycky mě pohladí a potěší. Tohle bylo tak něžné! Děkuju. Díky tobě je mi moc krásně.

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek